2024/03/28

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

2024/03/22

História

Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.

Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.

S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky - byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím, nad vlastným životom.

Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! 

Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.

Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.

Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. 

Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.

Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.

 

Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005

 

2024/03/05

Klupkárt

 Začal som v titulku písať podľa Bernoláka: "Píš ako počuješ". Už síce nechodím do Tesca, ale v reklamách je to stále počuť, podobne ako o inej karte - kauflandkárt. Aj tú som už zahodil, lebo nechcem byť evidovaný v štatistike firmy a tie benefity, ktoré ospevuje v reklame aj Mišo Hudák oželiem. Vlastne by som nemal ani písať o tom, ani o ničom, ale za tie roky na internete som nachytal čosi, čo sa možno podobá na grafomániu. Tak píšem, tentokrát zase len o tom, čo som čítal.

 - Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov” – chodia skoro spať a málo pijú alkohol, lebo vraj, čím dlhšie človek spí, tým je zdravší. 

Vyzerá to ako pochvala dôchodcov, ale možno je to aj kritika toho stavu, do ktorého sa raz (možno) každý dostane. Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že v tých mladých rokoch (18 - 35) som nemal problém prebdieť hoc aj celú noc, samozrejme pri zaujímavej práci. Dnes už nepijem alkohol (bývali aj iné časy...) a chodím spať pravidelne o desiatej večer (rád vynechávam aj problémové pozeranie TV kanálov a novín). Nemá zmysel ponocovať, prácu si šetrím na deň. Ráno po raňajkách si ju vymýšľam a potom idem do nej...

- Narazil som na slušný postreh v blogu Vlada Javorského: Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí! Tak pozor hlavne na tých, čo sa bijú´do pŕs, že sú "slušniaci" (poznáte ich podľa rečí, najmä v politických debatách). Ale opatrne aj s neslušnými, hlavne keď rozprávajú vtipy. 

- Na záver môj vlastný postreh - preladil som naše "WC rádio" na vlnu "rádio Regina" a je to úplne iná káva. To je to pravé "rádio Slovensko", nie "rádio Slovensko". Dalo by sa povedať, že to je paradox našej doby a príznak rozdelenej spoločnosti.