Držme sa!

Inšpiroval ma úvodník z najnovšieho čísla vedeckého časopisu Quark, v ktorom píše šéfredaktorka o troch písmenách D, R, Ž. Akože je to o slovenčine, ktorá nepatrí medzi najjednoduchšie jazyky a má množstvo pravidiel aj výnimiek z nich. Z troch písmen plus zopár ďalších našla mnoho aj protichodných významových slov. Páčila sa mi tá úvaha, ktorá sa začína slovom "Drž": 

Drž, podrž, vydrž, zadrž, drž sa, drž jazyk za zubani, držím ti palce...    

alebo aj

 držať hubu, držať sa pokynov, držať stráž, držať kasu,  držať slovo, držať diétu... 

Páčilo sa mi to aj ostatných (cca) 40% úvodníka, ktoré venovala obsahu aktuálneho čísla časopisu Quark, napríklad o obydliach vytesaných do kameňa, o svetle a podstate tmy, o pumpách pre mozog, o magnetických delách aj o vírusoch a tiež o lietajúcich "tanieroch"...

Tento magazín o vede a technike vydáva Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Kedysi vychádzal pre mládež časopis VTM, Veda a technika mládeži.

Niečo o ňom sa dá nájsť tu.

Nie som už najmladší, ale záujem o vedu a techniku nemá vekové ohraničenie. Vďaka Nikole, mám predplatený tento časopis na celý rok, Nikolka, drž sa! 

Ďakujem. 

Pri vode

 Dnes to bude bez slov...

Mlčať je vraj zlato.

Pes, či mačka?

Rozhodli sme sa, že treba do domácnosti nového člena, len sme neboli zajedno, či to má byť pes, alebo mačka. My sme doma nemali psa, len mačku. S mačkou sa dá všelijako zabávať. Stačí krátke pohladenie a už pradie. Spokojnosť nadovšetko. Mačkám sa prideľujú rôzne vlastnosti, ja som im pripisoval len jednu, sú to najinteligentnejšie tvory na zemi. Nemusíte so mnou súhlasiť, ja to stále tak vidím. Pes je priateľ človeka a to hovorí za všetko. 

Mačka je osobnosť sama pre seba. Váži si dom, v ktorom býva a kde jej dajú najesť, za odmenu chytá myši. S každou chytenou myšou sa príde pochváliť. Pes je priateľ aj sa prejavuje ako priateľ, ale ľudskí priatelia nie sú vždy navždy, niekedy sa z priateľov stávajú najhorší nepriatelia a to nie vždy tak, aby ste sa na to mohli pripraviť. Poznám prípady podnikateľských priateľov, ktorí okradli svojho blízkeho priateľa tak dokonale, že mu nič neostalo. 

Ak ide o člena panelákovej domácnosti, tak neviem, ani pes, ani mačka tam príliš nesedia. Poznal som aj mačky domáce bytové, rozmaznané, panovačné a tučné. Pravda je, že keď som do takého bytu prišiel, nemali ma radi a prskali na mňa. Možno som narúšal ich osobnosť. Mám kolegu, ktorý má čierneho kocúra a žije s ním v byte. Zrejme sa im darí, chodí ho aj na okolité trávniky venčiť. Pekne na obojku si ho vodí a kocúr nemá šancu skočiť na bezprizorné mačky. A možno je toho zlozvyku natrvalo zbavený (ten kocúr).

Psov mám inak rád. Keď prechádzame uličkami rodinných domov, teším sa, keď ma zaregistrujú a štekaním pozdravia. Vždy reagujem pískaním vyjadrujúcim podriadenie a priateľstvo. Zväčša na to reagujú upokojením. Tú melódiu som si raz vyskúšal u sestrinho psa a ten sa na ten zvuk plazil predo mnou. Len treba dodržať správny tón. So psami sa dá aj rozprávať. 

Raz ma vítal na salaši obrovský slovenský čuvač. Nechal som ho ovoňať tašku aj topánky a potom som mu povedal, nech ma odvedie k bačovi. Otočil sa a viedol ma správnym smerom. Pes ma pohrýzol len raz. Bol to susedov pes, volal sa Pulo. Mal som vtedy asi 5 rokov a nie som istý, kto z nás dvoch bol provokatér. So zvieratami je to ako s ľuďmi. 

