Zobrazujú sa príspevky s označením o vesmíre. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením o vesmíre. Zobraziť všetky príspevky

2025/06/07

Držme sa!

Inšpiroval ma úvodník z najnovšieho čísla vedeckého časopisu Quark, v ktorom píše šéfredaktorka o troch písmenách D, R, Ž. Akože je to o slovenčine, ktorá nepatrí medzi najjednoduchšie jazyky a má množstvo pravidiel aj výnimiek z nich. Z troch písmen plus zopár ďalších našla mnoho aj protichodných významových slov. Páčila sa mi tá úvaha, ktorá sa začína slovom "Drž": 

Drž, podrž, vydrž, zadrž, drž sa, drž jazyk za zubani, držím ti palce...    

alebo aj

 držať hubu, držať sa pokynov, držať stráž, držať kasu,  držať slovo, držať diétu... 

Páčilo sa mi to aj ostatných (cca) 40% úvodníka, ktoré venovala obsahu aktuálneho čísla časopisu Quark, napríklad o obydliach vytesaných do kameňa, o svetle a podstate tmy, o pumpách pre mozog, o magnetických delách aj o vírusoch a tiež o lietajúcich "tanieroch"...

Tento magazín o vede a technike vydáva Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Kedysi vychádzal pre mládež časopis VTM, Veda a technika mládeži.

Niečo o ňom sa dá nájsť tu.

Nie som už najmladší, ale záujem o vedu a techniku nemá vekové ohraničenie. Vďaka Nikole, mám predplatený tento časopis na celý rok, Nikolka, drž sa! 

Ďakujem. 

2025/05/17

Moc na svete

Náš svet je planéta Zem, je to tretia planéta slnečnej sústavy, ktorá vznikla pred 4,54 miliardami rokov. Je domovom rôznych druhov rastlín a živočíchov. Ľudstvo sa tu objavilo relatívne nedávno, ale vďaka schopnosti prispôsobiť sa a využívať prírodné zdroje stále rastie.

Čítam knihu s názvom "MOC", ktorá sa zaoberá históriou a vývinom spoločenstiev na Zemi od šimpanzov (naozaj) až po dnešných ľudí. Zaoberá sa hlavne tým, či moc (vedúce postavenie, alfa samce) mocných korumpuje, alebo do pozícií mocných sa dostávajú najčastejšie tí s prívlastkom "alfa". Je tu aj tretia možnosť, že tých mocných (aj skorumpovaných) si v demokratickej spoločnosti volíme my sami a sme za to zodpovední. 

Možno ich korumpuje ten pocit moci, príležitosť, možnosti (systém?), ale asi len vtedy, ak na to majú charakterové osobné predpoklady. Zaoberajú sa tým psychológovia (a psychiatri), robia rôzne "pokusy", pri ktorých testujú charaktery ľudí, ktorí majú záujem o moc a hodnotia tých, ktorí ju už reálne vykonávajú (vykonávali). Zaujímavo spracovaná kniha.

Súčasná ľudská spoločnosť je hierarchicky usporiadaná. Aj v pracovných kolektívoch by to bez vedúcej osobnosti ťažko fungovalo. Hierarchické usporiadanie vzťahov je základ modernej spoločnosti, pokusy o sociálnu rovnosť (asi) historicky zlyhali. Opakom hierarchicky usporiadanej spoločnosti je zrejme chaos. Aj celý svet je usporiadaný podľa toho hierarchického vzoru, teda sme fakt dobrí, ale prečo sú potom medzi nami vojny? Možno tiež pre to isté...

To je aktuálna otázka pre psychológov a bohužiaľ, len námet pre mnoho ďalších štúdií a vedeckých kníh.

(Brian Klaas, MOC. Je pravda, že moc korumpuje? IKAR, a.s. 2025



2024/05/22

Sapiens, druhá časť

Druhá časť knihy začína kapitolou s príťažlivým názvom "Najväčší podvod v histórii". Začalo to pred 10 tisíc rokmi, keď sa človek začal "venovať manipuláciám so životom niekoľkých živočíšnych a rastlinných druhov". Začal siať semená, zavlažovať a vodiť ovce na lepšie pastviny. Tak začala poľnohospodárska revolúcia ľudstva. Evolúcia vraj produkovala čoraz viac inteligentných ľudí (teda sa ukázalo, že práca zušľachťuje...), to tvrdia niektorí, ale vraj je to len ich fantázia a neexistuje žiaden dôkaz na takéto tvrdenie. Nuž, ktovie, ale názor, že pšenica, ryža a zemiaky si podmanili "múdreho človeka" a že jeho život je odvtedy oveľa ťažší je pravdou. 
Nedávno som stretol priateľa, bývalého učiteľa, vysokoškolsky vzdelaného, ktorý mi povedal, že túto knihu číta už druhý raz, lebo tie hlboké myšlienky je ťažké na prvé čítanie správne pochopiť a dať do súvislostí. Ja som ju čítal iba raz, ale občas sa vraciam k prečítanej kapitole, aby mi bolo všetko jasnejšie. Tým nechcem povedať, že so všetkým v knihe súhlasím, ale väčšina názorov a poznatkov sa mi zdá byť vysoko realistická.

