2007/12/31

Sen

Dnes ráno ma zobudil sen. Nie je to nič zvláštne, sny prichádzajú a odchádzajú vždy keď sa im zachce a často ich vzápätí zabúdame. Ten dnešný som si presne zapamätal, mal takú zvláštnu symboliku.

Bol som na hudobnom podujatí, ale na scéne nebol orchester. V sále boli voľne rozmiestnené stoličky a pri nich rozložené hudobné nástroje. Sedel som v prvom rade, predo mnou bola trojica bubnov.

Vedel som, že budeme hrať z nôt, ktoré sme dostali namiesto programu. Bol som z toho mierne vykoľajený, lebo v notách na bubon sa nevyznám... Bál som sa, že zabubnujem vtedy keď nemám a moje bubny nezaznejú vtedy, keď by mali.

Nikto v sále mi nevedel poradiť, ako na to a začiatok koncertu sa nezadržateľne blížil. Moje napätie narastalo, keď na scénu vstúpil dirigent. Postavil sa čelom k nám, poklepal na dirigentský pult, zdvihol dirigentskú paličku a.... zobudil som sa.

Sen ako každý iný, založený na minulosti, možno pomiešaný s podvedome očakávanou budúcnosťou... Znamená to, že v novom roku nás čakajú veľké zmeny, alebo je to len dôsledok nedávneho rozhovoru o životných peripetiách? Ktovie...

Viem že sny, podobne ako Novoročné predsavzatia, sa zriedkakedy naplnia, ale čo keď predsa? Mať tak božský snár, vedel by som, aká bude naša budúcnosť... Vedel by som, že všetko bude naopak, že od zajtra bude tak, ako ešte nebolo...

2007/12/28

Možno príde aj kúzelník

Posledný deň v roku je u nás tradične vyhradený zábave. Keď sme boli malí, zabával nás rozhlas, neskôr sme postúpili do mládežníckej reality silvestrovských tanečných zábav s neodmysliteľnou tombolou...

Potom sme trochu spohodlneli, tak sa ťažisko zábavy presunulo k obrazovke TV prijímača... Spomíname radi na čierno-biele Silvestre s Menšíkom a inými hviezdami tých čias, ktorým dnešné "superstár" v humore nesiahajú ani po členky.

Dnes si môžeme vyberať z množstva kanálov, ale náš humor dostal nejakú nákazlivú chorobu, zvulgárnel, rádoby zľudovel a stráca pointu. Viditeľne sa internacionalizuje (ako sa dnes hovorí na všetko: "globalizuje sa"), kopíruje cudzie vzory a nie je schopný prísť s niečím vlastným (česť výnimkám), čo by zabralo doma, prípadne bolo schopné vstúpiť do "globálu".

Reality show sa valia svetom a prevalcovali aj nás... Produktom sú nové "hviezdy" a "celebrity" - aj sláva zlacnela... Zabávajú (?) nás relácie typu SOS, Susedia, Mafstory a Dríšľakoviny... Isteže to nie je kompletný výpočet, ale tieto sú najviac vidieť... Tak vážne, čo nám na Silvestra pripravili slovenské televízie?

Markíza má od rána rozprávkovú časť typu "S čerty nejsou žerty", večer otvárajú Susedia, potom Aj múdry schybí a končí to (estrádna?) dvojhodinovka Super Silvester - uvidíme, či to nebude superstárovka...

Jednotka sa spolieha na filmy (staré osvedčené..?), k večeru sa bude Janko Króner štylizovať za humoristu s Hopla a v medzičase Dríšľakoviny potešenia našich východniarov... Ako vata do pol jedenástej budú Snouborďáci a hlavná silvestrovská "estráda" bude poznačená zúfalým volaním S.O.S.

Jojka má filmy od rána až do večera, možno si pozriem francúzsku akčnú komédiu Preteky (ku podivu som to ešte nevidel). Večer je tiež komplet filmový, teda estrádne pole prenechávajú konkurencii, ale do polnoci ma žiaden film nezaujal, takže pre mňa to bude večer bez Jojky.

