Zobrazujú sa príspevky s označením zamyslenia. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením zamyslenia. Zobraziť všetky príspevky

2025/06/14

Sankcie a tichá domácnosť

Čo sú to sankcie? No, ako ktoré. V definíciách na internete sú sankcie opísané hlavne ako pojmy z oblasti práva a ekonomiky. Je to zložité, tak radšej sa na sankcie, nepoučený z internetu, pozriem laicky, jednoducho na príklade zo života. 

Sankcie, ktoré majú trestať za nedodržiavanie práva sa môžu uplatňovať v oblasti, v ktorej sa dotknuté subjekty nachádzajú spoločne, či už ekonomicky, alebo v oblasti všeobecného práva. Hlavne v ekonomike sa zdá, že sankcie môžu mať aj opačný ako zamýšľaný efekt. Môžu v konečnom dôsledku "postihnúť" obe strany. Sankcie zvyčajne spôsobujú úbytok vzájomnej komunikácie, diplomacia odchádza. 

Sankcie medzi partnermi tiež postihujú oboch, ale silnejší vydrží viac a s tým počíta. Dalo by sa to demonštrovať na príklade partnerského vzťahu osôb, napríklad manželstva. Sankciou je aj tzv. "tichá domácnosť". Jeden sa rozhodne, že už nič nepovie, samozrejme ako protest, či potrestanie toho druhého, lebo mlčanie je vo vzťahu to najhoršie. Na dôvodoch nezáleží, lebo cieľom je trest s nádejou, že vyvolávača tichej domácnosti postihne menej, lebo sa cíti silnejším. V tom je čertovo kopýtko sankcie. 

Ak silnejší použije fyzickú silu, je to "domáce násilie", útok v oblasti psychiky sa posudzuje, ktovie prečo, inak (asi preto, že sa ťažšie dokazuje a ľahšie sa dá hrať, záleží na hereckých kvalitách herca). Tichá domácnosť v skutočnosti postihuje obe strany a ničí vzťah, lebo kde niet komunikácie, tam sa rodí zlo a odcudzenie. Je to vlastne vojna realizovaná zvláštnym "mierovým" prostriedkom (podobne ako diplomacia, len je to oveľa škodlivejšie). V partnerstve potom prídu na rad otázky položené v blogu "bronislavy" na blog.pravda.sk:

Kedy sa to vlastne pokazilo? Prestali spolu raňajkovať, prestali sa pýtať „ako sa máš?“, prestali sa smiať.  Partnerstvá sa nerozpadajú naraz, ale postupne, po kúskoch, keď problémy neriešia, len ich prehliadajú. 

"Sankcie" sú teda akýmsi záverečným dôsledkom rozpadu vzťahu doma, alebo aj vo svete. Dôležité je pozrieť sa na začiatok. Iné je to, ak tá "tichá domácnosť" vznikne úmyselne, ako taktický, či strategický úskok, ak nie je záujem problém riešiť, ale cieľ je vojna. 

Alternatíva: 

Komunikácia, rozhovor, diskusia, počúvanie s porozumením (o tom sa veľa hovorí, lebo nikto nevie, čo je to). Čo je rozhovor a čo nie je, o tom nabudúce (možno). 

Pre tých, ktorí chcú vedieť niečo z ozajstnej psychológie je tu kniha: Super-jednoduchá psychológia, ktorá vyšla v tomto roku vo vydavateľstve IKAR.

2025/04/10

Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

2025/04/09

Normalizácia opäť (slová, slová)

"Vo vyváženej spoločnosti musí po každej ne-normálnosti prísť normalizácia."

Krátky prehľad správ z internetu hovorí, že sme niekde na rozhraní (už veľmi dlho).  Nadpis je tučným písmom, motto kurzívou, ale telo textu je normálnou  veľkosťou "normálne". To je vyvážený princíp, aby sa texty dobre čítali. Obsah a myšlienky sú však najdôležitejšie. Pozrime sa, čo dne a denne píšu iní...
 
"Kolíková: Návrh ústavnej zmeny KDH, že rodičmi sú len matka a otec, by spoločnosť polarizoval."
        Rodič je ten, ktorí rodí a vychováva, nikdy inak... Práve opak spoločnosť polarizuje.
 
 "Spýtaj sa svojej ženy, ona ti povie, kto si." (Laitman), alebo "Keď potlačíte smútok, potlačíte aj radosť"  (Bronislava)
         Mohli by sme to aj otočiť: "Spýtaj sa svojho muža, kto si (aká si)." Smútok a radosť sú vždy výsledok niečoho..."

 "Ako Róm z juhu Slovenska som nikdy nezažil rasizmus." (Csicsó)
        Tak to má byť, to je normálne.
 
A múdri sa vyjadrujú jasne: 
        "Všetko je v našich hlavách. Ide o naše obrazovky, naše myslenie a naše vnímanie pravdy..." (Michael Miklaucic)

Ako všetko, aj múdrosti sa dajú relativizovať: "„Tvrdenia bez dôkazov možno odmietnuť aj bez dôkazov.“ (Dawkins)  Na záver ešte dve múdrosti:
  
„Dezinformácia nie je samostatná lož. Je to lož s účelom – zmanipulovať myslenie.“ (Chomsky)

„Keď raz naučíš ľudí veriť nezmyslom, uveria už čomukoľvek.“ (Voltaire)
 
 Na skutočný záver, ako pointu už len jedna múdrosť " O sexe sa hovorí tak často, že nadobúdam dojem, že naozaj jestvuje." (Javorský)
         Kedysi sa tak často hovorilo o socializme, až sme uverili, že existuje. Dnes sa často hovorí o demokracii a už skoro veríme, že existuje.
 
