Ganguro

Keby dnes žil Jiří Wolker, nenapísal by baladu "o očích topičových", ale skôr by napísal baladu o "očích celebritních". Aj Juan Alberto Sanchis-Gimeno z Universidad de Valencia s kolegami skúmali oči žien (aj mužov). Vraj je to už vedecky dokázané, že muži sa ako prvé pozerajú ženám do oči (teda nie na oči, ale do nich). V tomto prípade neverím vedcom, lebo podľa môjho výskumu sú oči len preriférnym vodítkom pre priamy pohľad na ženské pery. Má to svoje opodstatnenie hlavne v dnešnej dobe.

Včera som sa zadíval na ústa Haline Pawlowskej v jej staršom vydaní zo záznamu ČT1 a iste aj na ústa jej hostí. Musel som, aby som odpozoroval, o čom hovoria. Oči by mi v tom určite nepomohli, aj keď tie "halinárske" sú mnohovravné. Je to tak, už aj čeština je z niektorých úst ťažko zrozumiteľná. A tak je to aj u slovenských rýchlopalných celebrít v televízii. Chcel som sem vložiť krátky úsek z preslovu Haliny, ako hádanku, ale narazil som na technické problémy. Určite by ste nevylúštili, o čom hovorí. Možno iba nejaký egyptológ.

Tie ženské oči ma stále mátajú, lebo som ráno pri raňajkách pozeral televízne ráno. Priviedlo ma to na takéto "očné" myšlienky. Spomínaní vedci z Universidad de Valencia prišli aj na to, že normálne oči sú "emetropné". Neviem čo to znamená, vraj tento aspekt doteraz nikto neskúmal. Farba očí má mnoho významov a pletie sa aj do charakteru osoby. Ľudia s modrými očami sú vraj v živote menej úspešní. Ešte že tak (nemám modré!), relativita dovoľuje rôzne vysvetlenia. Po dnešku si však myslím, že nie farba očí je dôležitá, ale že o charaktere viac hovorí očné okolie.

Čo je to očné okolie, to ešte vedci neskúmali. V tomto smere mám prvenstvo. Moderná doba nám, teda hlavne ženám, priniesla očné okolie. To je to, čo sa nachádza v bezprostrednej blízkosti oka. Podľa očného okolia rozoznávame ženy, ktoré majú oči (ako dve studničky) a tie, ktoré majú namiesto toho dve čierne diery. Možno to ani nie je príznak moderny, veď už aj Kleopatra (nie tá z Turca) si pred zánikom veľkej ríše farbila očné okolie. A ak sa nemýlim, chytila na to dvoch rímskych cisárov. Tak to teda je. Aj slovenská ľudová si spieva "Oči, oči, čierne oči...". Opakom čiernych očí (okolia), ale inak to isté, je "ganguro".

Čítajte aj:
Čítanie z očí
Ideálna žena 
Pozrite si do očí
Janko Jesenský:
Jeho oči
Elán:
Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom 
Ešte aj poetka...

A z domácej dielne: Oči,  Oči ako zrkadlo duše

A niečo, čo s týmto článkom vôbec nesúvisí: Prívlastky, ale je.
_________________________________________

emetropia, správny pomer medzi lomivosťou optických prostredí a optickou osou
Zdroj: http://www.cudzieslova.sk

Láska za peniaze

RTVS miluje Slovensko za peniaze. Aby nedošlo k omylu, tú reláciu kúpili pre nás zo zahraničia. Veď ako by aj mohli sami vymyslieť taký nápad, že "Milujem Slovensko". Lepšie je byť uniformovaným kultúrnym vojakom na poli kultúrnej revolúcie sveta. Lebo, nemyslime si, že milujeme iba Slovensko, už milujú aj Česko a takú lásku si kúpili aj v Belgicku, Francúzsku, Bulharsku, Chorvátsku, ale aj v Číne a ktovie kde ešte inde.  

Právo mlčať

Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
  
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.

Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.   

Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie.  A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...

A je to.

Normalizácia

Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...

Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.

Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť... 

Šunka, feferón a mobilný telefón

Zdá sa, že sa držím vlastnej rady, nepísať o tom, o čom práve píšu všetci. To ale neznamená, že neželám všetkým priateľom, či priaznivcom a všetkým, s ktorými sa kdekoľvek stretávam, pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov. Želám ten sviatočný pokoj každému.

Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.

Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.

Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú  ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.    

Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.

Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...