K českým staniciam sa nevyjadrujem, ale je dobré, že ich máme...:) Nakoniec, aj tak ja nebudem v našej rozšírenej silvestrovskej spoločnosti držiteľom televízneho ovládača, tak načo sa vzrušovať...?

Ak budete tráviť Silvestra pri TV ako ja, ako televízni diváci, nebudem vám závidieť, ak máte vlastnú zábavu, alebo živé zábavné a tanečné spoločenstvo, verím, že budete na tom lepšie, želám vám to úprimne a aj ja sa budem snažiť o prirodzené úsmevy bez umelej podpory "keep smiling"... :)

V každom prípade želám všetkým čitateľom, ktorí sem zablúdili, veselú silvestrovskú zábavu a Šťastný Nový rok 2008 !!!

2007/12/25

Pre muža to najlepšie...

Vianočný čas doznieva, rodina sa rozišla, tak prichádza na rad blog a testovanie vianočných darov... Dostal som holiacu súpravu Fusion Power... Bolo by predčasné tento pomerne drahý nástroj hodnotiť po jeho prvom použití, tak môžem opísať len svoje prvé dojmy.

Doteraz som používal Mach3 Turbo a podotýkam, že s jednou žiletkou sa holím už vyše roka. Od holenia s Fusion som čakal v súlade s reklamou výrazné zlepšenie, pre jemné oholenie som však musel tak ako so starou súpravou aplikovať ťahy v oboch smeroch...

Prínos vibrácií (ktoré sú na dotyk celkom príjemné) na kvalitu holenia som nespozoroval, skôr naopak - zdá sa mi, že vibrovanie ako by spôsobovalo "preskakovanie " chĺpkov, preto na dokonalé oholenie som musel vibrátor vypnúť...

Predbežný záver z prvého odskúšania by teda bol taký, že tri nože sú optimum, pridanie ďalších dvoch neprináša výrazné zlepšenie a vibrátor je celkom slušný marketingový ťah výrobcu. No a ďalej som dostal... to však už nie je predmetom tohto testovania...

2007/12/23

pf 2008

Takto naísané pf vraj hovorí samé za seba všetko... Ale predsa dodám niekoľko slov, aj keď Vianocami je to naokolo preplnené, napríklad na najväčšom slovenskom blogu (blog.sme.sk) bolo za posledné tri mesiace vložených viac ako 150 článkov o Vianociach a to ešte nie je koniec. Vianoce tam tromfli aj takú obľúbenú tému malých i veľkých blogerov, akou sú "ficoviny"...

Zaujalo ma však vcelku príhodné bilancovanie a články hlavne od pamätníkov na tému, čo je to blog a blogovanie. Paradoxné je, že práve pamätníci a zakladatelia blogov sa vplyvom času mohli dostať na menšinovú pozíciu, lebo také weblogy, založené na odkazovaní, z počiatkov blogovania, dnes už dávno nie sú tým čím boli, blog sa stal hlavne verejným publikovaním.

Možno nie som kompetentný o tom hovoriť, lebo som tu ešte len niečo viac ako tri roky a nikdy som nehľadal vzory v "susedných" blogoch, ale snažil som sa blogovanie napasovať na môj "profil" nájsť v blogovaní to, čo mne umožní prezentovať svoju prácu (záľubu) a moje "tajné" myšlienkové pochody a to sa mi, dúfam, aj darilo...

Tak ako každé konanie jednotlivca v ľudskej spoločnosti, ani blogovanie sa nezaobíde bez kooperácie, bez odozvy publika je publikovanie na nič, bez spätnej väzby zanikne. Spätná väzba našťastie funguje, lebo zatiaľ je na webe viac čitateľov, ako blogerov... Aj blogeri sú čitatelia a tak si vzájomne čítame svoje výtvory, vzájomne sa ovplyvňujeme a tak to tu vlastne udržiavame pri živote.

Ak by som sa mal stručne zamyslieť nad tým, čo je vlastne to blogovanie, sformulovať nejakú základnú charakteristiku, vyšlo by mi, že je to akési vyvieranie, gejzír od vnútorného pretlaku, alebo aj ejakulácia z duševnej erekcie... A aby som nezaostal za hlavným prúdom - želám všetkým čitateľom aj podobne postihnutým blogerom príjemné prežitie Vianoc a najlepší Nový rok...