Amen

Žiadna búrka a povodeň nie je večná, po každej sa rozbúrené vody utíšia, pena opadne a prietok vody v rieke sa normalizuje.

2025/03/12

Holuby sa vracajú

Naposledy som písal o holuboch hrivňákoch na wabovinách v roku 2024, ale až v júni. V tomto roku sme v predstihu, "hrivňáci" sú už tu (za oknom). Znovu sadajú na parapet a hrkútajú ostošesť. Niektoré veci a javy sa vracajú v pravidelných intervaloch, podobne ako holub hrivňák z čeľade holubovitých. (ako aj Halleyho kométa z čeľade kométovitých). A tak je to dobre, že zabehaný poriadok sa (prudko) nemení. S holubmi to nie je vždy ružové, lebo pod ich obľúbeným stromom parkujú autá a niektorí vodiči ráno nachádzajú masívne znaky ich dobrého trávenia (myslím trávenia holubov). Ale to je maličkosť...

Aj všeličo iné sa nám vracia. Možno si, hlavne starší spomenú na raňajšie desaťminútovky v práci, keď sa nám snažili naši vedúci prezentovať dennú tlač, teda vtedajší oficiálny názor. Ja som si na to spomenul pri čítaní o záverečnom akte (desaťminútovke) v našom najnárodnejšom divadle. Zákon večného návratu sa opäť potvrdil. Nezáleží na tom, aký názor vnucujú divákom kultúrneho podujatia, ten princíp je rovnaký. A bude to mať pokračovanie, lebo Romana sa vraj chystá znovu do divadla. (Ona za to nemôže...) Hovorí sa, že kto nepozná svoju históriu, musí si ju zopakovať aj v desaťminútovkách. 

Tak je to, že všetko (a všetci) starne, len niektoré princípy nie a nie zostarnúť. Na druhej strane je dobre, že niektoré veci veľmi nestarnú. Napríklad tento môj monitor už má 15 rokov a stále na ňom nenachádzam žiadnu chybu. Každý deň beží od zapnutia po vypnutie. Vtedy ešte asi nemontovali do elektroniky to "udělátko", teda "kazítko" a veci žili svojim prirodzeným životom. 

Môj starý počítač tiež ešte nebol z tých dnešných "moderných". Má 10 rokov a jeho jedinou chybou je, že stále chodí tak ako bolo na počiatku, tak je aj dnes, teda nezrýchľuje, ako by mi bolo milé. A ešte jednu všeobecnú chybu zahlásim - každú chvíľu (relatívne) sa mu mení operačný systém, ako som už písal minule, od čísla sedem až po jedenásť a ktovie, kde to skončí... Trochu sa zlepšil, keď som mu vymenil HDD za SSD. 

Ešte jednu "zhovadilosť" som s ním urobil - nainštaloval som mu namiesto okien linux (naspäť cesta nemožná). 

A je to!


 


2024/11/15

Dotkol som sa hviezd

Hviezdami voláme tie objekty, ktoré žiaria vysoko na nebi a sú pre nás obyčajných pozemšťanov nedosiahnuteľné. Niektoré sa však na svojej dráhe ocitnú aj v našej blízkosti, alebo sa obyčajný človek povznesie na ich úroveň (vo fantázii, duchovne). Moje hviezdy som stretával vždy náhodne a náhodám vďačím za všetky tie vzácne stretnutia. K niektorým sa môžem vracať cez svoj archív spomienok. Pamätám si na stretnutia, s mojimi hviezdami, ale zväčša je to jednostranné, ja ich mám v pamäti a oni ostávajú v blaženej nevedomosti o stretnutí so mnou.

1958 - Bol som na premiére filmu Túžba (Vojtech Jasný, Jana Brejchová). Bol to debut Vojtecha Jasného v oblasti celovečerných filmov, originálny názov filmu bol "Touha". Bratislavská premiéra bola v kine Slovan (ak sa nemýlim), neskôr to bolo divadlo West a teraz už neviem, dávno som tam nebol. Prítomní boli herci aj režisér Vojtech Jasný. Pamätám si dobre na Janu Brejchovú, to bola dlho naša hviezda. Pred filmom bol, ako to bolo vtedy zvykom, kultúrny program. Zaujal ma najmä dynamický prednes Wolkrovej básne "Balada o očích topičových" „... Antoníne, topiči elektrárenský, do kotle přilož!hrmelo z pódia.

Jozef Banáš, spisovateľ, od ktorého som prečítal niekoľko kníh, bol na besede o svojich knihách v kúpeloch Dudince. Veľmi zaujímavé rozprávanie, kúpili sme si na pľaci 4 jeho knihy. V diskusii som reklamoval, že nespomenul svoju zbierku poézie. Priznal sa, že na ňu zabudol... Potom, po niekoľkých mojich recenziách jeho kníh, sme sa stretli párkrát, aj s Adelou raz na výstave keramiky jeho manželky. Posledné stretnutie bolo v kaviarni divadla Štúdio L+S, ktoré dopadlo trochu "nepredvídane".     

Fotograf Juraj Bartoš mal zaujímavú výstavu svojich fotografií (2009/09/18) v Bratislave, tam som mal príležitosť stretnúť sa so Stanislavom Štepkom, Magdou Vašáryovou a ekológom Mikulášom Hubom a ďalšími. Zaujímavé fotografie z minulosti. Všetkých pozdravujem.

So vzácnou pani fotografkou som sa stretol ešte raz v Bibiane.

Fantastické bolo stretnutie s Radimom Uzlom v Karlových Varoch. Naša skupinka stretla skupinku s Radimom a keďže sme sa poznali (jednostranne z TV relácií), pozdravil som ho a vznikol z toho krátky príjemný rozhovor. Úžasný človek, bral to úplne prirodzene.  Ostávajú spomienky na vzácnych ľudí...      




