Vizuálne efekty

Scéna prvá - slnečné ráno

Cesta do práce, krátko po východe slnka. Slnko hrá hlavnú úlohu v spätnom zrkadlovom efekte, keď sa auto otočí na západ, vo všetkých zrkadlách zažiari, silne zabliká veľká ohnivo-oranžová žiara čo môže oslepiť.

Keď som ten úžasný východ slnka v spätnom zrkadle uvidel prvýkrát, trochu ma to vystrašilo, bolo to ako keby mi niekto zozadu zablikal silnými reflektormi.

Scéna druhá - hviezdy a doprava na cestách

Tento efekt nie je každodenný, možno povedať, že našťastie, aj keď z toho dnešného som mal veľmi dobrý dojem. Vchádzal som z vedľajšej cesty do rušnej svetelnej križovatky, pri výpadku svetelnej signalizácie, v rannej špičke.

Prekvapilo ma, že vozidlá na hlavnej aj na vedľajších cestách plynulo prechádzali križovatkou, takpovediac na základe konsenzu, empatie a slušnosti. Začíname vari myslieť v duchu porozumenia, alebo to bolo dané zvláštnym postavením hviezd?

Scéna tretia - Mr. Bean, alebo Chaplin?

Najsmiešnejší úsek ranného cestovania je rozbitý železničný prejazd na konci mesta. Protiidúce autá na rozbitom koľajisku mi pripomínajú smiešne pohyby Ch. Chaplina, alebo Mr. Beana, ako sa tam kolíšu zboka na bok a žmurkajú svojimi rozsvietenými očami.

To priecestie je tak rozbité, že každý vodič bez výnimky dodržiava a hlboko podlieza pod maximálnu dovolenú rýchlosť 10 km/h. Na prejazde sú dve koľaje, jedna je funkčná, druhá je nepoužiteľná, obe jej koľajnice sú tak uvoľnené, že pri prechode áut sa rozkmitajú s amplitúdou až 10 centimetrov.

Medzihra - obedová scéna - žáner sci-fi

Nie je to tak dávno, čo som chválil našu podnikovú kuchyňu aj preto, že nám nedávajú príliš veľké porcie, ale to čo som uvidel dnes na tanieri mi vyrazilo dych. Hovädzí plátok s konštantnou hrúbkou v celom profile horko ťažko dva milimetre.

K tomu hovädziemu nič, čo som si šetril a uštipoval z neho po kúskoch ako pre myšku, boli knedle a omáčka. Chuť výborná, len ten plátok vo mne vzbudil podozrenie, že v našej kuchyni majú na rezanie mäsa nainštalovanú nejakú mimozemskú laserovú rezačku mäsa.

Scéna štvrtá - robiť dobre môže byť aj zlé

Za mestom bola mokrá cesta po nočnom daždi. Situácia bola taká, že som nemohol predbehnúť nákladnú Tatru pred sebou, tak som sa za ňou vliekol sedemdesiatkou až do ďalšej dediny. Šofér s Tatrou sa stiahol celkom na kraj, akoby gesto: veď predbiehaj...

Nedalo sa, tak jeho dobrá snaha prinášala iba oblak rozprášeného bahna z krajnice a tie kvapôčky sa hneď po dopade na moje čelné sklo menili na šedý povlak, cez ktorý nie je vidieť. Zväčšenie odstupu príliš nepomáhalo, tak stierače a ostrekovač pracovali naplno.

Scéna piata, záverečná - červená žiara v spätnom zrkadle

Spiatočná cesta vedie na východ, uháňal som si po prekonaní špičkových nástrah a slimačieho tempa v meste po diaľnici v ľavom pruhu. Tachometer som veľmi nesledoval, keď som v spätnom zrkadle zaregistroval čierny VW Passat ešte rýchlejší... Za čelným sklom mu svietili dve červené svetlá.

Stiahol som sa vpravo a Passat hneď predo mňa, vtedy sa mu za zadným sklom rozsvietil veľký nápis STOP POLÍCIA a začal spomaľovať... Ostatné je už hádam jasné... Pritlačený k zvodidlu som bol perfektne obslúžený, ani som nemusel vystúpiť z auta... Kontrola dokladov a mastná pokuta za prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti ma neminula...


______
Dodatok:
Všetko tu napísané je pravdou, iba posledného príbehu som sa zúčastnil len ako pozorovateľ...
Spomínané mesto = Trnava
.

STOP nehodám

Čo nevidieť, sú tu Vianoce a s nimi zdanlivý, alebo skutočný pokoj. Šťastní sú tí, ktorí si naplánovali pobyt v atraktívnom prostredí hôr, alebo odlietajú do teplých krajín ako lastovičky. Horšie to budú mať tí, ktorí sa uspokoja s "teplom domova" pod obrazovkou televízneho prijímača, s množstvom dobrôt na preplnenom stole.