Medzi zvieratami sa nájdu priatelia, ale za spolubývajúceho do bytu by som radšej zobral mačku. Je menšia a je to osobnosť súca na zasvätené rozhovory, hoci aj o politike, neoponuje. Má síce ostré drápy, ale slabšie zuby.

 

007

Práve keď sa na hodinách objavil údaj 007, prerušil som svoje spanie a tak sa cítim ako James Bond. Ako agent 007 s právom, zabíjať čas.V skutočnosti som ešte nespal, len som tak po ležiačky v duchu pracoval na mojom zajtrajšom pracovnom rozvrhu. Bude to náročný deň, mám daný termín a záverečné "titulky" niekedy bývajú náročnejšie, ako celá mesačná práca.

Nechcel som tu písať o práci, keď sú aj onakvejšie a zábavnejšie veci, to len tak pracovne uvádzam úvahu o zabíjaní času. Koľko ho vlastne máme, to nikto nevie. Skúsení ľudia hovoria, že máme žiť tak, ako by tento deň bol náš posledný. Netreba to však preháňať, je zbytočné sa naháňať za chimérami, lebo to čo nestihneme tu, už nikdy nebude pre nás dôležité. Byť tu v tejto chvíli je to, o čo ide.

Špagety á la Niva

Keby mi to niekto predpovedal, že dnes, keď máme v dátume samé dvanástky, že ja budem variť špagety s nivovou omáčkou, neuveril by som. Vlastne som pripravoval len tú nivovú omáčku. Jeden recept, z nejakého týždenníka mi dala žena a tri ďalšie som si stiahol od internetových kuchárok. Tie recepty neboli od Germy, ani od Rastíka, za to sa ospravedlňujem. Žiadne suroviny som nevážil, nič som neodmeriaval a zo všetkých receptov som si vybral to, čo sa mi hodilo. Inak je to môj obvyklý postup keď sa dostanem ku šporáku...

Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).

Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.

p.s.

Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).

  


  

Cisárovi to, čo mu patrí

V našej dobovej reči to znamená, zaplatiť štátu dane a dodávateľom za dodané služby. Dane som tento rok neplatil, Dana to môže dosvedčiť. Za dodané služby platím pravidelne, ale tentokrát som sa trochu omeškal. Aj telo si žiada svoje, ktoré mu treba dať, najlepšie vo forme dovolenky. Tak som sa chvíľu zdržiaval na území Stredozeme. To je zvláštne pomenovanie oblasti, čo však nie je to isté, čo sa spomína v knihe Pán prsteňov a často v blogoch aj Elisabeth (forever). Je to vlastne malá dedinka obklopená horami a hoľami.

Dedinky obvykle bývajú v údolí, ale táto je, na počudovanie, uložená na vyvýšenine v údolí medzi kopcami. Stredozem (Donovaly) som vždy považoval za miesto značne neisté a nestále. Je najvyšším bodom horského cestného prechodu, teda niečo priebežné. Na najbližšiu hoľu ide pohodlná lanovka a hore sa možno doslova turisticky poprechádzať. Je vidieť do ďaleka, takže ani náhodné stretnutie s medveďou rodinkou nehrozí. Všetko, čo raz začne, raz aj skončí. Tak aj naša krátka rodinná dovolenka.

Hovorí sa, že dobrá dovolenka by mala trvať najmenej dva týždne. Nedávno som bol na takej troj týždňovej, tak som to teraz kompenzoval štvordňovou. Bola to pre mňa taká testovacia turistická jazda na krátke trate. Najviac mi dala zabrať túra od hotela Malina pod Malinovým Brdom (už viem, prečo sa hovorí "ty brďo!") do Vlkolínca, ale najmä tá časť strmého výstupu, naspäť na Malinu. Horúčava ako v ... ešte zvyšovala nároky na telesno, ale zvládol som to v pohode.

Ak by som chcel dokončiť citát z názvu článku, musel by som ešte dodať, že daj Bohu, čo je Božie a duši to, čo ju drží pri živote. Zase som si to trochu rozšíril. Nedá mi, aby som v súvislosti s dušou nemyslel aj na telesnú schránku, ktorá drží dušu pohromade. Duša je ten poklad, ktorý máme dnu. Aby som si to pripomínal, nastavil som si ako zvonenie telefónu zvony z istého (evanjelického) kostola. Mohol to byť aj katolícky, ale náhodou mi to napadlo, keď zvonili evanjelici.

