Dotkol som sa hviezd

Hviezdami voláme tie objekty, ktoré žiaria vysoko na nebi a sú pre nás obyčajných pozemšťanov nedosiahnuteľné. Niektoré sa však na svojej dráhe ocitnú aj v našej blízkosti, alebo sa obyčajný človek povznesie na ich úroveň (vo fantázii, duchovne). Moje hviezdy som stretával vždy náhodne a náhodám vďačím za všetky tie vzácne stretnutia. K niektorým sa môžem vracať cez svoj archív spomienok. Pamätám si na stretnutia, s mojimi hviezdami, ale zväčša je to jednostranné, ja ich mám v pamäti a oni ostávajú v blaženej nevedomosti o stretnutí so mnou.

1958 - Bol som na premiére filmu Túžba (Vojtech Jasný, Jana Brejchová). Bol to debut Vojtecha Jasného v oblasti celovečerných filmov, originálny názov filmu bol "Touha". Bratislavská premiéra bola v kine Slovan (ak sa nemýlim), neskôr to bolo divadlo West a teraz už neviem, dávno som tam nebol. Prítomní boli herci aj režisér Vojtech Jasný. Pamätám si dobre na Janu Brejchovú, to bola dlho naša hviezda. Pred filmom bol, ako to bolo vtedy zvykom, kultúrny program. Zaujal ma najmä dynamický prednes Wolkrovej básne "Balada o očích topičových" „... Antoníne, topiči elektrárenský, do kotle přilož!“ hrmelo z pódia.

Jozef Banáš, spisovateľ, od ktorého som prečítal niekoľko kníh, bol na besede o svojich knihách v kúpeloch Dudince. Veľmi zaujímavé rozprávanie, kúpili sme si na pľaci 4 jeho knihy. V diskusii som reklamoval, že nespomenul svoju zbierku poézie. Priznal sa, že na ňu zabudol... Potom, po niekoľkých mojich recenziách jeho kníh, sme sa stretli párkrát, aj s Adelou raz na výstave keramiky jeho manželky. Posledné stretnutie bolo v kaviarni divadla Štúdio L+S, ktoré dopadlo trochu "nepredvídane".     

Fotograf Juraj Bartoš mal zaujímavú výstavu svojich fotografií (2009/09/18) v Bratislave, tam som mal príležitosť stretnúť sa so Stanislavom Štepkom, Magdou Vašáryovou a ekológom Mikulášom Hubom a ďalšími. Zaujímavé fotografie z minulosti. Všetkých pozdravujem.

So vzácnou pani fotografkou som sa stretol ešte raz v Bibiane.

Fantastické bolo stretnutie s Radimom Uzlom v Karlových Varoch. Naša skupinka stretla skupinku s Radimom a keďže sme sa poznali (jednostranne z TV relácií), pozdravil som ho a vznikol z toho krátky príjemný rozhovor. Úžasný človek, bral to úplne prirodzene.  Ostávajú spomienky na vzácnych ľudí...      

- 

Ja a pes, či pes a ja

Odborníci iste vedia, ako sa má (dá) komunikovať so psom. U domácich psích maznáčikoch je to jasné, tam si určite rozumejú, lebo každodenný kontakt a spolužitie človeka a psa musí vyústiť do dorozumievacej reči doplnenej gestami, či mimikou. To by bola dobrá téma na diskusiu s "priateľmi" psov. Ja som však nikdy nedospel k častejším kontaktom s psou inteligenciou. 

Raz som bol na návšteve v jednom dome, kde mali psa. Keď som odchádzal, začal na mňa zlostne brechať. Nebol veľký, bol by som sa ubránil (topánky čosi vydržia), ale volil som komunikačný prístup. Začal som pískať (nie na prstoch) a zrejme som zvolil správne tóny, lebo psisko zmenilo chovanie a už sme boli kamaráti. Tú melódiu (poradie tónov) som si zapamätal a odvtedy to používam v rozhovoroch s nepriateľskými priateľmi človeka.