2024/09/16

Nová Utópia

 Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi... (Tomáš Stanislav)

Názov „utópia“ pochádza od Thomasa Mora, ktorý napísal dielo „Utópia“. Utópia je "nejestvujúce miesto" podľa súboru predstáv o budúcich ideálnych stavoch spolužitia ľudí v ideálnom usporiadaní spoločnosti. Prvotným vzorom pre  všetky utópie je Platónovo dielo „Štát“. Utopický žáner sa neskôr stal populárny v literatúre i vo filme. (wikipédia) Platónovo dielo "Štát" som nečítal, ale skúšal som si predstaviť, ako by mohla taká "Utópia" vyzerať na základe našej aktuálnej reality a situácie ľudstva, ktorá vôbec nie je ideálna. Logicky som sa dostal do kategórie žánru sci-fi.  

Začnem napríklad takým "moderným" výrazom "Green Deal". Ten by mal byť východiskom k záchrane sveta. Príznačné je, že sa hovorí o záchrane sveta a myslí sa tým (zdá sa), obetovanie ľudstva na záchranu planéty (ak ľudstvo spôsobuje otepľovanie, treba začať tam...). Nebudem sa hádať o tom, prečo vznikol problém s klímou, prečo má byť všetko zelené (len stromov je stále menej). Za vinníka je označovaný CO2, tak proti nemu bojujme! V Utópii je to dobré východisko do budúcej ideálnej spoločenskej dohody a zhody. Zelená agenda má však zmysel, len ak zachytí všetky oblasti života spoločnosti, teda aj techniku a technológie, ale nie v zmysle ich zničenia. Zelená agenda by nemala ubrať zo životnej energie ani zo životnej úrovne spoločnosti, či jednotlivca. Zdá sa, že je to v konečnom dôsledku oxymoron, ale v Utópii je možné všetko. 

Malá vsuvka k problému: Čo tak začať armádami a zozelenieť vojny? Začať vojenskými autami, tankami, lietadlami. Koľko fosílnych palív ide na vojny? Nehovoriac o energii potrebnej na výrobu zbraní... Keby "zelený údel" prerobil tanky a obrnené vozidlá, či lietadlá na baterky, CO2 by bledlo od závisti... Aj na výrobe výbušnín (to je tiež energia), aj na ich použití vo vojne by sa poriadne množstvo CO2 ušetrilo. Samozrejme, energia nie je z luftu, treba ju z niečoho dostať, premeniť, lebo zákon o zachovaní energie hádam ešte platí (energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy na druhú) Riešením je hľadať voľnú energiu. Premena energie a jej spotreba však spôsobuje aj jej úniky vo forme tepla a to má za následok otepľovanie... A stále sme v slepej uličke aj s Utópiou.   

Vývoj techniky a technológie trval storočia, aj ich presmerovanie do inej kvality tiež bude reálne asi trvať storočia. V oblasti súkromných vozidiel to už začalo, elektrifikuje sa doprava na preplnených cestách, aj keď trochu nepremyslene, lebo plné uplatnenie elektrických áut v rozsahu v akom sú dnes na cestách benzínové a naftové, by si vyžiadalo "presun" energie z oblasti fosílnych palív (alebo jadra) do oblasti výroby elektriny. Elektrina zo "zelených" zdrojov s takou kapacitou a pohotovosťou nie je a možno ani nebude k dispozícii. Znamenalo by to aj podstatne iné (väčšie) a "nárazové" zaťaženie elektrických rozvodných sietí a infraštruktúry. Všetko sa dá zariadiť, ale je na to potrebný čas. Aj v Utópii.

Zelená budúcnosť bude mať výrazný vplyv na vzťahy a spoločenské správanie ľudí a to sa nedá tak ľahko zariadiť ani v Utópii. Tie cesty sú tvrdé. Trvá to dlhšie, ako vymyslieť novú technológiu, či techniku. A v tom je problém. S ľuďmi je stále nejaký problém... Nechajme teda utópiu tam kam patrí (umelecké žánre pre pobavenie). Utópia je nerealizovateľná, je to ako "perpetum mobile" v ľudských vzťahoch. Vymyslime niečo prevratné, vesmírne. Veru, zabudol som na vesmírne lety. Tiež potrebujú energiu a nie málo. Nemám riešenie. Zatiaľ sa tešme z problémov starého dobrého sveta, lebo podľa vedcov (a podľa superpočítača)  vraj náš svet môže zaniknúť už o 250 miliónov rokov... Podľa iných vedcov tu budeme "ešte jednu miliardu rokov" a to už stojí za to snažiť sa žiť v súlade sprírodou...




2024/07/15

Zvláštna uhorková sezóna

Je rok 2024, ale o uhorkách a ich sezóne som už písal viackrát a držím sa stále svojho presvedčenia z roku 2014: "Mám celkom rád uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna." (Bohužiaľ, neskončila sa tá, ktorá začala pred dvomi rokmi). Budem radšej, keď každý rok príde len nová uhorková sezóna a nech sa tak stane a nech naše múzy nikdy nemlčia. Táto uhorková sezóna nezačala dobre, aj keď naše sezónne kvasené uhorky už pomaly dochádzajú k stavu chuťovej dokonalosti.