Tak mi skúste zavolať a mne sa vo vrecku rozozvučia zvony. Tak ako včera, keď sme išli z malého pivného posedenia, práve okolo kostola. Moje pohľady padli najprv na kostolnú vežu a až potom mi svitlo a spomenul som si na svoje duchovno vo vrecku nohavíc. Bol to hovor o práve skončenej dovolenke.  

Žatva

Aj ja žnem výsledky svojho trojtýždňového snaženia v odbore "relax", podobne ako po zime a jari práve začína žatva na našich lánoch. Prešiel som v tomto čase južnú časť Slovenska krížom krážom a mám taký dobrý pocit, že ceny obilia a teda aj chleba neporastú. Úroda obilia je, podľa môjho laického hodnotenia, veľmi dobrá a pekná. Všetko dozrieva včas, žiadne poľahnuté klasy, proste ideál. Ak nepremeškajú ten správny termín vypustenia kombajnov na polia, všetci budeme mať čo jesť.

Naozaj som v odbore pestovania obilia úplný laik, keby tak išlo napríklad o studený odchov teliat štajerského plemena kráv, to by bola iná vec. O tom som sa nedávno dozvedel skoro všetko. Niet nad pobyt v nemocnici, keď máte správneho spolutrpiteľa na izbe, môžete sa "dovzdelať" v rôznych zaujímavých oblastiach.

Škoda, že som nemal na izbe aj nejakého vinára, bol by som sa vyhol "trapasu", ktorý som minulý týždeň zažil vo vínnej pivnici. Vlastne to nebola pivnica, ale terasa. Komu by sa v týchto horúčavách chcelo sedieť v chladnej pivnici? Skrátka a dobre, objednal som si červené víno a čaj. Po "červenom" nastalo vymenúvanie odrôd a ja som bol úplne out. Poznám totiž víno červené a biele. Možno je aj nejaké ružové, ale to je tuším pre ženy.

V teple dobre padne horúci čaj, to mi môžete dosvedčiť. Ja som si k tomu objednal jeden deciliter toho červeného (slovom: jeden). Už to zapríčinilo náznak pohŕdania v očiach vinárky a keď som povedal, že to víno si budem po troche liať do horúceho čaju, už sa jej vínny cit naskutku urazil. Musel som ešte raz pekne poprosiť a potvrdiť, že to myslím naozaj vážne. Vážne, tak mi to chutí a dokonca som hrdý na to, že som to sám vymyslel a objavil. Ale patentovať si to nedám...


  

Tradičná kuchyňa

Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.

Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.

Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.

Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári. 

Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".

Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.

Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.

      

Frndžalica od Pacha

Ešte sa mi nechce spať, tak počúvam svoje obľúbené yutube hity. Že ktoré sú to? to prezradím nabudúce. Momentálne som ešte pod dojmom filmu "Posledné prázdniny" a teším sa na Pacha, ktorého si pozriem zajtra zo záznamu.  

Hybského zbojníka si vychutnám, lebo tam má tú svoju slávnu  frndžalicu. Takej frndžalice som si dnes uhol, doslova za náprstok (5 ml) a vyrazilo mi to dych. Pravda je, že od tvrdého alkoholu som si akosi odvykol, ale netušil som, že elixír môže mať takú silu, že budem chrliť oheň a síru.

Bolo to tak, že mi Ježiško priniesol elixír menom Klosterfrau Melissengeist a ten kláštorný duch je silnejší ako dobrá slivovica. Vraj je v tom výťažok zo 14-tich bylín a slivovica má len slivku. Súkromne som si preto kláštorného ducha od troch mníšok premenoval na Pachovu frndžalicu.  

Sudoku

Nedá mi, aby som nepopísal môj včerajší deň. Všetko šlo celkom dobre, až nakoniec som vyviedol niečo, čo som nemal. Výnimočne som zase presedel skoro celé dopoludnie v čakárni. Bola to nuda, sedel som sám v kúte miestnosti a čakal na doktora ako štvrtý v poradí. Videl som na vlastné oči, ako vyzerá závislosť.

Ľudia rôznych značiek postupne plnili čakáreň. Väčšina mala obuté "botasky" a oblečené rifle rôznych odtieňov. Odlišovali sa najmä blúzkami (ženy), fúzami (muži) a ostatným horným oblečením. U niektorých (žien) boli zaujímavé aj vlasy. Našlo sa zopár šedín, nejaká tá plešinka (okrem mojej) a dve až tri bujné ženské hlavy. Dlhé vlasy padajúce na plecia si dáma oproti občas prečesala prstami, ako by vedela o ich dôležitosti. Dávali tvári výraz. 