Zaujímavostí je v tejto časti viac, napríklad, ako viera v božstvá začala ovplyvňovať život človeka, či stavba pyramíd. Vďaka poľnohospodárskej revolúcii sa budúcnosť stala dôležitejšou ako kedykoľvek predtým. Bolo treba plánovať život na roky dopredu. 

Vznikla spoločenská deľba (práce a zisku), ako o tom svedčí táto veta: "História je niečo, čo vytvárala malá skupina ľudí, všetci ostatní orali polia a nosili kýble s vodou". V tých časoch vzniklo aj niečo, čo autor nazval "imaginárny poriadok". Patrí to k pojmom, ktoré si treba uvedomiť, lebo sa bude vyskytovať aj v ďalšom texte. Z imaginárneho poriadku vraj niet cesty von... 

História nie je spravodlivá.

Tretia časť knihy je o zjednotení ľudstva.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)



2024/05/20

Sapiens, kognitívna revolúcia

Za túto inšpiráciu ďakujem Nikolke.

Yuval Noah Harari napísal obsiahlu knihu "Sapiens, stručná história ľudstva". Skúsim napísať ešte stručnejšiu charakteristiku tejto zaujímavej knihy. Keďže obsahuje všetko od čias, keď bol človek len jedným z mnohých živočíchov na zemi až do dneška aj s vyhliadkami (sapiens) do budúcnosti, skúsim svoje stručné resumé rozdeliť do piatich častí podľa kapitol v knihe. 

Na úvod o kognitívnej revolúcii, teda o čase, kedy začal človek (Homo) rozmýšľať inak ako ostatné živočíchy (zdá sa, že aj toto je dosť odvážne tvrdenie). Definícia "kognície" hovorí, že je to súhrn operácií a pochodov, prostredníctvom ktorých si človek uvedomuje a poznáva svet i seba samého.

Kognícia a emócie sú dva významné aspekty ľudskej psychiky, ktoré sa tradične považujú za rozdielne, ba až protichodné. Kognícia zahŕňa procesy ako vnímanie, uvedomovanie si, pamäť, pozornosť, predstavivosť, porozumenie reči, jej tvorenie a používanie, schopnosť počítať, plánovať, riešiť problémy, rozhodovať sa.  

V prvej kapitole autor, okrem iného, vysvetľuje podstatu pojmov fyzika, chémia a biológia (o histórii až neskôr), lebo tie zložky pôsobili na počiatku. Homo sapiens sa začal formovať do kultúrnych foriem asi pred 70 000 rokmi. 

Zábavná poznámka k človeku, síce pochádza z iného zdroja, ale je zaujímavá - všetci ľudia vraj pôvodne mali hnedé oči (ako ja), až náhodou sa u niekoho objavili modré a tak máme dnes aj modrookých...

V úvodnej kapitole je uvedená časová os histórie zeme a vesmíru počnúc 13,5 miliardy rokov pred nami, až po súčasnosť a predpokladanú budúcnosť. 

Keď sa začítate do takejto knihy, všimnete si aj iné informácie na tému človek a planéta Zem. Z iného zdroja je tiež informácia, že vedci už vedia, kedy príde k zániku našej Zeme. Bude to o 250 miliónov rokov (Ešteže tak, ešte si užijeme). Je jasné, že na internete treba všetko brať s istou rezervou a niekedy (často) radšej aj s humorom.

Dovolím si odcitovať stať z knihy o súčasnosti: Ľudia prekračujú hranice planéty Zem, jadrové zbrane ohrozujú prežitie ľudstva, organizmy čoraz častejšie formuje inteligentný plán namiesto prírodného výberu. 

Nám známu modernú históriu ľudstva autor začína príbehom Adama a Evy, ale nie ako biblický príbeh a spomína aj potopu a Noemovu archu. V závere prvej časti nás varuje: Neverte ľuďom, ktorí tvrdia, že objímajú stromy a tvrdia, že naši predkovia žili v harmónii s prírodou. Toto spolužitie riadne škrípalo. 

                 Druhá časť knihy sa zaoberá poľnohospodárskou revolúciou, o tom nabudúce. 

2022/12/07

Zamyslenie nad...

Nedávno som začul taký názor, že keď je človek chorý, ak je choré jeho telo, duch sa povznáša vyššie. Čosi na tom bude, lebo keď sa nemôže pre chorobu hýbať, nahradí si potrebnú aktivitu premýšľaním. Byť nečinným, to je v živote to najhoršie. Dobre je však, ak človek nemyslí na chorobu, alebo na jej následky. 

Lepšie je nechať bojovať s chorobou podvedomie a vedomú myseľ zamestnať duchovnou tvorbou - žiť v aktívnom stave myslenia. Takto možno prežiť v chorobe aj príjemné chvíle snenia, nových objavov, alebo rozvíjať životné múdrosti, ako sa o to pokúšam v tejto chvíli ja. Je však asi vidieť, že momentálne som fyzicky fit, lebo sa mi nedarí danú tému rozvíjať tak, ako by som chcel. 