Zdá sa, že naše a nielen naše médiá nemajú žiadanú uhorkovú sezónu, lebo sú plné inej udalosti, ktorú rozoberajú sprava, zľava, spredu aj odzadu... Ale o tom radšej pomlčím, netreba nosiť drevo do lesa. Tu by už mala prísť pointa mojej krátkej uhorkovej glosy, ale už som ju vlastne vyčerpal v úvode, tak nič, len nech je ďalej "pekne a veľmi teplo"... Tak mi napadlo včera, keď som vyšiel z nášho (teda nie naozaj z nášho, ale je najbližší) klimatizovaného supermarketu a obliala ma horúčava, že už by mohli na nebi prestať kúriť a trochu to tu zmraziť... 

2024/07/08

8 smrteľných hriechov civilizácie

Ďakujem svojej dcére Ivete,
že mi odporúčala prečítať si túto knihu.

Konrad Lorenz, OSM smrtelných hříchů civilizace.
Vyšlo v nemeckom origináli v roku 1973, 2005 vo vydavateľstve Piper Verlag GmbH, Mníchov
Do češtiny preložil Petr Příhoda 2014, vydavateľstvo LEDA, s. r. o. 2014

Netvrdím, že je to ľahké čítanie, ani to nie je príliš optimistický pohľad na našu civilizáciu, lebo všetko vidí jasne a v súvislostiach vývoja. Je písaná v odbornom štýle, preto netvrdím, že som všetkému rozumel, ale podstata myšlienok tejto knihy je tak jasná, že ich nie je možné nepochopiť. Niektoré pozoruhodné myšlienky by som rád uviedol, tak sa pokúsim vybraté citácie voľne preložiť do jazyka "wabovín".

Napríklad o konzervativizme a mládeži:

... krajne konzervatívne uchovávanie toho, čo už bolo raz úspešne vyskúšané je životne dôležitou vlastnosťou mechanizmu, ktorý v kultúrnej evolúcii plní úlohu analogickú úlohe "genómu" vo vývoji druhov. Zachovanie doterajších skúseností je totiž dôležitejšie, ako získavanie nových...

... K veľmi škodlivým dôsledkom vedie chybné presvedčenie, že len rozumovo pochopiteľné, alebo len vedecky dokázateľné patrí k trvalým vedomostiam ľudstva. Tento názor povzbudzuje "vedecky osvietenú" mládež, aby hodila cez palubu ohromnú zásobu vedomostí a múdrostí obsiahnutých v tradíciách každej civilizácie...  

... Každý, kto je presvedčený, že to všetko (čo bolo) už neplatí, si pestuje nebezpečnú ilúziu, že veda môže vytvoriť celú kultúru so všetkým a prakticky z ničoho, len pomocou púheho rozumu. Táto predstava je len o málo menej slabomyseľná ako názor, že naše znalosti už stačia k tomu, aby sme dokázali zlepšiť ľudstvo zásahmi do jeho genetickej výbavy. 

... V postoji mnohých príslušníkov mladšej generácie k rodičom nájdeme značnú dávku  prezieravého pohŕdania, ale ani štipku zhovievavosti. Revolta modernej mládeže je nesená nenávisťou veľmi podobnou tej najnebezpečnejšej a ťažko prekonateľnej - nenávisti nacionálnej. Inak povedané, dnešná mládež reaguje na staršiu generáciu rovnako, ako kultúrna, či etnická skupina reaguje na skupinu cudziu, nepriateľskú...

Toto je len malá ukážka, náhodne vybratá z knihy, ale podobných hlbokých myšlienkových úvah je v knihe veľa a sú až podozrivo aktuálne. Je tam dosť aj o ľudských vojnách, o ekonomickej situácii a veľa iného vhodného na pozorné čítanie a zamyslenie sa nad osudom našej (západnej) civilizácie, ergo ľudstva... 

Dozvedieť sa pravdu o sebe, pri pohľade do zrkadla je užitočné. Táto múdra kniha je vhodná aj ako základ ďalšieho štúdia. Niektoré pasáže, vlastne celá kniha, sú odlišné od politiky, ktorá dnes ide akosi mimo realitu do štádia voľného pádu samo-dôležitosti jedinej civilizácie. Možno existuje alternatíva... Skúmanie príčin a následkov môže čo-to napraviť. Čítajme múdre knihy a verme budúcnosti.    

Konrad Zacharias Lorenz (1903 - 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ. Zakladateľ modernej etológie, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu z roku 1973 za štúdium správania zvierat.

Aktualizácia - k záverom (10.7.2024):

Zdá sa mi, že je dôležité uvedomiť si v súvislosti s touto knihou, že Konrad Lorenz písal svoju knihu v roku 1973, keď ešte existoval Sovietsky zväz a tzv. Východný blok, čo je trochu iná situácia sveta ako dnes. Ako na tom teda sú aktuálne jednotlivé (Lorenzove) hriechy ľudstva dnes? 

1- Z hľadiska "preľudnenia" sa nič nezmenilo...
2- Devastácia prostredia v zásade pokračuje, ale existujú snahy čo-to spomaliť, napraviť, ale to je Sisyfovská práca.
3- Beh o závod so sebou samým - sa stále zhoršuje, v tomto sme asi nepoučiteľní.
4- Vyhasnutie citov presne ako predchádzajúci bod.
5- Genetický úpadok - to neviem posúdiť, to je asi beh na dlhšie trate.
6- Rozchod s tradíciou pôsobí stále, ale myslím, že je to zámer. Nedostatočne dospelá mládež je ľahšie ovládateľná a "použiteľná" na akékoľvek ciele.
7- Nekritická poddajnosť - to asi súvisí s obrovskou propagandou vedenou cez médiá a reklamu. Stále zle.
8- Jaderné zbrane - Lorenz toto riziko považuje za ľahko odstrániteľné, ľahšie ako všetky ostatné riziká. Bodaj by mal pravdu, ale dnešný svet aj v tomto smere zhoršil svoje postavenie, aj keď istý princíp odstrašenia účinkuje stále.  