Posledná skupinka, ktorú som ešte zažil čakajúc, bola jednotná trojka. Boli to dve ženy a jeden muž približne 17 rokov. Matka sa dala odlíšiť len bližším skúmaním vrások. Trojica si hneď po usadení vytiahla perá a sudoku. Všetci traja ako na povel, začali myslieť v číslach od 1 do 9 (najväčšou chybou sudoku je, že nepozná nulu). Musel som si uvedomiť, že kým prišli, aj ja som mal v ruke pero a mini sudoku. Pripadalo mi to, ako keby chceli práve mne nastaviť zrkadlo.

Nový rok je ešte ďaleko, ale predsavzal  som si, že už nikdy sudoku do čakárne nevezmem.

Pointa:  
Kedysi som sám stvoril sudoku, ľahké a jediné a dal som ho na waboviny (nelinkujem :). Odvtedy sa to moje malé "sudokielko" často umiestňuje na prvom mieste v čítanosti wabovín. Nie že by som mu to závidel, ale fakticky je na ňom moja pridaná hodnota (oproti iným článkom), celkom zanedbateľná. Myslím si. Odteraz budú mať hľadači sudoku u mňa alternatívu. 

Tradične dobrý IQ

Tak som si opäť po roku zašiel na tradičný jarmok remesiel. Robia to u nás už skoro 20 rokov, a to je dostatočná doba na tradíciu. Prvé čo ma zaujalo, bolo niekoľko trdelníkových stánkov, trdelníky už dnes nerobia iba v Skalici. Rozšírili sa do sveta a môžem povedať, že aj tí netradiční trdelníci sa to už naučili. Prešiel som celé námestie, stretol som kopu starých známych, ale málo mladých...

Na konci ulice, pri poslednom stánku, už ani neviem čo predával, mi trhovník vyčítal, že nič nekupujeme, že čo sme to za ľudia, že takto sa na trhoch nechodí. Nikto sa neusmeje, nikto nič nekúpi. Ani on sa nesmial, vraj mu vytopilo dom. Snažil som sa nejakú zbytočnosť z jeho tretiek vybrať, ale nič sa mi nehodilo. Májový dážď (alebo júnový?) ma jemne začal kropiť, keď som od vytopeného odchádzal.

Už len za mnou zakričal, že kde mám dáždnik? Nikto nemal, všetci sme jemne mokli. Na trhovisku mám taký zvyk, že všetko najprv prejdem, urobím si celkovú predstavu a vytypujem si pevné body, kde sa ešte chcem zastaviť. Tak som aj teraz urobil. Zvyčajne býva mojim pevným bodom nákup "krowiek", ale teraz som odolal, lebo vlani mi pripadali dosť neoriginálne. Namiesto krowiek som sa zastavil u tureckých medov.

Sú rôzne medy z Turecka, ja mám najradšej tie tvrdé, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ďalším pevným bodom bola škrabka na zemiaky a zeleninu. Už máme doma tri rôzne vyhotovenia, ale táto bola nejaká extra, obojstranná a made in Nemecko. Tak to nekúp, keď to bolo iba za 8 €... Zvlášť, keď výrečný predavač v záujme marketingu predo mnou v momente nastrúhal jemný šalát z uhorky, mrkvy a z cibule. Aj som sa obával, či ma s tým žena nevyhodí, ale malo to celkom inú dohru.

Z iného súdka boli aj moje obľúbené syry. Nakúpil som oštiepok, pravý Oravský údený a tiež neúdený. K tomu som zobral ešte, vari polkilové balenie korbáčikov, tiež z Oravy. Trhy sú predsa len raz do roka. Polkilovú májovú bryndzu od oravských oviec mi tesne vyfúkla mladá žena, ktorá sa až triasla na poriadne bryndzáky... Nech jej chutia. Priznávam, že vôňa pečeného mäsa navôkol ma akosi stáčala k tým grilovacím stánkom. Na obed už bolo trochu pozde, ale ja som ešte neobedoval. Odolal som, bral som to len ako potravu pre dušu.

