2008/10/31

Sviatok pozostalých

Oficiálne Sviatok všetkých svätých a po ňom hneď Spomienka na zosnulých. Každý svätý má teda dva sviatky - jeden samostatný a druhý spoločný. Tak či onak, začína to až zajtra, ale ja už dnes padám od únavy, lebo som porozvážal plný kufor chryzantém na cintoríny v širokom okolí. Preto dnes, lebo zajtra ma čaká druhá šichta.

Možno si poviete, že sa rúham, ale nie je to tak. Vyjadril som pietnú spomienku každému nášmu blízkemu zosnulému, nech ich pánboh oslávi, ako sa hovorievalo... Čo viac, sa dá urobiť? Ja si pri týchto príležitostiach, v rámci modlitby, najradšej spomínam na veselšie príhody zo života zosnulého. Iba v jednom prípade ide o trochu humornú pohrebnú spomienku.

Bolo dosť sychravo a všetci chlapi z rodiny (aj ja :) sme niesli truhlu s našou tetou k vykopanému hrobu. Vtedy sa to tak robilo. Všetko klapalo, len keď sme prišli k jame a chceli sme ju položiť na pripravené drúky, zistilo sa, že truhla je naopak, teda hlava bola tam, kde majú byť nohy a naopak...

Nestalo sa nič hrozné, čo by ste čakali, s rozmyslom a z posledných síl sme začali riešiť situáciu. Bolo to dosť náročné, urobiť kolo kolo mlynské na kopčekoch šmykľavej hliny, pred očami zástupov príbuzných a známych, ale v poriadku sme ju otočili.

Počas operácie "kolo-kolo" som si nevdojak predstavil tetu, ktorá mala svojský zmysel pre humor v každej situácii, ako sa tam vnútri pod fúzy usmieva a hneď mi bolo veselšie... Takže naozaj je to aj sviatok pozostalých, lebo všetko - radosti i starosti života ostávajú navždy iba na ich (na našich) pleciach...

2008/10/27

Moja najdrahšia

Začal som tak osobne, lebo som dostal list od mojej poisťovne so sumou zákonného poistenia vozidla na nasledujúci rok. To by bolo v poriadku, lenže tá suma je presne 3999,- Sk (132,78 €) s poznámkou, že v tej cene je započítaná celková výška bonusu 55% (slovom: päťdesiatpäť)...

Ak jednoducho uvažujem, tak bez bonusu by som mal platiť skoro 9 tis. Sk.

Pre zaujímavosť tu je niekoľko bodov vývoja ceny PZP v Sk:

rok ____ poistné__bonus _bez bonusu

2003 ...... 3456,- .....0% ........ 3456,-
2005 ...... 3968,- .....15% ........ 4668,-
2006 ...... 4076,- .....30% ........ 5952,-
2009 ...... 3999,- .....55% ........ 8886,-

Pozrel som sa na porovnanie výšky poistenia (do 1300 ccm) v rôznych poisťovniach ako nový vodič starého auta, teda bez bonusu pri rovnakej výške plnenia:

najlacnejšie ....... 3288,-
najdrahšie ....... 7400,-

moja je s bonusom 3999,- bez bonusu 8886,-

Pozdravujem ťa, moja najdrahšia, asi ti dám Zbohom...

2008/10/24

Joj, cigán

Včera som si spomenul na grófku Maricu, lebo si rád dávam ľudí a veci do vzájomných súvislostí. Takže v operete Emmericha Kálmána sa spieva známa pieseň "Joj, cigán..." a to mi chvíľami pripomenie naše komerčné televízne stanice, nielen Jojku.

Tým nechcem povedať, že vysielajú samé klamstvá, to božechráň, nie! Ani o takom niečom som nechcel hovoriť, to iba tie neodbytné asociácie... Teší ma, že máme ďalší slušný kanál na televízore s programom JOJ PLUS. Zopakovať si filmovú klasiku, nikdy nie je na škodu, ale dúfam, že to neskĺzne do hlbokého seriálového prepadliska.

Zatiaľ ma potešili Pierom Richardom, na druhej strane ma však sklamali ranným seriálom z archeologických vykopávok v Dallase... Akurát, keď ráno ide Dallas, musím raňajkovať sám, lebo by polovičke ušlo niečo z tých otrasných príbehov, ktoré už pozerá hádam štvrtýkrát... Nesťažujem sa, veď nič nie je dokonalé...