Najnovší prípad ma stretol nedávno v Kláštore pod Znievom. Stalo sa to na miestnom futbalovom ihrisku, kráčal som ku stredu hracej plochy a to vyprovokovalo huňatého obrancu štadióna a dával to jasne najavo, že som neohlásený hosť. Nedal som sa odstrašiť, došiel som až ku stredu ihriska a on pokračoval z druhej strany. Keď už bol dosť blízko, začal som mu "prepískavať" moju melódiu priateľstva. Brechanie sa trochu zmiernilo a ja som ostal stáť na stredovej čiare. Prišiel ku mne, už ticho a priateľsky nabral pachy z mojich tenisiek a tváril sa, že ako nič, len sa tu prechádzame... Funguje to!

Namiesto pointy kto by chcel recyklovať moje staršie psie príhody, tak tu sú: 

Pes, či mačka?

 Vytrhnutá stránka 3

    Nešťastný piatok

Aby to nebolo tak suché, kopírujem ešte výber z múdrostí iného staršieho článku (2011/04/06):

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

 

  

 

Deň B

Rozhodujúce dni sa obyčajne označujú ako deň "D". Môžu byť dobré, ale nemusia. Deň, ktorý je zlý sa označuje deň "B", to znamená deň blbec. Blbec je asi české slovo, ale veľmi dobre rozumieme blbcom aj na Slovensku. Deň blbec je taký deň, keď sa všetko kazí. 

Včera sme mali jeden taký vzorový deň blbec, najprv sa pokazil mlynček na kávu a hneď za ním sekáč a krájač zeleniny. Mali už dávno svoje dobré služobné roky za sebou, ale to neznamená, že by mali odísť do večných zberných surovín naraz.  

Za dňom blbec nasledoval deň D a to je deň, keď sa v našej domácnosti objavil nový lepší mlynček na kávu aj nový elektrický sekáč na zeleninu. Mlynček sme odskúšali, je výkonnejší, tichší a dobre melie. Zeleninový sekáč vyskúšame zajtra, ale o tom tu už nebude aktuálna reportáž.

Deti

 Deti sú radosť aj starosť. Pôvodne som dnes chcel písať o istej pani ministerke, ktorá má starosť o seniorov, tak si zmyslela, že ich za nás obdaruje z rozpočtu republiky a každému kúpi darček. Podmienkou by malo byť absolvovanie kurzu základných počítačových zručností, takže nie každému, len tým, ktorí ešte tie znalosti nemajú. Bohužiaľ som mimo, lebo s počítačom som pracoval profesionálne najmenej 25 rokov. Ťažko v dnešnom svete hľadať spravodlivosť. Spravodlivé sú dnes už hádam len deti. Tak asi do dvoch rokov. 

Máme doma dve dvojročné dvojčatá a tie si spravodlivo premenili náš byt na hraciu plochu. Všetko je na hranie. Nie je to tak dávno a pamätáme si naše detské roky, keď sme mali na hranie nielen byt, ale aj dvor, neďaleký háj a hádam aj celú dedinu. Hračky neboli tak sofistikované, vrcholom bol drevený koník ručne vyrezávaný a pre dievčence rôzne handrové bábiky. Bolo to šťastné detstvo, aj keď vojna práve skončila a možno práve preto. Vzdialené spomienky, ale odrazu sú tak blízke. 

Ivona

Náš dnešný kalendár gratuluje Ivanám, Ivonám a Ivám. Pridávam sa aj ja, nech sa vám darí aj po zvyšok tohto roka a celý budúci tiež. Kedysi tak rozšírený spôsob gratulácií prostredníctvom písomných pozdravov akosi ustupuje do pozadia. Cena telefonického rozhovoru, či SMS je tak malá, že sa to s cenou špeciálneho pozdravu a ešte poštovného nedá ani porovnávať. 

Sú však ešte dodnes držitelia tradície posielania pozdravov prostredníctvom papierovej pošty. 

Iste ste si všimli, že na našich poštových známkach už nie je vytlačená cena v SK, ani v €. Prečo asi? Lebo tá cena by rýchlo prestala byť v súlade s aktuálnou cenou poštovného, ktorú si inkasuje pošta (SP). Zároveň je to akási príprava na privátne poštové služby aj iných organizácií (myslím si). Na tohtoročných našich pozdravoch sa však nájdu aj staršie známky s eurami (0,65 €).   