Na trhoch bolo veľa pekných drevených i mechanických hračiek, bol tam živý kováč, ktorý kul rozžeravené železo, kopa oblečenia a čo ja viem, čo ešte. Dobre že som odolal pečienke, lebo doma ma čakala hliva ustricová. Na tanieri predsa, aby ste si nemysleli, že je to prezývka... Po jedle som sa chystal predviesť novú škrabku na zemiaky. Samotná škrabka bola pre mňa malina, ale dostal som k tomu ešte taký prípravok, do ktorého sa škrabka osadí a použije sa to ako komplet na strúhanie zeleniny.

Zdalo sa to byť jednoduché, ale nedával som pozor, keď mi to predvádzal predavač, tak som musel zapojiť do hry všetky moje závity spolu s inteligenčným kvocientom. Trvalo mi to 10 minút (s hodinovým prerušením na TV seriál SG1), kým som prišiel na jedinú správnu kombináciu tých dvoch čísel... Do Mensy by ma s takým výsledkom asi nezobrali, ale veď sa tam ani netlačím. Napriek tomu moje víťazstvo nad hlavolamom ma náramne potešilo. Odteraz si môžem hovoriť, že mám IQ najmenej do úrovne škrabky na zemiaky.

Alternatíva Svet

Alternatíva je možnosť voľby medzi dvoma riešeniami. Stáva sa, že možnosť voliť medzi dvoma riešeniami v praxi nestačí a tým nemyslím na politické voľby. Napríklad taký internetový prehliadač Mozila Firefox, ktorý používam, občas potrebuje alternatívu. Ja však mám alternatív niekoľko, tak čo s tým, keď podľa jazyka je vždy len jedna, aj keď v slovníku je aj množné číslo "alternatívy"?

Akousi povinne dobrovoľnou alternatívou je v mojom windowse IE8, ale ten nerád používam, lebo nemá dobrú povesť aj keď je už možno dobrý a dobehol Mozilu, lebo zvyk je železná košeľa a ja sa už dlhšie obliekam do Mozily. Skúšal som Google Chrome, Chrome plus a Chromium, skoro dobré, ale nastaviť ich tak, aby som tam bol doma ako vo Firefoxe, je ťažké. A tie modré odtiene sú pre mňa dosť nezvyklé... Maličkosť, ale zaváži.

Môj posledný kandidát na alternatívu je sympatický sparťan TheWorld3, ktorý má všetkých 5P, len jeden mínus v modrom ladení. Vlastne ešte jeden, že je postavený na jadre IE, čo trochu straší, ale možno by nemalo. Neviem, nie som odborník. Má dokonca "sidebar" podobný ako u Firefoxu. Možno je to tak, kto príde posledný, je najlepší. Zatiaľ si tento "tretí Svet" nechávam v postavení "alternatíva".

...

Tri odseky nezáživného mudrovania uzatváram pre seba predpoveďou prebdenej noci... Kúpil som si totiž knihu! To pre mňa znamená začať čítať a keď ma kniha chytí, neprestávať, kým oči vidia. Zatiaľ neprezradím autora ani názov, lebo ak ma nezaujme, uložím ju do zabudnutia ako mínus 13€. Ak ju dočítam (čo verím, lebo som si ju sám vybral), tak sa potom ozvem...

Na úplný záver zopár technických údajov o knihe:
- hrúbka knihy, asi 4 cm
- počet strán 448
- z anglického originálu ju nepreložil Marián Pochylý, (preložil novú knihu "Tri životy jedného muža" a najnovší trhák Dana Browna, ktorý vyjde na Slovensku vo februári...)

...do prečítania...

Zlodejské triky

Vreckový zlodeji majú svoje prepracované technológie, podobne ako iné poctivé povolania vyžadujúce si šikovné ručičky, ale zvládajú aj určitú oblasť ľudskej psychológie, ktorá je pre vreckového zlodeja nevyhnutná.

Prvýkrát som sa s tým stretol na stanici, pri nastupovaní do vlaku sa na mňa zozadu natlačila pekne opálená žena v stredných rokoch, akože sa ponáhľa a zároveň sa nástojčivo pýtala, či ten vlak ide do Trnavy. Nešiel, ale svoju otázku zopakovala dvakrát, napriek mojim záporným odpovediam...