Ktovie, čo by napísal dnes?

2024/03/28

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

2024/03/22

História

Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.

Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.

S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky - byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím, nad vlastným životom.

Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! 

Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.

Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.

Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. 

Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.

Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.

 

Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005

 

2023/10/30

Bratstvo a burčiak

Dnes ráno, keď som vošiel do najmenšej miestnosti v byte, práve tam hovoril Jan Werich o bratstve (bratrství) v roku 1968. Poznamenal, že hovorí o bratstve, aj keď brata nikdy nemal... Ono to je vlastne o niečom inom, ale páčila sa mi tá poznámka, hovoriť o niečom, čo nepoznám, tak som si hneď spomenul na to, ako som včera strihal hrozno, aj keď to neviem a nikdy sa to asi nenaučím.

Niektoré veci sa musia dostať do mechanickej pamäti a tá sa najlepšie upevňuje pozorovaním starších a múdrejších. Starší a múdrejší sú už úzkoprofilový tovar, tak o strihaní hrozna mi ostal len starší odkaz mojej (mladšej) kolegyne, že "sila je len jedna"  a túto zásadu ju učil jej otec keď strihal hrozno. Držal som sa zásady a zredukoval som prúty podľa nej a preto dúfam, že na budúci rok budeme opäť piť aj burčiak.

 

2023/10/26

Teória relativity

Čas beží, lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je iná kategória. Človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ak si spomeniem na ostatných 20 rokov, zdá sa mi, že ubehli náramne rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, čas plynul napĺňaný rôznymi aktivitami. ako záhrada, cestovanie, ale aj návštevy lekárov, sem tam nejaká operácia, ale aj aktívna "literárna" činnosť na internete v blogoch a čítanie kníh. Nebudem tu uvádzať údaje z mojej súkromnej štatistiky, ale je to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták.

2023/10/16

TRT+I

Je po politike, tej predvolebnej, teraz by mal začať ťažký (ale radostný) život, ale nie je to tak. Zdá sa, že sme sa zamotali v mediálnej vojne, ktorá kraľovala na našom mediálnom území dlho pred voľbami. TRT nie je spisovné slovo zo slovníka slovenského jazyka, ale stará skratka pre "siedmu veľmoc", teda Tlač-Rozhlas-Televízia. Čo je to siedma veľmoc v starom ponímaní? Nuž, to sú noviny a časopisy, rozhlas je stále rozhlas a televízia je ešte stále televízia. 

Už je to dávno, čo sa zmenila štruktúra vlastníkov médií. Okrem tzv. verejnoprávnej "rozhlasotelevízie" máme tu presilu súkromných médií. Siedma veľmoc teda už nie je v réžii štátu a informuje nás podľa želania jej vlastníkov. Ako ukazuje posledné obdobie (každé predvolebné), stal sa z teoretickej veľmoci aj silný nástroj politiky. Keby išlo len o náš komplex TRT, tieto voľby by dopadli inak. Je tu však v 21. storočí aj INTERNET. Internet je (zatiaľ) voľná, slobodná platforma nahradzujúca komplex TRT a preto tieto voľby dopadli inak, ako plánovala siedma veľmoc.

Po voľbách sa mi žiada trocha humoru a veselosti, tak som si chcel kúpiť nejakú veselú "tlač" (od papierových novín som si našťastie odvykol, ako mnoho iných ľudí), tak som sa rozhodol pre špecializovaný časopis Kocúrkovo. Mám rád humor, aj satiru a iróniu, tak padla moja voľba na tento "Nezávislý humoristicko-satirický mesačník" číslo 10/23. Je to síce slabý odvar grafickej úrovne Roháča, tentokrát je dokonca mierne kontaminovaný povolebnou satirou, ale zopár úsmevov sa našlo.

Pri tejto príležitosti som skúsil nájsť na internete "Dikobraz", čo bol kedysi ako vlastný brat Roháča a vychádzal v Česku. Našiel som. O časopise Roháč je len zmienka v minulom čase.  A čo sa týka úrovne humoru v týchto moderných variantoch humoru? Asi by som to povedal metaforou "Horná-Dolná".

Je čas prezradiť pointu tejto "politickej" úvahy. Podľa výsledkovej povolebnej mapy je jasná jedna vec: Slováci sú digitálne zruční (okrem BA), čítajú a nechávajú sa inšpirovať skôr názormi na internetových "alternatívach" než správami a komentármi na médiách "hlavného prúdu", ktoré robili všetko čo mohli. Dávna skratka siedmej veľmoci bude asi obohatená o ôsmu a skratka bude TRT+I, len dúfam, že z alternatívy sa nestane hlavný prúd.  


2023/07/04

Priatelia a priateľstvo

Už dávnejšie ma omínala téma priateľstva. V prvom rade si treba ujasniť pojmy, kam sa však pre vysvetlenie obrátiť? Do slovníka slovenského jazyka, alebo do wikipédie, či len proste do googlu a nevynechať umelú inteligenciu, lebo tam je už (asi) všetko v jednom... S UI by som bol opatrný, lebo umelá inteligencia logicky poskytne len umelú syntézu a ja potrebujem najprv faktický a ľudský rozbor problému (pojmu).

Takmer vo všetkých charakteristikách je uvedené, že priateľstvo je zhodné s láskou. Na rozdiel od lásky však priatelia nie sú fyzicky (sexuálne) priťahovaní svojimi náprotivkami (to je predsa jasné). Wikipédia to ďalej podrobne rozvíja, teda kto by v tom nemal úplne jasno, môže sa tam pozrieť a identifikovať sa. 