Malá galéria poštových známok SR a ČR:

Pečie celé...

 Namiesto troch bodiek si dosaďte rajón podľa vlastných skúseností. Len nepečte až do Veľkej noci.

A je to!

A je to, odteraz ste manželia. Táto veta sobášiacej poslankyne v Petržalke mi učarovala. A nielen táto veta. V súvislosti s tou svadbou sme zažili aj malý kus srandy. Tá sa však týkala našich svadobných príprav. Niekedy príde čas, doplniť si šatník, tak na túto svadbu sme usúdili, že potrebujem nový oblek. Voľba padla na takú sivú eleganciu, nič nebolo treba upravovať, ani týždennú hladovku som nemusel držať.

Keď prišiel ten očakávaný deň, naložili sme do auta svadobné dary a oblečenie s pracovnou rezervou. Mojou úlohou bolo zhotoviť "amatérsku" svadobnú fotoreportáž. Tá sa mala odohrať, ako je v Bratislave zvykom, v parku Janka Kráľa v Petržalke. Stretnúť sme sa mali až hodinu po obede, ale už o desiatej som bol netrpezlivý, tak som sa začal chystať. Vybral som sako z obalu a načiahol som sa po nohavice, no tých nebolo.

Nasledoval malý rodinný poplach a hľadanie zodpovedného nohavicového delikventa. Nič sme nevyriešili, ostávalo len veriť, že nohavice visia doma na inom vešiaku. Bol by som šiel na svadbu aj v pracovných nohaviciach a v sivom saku s kravatou, ale žena nesúhlasila. Ideme ti kúpiť nové nohavice, ktoré by sa hodili k saku! Rozhodla žena a nebolo úniku, namiesto parku sa išlo do neďalekého "super značkového" obchodu.

Po dlhom hľadaní sme nič nenašli, až v poslednej predajni sme našli sympatickú predavačku, ktorej sme sa zdôverili s celou našou svadobnou kalamitou. Mala z toho na tvári úsmev a pochopenie. Nechcela nás nechať v štichu, tak radila a poradila. Našla pre mňa vhodné tmavé nohavice, ktoré perfektne kontrastovali so sakom. Vyskúšal som a padlo rozhodnutie. Lenže boli príliš dlhé a čas na skracovanie už nebol. Vyzeralo to, že z obchodu nič nebude.

Predavačka sa nevzdávala a na moment odbehla do zákulisia, odkiaľ sa vrátila so svojim súkromným "šitíčkom". Vzala nohavice a po próbe na mojich nohách záložku zažehlila a na dvoch miestach potom prišila. Odišli sme s vďakou a ja aj s novými nohavicami.

Tu by mohla táto príhoda skončiť, ale naša dcéra medzitým zistila, že jej manžel nemá vhodné ponožky. V čase, keď som ja už mašíroval za nevestou, ženíchom a oficiálnym fotografom do parku, pochodili spolu ten istý supermarket ako my. Náhoda chcela, aby dospeli do rovnakého oddelenia ako my s nohavicami. Čírou náhodou sa ich ujala tá istá predavačka a ako to majú ženy vo zvyku, dcéra tej milej slečne vyklopila celý svoj problém so svadobnými ponožkami pre manžela.

Keďže sme sa u predavačky dobre zapísali, hneď si na nás spomenula, dcére veselo podotkla, že práve tu boli dvaja, ktorí sa tiež ponáhľali na svadbu vnučky a zabudli si doma nohavice. Naši mladí sa so smiechom priznali, že to boli jej rodičia... Predavačka mala výborný deň. Predala jedny nohavice a jedny ponožky. A nasmiala sa na nás a na tej zhode príhod spolu s našimi mladými.

Svadba dobre dopadla, bolo veselo ako v obchode. Aj pani poslankyňa to s veselosťou priklincovala, keď po dvojnásobnom súhlase dvoch milých snúbencov zahlásila vetu, ktorá vojde do histórie zborov pre občianske záležitosti pri svadobných úradoch:

A je to, odteraz ste manželia...