Zvláštne je, že v chorobe si človek postupne zvyká žiť s ňou v akomsi stave prímeria. Človeku pomáha vedomie, že časom choroba musí ustúpiť (nekonečná nádej) a naozaj, vždy keď nenormálny stav tela pominie, prichádza uzdravenie,  iný zvláštny stav, keď sa človek cíti ako keby sa zbavil veľkej záťaže, ľahko sa mu chodí a skoro mu je ľúto za chorobou, na ktorú si privykol. 

Dôkazom tohoto tvrdenia je, že ľudia celkom radi spomínajú na prekonané choroby, na pobyt v nemocnici, rozprávajú iným svoje zážitky a so zle utajenou pýchou rozprávajú ako hrdinsky znášali bolesti a ťažkosti choroby i jej liečenia. To je dobré, lebo človek sa potrebuje pozrieť na svoje nešťastie, ktoré prekonal, nad ktorým zvíťazil (hoci aj, alebo hlavne s pomocou iných). Je to zároveň akt posilňovania odolnosti organizmu voči prekonanej chorobe. Som presvedčený, že vždy to takto chodí, až dovtedy, kým človek v závere svojho života netransformuje všetko svoje telesné bytie do duševného... 

Stav povznesenia ducha možno v istom zmysle porovnať aj so stavom zamilovania. Zamilovaný človek nachádza v sebe toľko citu a duchovných síl, že často inokedy životný epik sa premieňa na odvážneho básnika, stáva sa tajným hrdinom a verí že prekoná všetky prekážky. Je tu však aj jeden podstatný rozdiel v tom, že zamilovaný človek nerastie len v oblasti citu a ducha, ale je obvykle plný aj energie telesnej. Tak je to vtedy, ak je zamilovanie opätované - šťastné, ale na jedno opätované zaľúbenie v mladom veku obyčajne pripadá (štatisticky) deväť zamilovaní nešťastných. Človek nešťastne zamilovaný sa potom môže veľmi podobať na chorého človeka a niekedy sklamanie z nešťastnej lásky môže spôsobiť ozajstnú fyzickú bolesť a krajnom prípade aj skutočnú chorobu tela.          

Prijímať všetky veci života tak ako idú, chápať svoje vlastné postoje, vedieť sa vžívať do pozície iných a poznať sám seba, to pokladám za podstatu najväčšej životnej múdrosti, z ktorej pramení porozumenie medzi ľuďmi, ľudská spolupatričnosť a láska. Je to pozitívny vzťah k životu a vôbec to neznamená, že človek sa o nič vlastnou vôľou neusiluje, že sa navonok nerozčúli, že občas nevybuchne, ale vnútorne za tým musí byť vždy, za každých okolností pripravený začínať vždy všetko znova a znova. Nie je všetko na svete ružové, to vie lepšie každý optimista s pozitívnym vzťahom k životu ako hociktorý pesimista, ktorý všetko maľuje čiernymi farbami práve preto, že žije v mylnom presvedčení o tom, že existuje niekde na svete ideálny stav vecí. Je to veľký omyl, kvôli ktorému pesimisti otravujú život nám nešťastným optimistom.

Pre aký čas človek má žiť, to je takmer Hamletovská otázka. Prítomnosť? Minulosť? Budúcnosť? Existuje vlastne prítomnosť? Mnohí ľudia sú presvedčení, že existuje len minulosť a možno aj budúcnosť, ale prítomnosť je len „okamih“... Prítomnosť je čas. Čas beží len v prítomnosti, teda prítomnosť je čas. V minulosti čas neplynie, tam je už všetko stabilné, nemenné. Čas je priestor, v ktorom sa veci menia, pohybujú a minulosť je mŕtva. Existuje čas v budúcnosti? Nie! Budúcnosť neexistuje, lebo neprebieha. Čas v budúcnosti nebeží, len sa predpokladá, že bude. Vieme si tiež predstaviť, že v minulosti čas bežal, ale teraz nebeží, teda minulosť neexistuje. Je teda možné cestovať v čase?.. Možno v duchu, v predstavách a keď sú dostatočne silné, zážitok môže byť hodnoverný. Každé cestovanie v minulosti, či v budúcnosti však nevyhnutne končí prebudením do okamihu prítomnosti. 

Touto zložitou úvahou som si sám sebe dokázal, že žiť treba a žiť sa dá len v prítomnosti, ktorá navyše existuje len v súradniciach prebiehajúceho času. Pre čo teda človek má žiť, na to je jediná odpoveď: človek žije v prítomnosti, ale preto, že čas je len okamih, jeho činy v prítomnosti sa nemeniteľne a každým okamihom zapisujú do minulosti, kde ich možno sledovať len z predpokladanej budúcnosti (ktorá zatiaľ existuje len v teoretickej rovine, ak sa čas nezastaví) v okamihu priebehu budúceho času prítomnosťou. 

Z krkolomnej filozofie, ktorú som si vymyslel, aby som prispôsobil svet svojmu presvedčeniu, jednoznačne plynie, že tento čas žijeme pre minulosť, ktorá bude zhodnotená v budúcnosti. Svoje hodnotenie, svoju pravdu môžeme ovplyvniť len v prítomnosti, v každom okamihu. Každý okamih, ktorý nevyužijeme pre lásku, poznanie a odovzdávanie skúsenosti vlastným príkladom je stratený. Je preto treba prežiť každý okamih, ktorý nám je daný.

