2014/04/26

Botník

Mal som perfektný námet na dnešný sobotník, no ostal mi z neho len botník. Stratený sobotník teda dnes nahradím ukradnutou myšlienkou. 

Spomenul som si na dnešnú pálenicu Borisa Filana, cez ktorú sa prekáral s Pavlom Hamelom. Bolo to také voľné klábosenie o všeličom, aj o ich robote a spolupráci. Ako starí kamaráti. O také niečo podobné sa často snažia aj televízni moderátori v takzvanom "dobrom ráne", aj inde, ale je známe, že keď dvaja robia to isté, výsledok nie  je rovnaký. Filanovi to ide na jednotku a v slovenskej konkurencii ešte aj s hviezdičkou.

O čo mi vlastne ide? O mamin mastný chlieb, ktorý tam Filan spomenul. Tiež si spomínam rád na mastný chlieb mojej mamy. Bol natretý bravčovou masťou a na vrchu bola nakrájaná cibuľa, na jar mladá cibuľka vytrhnutá priamo zo zeme v záhrade. Samozrejme, bol aj posolený. Niekedy aj dvakrát, keď mi nešťastnou náhodou spadol na zem. Vtedy sa zvyčajne uplatnil zákon padajúceho mastného chleba a padol na tú namastenú stranu. To nám nevadilo, boli sme imúnni voči bežným nečistotám.

Neskôr som mal rád aj mastné chleby mojej tety. Bývala hneď pri škole, tak som si nenosil desiatu a cez veľkú prestávku som prešiel cez dieru v plote rovno k nej. To boli vzácne, chvíle a chleby boli hádam aj lepšie ako tie mamine, alebo som býval lepšie vyhladnutý. Niekedy bývala u nej aj polievka, najčastejšie zeleninová. Taká, čo je v nej nadrobno nakrájaná zelenina. Neskôr som zistil, že práve takú zvyčajne varia deťom v materských školách. Tá tetina polievka však aj tak chutila výborne.

Na revanš som tete chodil oberať čerešne do jej sadu, kde mala  aspoň 15 rôznych  druhov čerešní a višní. Najviac stromov bolo z odrody bielych čerešní. Tých som sa vždy, ako prvých, prejedol. Inak to nešlo, najprv sa najesť do sýtosti a potom už len oberať do košíka. Niekedy, keď bolo treba rýchlo naoberať, prišla aj teta do sadu a rozprávala sa so mnou. Aby som oberal a nejedol. Boli to zlaté časy detskej voľnosti a faktickej slobody, aká sa v dospelosti už nevyskytuje. Len v spomienkach.


2014/04/17

Knižná psychohygiena

Po prečítaní knihy by si mal čitateľ nechať chvíľu doznievať zážitok z prečítaného života. Ten čas je rôzny, podľa pôsobivosti knihy, podľa žánru a podľa toho, ako silno čitateľ prežíva osudy románových postáv. Lebo nie každý osud človeka vplýva rovnako na každého čitateľa. O zvieracích osudoch z kníh ani nehovorím. Napríklad taká dvojica Bella a Sebastián, ťažko povedať, ktorý osud je dojímavejší.  Takže, aká by mala byť hygienická prestávka medzi dvoma knihami?

Roboti to majú jednoduché, napríklad Číslo 5 z filmu "Číslo 5 ešte žije" prelistoval knihu rýchlosťou blesku a už ju mal v pamäti. Vzápätí ďalšiu a tak mal od večera do rána prehľad o všetkých ľudských osudoch a histórii. Podľa toho, na akú knižnicu natrafil. Lenže roboti to majú jednoduché, oni nemajú v programe emócie (možno raz budú mať, keď ich my stratíme). Dalo by sa to porovnať napríklad aj s vínom. Notorik je ako robot, vypije pohár vína a hneď môže ďalší.

Ochutnávač, znalec, však hodnotí víno inak, podľa zraku, čuchu a až na konci aj podľa chuti. U vína posudzuje zrakom predovšetkým čistotu, farbu a hustotu, prípadne aj šumivosť a perlenie. Čuchom posudzuje intenzitu vône odrody, pôvod, vek a zdravotný stav vína. Pre posúdenie chuťových vlastností nechá pôsobiť víno na všetky chuťové kanáliky svojho jazyka. To dosahuje prevaľovaním vína v ústach. Potom už všetko vie a ani nemusí ochutnávané víno vypiť. 

Keby to tak bolo s knihami, stačilo by pozrieť si aký má obal, väzbu a ilustrácie, prípadne kvalitu papiera a typ písma. Vôňa knihy by však nemala byť rozhodujúca, len tie, ktoré sú tlačené zastaralou technikou a zapáchajú ako novinové denníky, by dostali to najhoršie hodnotenie aj bez prečítania. Pre chuť by stačilo prečítať zopár strán, nechať si ich poprevaľovať v duši a vypľuť, alebo dočítať. Komplexné zhodnotenie knihy preto môže zodpovedne urobiť len knižný notorik.