Veľa šťastia Maťa a Ivan na vašej novej ceste!
 

Ďakujem

Ďakujem vám za všetky predvianočné komerčné ponuky v elektronickej pošte na nákup vecí, ktoré práve v tomto období vôbec nepotrebujem a ani po ňom iste potrebovať nebudem. Ak budem niečo potrebovať, dám vám vedieť, alebo prídem osobne. Tým nechcem naznačiť, aby ste mi tie, podľa vás  nevyhnutné potreby, chodili ponúkať osobne. Božechráň!

Občas naozaj niečo potrebujem. Hoci aj pre šťastie, či pre akútnu potrebu. Keď sa niečo pokazí alebo zaúčinkuje škriatok zabudovaný do každého moderného výrobku, treba to dať draho opraviť, alebo kúpiť nový, lepší výrobok. Lepší znamená plánovaný kúsok pravidelnej inovácie, hlavne z dôvodu lákania spotrebiteľov na novú kvalitu. Škriatok sa teda stará o kolobeh materiálu a práce v prírode.

Napríklad, taká žehlička. Nedávno sa porúčala naša najnovšia, vo veku necelých dvoch rokov. Ešte by bola vhodná na uplatnenie reklamácie. Len keby existoval od nej bloček z predajne. Pre akútnu potrebu manželka otvorila skriňu v komore a vypadlo z nej 5 podobných žehličiek vo výslužbe. Funkčná bola len jedna, tá najstaršia chudera. V nej ešte nebolo zabudované to "kurvítko", škriatok, ktorý sa stará o to, aby sa výrobok pokazil tesne po uplynutí záruky.  

List

Dostal som list. Je to neuveriteľné, ale nie je to žiaden e-mail, je to skutočný hmatateľný papierový list, aké sa písali v minulom storočí (a možno sa niekde píšu dodnes). Nesťažujem sa, som dojatý, lebo autor toho listu má dar rečí i písma a svojský literárny štýl, ako dobrý bloger.

Pripomenulo mi to časy dávno minulé, mal som také obdobie, že som písal listy každodenne. Je to neuveriteľné, aj v súčasnosti opäť píšem denne, ale sú to listy elektronické, ktoré sa viac približujú k bezprostrednému rozhovoru. Píšem články na blog a diskutujem s rovnako zaťaženými...

Niekedy si tú dnešnú elektronickú komunikáciu predstavujem ako obojstranný monitor, z jednej strany sedím ja, z druhej strany adresát a vzápätí si vymeníme úlohy.

Takmer dokonalé je to pri video rozhovore, vtedy sa dokonca aj monitor stráca, stáva sa len akousi priehľadnou stenou, cez ktorú sa vidíme a počujeme, podobne ako to vidieť vo filmoch pri rozhovore návštevníka s odsúdeným väzňom - na jednej strane slobodný človek, na druhej uväznený...

Vďaka za list a všetkých pozdravujem...

Toto nie je lampáreň

Dnes sa mi dostal na monitor hrozný článok o českých autách. Nuž, ktovie ako to je, keď sa nad tým zamyslím, Škoda 100 bolo auto ešte v systéme "dorob si doma sám". Úplne normálne sa v príručkách písalo, že pre istotu treba podoťahovať všetky skrutky, ale opatrne, lebo trochu väčší moment by bol katastrofou... Po pár kilometroch dotiahnuť aj hlavu valca, ja neviem, ako je to možné, že dnes vás pozvú na prvú záručnú prehliadku po 30 tis. km?

Ale to som trochu odbočil, lebo ten článok ma inšpiroval, pozrieť sa na niektoré domáce spotrebiče, ktoré ma doviedli k názoru, že z materskej krajiny tých áut radšej nekupovať. Kedysi nám namontovali do bytu plynový šporák M**a (aby som im nerobil reklamu), kde dvere nezatvárali, trúba nepiekla, ale pripaľovala, niečo hrozné. Po rokoch nám ich vymenili za inovovaný typ od tej istej firmy. Katastrofa na druhú.