2022/02/15

Svetlo

Svetlo je základom živého vesmíru, preto ho želáme zosnulým ako "svetlo večné". Je to paradox, aj nie je. Na cintorínoch sa v modernej dobe zapaľujú "zelené" sviečky. Sú na baterky. Baterky sa vybijú a musia sa zlikvidovať ako nebezpečný odpad. Starodávna sviečka zhorí, spáli nejaký ten oxygén a premení ho na CO2. Teplo ostane na cintoríne a produkt horenia sa započíta do klimatickej zmeny. 

Ak vezmeme do úvahy to čo nás v škole učili, že energia nevzniká, ani sa nestráca, len sa premieňa (v izolovanej fyzikálnej sústave je celková energia nemenná), máme to márne. A je naša Zem izolovanou fyzikálnou sústavou? Energia je zmena a zmena je život. Ako sa teda chová svetlo, ktoré je istým druhom energie? Prichádza k nám z vesmíru, vyrábame ho premenou inej energie, a tak nám svetlo uniká do vesmíru. 

Na Zemi máme veľa každodenných spotrebičov energie. O spotrebe vesmírnych rakiet a lietadiel, aj vojenských, sa radšej nehovorí, to ako keby existovalo mimo našej "izolovanej fyzikálnej sústavy". Všetko veľké však veľa zožerie (aj elektrické autá žerú energiu). Aj veľké výletné aj iné lode spália kopu nafty. Aj tie milióny áut na cestách. Globálny svet má globálnu spotrebu. Aspoň, že už vedci hľadajú pre seba inú planétu, kam by sa mohli presťahovať. Lebo ja už nepoletím.

2018/01/29

Večnosť

Reálny svet človeka je len zlomkom večnosti, ale fantázia mu umožňuje  obsiahnuť večnosť celú. V nej sa môže pohybovať od vzniku svetov až po ich zánik.Čo vlastne znamená pojem večnosť? Je to ohraničený úsek času začínajúci v nekonečne a končiaci v nekonečne? Je to kruh bez začiatku a konca. Je to beh jedným smerom, alebo sa možno aj vrátiť?

Prach si a na prach sa obrátiš, hovorí sa v Biblii a pripomína to náš vymyslený zákon o zachovaní energie a hmoty vo vesmíre.Nič sa neničí, nič sa nevytvára iba sa všetko mení. Každá zmena je krokom vpred, z hľadiska nášho času.

Čas je zmena a zmena je pohyb a pohyb je základom života. Ak sa raz vesmírna hmota nahustí do jedného bodu, bude v ňom tak tesne, že sa zastavia všetky pohyby a zastaví sa aj čas. Systém bez pohybu je zdanlivo stabilný, ale tento zahustený bod nie. Bude stačiť len slovo a všetko sa začne znova veľkým treskom.

Vraj, možno, ale na tom už nezáleží...

(127172)

2010/09/30

Gliese

Bojím sa otvoriť chladničku, aby mi odtiaľ nevypadla správa o obývateľnej planéte Gliese 581 G. Je nám tak podobná, len je väčšia, ale už na nej prebieha globálne oteplenie (teploty do 70°C)... My, čo sa už nechceme presťahovať, hoc na takúto krásnu planétu, by sme sa mali niekam skryť, aby nás nenaložili do vesmírnej lode.

Planéta je jedna vec, ale kto tam žije? Nejakí ľudia podobní nám, tak načo by sme tam chodili? Vážne by bolo príliš optimistické domnievať sa, že vo vesmíre, ktorý je takmer nekonečný, by sme boli ako živé tvory len my. Rozhodne nie sme unikátny božský výtvor, aj keď sme určite jedineční...

Už aj v tom malom kúsku vesmíru naokolo kam dohliadneme, je všetko tak podobné a neustále sa opakujúce princípy skladby hmoty a jej účinkov sú úplne jasné, úplne rovnaké prírodné zákony to držia pohromade. Vedci špekulujú, z čoho sa skladá Vesmír a zisťujú, že nie všetko je hmota, oveľa viac je v ňom energie, teda niečo, čo by sa mohlo nazvať prevládajúcim duchom...

Blížime sa k poznaniu, že základom všetkého je Gravitácia. Je to vraj najsofistikovanejší božský výmysel, ktorý drží všetku hmotu a energiu v usporiadanom chaose. To si myslí Angličan Stephen Hawking a Vatikán pripúšťa, že "Boh je Gravitácia". Ktovie dokedy, lebo naše myslenie i myslenie cirkvi podlieha času. Boh zatiaľ stále ostáva obsahom viery a tá nepotrebuje vysvetlenia a diskusie...

2009/09/05

Servis

Tak som sa v piatok rozhodol dať svoje osobné vozidlo do servisu. Som teda "bojovník proti kríze", lebo som si ten bicykel nepremastil sám, ale zveril som ho do rúk odborníkom. Vlastne ani nešlo o premazanie, ale o kompletné "prešpicovanie" zadného kolesa, lebo tie drôtiky v ňom sa dostali na hranicu životnosti a každú chvíľu nejaká tá "špica" praskla, až som dosiahol pomerne slušnú "osmičku".