Pri striedaní kníh by však aj notorik mal zachovávať medzi dvomi knihami nejaký hygienický "predel". Predstavme si, že som práve dočítal detektívku, v ktorej sa od začiatku do konca  vraždí, pátra a prenasleduje. Zlých pocitov a napätia sa treba zbaviť skôr, ako sa začítam do romantického príbehu, nebodaj do lyrickej poézie, inak by sa mi tie nesúrodé atmosféry mohli premiešavať a mohol by z toho byť lacný vínny strik. Radšej si preto nalejme čistého vína a medzi odrodami si vypláchnime ústa. Hoci aj televíznym seriálom, v ktorom naozaj o nič nejde.



2014/04/12

Slanina ako symbol

Nebude zo psa  slanina, ani z vlka baranica. Veru nie je nad dobrú slaninu. Takú dobrú v supermarkete nedostanete, len výnimočne. Včera som sa na takú zadíval, aj som si jej kusisko doniesol domov. Chuťová skúška dopadla výborne. Nakrájal som si ju na tenké pláty a voňala do ďaleka. Až mi to nosom krútilo a s čerstvým chlebom chutila ako v siedmom nebi.

Ešte pol dňa mi voňali ruky slaninou, ani dvojnásobné umývanie nepomohlo. Ale nech, za dobrú slaninovú vôňu sa netreba hanbiť.  Ako v tej reklame, kde si dáma na pláži a v plavkách, prisadla k inej dáme v plavkách  a hovorí: "Nádherne voniaš. Čo je to?" Tá druhá odpovie: "To som ja, to je vôňa môjho tela". Veru tak! Už aj jeden reklamný mág objavil silu prírody.

Slanina je aj symbol. Symbol, že človek patrí do prírody, je jej súčasťou. Podobne ako voňavý chlieb (prečítajte si Julinkinu pekáreň). Slanina je podobný symbol ako klasické maslo a pravá smotana, či pravý ovčí syr a slovenská bryndza. Mastný chlieb s mladou cibuľkou, či mesiačky rajčín, ešte teplé od slnka a paprika, jemne pálivá, práve obratá v záhrade.

Aj turistická saláma, pokrájaná na tenké krúžky a s kúskom masla vložená do žemle s kúskom uhorky. Taká niekdajšia obložená žemľa. Skromná, ale chutná a striedma. Nie ako hamburger, na ktorý si treba otvoriť veľké ústa ako ústie Dunaja do Čierneho mora. Aj chuť hamburgera je vhodná len k riadne vyhladovanému človeku. A kde takého dnes nájdete? Tak sa ukazujú symboly dávnej doby v porovnaní s dneškom.       

2014/04/09

BMI radí

Nie že by som bol závislý od rôznych matematických výpočtov, tobôž nie od výpočtu indexu telesného stavu. Veď je jasné, že nie telo, ale duch robí človeka múdrym... Občas sa postavím na váhu. Leží v spálni, hneď veľa mojej postele, tak prečo nie. Nie vždy ma poteší. Aby som povedal pravdu, ešte nikdy ma nepotešila. Stalo sa to len výnimočne, po dlhšom pobyte v nemocnici. Vtedy mi ukázala o 5 kg menej ako je moja norma.

Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.

V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom  mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.

To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.

Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.

A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:  

"Váš obvod pása začína byť neprehliadnuteľný. Bude vhodné, ak veľmi mierne upravíte svoje návyky. Mierna redukčná diéta by vám mohla pomôcť, ale chudnite pozvoľna, nie viac ako 2 kg za mesiac. Mali by ste začať celkom systematicky jesť (hahaha) a to v piatich dávkach denne."

 

Kalkulačka nevie, že ja jem aj šesť, ba niekedy aj osemkrát denne...

 




2014/04/05

Sezóna potkanov

Knihu "Sezóna potkanov" od Jozefa Banáša som konfrontoval s vlastnými  skúsenosťami, lebo som tiež "aktívne" prežil rovnaké obdobie, aké je opisované v tejto knihe. K potkanom sa nehlásim, taký osud ma nestretol. Viem však, že takí ľudia boli a ešte určite aj sú. A ktovie, možno aj budú, lebo sú nezničiteľní a existujú, aby sme vedeli, čo je dobro a čo zlo.

Čo sa týka obdobia od roku 1948 až po 1989, môžem dosvedčiť, asi tak to u nás naozaj bolo. Po "nežnej" by sa dal vývoj charakterizovať skoro ako obrátený chod ľudských vzťahov. Pri štrnganí kľúčmi sme boli na bode nula, čistí ako ľalie poľné. Mali sme len "holé ruce" a nádej. Takú fiktívnu rovnakú štartovaciu čiaru. Ako sa ukázalo tá čiara nebola až  tak rovnaká pre všetkých, ako sa nám vtedy zdalo.

