2012/12/23

Čaro Vianoc

Pred Vianocami sa domácnosti menia na manufaktúru z odboru potravinárskej výroby. Je to ženský raj, keď sa zvyčajne nenudia a sú hlavnou postavou prípravného obdobia. Pečie sa a pečie sa, potom sa varí a vyvára. Najmenej dva týždne. Cez dva dni sviatkov sa už len prihrieva. Len riady sa umývajú, ale to už je pohoda. Tak to (vraj) chce tradícia zdedená od starých materí. Našťastie nemáme maštaľ, ani kone, ani kravy, ani kozy, ktorým by sme museli tiež pripraviť vianočný stôl a to oné, teda čaro Vianoc.

Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.

V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.

Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj  iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.

Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...

Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.

Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.

Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!

2012/12/12

Špagety á la Niva

Keby mi to niekto predpovedal, že dnes, keď máme v dátume samé dvanástky, že ja budem variť špagety s nivovou omáčkou, neuveril by som. Vlastne som pripravoval len tú nivovú omáčku. Jeden recept, z nejakého týždenníka mi dala žena a tri ďalšie som si stiahol od internetových kuchárok. Tie recepty neboli od Germy, ani od Rastíka, za to sa ospravedlňujem. Žiadne suroviny som nevážil, nič som neodmeriaval a zo všetkých receptov som si vybral to, čo sa mi hodilo. Inak je to môj obvyklý postup keď sa dostanem ku šporáku...

Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).

Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.

p.s.

Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).

  


  

2012/12/11

Po lopate

Na aforizmoch je najkrajšie to, že nič nepodávajú po lopate, ale všetko cez taký fígeľ, že pointu a poučenie si musí čitateľ domyslieť. To pochopiteľne povzbudí čitateľovo sebavedomie a schuti sa usmeje. To posledné len vtedy, keď je to aforizmus dobrý. To je moja stručná definícia. 
Wikipédia hovorí, že aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú myšlienku. Je to filozofická forma, ktorá výstižne a pregnantne formuluje myšlienku, názor, nápad v niekoľkých vetách alebo dokonca len jednou vetou. Je to útvar, ktorý je príbuzný s maximou, sentenciou alebo esejou.
Ideálne by bolo, keby bolo v praxi čo najviac vtipných viet a myšlienok. Bohužiaľ to tak nie je, lebo prevládajú vety smrteľne vážne, prázdne a málokedy vtipné. Veľkou výhodou aforizmov je ich stručnosť. Je to zvyčajne koncentrát múdrosti a vtipu bez zbytočného balastu. Najkrajšie sú tie, ktoré hovoria práve to, čo sme si mysleli, len sme to tak pekne nevedeli sformulovať. Popritom však existujú aj také aforizmy, ktoré sú trochu pritiahnuté za vlasy. Nič nie je dokonalé, tak to berieme ako nutný doplnok, aby sme mohli porovnávať, lebo je to ako u ľudí - sú dobrí, lepši a najlepší.

Aforizmov je zväčša ako šafránu, len v knihe Tomáša Uleja je ich plná kniha. Niektoré som čítal, ale na knihu som ešte nedorástol (vypredané...). Najkrajší aforizmus, ktorý som si zapamätal už v dávnej minulosti, je z vtedajšieho Roháča (meno autora si už netrúfam hádať, ale bol to známy aforista tých čias a možno i dneška):
Na gauči vzdychá, ležiac ako vrece, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce. 
Možno to ani nie je aforizmus, len je to taká múdrosť, ktorá vo mne zarezonovala a rezonuje dodnes...

Nakoniec sa dostávam k tomu, čo ma inšpirovalo k tejto úvahe o aforizmoch. Na stránke Priestor.net  som si prečítal zopár aforizmov Tomáša Turnera. Mimochodom, všimli ste si, že aforista musí byť Tomáš? Viď  Tomáš Ulej, Tomáš Janovic, Tomáš Turner... Takže to, čo ma dnes oslovilo v priestore od Tomáša Turnera, aj keď nie som alkoholik:

HROZBA ALKOHOLIKOVI: 

      Vždy môže niekto sedieť v krčme dlhšie ako ty.

MOJA TRANSFORMÁCIA:

      Vždy môže niekto dlhšie sedieť pri počítači ako ja (ale je to málo pravdepodobné)
      :).  

   
   

2012/12/06

Prima Prim

Znova som objavil svoje staré náramkové hodinky PRIM. Nepotreboval som baterku pre ich oživenie, stačilo ich natiahnuť a idú ako hodinky. Aj k takýmto objavom a inšpiráciám vedie občas veľké upratovanie. Sú to moje prvé náramkové hodinky, ktoré som si kúpil z prvej výplaty. Stáli 320 Kčs a zvyšok výplaty z 960 Kčs mi musel vydržať na celý mesiac.

Aj tak to bola dobrá kúpa, presne si pamätám, ako ma skoro zastavila tá cena, ale vydržal som, veď to bol vtedy takmer výkrik módy, prvé československé hodinky s dátumovkou. Také hodinky boli zárukou, že už nikdy neprídem na rande neskoro, ale ani dátum si nespletiem s niektorým iným.

Už je to tak, že tie prvé veci nám navždy ostávajú v pamäti, ako tá Hammelová stužková. Naozaj si nepamätám, kedy som si kúpil, či dostal do daru svoje druhé, tretie, či n-té hodinky. Pamätám si však svoje prvé "digitálky", tie som dostal do daru a boli úžasné, ukazovali čas aj kompletný dátum. Pokrok sa nedá zadržať... Pamätám si, že stáli 600 Kčs a boli dovezené zo západného Nemecka.

Moje prvé digitálky mi vydržali dlho, nosil som ich stále, dával som ich dolu len na noc. Nakoniec doplatili na nedostatočnú odolnosť voči vlhkosti. Na displej sa im raz pri náročnejšej turistike dostal slaný pot. Išli ďalej a možno by šli dodnes, akurát ich obrazovka ostala spolovice čierna. Nič nie je večné a tak prišli na rad ďalšie digitálky až sa opäť objavilo analógové ukazovanie, ale na baterku.

Už je to tak, že tie prvé veci, prvé lásky a prvé stužkové nám ostávajú usadené v tej najpevnejšej pamäti. Až potom nasledujú druhé, tretie a tak ďalej... Niekedy to skončí ako s mojimi prvými digitálkami, človek si dobre zapamätá aj ich posledný výdych.