Určite mám na tom, okrem veku (bicykla) aj ja svoj leví podiel, lebo som nedodržal maximálnu povolenú hmotnosť nákladu 90 kg... Dostať sa pod túto hranicu je problém, tak som radšej volil obnovu kolesa. Alternatívou bolo vymeniť celé zadné koleso za modernejší typ s nosnosťou do 140 kg, ale to by ma zvádzalo k nemiestnym radovánkam pri konzume potravy. Popritom aj rozdiel v cene je celkom zaujímavý - kompletné koleso min. 35 € a oprava len 14.

Od včera už opäť jazdím, je to fajn pocit istoty, že všetko je ako má byť. Už len dokončiť bežnú údržbu svojpomocou, lebo niekoľko rokov som nemastil, aj kolíky na stredovej oske treba vymeniť, také drobnosti, čo sa dajú zvládnuť za pol hodinu. Dosť bolo týchto prízemných starostí, pozrime sa teraz ešte do vesmíru...

Naša kozmická stanica sa obávala stretnutia s pozostatkom rakety Ariane 5, tak mi napadlo, že každý samostatný kus (raketa, či satelit, alebo vesmírne WC) vynesený do vesmíru, presnejšie na obežnú dráhu, by mal byť opatrený aktívnym, alebo pasívnym zariadením na návrat do atmosféry a na zem, hneď by bol menší "trafic" na obežných dráhach (ale s citom, aby nám to nepadalo na hlavy).

Odkazujem do pozornosti všetkým vesmírnym dobyvateľom... Veď aj tu dolu sa snažíme o recyklovanie materiálov .

2009/02/09

Hviezdičkovaná k****

"...černé díry nejsou zas tak docela černé,
jak by se z jejich názvu mohlo zdát"...

(podľa iDnes.cz)



Krízu už vraj treba písať s hviezdičkami (K****) a je osožná aspoň z piatich dôvodov, ktorým tu radšej nebudem robiť reklamu. Vždy som si myslel, že kapitalizmus aj trhové princípy majú bližšie k prírode, aj sa to potvrdzuje vo všetkých ohľadoch, vrátane živelnosti a dravosti silných. Lenže takáto spoločnosť funguje bez regulačných spätných väzieb, s výnimkou kríz a vojen. Pravdaže, aj príroda sa občas pokúsi pohroziť katastrofami, ale na ľudskú spoločnosť má slabé mechanizmy.

V týchto dňoch sa opakujú pravidelné varovania pred koncom sveta (že by uhorková sezóna v zime?). Podľa nich je takmer isté, že to bude 21.12. 2012, lebo tam vraj končí Mayský kalendár. Neverím, lebo mám doma taký malý Mayský kalendárik, čo mi poslali z Mexika a na ňom sa čas končí až v roku 2013 a trinástka je nešťastné číslo, to by presne sedelo. Trochu ma zneistil môj mobilný kalendár od Sony Ericssona, v ňom totiž svet končí až v roku 2070. Prikláňam sa k tejto alternatíve, lebo vtedy už určite nebudem písať blogy.

Včera som prišiel na to, že písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady. Napríklad článok na Bútľavej vŕbe o dejinách písaných popolom a spálených mostoch som si vysvetlil ako úvahu o zahodených, alebo nevyužitých príležitostiach. Príležitosti sú našim osudom a my si iba vyberáme z jeho portfólia ponúkaných príležitostí. Zahodené šance sa však málokedy zopakujú ešte raz.

Všetko je vraj inak. Svet už nie je taký, ako sa nám zdal až doteraz a nie som si istý, či sa nám iba nezdá... Vraj celý vesmír existuje len ako hologram. Je to neuveriteľné, vraj sa vedcom, okrem iného, nepodarilo objaviť vo vesmíre prúdy gravitácie a tam niekde vonku, na konci sveta narazili na hranice časopriestoru. Dosiahli sme na koniec hologramu s názvom Vesmír, znamená to aj náš koniec?

Som z toho jeleň, pripadám si ako Jack O'Neill z SG1, keď mal vyjednávať s civilizáciou na oveľa vyššej technologickej úrovni ako my, snažiac sa získať vyspelé technológie, ktorým ani za mak nerozumel. Tak si aj ja myslím, pri čítaní podobných vedeckých teórií, že asi patrím k civilizácii s nižším stupňov vývoja, lebo niekedy ani tomu jazyku vedeckých pojednaní nerozumiem...

"...entropie () černé díry, kterou můžeme zároveň chápat i jako její informační obsah, je úměrná velikosti plochy horizontu událostí, oné pomyslné hranice, zpoza které nic (dokonce ani světlo) nemůže z černé díry uniknout..."
(podľa iDnes.cz)

2008/12/13

Čierne a biele diery

Z Archimedovho výroku "dajte mi pevný bod a vychýlim zemeguľu z jej dráhy", by sa zdalo, že vo vesmíre neexistujú pevné body, ale zdá sa, že to nie je pravda, lebo princípom vesmíru je kolotoč, v ktorom sa všetko točí a čo sa točí, musí mať aj pevný bod.