2007/12/19

Kde to ľudia berú?

Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.

Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?

Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...

Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.

- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...

O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.

Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....

Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.

Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!

______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)

2007/12/17

Virtuálna realita minulosti

Minulosť, to je paralelný svet, ktorý existuje v našich spomienkach. Hovorí sa, že keď človek zomiera, vidí celý svoj život ako film. Základnou vlastnosťou filmu však je jeho priebeh v čase a v takýchto chvíľach už zvyčajne nie je dosť času na film... Preto si myslím, že človek uvidí iba niekoľko základných obrázkov zo svojej minulosti.

Podľa môjho názoru sa nám v pamäti ukladajú len jednotlivé snímky, nie film, ale fotografie (memografie). Scény z tých obrazov si dokážeme premietnuť v zlomku sekundy, nie je ich veľa, sú to len tie najdôležitejšie, ktoré nás v danom čase silne ovplyvnili. Tie sú uložené v najvyššej vrstve spomienok.

Možno je to kvôli úspore miesta v pamäti, že sú naše spomienky ukladané vo forme obrazov. Je to logické, ak si uvedomíme, koľko miesta v počítači zaberie pár fotiek v porovnaní s filmom z tej istej udalosti. Koľko zbytočnej výplne je v každom filme, koľko scén ktoré nie sú dôležité, iba naťahujú čas na obvyklé dve hodiny, za ktoré sme si zaplatili.

Pri sledovaní starého filmu, ktorý sme už videli, na začiatku neviem o čom to presne je až do chvíle keď sa nám niektorý záber filmu prebudí pamäť a v tom momente si spomenieme na celý dej. Stačí jeden obrázok a vieme o čo ide. Tak je to i v našej pamäti - rozhodujúci obrázok je uložený v okamžite dostupnej (operačnej) pamäti, za ním niekde v hĺbke (na HD) sú ďalšie obrazy k nemu priradené... Stvoriteľ musel veľmi dobre ovládať prácu s počítačom...

Naša hlava pracuje racionálne, vie že na zachovanie spomienok stačí uložiť zopár fotografií a celý dej sa pred vnútorným zrakom obnoví, dôležité snímky vystúpia z hĺbky na povrch. Nič múdrejšie ako rozum som zatiaľ nestretol...

Hovorí sa, že sny sú iba čierno-biele, ale niektorí ľudia vravia, že majú aj farebné. Podobne je to so spomienkami, lebo spomienky sú vlastne uložené sny. Preto si myslím, že aj spomienky sú iba čierno-biele, ale informácia o dôležitých alebo výrazných farbách, vôňach alebo zvukoch sa uchováva ako atribút príslušnej fotografie.

Veci majú farbu a vôňu, ktorá nám je známa, preto si ju k príslušnému obrazu priradíme pri spomienke, lebo napr. vlčie maky sú vždy červené... Potom sa môže zdať, že fotky sú uložené vo farbách, ale nie je to tak. Funguje to aj naopak, ak zacítime nejakú vôňu, začujeme zvuk, v pamäti to automaticky vyvolá pridružený obraz - spomienku na udalosť, na niečo, na niekoho.

U mňa je to tak, ale nemusíte so mnou súhlasiť, každý to môže vidieť po svojom, ja vidím iba do svojej hlavy... ale pozor, lebo vedci vraj prišli na to, že niektoré naše spomienky sú falošné, vytvorili sme si ich sami.

____________________________
Upozornenie: toto je iba laická úvaha. Ak sa chcete o spmienkach dozvedieť niečo viac nájdete to tu a tu .


2007/12/15

Poznámky k bodu č. 4 a 7

Zaujal ma bod číslo 4 v stopárkinom desatore: "Keď nemáš o čom písať a nevkusne, neľudsky a nekresťansky sa nudíš, píš o zmysle života". Popravde, dali by sa k bodu 4 dopísať aj iné témy, podľa vlastného zamerania blogera, ale zmysel života, dáva možnosť tárať o čomkoľvek...