Kto teda môže byť priateľ? 

a) Môže to byť duchovne a podobne blízka osoba, priaznivec, stúpenec, podporovateľ... (pozor, nie podnikateľ)

Kto je skutočný priateľ?

b) Skutočný priateľ je ten, kto ťa drží za ruku a dotýka sa tvojho srdca...

 Z toho plynú ďalšie otázky:

- Máme skutočných priateľov a do akej kategórie patria priatelia na fejsbúku? Koľko priateľov môže mať človek? (Či už tam, alebo naozaj...?)

Ak postupujeme podľa bodu a), môže mať priateľa každý. Podľa bodu b) to už nie je také isté.

Priateľa a kamaráta už budeme po takejto úvahe ľahšie rozpoznávať. Priateľ stojí v tých najťažších chvíľach pri nás, podá nám pomocnú ruku, ak to najviac potrebujeme. Z toho plynie poznatok, že kto nikdy nebol v núdzi, nenašiel priateľa... Ale kto má len samé slnečné dni? Myslím si, že kamarátov býva v živote viac. Striedajú sa podľa prostredia, podľa životnej etapy. Nájdu sa v každom kolektíve. Priateľov si treba hľadať oveľa pozornejšie a priateľstvo môže pretrvať cez rôzne životné etapy.

Hovorí sa, že najlepší priatelia sú v rodine, medzi rodičmi a deťmi. Priatelia by mohli byť aj manželia... Ak nie, je to zlé, lebo priateľstvo má protiklad v nepriateľstve, láska v nenávisti a hranica medzi tým je tenká... 


 


2023/01/26

Bez nadpisu (tri bodky)

Ktosi sa raz vyjadril, že v novinách stačí čítať názvy článkov, aby ste všetko napísané pochopili. Je to zjednodušenie, ale má to racionálny základ, lebo podľa pravidiel žurnalistiky má mať článok štruktúru obrátenej pyramídy. Najdôležitejšia informácia je hore, teda nadpis článku je nosným prvkom. Šéfredaktor (alebo majiteľ) potom, v prípade potreby môže škrtnúť odspodu pár viet a zmysel článku ostane zachovaný.  

Skúsil som čítať len samotné názvy a uvažovať, či je treba čítať ďalej, alebo nie. Často je tá informácia v názve taká jasná (niekedy až taká jasná ako autor článku), že sa dá okamžite povedať podľa klasika: "Vsjo jásno, čem bukvy?" Výber mojich nadpisov:

Boj o pozemky trval štvrťstoročie. Posledný verdikt zabezpečil Košiciam daň... (boj o dane. Poznáte ten vtip, že koľko platíš dane? Ja nič, mne dáva zadarmo.)... Prezidentka napadla paragraf 363... (bude inzultácia?)... Budajovci chcú ešte raz skúsiť reformovať RTVS (božechráň)... Prezidentka UPOZORŇUJE na veľký problém... (malé vidíme všetci)... Eurokomisia urobila RÁZNY KROK... Fico ukázal ŠOKUJÚCE NAHRÁVKY... Exkluzívny rozhovor s umelou inteligenciou o demokracii (Ta ne? A s kým iným o demokracii?)... Pápež znova o homosexualite... Chaos v politike, chaos v spoločnosti... (čítal som knihu Teória chaosu. Jediná kniha, v ktorej chýbalo 10 dôležitých strán s pointou, takže neovládam ani teóriu.)... Kto po Františkovi... Milan Kňažko o prezidentoch: Kováč bol užitočný, Kiska škodlivý, Čaputová je niekde medzi tým... (Ešte by mal zhodnotiť ministrov zahraničných vecí)...
Nie, toto nebolo o politike, maximálne len odraz lesku našej milej spoločnosti. Veď o čom písať takto pre nikoho? Už som chcel písať o umelej inteligencii, ale stále ma niekto predbieha. Možno práve tá Umelá! Veľmi sľubná bola téma: "All You Need Is Love". Do tej sa nikto nehrnie. Časy keď sa spievalo o láske a o mieri sú dávno preč. Chcel som sa opakovať, lebo opakovanie je vraj matka, ale už neviem čoho.  

Nabudúce hádam napíšem niečo o stranách. Napríklad o ľavej strane a o pravej strane. Vždy keď si dávam okolo krku šál, najprv preložím ľavú stranu šálu na pravú stranu a pravou rukou pravú časť naľavo. Potom si oblečiem zimník (teraz v zime) a znovu pasujem šál - pravou rukou doľava, a až potom (navrch) ľavou doprava. Presne naopak, ako bez kabáta. Alebo je to predsa inak? Vyznajte sa potom v politike, keď sa nevyznáte ani vo svojich rukách...

2022/12/07

Zamyslenie nad...

Nedávno som začul taký názor, že keď je človek chorý, ak je choré jeho telo, duch sa povznáša vyššie. Čosi na tom bude, lebo keď sa nemôže pre chorobu hýbať, nahradí si potrebnú aktivitu premýšľaním. Byť nečinným, to je v živote to najhoršie. Dobre je však, ak človek nemyslí na chorobu, alebo na jej následky. 

Lepšie je nechať bojovať s chorobou podvedomie a vedomú myseľ zamestnať duchovnou tvorbou - žiť v aktívnom stave myslenia. Takto možno prežiť v chorobe aj príjemné chvíle snenia, nových objavov, alebo rozvíjať životné múdrosti, ako sa o to pokúšam v tejto chvíli ja. Je však asi vidieť, že momentálne som fyzicky fit, lebo sa mi nedarí danú tému rozvíjať tak, ako by som chcel. 