Podľa najnovších teórií má každá galaxia vo svojom strede čiernu dieru. Aj naša Mliečna cesta ju má a drží nás aj s hviezdami silou svojej príťažlivosti v poslušnom krúžení už od čias veľkého tresku. Supermasívna čierna diera, ktorej hmota je miliónkrát až miliardukrát väčšia ako hmotnosť nášho slnka sa volá Sagitarius A*.

Či je to tak, alebo nie, to je z pohľadu človeka úplne jedno, sú to veci vzdialenejšie ako sám Boh na nebi, ale zaujímavé je ako ľudia, prichádzajú na takéto a podobné teórie. Je to samozrejme založené na pozorovaniach, ale každý jav je treba aj nejako interpretovať a zasadiť ho do iných známych súvislostí.

Ak príjmeme hypotézu, že veci v makro i mikro vesmíre sú podobné, je šanca, že raz niekto príde na podstatu vesmíru, lebo vesmír nosíme aj v sebe, vrátane jeho hmotnej i nehmotnej podstaty. Podľa vedeckých hypotéz, aj čierne diery majú svoju "dušu" a tou je istý druh žiarenia, energia, ktorú vyžarujú, napriek faktu, že všetko, vrátane svetla pohltia.

V súvislosti s podobnosťou je zaujímavá snaha vedcov "stvoriť" miniatúrnu čiernu dieru v urýchľovači CERN. Hľadá sa častica, ktorú ešte nikto nevidel, nikto nevie aké má vlastnosti, ale už má meno. A čo keď práve ona drží naše atómy pohromade a keď ju odstránia, skolabuje svet?

Existuje nová teória, že čierne diery nemusia mať formu superhustej hmoty v malom bode, ale môže to byť super prázdna dutina obalená superhustým hmotným obalom... Zdá sa, že neexistujú hranice ľudskej fantázie. Tá moja mi hovorí, že ak sú čierne diery, musia byť aj biele, ktorým sa hovorí - svetlo na konci tunela...

2008/11/14

Sen a palacinky

Dnes ráno som vstával s odtlačkom sna v hlave. Kto mi ho tam vložil, ja predsa nie? Sen prichádza spravidla nepozorovane a hlavne v noci, keď spím a "ja" o sebe nerozhodujem. Prichádza, kedy sa "mu" zachce, bez môjho vedomia... Komu sa to zachce a kto je ten "mu"? Kto je môj sen, keď to nie som ja, ani moje vedomie?

Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?

A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.

V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.

Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...

A budeme znovu vyhnaní z Raja.

Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...

2008/03/26

Panta rei

Opäť sneží (dnes 10:00)
Nebolo by na tom nič zvláštne, veď ešte nie je apríl - najkrajší mesiac, ale zvláštne je, že moje pocity sa zhodujú s počasím a možno nielen moje.

Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? V jednej diskusii som čítal, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl ľudskej relativity.

Čas je vesmír a svetlo je odvrátenou stranou tmy. Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe.

Bez pohybu nič neexistuje, všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti a podstata všetkého...

Neexistujú nehmotné veci, duša vecí je v nich, sú však veci a vzťahy, ktoré my (ešte?) nepoznáme, alebo nechápeme (a možno nikdy chápať nebudeme), lebo nám to naša hmotná podstata neumožňuje..

Sám si oponujem - veď myslenie, predstavy, vedomosti a fantázia s ktorou narábame sú prejavy ducha... Áno, aj duchovno a filozofiu sme si vymysleli, naučili sme sa rozprávať a písať, aby sme ovládli slová, ktoré tvoria dušu, aby sme vyjadrili a zaznamenali zložitosti nášho vnímania v procese vlastného uvedomovania.

To všetko existuje v nás a všetka fantázia a múdrosť je uväznená v našom tele. Bez neho to prestáva existovať, ostávajú iba stopy uložené v iných živých bytostiach. Všetky filozofické úvahy o vzťahu tela a duše skončia ako otázky vyslovené z nepochopenia súvislostí a času. Napriek tomu sa budeme pýtať...

Všetko je v pohybe, všetko sa vyvíja, všetko plynie. Z toho pochádza všetko vo vesmíre. Na počiatku možno stačil závan motýlích krídel, jedno jediné slov a všetko ostatné zariadil život vnútri hmoty.

Napriek všetkému tu povedanému, nie som vyznaním materialista, lebo myslím a cítim pohyby okolo a moja hmota sa prejavuje navonok zdanlivo nehmotnými prejavmi.

Človek si uvedomuje svoje bytie a sám si vytvára dušu, vymýšľa si teórie a hypotézy o pôvode sveta i o tom, kto je a kam kráča. Vyznáva všeobecné ľudské duchovné hodnoty, ale to mu nebráni myslieť individuálne a absolútne voľne...

...

Prestal padať sneh, svieti slnko...

_______
Panta rei - všetko plynie je Platónova skrátená interpretácia tvrdenia antického filozofa Herakleita, že "zostupujeme i nezostupujeme do tých istých riek, sme to my i nie sme to my, lebo sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky". Platón to chápe tak, že všetko sa neustále mení, a preto neexistuje bytie v pravom slova zmysle.