Akýmsi významovým doplnkom bodu 4 je bod 7, ktorý radí: "Nepodliehaj davovej psychóze. Keď budú všetci blogeri zaplavovať internet emotívnymi článkami o nejakej kauze, just píš o niečom celkom inom. Napríklad o zmysle života".

Mojim "zmyslom života" býva denník príhod skutočných, aj vymyslených... Najlepším dňom na také písanie je piatok, vtedy sú všetky dojmy aktívnej časti týždňa pohromade, človek je nasýtený zážitkami aj emóciami a potrebuje sa vyprázdniť.

Už je sobota, premeškal som správny čas a navyše ma zobudila suseda, keď začala vyklepávať bravčové rezne... To vždy signalizuje, že nad nami je nedeľa, alebo inak významný deň. Niečo však nie je v poriadku, lebo mi vo WC kvapká voda zo stropu a keď som hore zvonil, nikto mi neotváral....

Pozerám sa na teplomer, vonku je -5 a to sa mi nepáči.... Keby tak k tomu nasnežilo, trošku, nie príliš, len tak akurát, aby bolo všetko biele s čiernymi bodkami havranov a vrán, aby vzduchom poletovali tie veľké chumáče snehových vločiek... A týmto by som mal atmosféru Vianoc vybavenú...

V sobotu ráno chodia okolo smetiari a s buchotom nahadzujú vrecia so separovaným papierom na vlečku. V tomto sme dobrí, na zber papiera sme boli vycvičení ešte v minulom režime. Aspoň čosi nevyvrátiteľne dobré z minulosti...

Včera v práci som mal chvíľu voľna, tak som sa pokúšal urobiť si do "notebooku" zopár poznámok k prehľadu udalostí týždňa. Vzal som teda do ruky večné pero a nič... Najviac ma vie nahnevať, keď "večné pero" prestane písať.... Čo je to za večnosť, ktorá každú chvíľu končí?

Z poznámok nebolo nič, ostala iba moja vlastná operačná pamäť. Cestou domov som mal policajný doprovod cez celé mesto. Ako obyčajne v piatok, bolo to posúvanie sa z pozície na pozíciu, tentokrát spestrené novučičkým policajným autom v tesnom závese. Viete si predstaviť ten povznášajúci pocit bezpečnosti, ale aj zodpovednosti za každý meter jazdy pod kontrolou..?

Na viac hriechov si nepamätám... Možno ešte jeden - v utorok som písal o zlomenom ráme okuliarov, iste by ste chceli vedieť, ako to dopadlo... Najprv dobrá správa - do 24 hodín mi to opravili v jednej z optík, za stovku. Zlá správa je, že to bolo bez záruky a oprava vydržala len 24 hodín.

Včera večer som si sadol ku zlomeným okuliarom sám, so spájkovačkou, kúskom drôtu a za štvrť hodiny to bolo opäť v poriadku a technicky správne aj so spevnením miesta lomu... Tentokrát s mojou vlastnou zárukou najmenej do doby, kým si zarobím na nové okuliare...

Dovtedy ma pri stretnutí môžete spoznávať podľa mierne asymetrického rámu okuliarov, ale aj podľa plešiny, veľkých uší a krivého nosa ako obyčajne... :)

2007/12/12

Politická angažovanosť a etika

Angažovať sa možno v rôznych oblastiach, jednou nich je aj publicistika a v širšom chápaní i blogovanie. Znamená to byť aktívny, pre niečo pracovať, niečo presadzovať. Samotné angažovanie nemožno hodnotiť ako pozitívne alebo negatívne (etické, či neetické) bez zohľadnenia podstaty veci o ktorú sa človek usiluje.

V minulosti sa za angažovaných novinárov považovali tí, ktorí aktívne podporovali vtedajší režim, ktorí preň robili takzvanú „nadprácu“. Výrazom „nadpráca“ sa označovalo napomáhanie zlej veci, nadpráca pre dobro bola a je vítaná. Angažovaní novinári kedysi v médiách obhajovali vtedajšiu „jedinú správnu“ pravdu.

Dnes máme pluralitný demokratický systém a slobodu slova, preto angažovanosť v zmysle napomáhania jedinej monopolnej strane stráca zmysel. Možno sa angažovať spoločensky, ale aj politicky pre niektorú zo strán, no nemožno sa angažovať pre „jediný správny“ názor, či postoj, lebo taký proste neexistuje (aj keď si to občas niektorí myslia).