Tak sa to muselo javiť navonok, ale v mojom vnútri som spozornel už pri prvom dotyku a automaticky som položil ruku k vrecku s mojou peňaženkou. Zacítil som len krátky dotyk číchsi rúk. Vzápätí cúvla a vzdala sa pokusu okradnúť ma. Spadla jej maska a so znudeným výrazom sa pobrala preč. Vlak ju už prestal zaujímať.

Druhý prípad nie je mojou skúsenosťou, išlo o dokonalú vreckovú krádež peňaženky s hotovosťou, kartami a dokladmi. To všetko nebadane vytiahnuté z predného vrecka riflových nohavíc v metre. Na prvý pohľad náročná vreckárska úloha sa podarila. Kreditky našťastie odolali, ale hotovosť bola bonusom pre zlodeja. Doklady sa po polroku vrátili cestou polície k majiteľovi.

Po čase si poškodený pán spomenul, že v tom metre, kde bola iba mierna tlačenica, sa mu do očí podivne zadíval nejaký mladík tmavšej pleti. Psychologicky pochopiteľne náš pán v tom momente zapochyboval o jeho sexuálnej orientácii, čo spôsobilo jeho krátkodobú nepozornosť a peňaženka, vďaka šikovným prstom zlodeja, zmenila majiteľa.

Takže pozor, keď idete na dovolenku, nedávajte sa do reči s cudzími ľuďmi, aj keď by prosili o radu a hlavne nepozerajte sa priamo do očí neznámym osobám s uhrančivým kukučom a vždy si držte ruku na peňaženke.

King size

Niekedy je ťažké, trafiť sa presne do čierneho, inokedy sa to podarí, ani nevedno ako. Vždy keď som mal príležitosť zasadnúť s kolegami, alebo s inak spriaznenou spoločnosťou do pohodlných kresiel "pubu", mal som svoju neprekročiteľnú hranicu pre dodržanie pitného režimu, teda ten správny objemový formát.

Trochu odbočím od témy, neviem či ste si všimli, že tie správne "puby" (po starom krčmy), dnes majú celkom pohodlné sedenie, aby odtiaľ chlap (to zdôrazňujem...) len tak rýchlo nezutekal. Marketing a menežment sa dnes nosí a bez týchto propriet sa podnikateľ s ľudským šťastím (a nielen on...) ďaleko nedostane.

Spomínam si (ďalšie odbočenie...) na roky tesne nasledujúce po "nežnej revolúcii", keď sa istý známy podnikateľ so šťastím iných podnikateľov vyjadril, že už prišiel na to, že on sám, pán Podnikateľ, si nemôže ceny dávať len tak od brucha, ale musí pri tom aj trochu uvažovať... Mal šťastie, že na to prišiel včas, asi preto prežil vo svojom "raji" dodnes.

Ale nie o tom som chcel, chcel som o svojej norme pitného režimu pri spoločenských sedeniach s kamarátmi, o svojom formáte... Nie som (už) konzument tvrdého alkoholu, ani "betónovej" kombinácie borovička s pivom, ani na víno som sa neprisal. Stačí mi dobré pivko a k tomu nejaké tie slané mandle, alebo keď to inak nejde, stačia "buráky".

Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.

Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.

To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...

Rovnosť a spravodlivosť

Čakajú ma rušné dni. Dnes bol posledný deň, keď som si na väčšinu povinností povedal, že aj zajtra je deň. Hlavný program - film v televízii mi sadol do relaxu, bol to rodinný film ktorý nebudem opisovať, len toľko, že v závere sa objavila aj slza dojatia a nemyslím tým slzy na obrazovke...

Je to zvláštne, čo človeka dokáže dojať a čo to vlastne dojatie je? Podľa slovníka dojať znamená silno citovo zapôsobiť, vzrušiť, pohnúť.. (rozplakať sa od dojatia). Keby som to rekapituloval, tak to dnes nebolo silné citové zapôsobenie, aspoň nie tak, ako by som si to ja predstavoval, vzrušenie to tiež nebolo, nebola to žiadna erotika... pohnutie by možno sedelo...

Pohnutie z perfektného a hlavne presvedčivého a dokonalého hereckého výkonu, z dobre napísaného príbehu o spravodlivosti a bezpráví... A tu by som sa chcel zastaviť. Dojímajú ma (nás) príbehy, v ktorých ide o bezprávie, ale nakoniec zvíťazí láska šťastie a spravodlivosť.