2008/02/08

Running Processes 40

Kedysi na fyzike u profesora Kleina sme sa učili, že rýchlosť svetla vo vákuu je najvyššia známa a konečná, a nepredstaviteľne veľká - približne 300 tis. km/s . Svetlo je v podstate elektromagnetické vlnenie a vlastnosti tohto vlnenia sa menia podľa jeho frekvencie. Má to niekoľko minimálne filozofických aspektov, napríklad:

- že vesmír nie je nekonečný, ak má svetlo aj vo vákuu stanovené hranice
- alebo to znamená, že vákuum nie je nič, ale niečo čo kladie svetlu odpor

Z ľudského hľadiska je rýchlosť svetla tak obrovská, že v danom okamihu sa svetlo nachádza zároveň na svojom počiatku aj na konci a ruší tak vesmírny rozmer času, čo je paradox, lebo vlnenie má vo svojej podstate zakódovaný čas...

V našich počítačoch sa to elektromagneticky vlní rôznymi frekvenciami, vlnenie sa šíri vo vodičoch a polovodičoch, tie mu kladú odpor, ktorý ich zohrieva, energia sa spotrebováva a rôzne mení - počítač číta a zapisuje stavy 01 01 01... obvody sa preklápajú veľmi rýchlo, ale tá rýchlosť má svoje technické hranice, zodpovedajúce použitým materiálom a technológiám.

Možno raz príde doba, keď budú počítače založené na technológii svetelného vlnenia vo vákuu a tak budú reagovať na zadanie (takmer) okamžite, stavy 0-1 sa budú striedať maximálnou možnou rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu.

Ešte predtým ako dosiahneme dokonalosť sveteľného počítača, budeme v medzičase počítať pomocou živých buniek, neurónov. Tie naše bunky pracujú určite rýchlejšie ako naša elektronika. Naše rozhodovanie a reakcie sú niekedy bleskové, ale nie sú určite tak rýchle ako svetlo vo vákuu.

Keď porovnávam svoj starý počítač so systémom W98, ktorý bol dlho funkčný a dokázal skoro všetko ako môj súčasný expertný systém XP, nestačím sa čudovať. Kým ten starý nabehol za pár sekúnd, tomuto to trvá jednu až dve minúty... To by som ešte chápal, zobúdza sa zo sladkého ničnerobenia, tak potrebuje ponapínať svaly, aby potom podával plný výkon.

Ale prečo mu aj vypínanie trvá tak strašne dlho, to už vôbec nepochopím... Začal som pátrať po príčinách, spustil som Process Manager a zistil som, že mi tam beží 40 procesov súčasne... Fí ha, to sa mi zdá byť dosť veľa, veď v starom systéme ich stačilo 18 - 20 a bežal ako hodinky (vždy až dovtedy, kým nespadol :).

Nakukol som aj do systémovej zložky a udivilo ma množstvo dolárových súborov - 2125 v takmer 500 priečinkoch, ktoré zaberajú na disku vyše pol GB. Nie je to veľa a načo sú tam?

Po inštalácii nového operačného systému si ten môj panensky čistý XP stiahol z netu množstvo ďalších dát pre SP2 a 102 ďalších záplat... Vyzerá to tak, že som si kúpil polotovar za cenu tovaru... Aj ja sám som sa snažil a inštaloval som rôzne viac i menej užitočné programy a takých tam mám práve teraz celkom 95... Nie je to veľa?

Napriek tomu všetkému by som chcel, aby ten zázračný systém XP nabiehal a odchádzal trochu rýchlejšie, len kto mi poradí?... a tiež by som chcel, aby ho jeho výrobca predčasne neodkazoval do večných lovíšť histórie...

2007/06/11

Duša vesmíru

Všetko vo vesmíre sa stále pohybuje, stále sa točí, asi preto, lebo je dobre mastený... Na čom sa naozaj točí svet, čím sú mazané jeho ložiská? Mazadlom vesmíru je vákuum, jeho ložiská sú z gravitačných síl. Tam kde nič nie je, teda vo vákuu, tam niet odporu a vesmírna energia sa nestráca, je nekonečná.

Zdá sa, že vesmír je hmotný, že nemá dušu. Jeho duša by mohla byť v tom prázdnom priestore, v ktorom sa všetko pohybuje, alebo tou vesmírnou dušou je pohyb... Kým nič nebolo, nebolo ani duše vesmíru. Keď Stvoriteľ vyslovil to magické slovo "big bang", všetko sa začalo hýbať a tak vznikla aj duša vesmíru. Vdýchol mu pohyb...

Keď sa narodí človek, začne sa sám pohybovať, získa svoju dušu. Keď zomrie, telo sa prestane pohybovať a stratí aj zvyšok duše. Svoju dušu postupne rozdávame veciam, ľuďom, svetu... všetkému, čo sme v živote uviedli do pohybu......

2007/05/12

Búrka v garáži

Dnešná búrka zasiahla našu záhradu iba svojim okrajom. Len tak tak sme stihli dobehnúť k autu, ktoré bolo potešené, že sa konečne poriadne poumýva. Niekoľko minút lialo tak, že stierače nestíhali. Keď som konečne otvoril dvere garáže, za tých pár sekúnd zmoknutý ako kura, prišiel mi na um príbeh o stvorení sveta...