Spoločenskú pravdu dosahujeme zväčša formou kompromisných riešení ku ktorým sa dostávame argumentovaním na podklade faktov, presviedčaním, diskusiou a nakoniec konsenzom, či hlasovaním v inštitucionálnej forme. Možno sa o pravdu usilovať naoko nezaujate (nestranne) s nadhľadom, ale aj so zanietením a angažovane.

Mať jasno v týchto pojmoch, je obzvlášť dôležité pre novinárov. O tom, že s tým mávajú problémy, svedčia aj novinárske „etické kódexy“, ktoré majú pre tú ťažko postihnuteľnú oblasť etiky stanoviť nejaké medze a pravidlá.

Problém etiky v angažovanosti je stále v podstate veci, teda v názore, ktorý ten angažovaný novinár obhajuje, či háji svoj jediný správny názor (iný netoleruje), alebo je pripravený na diskusiu s oponentmi.

Etický problém je aj v tom čo sa často stáva, že novinár vopred vie, aký je ten správny názor a tomu sa snaží prispôsobiť fakty. Podľa toho formuluje svoje otázky a vedie rozhovor tak, aby dospel k vopred stanovenému cieľu. Tí čo to robia podceňujú inteligenciu čitateľa.

Ten kto hodnotí druhého by sa mal snažiť o objektivitu a nepodľahnúť sile vlastného presvedčenia. V tom je zase etický problém posudzovateľa, problém jeho vlastného stanoviska, za ktoré sa on sám angažuje. Lebo je fakt, že všetci sme hodnotení, všetci sa vzájomne nejakým spôsobom porovnávame, hľadáme polohu svojho ega...

V praxi sa málokedy stáva, aby bol novinár naozaj nestranný, nezaujatý, to by bola skutočne rarita a veľmi labilná pozícia, je to ideál a ako vieme, ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa novinári takmer vždy nakláňajú nejakým smerom, podliehajú vplyvom prostredia, tlakom politiky, majiteľov novín, šéfov, všeobecnej mienke, a podľa svojich (prevzatých, nanútených ale aj vlastných) postojov verejnú mienku ovplyvňujú.

Čitatelia novinárskych výtvorov, publicistiky médií sa dajú masovo ovládať ako stádo, dajú sa viesť k stanoveným náladám a cieľom. Jednotlivci sa radi zaradia, lebo je to pohodlné... Sú iste aj výnimky, keď sa človek snaží byť objektívny a mať vlastný názor. Je to však ťažšia pozícia, základom ktorej je citlivé zvažovanie predkladaných správ, názorov, vylúčenie ich nekritického preberania, neškatuľkovať ľudí na dobrých a zlých podľa politickej príslušnosti.

Napriek tomu, že sa k politickým článkom na blogoch (často podprahovej úrovne), zásadne nevyjadrujem, mám svoj názor na politiku. Považujem ju stále za objektívne spoločensky nevyhnutnú oblasť, verím že robiť politiku, byť politikom je poslanie a služba verejnosti, ale možno ju robiť poctivo aj nečestne, múdro aj diletantsky, ako čokoľvek iné...

Cieľom politiky je a musí byť spravovanie vecí verejných pre všeobecný prospech (nie som z inej planéty). Ten však nemožno vždy dosiahnuť u všetkých naraz a v rovnakej miere, to je overené našou nie tak dávnou politickou minulosťou.

Politická moc a moc vo všeobecnosti kriví charaktery, aj to je známe, preto sa bude politický systém vždy iba zdokonaľovať a svoje ideály ku ktorým sa hlási nikdy nedosiahne. Netreba sa preto vzdávať úsilia o každodennú kontrolu politiky a hlavne politikov, lebo moc musí mať nad sebou kontrolu, musí mať svojich oponentov, od nich totiž vo veľkej miere záleží ako to s ňou a hlavne s nami dopadne.


Inšpirované úvahou: fillosa 11. 12. 2007 na Bútľavej vŕbe...