Dary pre svojich blízkych už iste máte, ja mám iba jeden nápad (tak trochu ukradnutý...):

Česká televízia má zaujímavú občasnú minútovú reláciu STOP, s krátkymi radami pre motoristov.. Napadlo mi, že by bolo užitočné zverejňovať na internete (alebo aj TV vysielaní) situačné náčrty, alebo ešte lepšie animáciu priebehu závažných, ale aj menej závažných dopravných nehôd s poukázaním na chyby a príčiny nehody - pre poučenie...

Kde sú tí iní?

Citát z webu:

"Nestýkajte sa s ľuďmi, ktorí sa neustále sťažujú, nariekajú, fňukajú, a takisto sa vyhýbajte cynikom."

Ako počasie

Včera som cestou do práce stretol sneženie. Najprv iba tak, ako by niekto sneh na ceste zametal neviditeľnou metlou, presýpal sa z miesta na miesto a na vozovke kreslil zvláštne lietajúce krivky.

Snehové vločky, riedko poletujúce sa lepili na čelné sklo, sledoval som ich ako sa premieňajú na kvapky vody. Nechcelo sa im skĺznuť - už ako voda sa držali na skle, chveli sa vo vetre až kým sa nespojili s ďalšou vločkou - až potom spolu skĺzli na kapotu.

Bolo to divadlo, odvádzajúce pozornosť, ale netrvalo dlho, za mestom sa sniežik premenil na riadnu fujavicu, na ceste bolo za chvíľu takmer 5 cm snehu, viditeľnosť sa skrátila, stierači kmitali naplno a ja som sa výnimočne do práce nenáhlil.

Tešil som sa z jazdy s novými zimnými pneumatikami na zasneženej ceste, užíval som si prvú poriadnu zimnú pohodu v snehovej fujavici vo vykúrenom aute... Takú zimu mám rád. Tešil som sa na prvý riadny sobotný výlet do zasneženého lesa...

Aušak... človek mieni, zima mení... na počasie nikdy nie je spoľahnutie. Dnes tu bol pravý opak peknej zimnej nálady, sneh zmizol tak rýchlo, ako rýchlo napadol. Zdá sa mi, že politické predpovede sú spoľahlivejšie, ako tie o počasí... A čo je ešte horšie, moja nálada kopíruje výkyvy počasia...

Dnes pokles o 3 body...

Cesta do praveku spomienok

Je zimné slnečné ráno, nízko letiace slnko robí aj malým autám veľký tieň. Môj tieň má dve veľké uši, lebo smerujem presne na západ. Rádio Expres hlási možnosť poľadovice na celom západnom Slovensku. Radar mojich očí je nastavený na povrch vozovky, žiadne varovanie, žiadna výstraha. Ľad nemá dôvod líznuť suchú cestu prvej triedy, ani diaľnicu na mojom úseku.

Som v pohode, aj keď trochu meškám. Z parkoviska práve niekto odchádza a uvoľňuje mi jediné možné miesto pre môjho malého dravca s levom na kapote. Prepínam na úsporný režim, cestou od vrátnice na pracovisko sa hrabem vo včerajších spomienkach. Dominuje im vernisáž nádherných obrazov amatérskej maliarky Márie Liškovej, mojej niekdajšej kolegyne.

Toľko starých známych sa málokedy zíde na jednom mieste. S každým by som sa rád vrátil o značný počet rokov dozadu, lovím v pamäti zabudnuté mená a tváre. Niektoré sa vôbec nezmenili, akoby sa im zastavil čas. Uvedomujem si pravidlo, podľa ktorého sa vrásky zapisujú do tvárí ľudí - nie je to len ťažký život, ale hlavne vzťah k životu, či človek dokáže pozitívne myslieť.

Pozitívne myslenie, o ktorom sa tak často hovorí má svoj zmysel, má svoj overený vplyv na kvalitu života. Píšem si do hlavy túto múdrosť ako sledujem ľudí z mojej minulosti. Ten má síce šedivú hlavu, ale na pozadí tváre vidieť nemiznúci úsmev - je stále taký aký býval pred rokmi.. Kolegyňa, ktorá prežila ťažké roky, sa mi prihovára s úsmevom na tvári presne taká ako vtedy, ako by práve vstávala zo svojej kancelárskej stoličky.

Dávam si tieto veci do súvislostí, skúmam svoje vlastné postoje a zisťujem, že v zásade sa dívam na svet cez dostatočne ružové okuliare, ale v oblasti úsmevov mám veľa zmeškaného na vlastný neprospech... Som skúpy na úsmev, vždy k nemu hľadám dôvod, no nie vždy ho nachádzam. Už viem, že len úsmev je cestou do budúcnosti, že trvale zamračená tvár je krokom späť...


Foto z vernisáže: M. Lišková: Poľné kvety na stole