Na počiatku nebolo nič, iba slovo... potom vznikol ten úžasne dokonalý svet, vesmír kde všetko má svoj účel, všetko so všetkým je v súlade, všetko je v dokonale vyváženom vzťahu a v pohybe. Pri tej zložitosti sa my, ľudia nemôžeme ani pozastavovať nad tým, že občas niekde príde ku kolízii, ku katastrofe.

Kolízie a katastrofy sú súčasťou božského systému, nie je to výmysel pekiel, je to súčasť cyklu život - smrť a pokračovanie života so znovuzrodením... Fascinuje ma dokonalosť všetkého, i to ako je to všetko vzájomne poprepájané a vo svojej podstate dynamicky vyvážené. Všetko má svoje miesto, svoj účel, až kým sa neskončí jeho čas.

Takéto myšlienky sa mi preháňajú hlavou, keď sa mám s autom vopchať do garáže plnej rôznych vecí, ktoré vzájomne do seba zapadajú až tak, že auto sa tam zmestí len tak na tesno a niekedy aj s odretými ušami. S tou garážou to bolo tak, ako so stvorením, najprv nebolo nič, potom padlo slovo, dve, kopa ďalších slov a tak vznikla garáž.

Čistá panenská garáž 3,5 x 6 m, prázdna podlaha, iba auto. Prázdne diery volajú po naplnení, tak som nakúpil železo, dosky a zostavil som na čelnej stene regál. Regál v garáži treba... Zakrátko bol zaplnený zbytočnosťami z bytu... Potom v práci likvidovali trezor, masívny ohňovzdorný skriňový trezor za 50 Sk, no nekúpim to?

Odvtedy zamykám prázdne zaváraninové fľaše do trezora... Ešte stále sa tam celkom dobre vošlo auto, bolo treba s tým niečo robiť... Aby som to nenaťahoval, tak iba stručne - zo starej hudobnej skrine a liatinového závažia tatramatky som urobil vedľa trezora pracovný stôl, vedľa stola sa uvelebil starý šijací stroj z čias Márie-Terézie (nemá niekto záujem?).

Vedľa Márie-Terézie stojí starý perinák, kôš na odpadky a dcérin nepoužívaný horský bicykel... Nad trezorom sú uložené dielce z rozobratej vstavanej skrine (zídu sa, potrebujem v garáži ďalší regál na zbytočnosti), zatiaľ musím pri nastupovaní do auta skláňať hlavu, aby som neprišiel o ucho, alebo o oko...

Čo mám robiť, keď mi garáž prerastá cez hlavu? Je živá a bujne rastie, teda aspoň jej vnútorné orgány, lebo strecha a dvere zatiaľ držia. Zdá sa mi, už dosť nebezpečné schovávať tam aj auto... Čo s ním? Nekúpi niekto auto s výborne zabehnutým motorom? Alebo si dám inzerát a kúpim ďalšiu garáž, len aby sa história neopakovala...

2006/10/08

Boh

Je zjednotenie, je neovplyvniteľná vyššia moc, je najvyšší.
Je stvoriteľ prírodných zákonov, náš stvoriteľ, náš otec.
Je náš spoločenský duch, ktorý nám dáva silu.
Je láska, lebo iné ani nemôže byť.
Je náš, je stvorený na náš obraz, zaujíma sa o všetko, o čo sa zaujímame my, hľadá riešenia pre nás.
Vchádza do nás, je v našich myšlienkach.
Bol na počiatku a je stále s nami, rastie v nás.

Ovláda spoločenstvo ľudí, mocní vládnu v jeho mene, lebo je to jednoduchšie a účinnejšie, vládnuť v mene niekoho, ako sám byť diktátorom. Iba zvieratá žijú bez Boha, v tom sa od nich odlišujeme.

Človek sa stal človekom len preto, že má Boha.

.

2006/08/23

Rovnováha


Inšpirované blogom JOEABY študenta z Malty:

To slovo nemá rozmer, hovorí o delení hodnôt, množstva, sily, hmoty, myslenia a energie. Ak by rovnováha ideálne existovala, žili by sme v raji. Vo všetkom čo vidíme, v živote i v čase však rovnováha chýba. Keby bol čas vyvážený, zastavil by sa a nastalo by nekonečno.

Keby boli chemické látky v rovnováhe, nepoznali by sme oheň, nevedeli by sme dýchať.
Ak by moc bola vyvážená našou intuíciou, nebolo by totalitných, ani demokratických systémov.
Ak by boli hormóny v rovnováhe, stratili by sme svoju sexualitu...

........

Zamyslime sa nad dynamickou podstatou vesmíru, stojacou nad všetkým a možno aj nad časom. Všetko je v pohybe, od najmenších častíc až po obrovské hviezdy a čierne diery vťahujúce z okolia aj svetlo. Pri tom všetkom nevyvážení, pri zdanlivo chaotickom pohybe chodíme po krásnej pevnej zemi a žijeme svoj život...

Čas kráča obrovskými krokmi a všetko mení. My, s našim svetom sme kdesi v ňom stratení, v maličkej pomlčke, v zlomku vesmírnej sekundy, vo svojom krátkom vymedzenom úseku a v zdanlivom pokoji. Čím to je, že sme tak malí, že sme nič a predsa sme...?