2007/12/11

Osudový deň

Nešťastie vraj nechodí po horách, ale po ľuďoch. Hneď ráno v garáži som zistil, že nemám u seba doklady. Keď som ich hľadal, praskol mi rám mojich najlepších okuliarov, sklo padlo niekam do neznáma, tak som "poslepiačky" prešiel autom asi kilometer z garáže k domu po doklady a náhradné okuliare. Čakal som do tretice ďalšiu smolu, ale neprišla...

Vlastne ju osud plánoval, ale tretie nešťastie z knihy osudu sa nestalo, lebo svojou pozornosťou a pohotovosťou som mu zabránil. Na ceste v obci, dodávka predo mnou nečakane a bez výstrahy začala odbočovať vpravo, preto náhle pribrzdila.

Keby som nebol urobil rýchly úhybný manéver a okamžite nepribrzdil, rozbil by som si pravé svetlo na aute... Len tak - tak a dopadlo by to podobne ako s okuliarmi.

Z toho plynie poučenie: Osud mieni a človek mení... alebo je to naopak?

2007/12/07

Vizuálne efekty

Scéna prvá - slnečné ráno

Cesta do práce, krátko po východe slnka. Slnko hrá hlavnú úlohu v spätnom zrkadlovom efekte, keď sa auto otočí na západ, vo všetkých zrkadlách zažiari, silne zabliká veľká ohnivo-oranžová žiara čo môže oslepiť.

Keď som ten úžasný východ slnka v spätnom zrkadle uvidel prvýkrát, trochu ma to vystrašilo, bolo to ako keby mi niekto zozadu zablikal silnými reflektormi.

Scéna druhá - hviezdy a doprava na cestách

Tento efekt nie je každodenný, možno povedať, že našťastie, aj keď z toho dnešného som mal veľmi dobrý dojem. Vchádzal som z vedľajšej cesty do rušnej svetelnej križovatky, pri výpadku svetelnej signalizácie, v rannej špičke.

Prekvapilo ma, že vozidlá na hlavnej aj na vedľajších cestách plynulo prechádzali križovatkou, takpovediac na základe konsenzu, empatie a slušnosti. Začíname vari myslieť v duchu porozumenia, alebo to bolo dané zvláštnym postavením hviezd?

Scéna tretia - Mr. Bean, alebo Chaplin?

Najsmiešnejší úsek ranného cestovania je rozbitý železničný prejazd na konci mesta. Protiidúce autá na rozbitom koľajisku mi pripomínajú smiešne pohyby Ch. Chaplina, alebo Mr. Beana, ako sa tam kolíšu zboka na bok a žmurkajú svojimi rozsvietenými očami.

To priecestie je tak rozbité, že každý vodič bez výnimky dodržiava a hlboko podlieza pod maximálnu dovolenú rýchlosť 10 km/h. Na prejazde sú dve koľaje, jedna je funkčná, druhá je nepoužiteľná, obe jej koľajnice sú tak uvoľnené, že pri prechode áut sa rozkmitajú s amplitúdou až 10 centimetrov.

Medzihra - obedová scéna - žáner sci-fi

Nie je to tak dávno, čo som chválil našu podnikovú kuchyňu aj preto, že nám nedávajú príliš veľké porcie, ale to čo som uvidel dnes na tanieri mi vyrazilo dych. Hovädzí plátok s konštantnou hrúbkou v celom profile horko ťažko dva milimetre.

K tomu hovädziemu nič, čo som si šetril a uštipoval z neho po kúskoch ako pre myšku, boli knedle a omáčka. Chuť výborná, len ten plátok vo mne vzbudil podozrenie, že v našej kuchyni majú na rezanie mäsa nainštalovanú nejakú mimozemskú laserovú rezačku mäsa.

Scéna štvrtá - robiť dobre môže byť aj zlé

Za mestom bola mokrá cesta po nočnom daždi. Situácia bola taká, že som nemohol predbehnúť nákladnú Tatru pred sebou, tak som sa za ňou vliekol sedemdesiatkou až do ďalšej dediny. Šofér s Tatrou sa stiahol celkom na kraj, akoby gesto: veď predbiehaj...