K TV programom mám viac výhrad ako pochvál... Aj dnes, pred chvíľou som čosi začul v TV a je jedno na akom kanáli, nejakú tú smotánku, celebritonoviny a či čo a bol to taký monotónne kolísavo spevavý hlas moderátorky, že keby som to mal počúvať dlhšie, určite dostanem morskú chorobu.

Podobne ma dojímajú správy o počasí, ktoré asi umelo zrýchľujú, lebo v realite by to nedokázala žiadna rosnička zomlieť tak rýchlo...

Na záver trochu vážnejšie spomeniem včerajšiu besedu na dvojke o sociálnom štáte. Nebolo to síce pod lampou, lebo lampa bola iba na okraji scény, ale téma to bola zaujímavá, aj diskusia zväčša vecná a podnetná. Vydržal som počúvať so záujmom až do konca.

Vraj aj na Joj plus budú dávať čosi také ako staré Pod lampou, aj s Hríbom.. To rozhodne vyskúšam a potom sa ozvem... (ťažká veta... :)

Dobrý večer.

2008/10/19

Reťazenie a kampane

Iste poznáte tú hru na šepkandu, keď sa kolektív posadí okolo okrúhleho stola a jeden pošepne svojmu susedovi nejakú zmysluplnú vetu, ktorú si pre istotu zapíše. Tak to ide dokola až sa správa dostane k jej pôvodcovi... Zábava spočíva v tom, ako sa správa viacnásobným ústnym podaním deformuje.

Podobná hra sa hrá aj na internete. Obvykle agentúra vydá nejakú správu, tej sa chytia internetové noviny a postavia z nej svoj článok. Ten si prečíta bloger a keďže nechce kopírovať, opíše tú správu svojimi slovami, čosi uberie a čosi pridá... To si prečíta ďalší bloger - nekopíruje, ale podá opäť vlastnú verziu a tak to ide do kolečka dokola...

Možností je veľa, občas sa stane, že v "čítačke" sa mi stretne naraz niekoľko takýchto správ. Stáva sa to dosť často, že mám v "čítačke" veľa ohniviek takých blogerských reťazí... Čím vážnejšia, alebo šokujúcejšia je tá udalosť, tým dlhšie vydrží krúžiť po blogerskom nebi.

Nemusí ísť vždy len o postupnosť, ľudia často vychádzajú z jedného známeho faktu a tento hodnotia paralelne a ako sa hovorí, koľko ľudí - toľko názorov. Nie vždy sa však názory líšia, občas to vyznie ako jednotná kampaň rovnakých stanovísk... Najčastejšie v komentovaní, či "hovadení" politiky.

Pravdou je aj to, že často si to nadrobia sami politici (nechcem menovať, ale o príklady nie je núdza). Politika je totiž ako futbal - každý mu rozumie, ale na ihrisko vždy vybehne iba jedenásť hráčov...

2008/10/18

Bolkoviny a iné

Obvykle potrebujem k písaniu nejaký impulz, alebo povestnú kvapku, po ktorej pohár pretečie. Dnes to boli Bolkoviny s Dášou Bláhovou. Dáša predviedla krátku ukážku zo svojho intímneho divadla, no o tom nechcem písať, to treba počuť. Teda aspoň počuť...

Zakrátko k nám príde anglická kráľovná, už prebiehajú rozsiahle prípravy jej programu, zametajú sa cesty, maľujú obrubníky a tak podobne, veď to, my starší, dobre poznáme... Zabezpečuje sa policajná ochrana a napriek tomu sa na vytýčených trasách budú rušiť policajti.

Aby som bol presný, ide o tých spiacich policajtov, teda o spomaľovače premávky, retardéry. Predsa kráľovná a jej sprievod nebudú spomaľovať na každej ulici niekoľkokrát, to by boli udrncaní kým dorazia na Devín. Škoda, že nepríde aj k nám, celkom by ma potešilo, keby retardéry aj u nás demontovali.

A vôbec, myslím si že spomaľovače sú kolektívnym a pohodlne udeleným trestom slušnej väčšine vodičov. Na počesť kráľovnej by sme mali aspoň zredukovať počet týchto prekážok v cestnej premávke. Chystá sa zníženie maxima v obciach na 50 km/h, budú demontovať tisíce štyridsiatkových značiek, tak by to mohlo ísť aj bez spomaľovačov, veď už budeme k sebe dobrí...