Je to jednoduché, sú to sympatie s tými slabšími, je to akýsi stádový spoločenský cit spolupatričnosti a rovnosti ľudí. Keď to hovorím, nemyslím na rovnosť v bohatstve materiálnom, ani v rovnakosti údelu. Myslím na rovnosť v šťastí, na rovnosť v láske a v pocite naplnenia vlastného života, bez ohľadu na majetok a postavenie v spoločnosti, taký malý opak materializmu a socializmu.

Kladivo na virózu

S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa... Nakúpil som C vitamín, čosi na cmúľanie a v teple čakal som, čo bude.

Dnes je našťastie ešte len piatok a inak všedný deň, tak som si od rána užíval pokoj a ticho domova. Predpoludním som to nevydržal a vyšiel som von. Neďaleko pod stromami hučala motorová kosačka trávy. Na druhej strane, vedľa novostavby bežal kompresor a pneumatické kladivo.

O 200 metrov ďalej fičí cesta prvej triedy a na nej sa naháňajú hlavne nákladné autá. V škôlke oproti práve vypustili deti von na trávnik... Najmenej 30 detí vypustených z tried bez zábran po sebe pokrikujú, len občas ich prevýši učiteľské usmernenie. Celkom milé, ale tá namiešaná zmes zvukov tvorí kakofóniu veľmi vzdialenú akustickej pohode.

Ako zlaté klince sa k tomu pridávajú drozdy a iné vtáky svojim jarným trilkovaním. Úplná paráda. Môj kolega z Moravy, keď vošiel na jar do lesa, to vždy glosoval slovami: "Tohle má být ticho a ptáci tady řvou..."

V televízii nie je nič, na knihu nemám náladu, tak som skúsil niečo zo záznamu a nebudete mi veriť, poldruha hodina pri českej komédii ma vrátila do života. Je neuveriteľné, čo dokáže smiech a rehot, už verím, že smiech je liek, že je najlepší lekár.

Nie je dôležité, aký to bol film, bolo to niečo o ceste zájazdového autobusu k moru do Chorvátska, ale ak vás (nedajbože) chytí viróza a budete potrebovať zdravý smiech, dajte si predpísať hocijakú komédiu, takú čo vám najlepšie rozhýbe bránicu.

Štvrtý sociálny pilier

Zase taký jeden obyčajný piatok... V robote nič, iba niekoľko nových tvárí mladých štíhlych a krásnych dievčat na vyššom poschodí, ale aspoň pri obede je na čo pozerať :) Na cestách je pokoj, včera som sa z práce ťahal za šéfom, ale stíhal som napriek tomu, že moje vozítko je o dve tretiny lacnejšie :)

Dnes, cestou z práce som sa zastavil v supermarkete, kúpil som vynikajúcu čerstvú bryndzu, mleté oškvarky a pekného veľkého (mastného) údenáča ... Keď nič iné, aspoň jedlo bude cez víkend patrične nezdravé... A skoro som zabudol na reďkev čiernu, tento týždeň mi náramne chutila, tak som doplnil zásoby.

Ahááá a pri odchode z marketu som stretol kolegu, ktorý robí veľkú kariéru v podniku... Stal sa veľkým šéfom a zaviedol na pracovisku úžasný systém - práca bez zbytočných stresov. Tomu rozumiem... Tak som sa mu pochválil, že aj ja som nedávno vymyslel nový sociálny princíp, taký nejaký štvrtý virtuálny dôchodkový...

Viem že vás to zaujíma, koho by aj nie, veď vyšší vek čaká na všetkých šťastlivcov... O čo ide? Môj virtuálny pilier spočíva v postupnom znižovaní počtu pracovných hodín pre pracujúcich nad povedzme 55 rokov, teda v rozmedzí 55 - 60 by mali skrátený pracovný čas na 7 hodín denne a od 60 do 65 na 6 hod. denne. A to všetko za rovnakých platových podmienok...

Nie je to až tak zlý nápad, ako sa na prvý pohľad zdá. Skrátený pracovný čas je silnou motiváciou k vyššiemu pracovnému nasadeniu, preto by z toho mali prospech aj zamestnávatelia. Porozmýšľajte... Ja to mám overené, pracujem denne 5,5 hodiny a pracujem ako drak.... :)

Okná vesmíru dokorán

Mohol by som sľúbiť, že tu budem pokračovať so svojimi dennými zážitkami, ale v Česku sa vraví, že "sliby jsou chyby"...