Nedalo sa, tak jeho dobrá snaha prinášala iba oblak rozprášeného bahna z krajnice a tie kvapôčky sa hneď po dopade na moje čelné sklo menili na šedý povlak, cez ktorý nie je vidieť. Zväčšenie odstupu príliš nepomáhalo, tak stierače a ostrekovač pracovali naplno.

Scéna piata, záverečná - červená žiara v spätnom zrkadle

Spiatočná cesta vedie na východ, uháňal som si po prekonaní špičkových nástrah a slimačieho tempa v meste po diaľnici v ľavom pruhu. Tachometer som veľmi nesledoval, keď som v spätnom zrkadle zaregistroval čierny VW Passat ešte rýchlejší... Za čelným sklom mu svietili dve červené svetlá.

Stiahol som sa vpravo a Passat hneď predo mňa, vtedy sa mu za zadným sklom rozsvietil veľký nápis STOP POLÍCIA a začal spomaľovať... Ostatné je už hádam jasné... Pritlačený k zvodidlu som bol perfektne obslúžený, ani som nemusel vystúpiť z auta... Kontrola dokladov a mastná pokuta za prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti ma neminula...


______
Dodatok:
V
šetko tu napísané je pravdou, iba posledného príbehu som sa zúčastnil len ako pozorovateľ...

Spomínané mesto = Trnava
.

2007/12/05

STOP nehodám

Čo nevidieť, sú tu Vianoce a s nimi zdanlivý, alebo skutočný pokoj. Šťastní sú tí, ktorí si naplánovali pobyt v atraktívnom prostredí hôr, alebo odlietajú do teplých krajín ako lastovičky. Horšie to budú mať tí, ktorí sa uspokoja s "teplom domova" pod obrazovkou televízneho prijímača, s množstvom dobrôt na preplnenom stole.

Dary pre svojich blízkych už iste máte, ja mám iba jeden nápad (tak trochu ukradnutý...):

Česká televízia má zaujímavú občasnú minútovú reláciu STOP, s krátkymi radami pre motoristov.. Napadlo mi, že by bolo užitočné zverejňovať na internete (alebo aj TV vysielaní) situačné náčrty, alebo ešte lepšie animáciu priebehu závažných, ale aj menej závažných dopravných nehôd s poukázaním na chyby a príčiny nehody - pre poučenie...

2007/12/04

Kde sú tí iní?

Citát z webu:

"Nestýkajte sa s ľuďmi, ktorí sa neustále sťažujú, nariekajú, fňukajú, a takisto sa vyhýbajte cynikom."

2007/12/01

Ako počasie

Včera som cestou do práce stretol sneženie. Najprv iba tak, ako by niekto sneh na ceste zametal neviditeľnou metlou, presýpal sa z miesta na miesto a na vozovke kreslil zvláštne lietajúce krivky.

Snehové vločky, riedko poletujúce sa lepili na čelné sklo, sledoval som ich ako sa premieňajú na kvapky vody. Nechcelo sa im skĺznuť - už ako voda sa držali na skle, chveli sa vo vetre až kým sa nespojili s ďalšou vločkou - až potom spolu skĺzli na kapotu.

Bolo to divadlo, odvádzajúce pozornosť, ale netrvalo dlho, za mestom sa sniežik premenil na riadnu fujavicu, na ceste bolo za chvíľu takmer 5 cm snehu, viditeľnosť sa skrátila, stierači kmitali naplno a ja som sa výnimočne do práce nenáhlil.

Tešil som sa z jazdy s novými zimnými pneumatikami na zasneženej ceste, užíval som si prvú poriadnu zimnú pohodu v snehovej fujavici vo vykúrenom aute... Takú zimu mám rád. Tešil som sa na prvý riadny sobotný výlet do zasneženého lesa...

Aušak... človek mieni, zima mení... na počasie nikdy nie je spoľahnutie. Dnes tu bol pravý opak peknej zimnej nálady, sneh zmizol tak rýchlo, ako rýchlo napadol. Zdá sa mi, že politické predpovede sú spoľahlivejšie, ako tie o počasí... A čo je ešte horšie, moja nálada kopíruje výkyvy počasia...

Dnes pokles o 3 body...