Zvláštne je, že v chorobe si človek postupne zvyká žiť s ňou v akomsi stave prímeria. Človeku pomáha vedomie, že časom choroba musí ustúpiť (nekonečná nádej) a naozaj, vždy keď nenormálny stav tela pominie, prichádza uzdravenie,  iný zvláštny stav, keď sa človek cíti ako keby sa zbavil veľkej záťaže, ľahko sa mu chodí a skoro mu je ľúto za chorobou, na ktorú si privykol. 

Dôkazom tohoto tvrdenia je, že ľudia celkom radi spomínajú na prekonané choroby, na pobyt v nemocnici, rozprávajú iným svoje zážitky a so zle utajenou pýchou rozprávajú ako hrdinsky znášali bolesti a ťažkosti choroby i jej liečenia. To je dobré, lebo človek sa potrebuje pozrieť na svoje nešťastie, ktoré prekonal, nad ktorým zvíťazil (hoci aj, alebo hlavne s pomocou iných). Je to zároveň akt posilňovania odolnosti organizmu voči prekonanej chorobe. Som presvedčený, že vždy to takto chodí, až dovtedy, kým človek v závere svojho života netransformuje všetko svoje telesné bytie do duševného... 

Stav povznesenia ducha možno v istom zmysle porovnať aj so stavom zamilovania. Zamilovaný človek nachádza v sebe toľko citu a duchovných síl, že často inokedy životný epik sa premieňa na odvážneho básnika, stáva sa tajným hrdinom a verí že prekoná všetky prekážky. Je tu však aj jeden podstatný rozdiel v tom, že zamilovaný človek nerastie len v oblasti citu a ducha, ale je obvykle plný aj energie telesnej. Tak je to vtedy, ak je zamilovanie opätované - šťastné, ale na jedno opätované zaľúbenie v mladom veku obyčajne pripadá (štatisticky) deväť zamilovaní nešťastných. Človek nešťastne zamilovaný sa potom môže veľmi podobať na chorého človeka a niekedy sklamanie z nešťastnej lásky môže spôsobiť ozajstnú fyzickú bolesť a krajnom prípade aj skutočnú chorobu tela.          

Prijímať všetky veci života tak ako idú, chápať svoje vlastné postoje, vedieť sa vžívať do pozície iných a poznať sám seba, to pokladám za podstatu najväčšej životnej múdrosti, z ktorej pramení porozumenie medzi ľuďmi, ľudská spolupatričnosť a láska. Je to pozitívny vzťah k životu a vôbec to neznamená, že človek sa o nič vlastnou vôľou neusiluje, že sa navonok nerozčúli, že občas nevybuchne, ale vnútorne za tým musí byť vždy, za každých okolností pripravený začínať vždy všetko znova a znova. Nie je všetko na svete ružové, to vie lepšie každý optimista s pozitívnym vzťahom k životu ako hociktorý pesimista, ktorý všetko maľuje čiernymi farbami práve preto, že žije v mylnom presvedčení o tom, že existuje niekde na svete ideálny stav vecí. Je to veľký omyl, kvôli ktorému pesimisti otravujú život nám nešťastným optimistom.

Pre aký čas človek má žiť, to je takmer Hamletovská otázka. Prítomnosť? Minulosť? Budúcnosť? Existuje vlastne prítomnosť? Mnohí ľudia sú presvedčení, že existuje len minulosť a možno aj budúcnosť, ale prítomnosť je len „okamih“... Prítomnosť je čas. Čas beží len v prítomnosti, teda prítomnosť je čas. V minulosti čas neplynie, tam je už všetko stabilné, nemenné. Čas je priestor, v ktorom sa veci menia, pohybujú a minulosť je mŕtva. Existuje čas v budúcnosti? Nie! Budúcnosť neexistuje, lebo neprebieha. Čas v budúcnosti nebeží, len sa predpokladá, že bude. Vieme si tiež predstaviť, že v minulosti čas bežal, ale teraz nebeží, teda minulosť neexistuje. Je teda možné cestovať v čase?.. Možno v duchu, v predstavách a keď sú dostatočne silné, zážitok môže byť hodnoverný. Každé cestovanie v minulosti, či v budúcnosti však nevyhnutne končí prebudením do okamihu prítomnosti. 

Touto zložitou úvahou som si sám sebe dokázal, že žiť treba a žiť sa dá len v prítomnosti, ktorá navyše existuje len v súradniciach prebiehajúceho času. Pre čo teda človek má žiť, na to je jediná odpoveď: človek žije v prítomnosti, ale preto, že čas je len okamih, jeho činy v prítomnosti sa nemeniteľne a každým okamihom zapisujú do minulosti, kde ich možno sledovať len z predpokladanej budúcnosti (ktorá zatiaľ existuje len v teoretickej rovine, ak sa čas nezastaví) v okamihu priebehu budúceho času prítomnosťou. 

Z krkolomnej filozofie, ktorú som si vymyslel, aby som prispôsobil svet svojmu presvedčeniu, jednoznačne plynie, že tento čas žijeme pre minulosť, ktorá bude zhodnotená v budúcnosti. Svoje hodnotenie, svoju pravdu môžeme ovplyvniť len v prítomnosti, v každom okamihu. Každý okamih, ktorý nevyužijeme pre lásku, poznanie a odovzdávanie skúsenosti vlastným príkladom je stratený. Je preto treba prežiť každý okamih, ktorý nám je daný.

2022/06/29

Dilema

Mám dilemu, hoci nestojím (nesedím) pred rozhodovaním o dvoch (nie dobrých) možnostiach. Už sú predo mnou tri možnosti, ale neviem ako sa to odborne nazýva. Ak sa človek nevie rozhodnúť medzi tromi možnosťami, vyberie si štvrtú. Tak som začal písať úvahu o dileme. 