Možno svitá na lepšie časy, Angličania už vymysleli retardér, ktorý je schovaný na úrovni cesty a nafúkne sa iba vtedy, ak vodič prekročí predpísanú rýchlosť. Zatiaľ sú spomaľovače u nás akousi novodobou módou. Pred časom sa ma spýtala suseda, prečo ešte na našej ulici nemáme retardér, keď všetky ulice okolo ho už majú?

2008/10/17

Plán "B"

Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa naposledy chystali k túre na Ďumbier. Naše východisko bolo v Bystrej, v hoteli Biela Medvedica. Na Srdiečko sme sa doviezli autobusom, odtiaľ lanovkou až na Chopok a tam sa začal náš rozpačitý pochod na Ďumbier.

Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.

Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.

Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.

Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...

Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.

Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.

Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....



______________
spomienka inšpirovaná germou

2008/10/15

Báthory versus Jakubisko

Konečne som videl najnovšieho Jakubiska. O filme Báthory som doteraz prečítal veľa názorov, posudkov aj odsudkov, s úľavou však konštatujem, že nič sa mi nepotvrdilo. Báthory je celkom obyčajný film, akých sú vo svete desiatky, ale na slovenské pomery je to trhák.

Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.

Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.

Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.

Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.

A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...

2008/10/14

Čína upadá

Ktovie, ako sa správne povie - bol som v Číne, alebo bol som na "číne"? V mojom prípade je správna tá druhá odpoveď. Bol som na "číne" a ešte dodávam, že to bolo naposledy. Zdá sa mi, že rôznymi čínskymi, thajskými a inými exotickými reštauráciami sa u nás roztrhlo vrece.

Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...

Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?

...

Nabudúce:

- Lamb kebab -


2008/10/10

Vraní orech

V záhrade nám vyrástol orech. Stáva sa, že vrany si niekde nájdu kvalitné orechy a nesú si ich v zobáku na bezpečné miesto, aby ho tam skonzumovali. A stane sa aj to, že niektorá ho za letu stratí. Tak pomáhajú migrácii orechov.

Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.

Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).

V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.

Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...

Byť, či nebyť orech....?

Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...

2008/10/09

Zabudnuté hrozno

V záhrade nám rastie hrozno. Správne som to napísal, ono rastie, teda napriek môjmu nezáujmu oň, takmer po celý rok. Skoro na jar ho síce ostrihám, tak ako sa strihajú hlavy u holiča - proste to, čo je dlhé - skrátiť...

Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.

Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.

To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.

Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...
Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu pozdne jesennú oberačku, z fabriky nás vyhnali do obrovského družstevného družobného vinohradu, kde sme v sychravom čase zbierali vraj to najvzácnejšie hrozno na výrobu vzácneho "ľadového" vína.
Naše zabudnuté hrozno je taká koncentrovaná spomienka na slnečné dni mladosti, je to niečo ako neskorá láska, ktorá príde, aj keď ju už skoro nikto nečaká, ako sladký a voňavý koncentrát. Vlastne, aj v tých zabudnutých hroznách je chémia, ale taká prírodná, slnečná a vyvážená, ktorá je základom príťažlivosti, podobne ako u zamilovaných...

2008/10/08

Panelák a doktori

TV Joj by som premenoval na TV Panelák. Kam sa len pozriem v programe na týždeň, všade sa skvie Panelák (dnes 121). Nemám nič proti "pozeračom" tohto ani iných seriálov a možno tým, že to nesledujem, o veľa prichádzam. Popravde, nejaké kusy z paneláka som už videl, na niektorých hercov by som si možno aj zvykol, ako si človek zvykne na topánky, ktoré ho najprv tlačili ale potom sa vychodili (alebo vyčaptali).

Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...

Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).

A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.

V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.

Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...

Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...

2008/10/05

Píšem, teda som

To tvrdenie z nadpisu je možno trochu prehnané, ale je to tak, píšem a píšem plynulým strojopisom, lebo už nemusím hľadať písmenká na obdratej a neergonomickej klaviatúre ospalého laptopu. Píšem, teda som doma.

Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.

Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.

Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.

V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.

Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.

Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....

.....

2008/10/03

More je

More je matkou života na zemi. Je slaná chuť v ústach, a chladný dych rýb. More je báseň s množstvom rýmov, je povznášajúcim rytmom a melódiou vĺn.

Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.

More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.

More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.

To je more...

....

Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...