Takí sme boli my, obyčajní ľudia a tak sa tvárili aj aktivisti, ktorí sa chystali zaujať miesta na výslní moci a bohatstva. Oni boli o krok pred národom, lebo vedeli alebo tušili viac. Rozbiehal sa nový mocenský boj. Vo výhode boli tí, ktorí boli informovanejší ako bežný občan. To boli nové, vznikajúce "elity". Všetko sa zmenilo a pomiešalo, dobré sa stalo zlým a zlé dobrým. Rušili poľnohospodárske družstvá, dokonca aj materské školy. Školstvo sme uvoľnili. Teraz s prekvapením zisťujeme, že to boli chyby. Stali sme sa niečim, čo sme vtedy možno ani nechceli. Taký je život, silnejší vyhráva a morálka sa prispôsobuje. Proste - sloboda - bez príkras...  

Aj v princípe vládnutia sa prejavila sloboda. Sloboda, že všetko je možné, začali sa v spoločnosti uplatňovať praveké prírodné zákony a po pár rokoch sa o našej súčasnosti začalo hovoriť ako o praveku kapitalizmu. Pochopiteľne, aj v ekonomickom zmysle sme začínali spoločensky od nuly, teda "privatizáciou" dovtedy spoločného majetku. Všetko podľa zákona. Najprv sa však tie zákony správne učesali.

Dosť bolo mojich úvah vyvolaných knihou, ktorá je sondou, takmer cynickou analýzou a syntézou vtedajších čias až po súčasnosť. Ľudské osudy sú rozličné a nedajú sa generalizovať, ale tá vzorka spoločnosti, v knihe opisovaná, vyznieva veľmi prirodzene a tobôž pravdivo.

Rozprávačský štýl autora je, ako vždy, perfektný. To sa od neho už očakáva ako samozrejmosť a očakáva sa aj hlboká znalosť problematiky, o ktorej píše. Pozastavil som sa nad niektorými historickými udalosťami, niektoré som zažil takrečeno na vlastnej koži. Napríklad návštevu Nikitu Chruščova v Bratislave 31. mája 1961. Pancierový kabriolet "Čajka" a mávajúci chlap v slamenom klobúku.

Sloboda, to  tak často skloňované slovo, malo vtedy celkom inú, exotickú príchuť. Kto vtedy chcel silou mocou slobodu nadovšetko, odišiel do vysnívaného raja. Dnes, keď v takom raji žijeme, nemáme kam ujsť. V bohatstve sme rozkročení na spôsob široko otvorených nožníc. Len Boh vraj presne vie, kto je dobrý a kto zlý. Bohatstvo je len fiktívny podstavec, na ktorom stojí stále len človek so svojim charakterom a morálkou. Sezóna potkanov je úžasná kniha pre pamätníkov, ale aj pre tých, čo sa už narodili do "slobody". Nie je to história od A do Zet, je to len príbeh ľudí z oboch strán zasadený do pravdivo zobrazenej reality. 

_________________________________
Jozef Banáš Sezóna potkanov, IKAR 2011

2014/04/01

Sezóna...

Mám otvorené okno a v neďalekej materskej škole vypustili deti na dvor. To je kriku, viac ako v médiách na Slovensku pred poslednými prezidentskými voľbami. Na rozdiel od tej jednostrannej mediálnej kortešačky, tento detský džavot je oveľa príjemnejší a hlavne - dáva nádej do budúcnosti. Médiá nie. Potvrdil to aj Martin M. Šimečka v rozhovore pre českú televíziu v relácii Hyde Park. V Česku by, podľa neho, taký mediálne jednostranný tlak nebol mysliteľný. Nuž, je to tak, my nemáme opozíciu s koncepciou, my máme len politickú antikoncepciu, teraz aktuálne nazývanú "antifico".

Prezident je len jeden, ale aj s ním možno polemizovať. Napríklad v takej otázke prezidentského platu. Nemyslím tým len aktuálneho prezidenta, uvažujem vo všeobecnom rámci. Ako vyhlásil náš budúci, svoj prezidentský plat  venuje na charitu. Ako je to technicky možné? V prvom rade, prezident, či iný úradník, zamestnanec štátu, nemôže odmietnuť plat, ktorý mu spoločnosť dáva ako odmenu za jeho úsilie, či v tomto prípade, aj za reprezentáciu. Jednak by to bolo protizákonné, lebo jeho plat stanovuje zákon a v druhom rade by to bolo vyjadrením neúcty voči spoločnosti.

Prakticky teda musí prevziať svoju výplatu a v tom prípade sú to už jeho peniaze. Dáva zo svojho. To je v poriadku, len takýto charitatívny dar by nemal spájať so svojim platom, aby vznikol dojem, že bude pre nás pracovať zadarmo. Skrátka a dobre, nech dá na charitu toľko ako zarobí a bude žiť zo svojho majetku, alebo môže dať aj viac, či menej. V každom prípade, krajšie by bolo, keby si plat, ktorý si zaslúži, ponechal a na charitu by dával niečo zo svojich iných ziskov, či majetku. Lebo takto tu vzniká podozrenie, že síce svoj plat dá na charitu, lebo očakáva zo svojej funkcie iné a oveľa zaujímavejšie prínosy. A ako sa to potom bude volať?

Prečo som článok nazval sezóna? Lebo práve som sa začítal do jednej sezóny, ktorá siaha od "víťazného" februára po víťazný november a vlastne až do dnešných čias.