Okrem všetkých starých nedostatkov to malo také "inovované" gombíky s ostrými hranami, že sa človek mohol ľahko poraniť. Navyše v gombíkoch bol zabudovaný sofistikovaný systém s pružinou, ktorá po krátkom čase vyskakovala a prestala plniť svoju ochrannú funkciu. Veľmi som sa tešil, keď sme si kúpili nový kombinovaný sporák, vyrobený na Slovensku. Super výrobok, varí i pečie sám...

Stačilo na dnes. Nabudúce bude reč o elektrickom krájači na zeleninu, a tiež o dvoch typoch hriankovačov. To sú u nás žiarivé prípady inovácie a "modernizácie", v jednom prípade má ten hriankovač dokonca zabudované aj "kurvítko", ktoré malo nastavený čas užívania 2 týždne (slovom, dva). Odvtedy odpočíva v pokoji, lebo to bol dar a darovanému výrobku sa na špirálu nepozerá... Ale o tom potom...

Mária

Na počiatku sme videli prázdnu jamu, asi tak 2x1m, hlbokú skoro 2 m a po stranách dva kopce hliny...

Na jar v roku 1948 priviezli na konskom povoze dieťa s matkou. To bola prvá dlhá cesta Márie. Ponáhľali sa, lebo ju chcela vidieť stará mama. Keď ju uvidela, krátko na to spokojne zomrela.

Medzi vencami a kyticami kvetov ležala pokojne Mária, vedľa nej v zamyslení jej tri deti...

Keď mala Mária 2 roky, ešte nevedela rozprávať, iba niekoľko slov. Zrazu začala z ničoho nič čisto rozprávať.

Rodina vyjadruje sústrasť pozostalým, ženy v sále začínajú odriekavať mariánske litánie...

Mária bola najmladšia, preto ju všetci mali radi. Polovičnou sirotou sa stala vo svojich troch rokoch... Na otcových pleciach ostali štyri deti.

Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Svätá Mária, oroduj za nás...

Ťažké roky nového režimu jej detstvo príliš nepoznačili, vďaka rodine, ktorá sa postarala o výchovu detí.

Nekonečný prúd litánií drása myseľ i srdce... Poklop truhly navždy zakryje Márii výhľad na tento svet...

Stredoškolské štúdiá ukončila pod láskavým dohľadom otca. Začal jej všedný každodenný život.

Mladý kňaz sa lúči v mene zosnulej s týmto svetom a končí s vierou a nádejou v nekonečný život...

Zakrátko prišiel manžel a neskôr aj tri deti... Aj otec u nej našiel dôstojné miesto na prežitie staroby.

Z chóru sa ozvali anjelské spevy. Nádherný zbor ženských hlasov spieva známe cirkevné piesne s novými ľudskými slovami... Ten zbor nás odprevádza na to konečné miesto...

Mária sa nikdy na nič nesťažovala, vychovala svoje deti, najprv spolu s manželom a po jeho odchode sama, až do poslednej chvíle.

Spev žien a modlitba nad čerstvým hrobom:

Zdravas Mária... sestra, amen.

Nikolka

Keď mala 5 rokov, pokúsila sa sotiť svojho tatina rovno z móla do mora... Našťastie sa to nepodarilo, ale ak by jej to vyšlo, mal by som unikátnu video sekvenciu, takto som zachytil iba neúspešný pokus, ako sa jej ocino sám a dobrovoľne naklonil nad vodu v snahe uvidieť lepšie na dielo pouličného maliara, Nikolka to zaregistrovala a nevinne do neho strčila, či to vybalansuje... Pravda je, zvládol to, aj keď adrenalín iste urobil svoje. Automaticky, hneď po zvládnutí náklonu nasledovala nefalšovaná a iste aj zaslúžená výchovná facka...

Aj po rokoch si túto pasáž, pri rodinných stretnutiach, vždy radi pripomenieme, spolu s niektorými ďalšími hviezdnymi výkonmi detí v rodine a mojej kamery...

Veľa šťastia Nika!


(ilustračné video...bez zvuku)