Tak teda včera - pracoval som ako nádenník v ranom kapitalizme plných 8 hodín, potom som si ešte doma sadol k počítaču a presedel som tam (tu :) ďalších 5 hodín. Následky sa prejavili takým zvláštnym spôsobom, že telo hlásilo únavu pocitom chladu a miernou bolesťou v lýtkach... nebodaj chrípka, ma hneď prepadla zlá myšlienka.

Vliezol som do postele, ktorá bola riadne studená, lebo u nás sa často zabudne otvorené okno od rána až do večera a radiátor je na minime... Ani to neskúšajte, je to niečo hrozné, do rána sa nezohrejete aj keď bude radiátor hriať na maximum svojho výkonu. Problém je v tom, že vzduch sa trochu ohreje, ale všetko ostatné je chladné...

Triasol som sa pod ovčím rúnom ako osika, aj zuby mi drkotali dobrých 10 minút. Začal som hľadať príčinu aj v práci, kde som bol plne sústredený a neuvedomoval som si dosť obvyklú nepohodu, keď kolega otvára naplno radiátor aj vetracie okno... On sedí pod oknom, je naobliekaný, má aj pracovnú kombinézu na sebe, ale ja v strede miestnosti, len v košeli... Za hlavného vinníka som teda určil kolegu pod oknom...

Toto som písal dnes v práci, lebo som sa výnimočne nemohol sústrediť na prácu, lebo mi opäť uši vykrúcal - jemný vánok prievanu a ešte vošiel k nám ďalší kolega, vlastne nevošiel, iba sa postavil do dverí, tváril sa dôležito a 5 minút medzi dverami riešil svoje pracovné záležitosti s nami. Držal sa kľučky dverí, aby tým zdôraznil svoju extra pozíciu. :)

Len čo odišiel "medzidverový", už je tu ďalší, tento krát mladý východniar spravodlivo rozhnevaný na svoju bývalú svokru. Vraj jej kuchárske umenie ho skoro pripravilo o život. Aj dnes ho niekto nasrdil, jemne povedané... Vraj sa niekde dočítal, že 4% žien sú týrané a on sa pýta, prečo tak málo? Pozitívum jeho povahy je v tom, že aj keď je nahnevaný, srší svojim zvláštnym humorom.

Kolega náhle zmĺkol, dosť bolo srandy - prichádza Najvyšší... zatváram narýchlo textový súbor a nahadzujem na tvár aj na monitor pracovne zanietený postoj s rozpracovanou (dávno vyriešenou :) úlohou...

PS: O tom, ako sa cestou domov na mňa zavesila jedna Trnafčanka, možno niekedy nabudúce... :) ak by som zabudol, pripomeňte mi to prosím...

.

Výrazné postavy

Niekedy je najťažšie vrátiť sa do zabehaných koľají, keď sa reťaz každodenných príhod a postrehov pretrhne. Niektoré udalosti zapadnú do zabudnutia, iné rýchlo strácajú svoju aktuálnosť a o iných je lepšie nehovoriť...

Tak napríklad práca, ktorá povinne prináša každý deň niečo nové, tentokrát akosi zovšednela. Asi to bude tým, že z krátkych zadaní sa prešlo na dlhšie termínovanú úlohu. Neobjavujú sa ani pitoreskné postavičky, o ktorých by sa dali písať romány. Naokolo na pracovisku sú len takí normálni, obyčajní ľudia, ťažko sa hľadajú výrazné postavy pre opis...

Iba včera som objavil mladú blondínu, toho času zafarbenú na havraniu čerň, holdujúcu silným motorkám. Jej koníčkom je Honda s objemom motora 1 liter. Objavil som aj kolegu, ktorý fotografuje a ukázal mi svoj album vlastných fotografií, ktorý si sám zhotovil. Prekrásne dielo obsahuje 60 fotografií s krátkymi textami... Hneď som si povedal: Aj ja chcem!

Dnes, po dlhšom čase som skúsil relaxovať vo vodnom živle... Podvodná masáž, trysková masáž, perličkový kúpeľ, horúca voda a plávanie v osviežujúcej, jemne chladivej vode. Tak trochu v malom som skúšal napodobniť germu... Ani tam nebolo výrazných postáv, možno iba jedna, s dvomi výraznými G-bodmi (GPOS)...