Rozhodovanie sa medzi danými možnosťami je vždy to najťažšie, ak nie sú obe možnosti veľmi dobré. Podobné je to aj pri možnostiach, ktoré sú dobré rovnako. Každé rozhodnutie určuje smer ďalšieho vývoja udalostí. Pri písaní úvah o "nesmrteľnosti chrústa" to však nie je až tak zničujúce rozhodnutie. Chrúst ako chrúst...

Trochu to priblížim, nie príliš, ale aspoň naznačím, že som chcel písať o umelej inteligencii a nie som si istý, či moja inteligencia na to stačí. Odborníci a vedci z tejto oblasti už o tom popísali množstvo papiera, ale im sa nechcem miešať do atramentu. Aj tak si o umelej inteligencii myslím svoje a s tým nemôžem ísť do verejnej diskusie, ak chcem ostať v rámci slušnosti.

Druhá "dilema" sa týka ľudských vzťahov, teda hlavne vzťahu muž - žena s cieľom založiť si rodinu a vychovať deti. Takýto vzťah môže skončiť ako v rozprávkach "a potom žili šťastne až do smrti", alebo trochu realistickejšie skorým, alebo neskorším rozvodom, nedajbože fyzickým násilím. Tým nemyslím, že muž bije ženu, ale aj naopak a "bitie" neznamená len fyzické násilie, ale aj to tvrdšie - psychické. 

Trochu zavádzajúce v tejto "dileme" o vzťahoch bývajú romantické príbehy z románov, ktoré si vymýšľajú romantici vždy, keď sa zdá, že romantika pôjde dobre na odbyt v kníhkupectvách. V romantických rozprávkach sa často vyskytuje hľadanie "toho pravého", či "tej pravej" na lásku. Lebo, ako vieme, láska je základ všetkého dobrého a pekného. 

Praktici a filozofi, ale aj psychológovia by sa iste zamysleli nad tým, ako to naozaj funguje. Existuje pre jedinca na celom svete len jeden "ten pravý"?  Asi nie, lebo do pravosti vždy zasahuje aj okolie a okolnosti. Dokonca sa stáva, že kvôli okolnostiam sa stretnú dvaja, ktorí si nie až tak padnú do oka, ale čo robiť? Potom sa môže stať a stáva sa, že toho pravého s údivom uvidia trochu neskôr a oheň je na streche. 

Uznajte, že písať o životných dilemách nie je len tak ľahko. Tak som sa nedávno chcel zamyslieť nad kultúrou, teda hlavne nad hudobnou kultúrou dneška. Ako z blata do kaluže pre mysliaceho tvora v dnešných časoch. Uniformná kultúra, to je asi to správne hodnotenie našej súčasnosti. Aj keď sa zdá byť pestrá, prevláda jeden vzor, teda tá správna "západná kultúra". 

Náš sused si nosí do záhrady výkonné rádio a dáva to vždy na vedomie okoliu príslušnými decibelmi. Zariadenie je to kvalitné, harmonické skreslenie nepočuteľné a hudba kultúrna. Ovšem, aby bolo jasné aj kultúra musí mať prívlastok, ako som už spomenul. Samozrejme, v tomto prípade nejde o tzv. vážnu hudbu, tá ostáva chvála Bohu v klasickej forme a je prakticky nemenná. 

Práve u suseda v záhrade som včera počul piesne s anglickým textom (prevažne), ale boli tam aj srbské, ale celkový dojem bol rovnaký, ani jednej, ani druhej som poriadne nerozumel a inak sa to podobalo ako vajce vajcu. Priznám sa však, že niekedy si myslím, že je dobré ak človek textu nerozumie, nenarúša to dobrý dojem z hudby. Narážam tým na niektoré infantilné texty slovenských piesní. Ale nájdu sa aj skvosty s kvalitnou textúrou aj myšlienkou.

Viem, že by sa najmä v kultúre nemalo takto nálepkovať, ale keď je to fakt, čo s tým? Priznajme si, že v posledných (-dsiatich) "demokratických" rokoch počúvame hlavne, okrem našej domácej tvorby a ľudoviek, najmä piesne s anglickými textami a rytmami. 

Nepamätám si, kedy som naposledy v našom "informačnom" rádiu, či inde počul, napríklad maďarské, čínske, či nebodaj ruské piesne. Nie že by mi nejako chýbali, ale jednotvárnosť unavuje. A to nechcem hovoriť o televíznych kanáloch, kde sa všetko reprízuje stokrát na stovke kanálov a to isté platí aj o infantilnej reklame.



    

2022/05/23

Volám sa...

Ale nie som Marián ako v tej reklame, kde si ON skonštruuje všetko, čo bude chcieť. Hovorí sa, že Nomen omen, teda že meno predznamenáva niečo z vlastností človeka. Znamená to aj pomenovanie osoby, alebo miesta, ktoré vystihuje nejakú jeho charakteristickú vlastnosť. V duchu dnešných obáv, aby nás niekto neoklamal (neohaxoval) si všímame meno autora, čím sa obvykle vyznačuje vo svojich textoch na internete (v novinách, v časopisoch, ale aj v knihách).

Pri postupujúcej cenzúre internetových stránok a obrovskej prevahe tzv. "mainstreemu" sa môžeme čudovať, že tu ešte taká obava je (možno práve preto). No ale dobre, aj v článkoch, ktoré sú akože nezávadné, je dobré vedieť si vyberať. 

Je známe, že človek radšej číta to, čo potvrdzuje jeho názory, je blízke jeho mentalite. Aj z toho plynie vlastná "autocenzúra", keď sa niekto vyjadruje neomalene, gramaticky a štylisticky nesprávne, nabudúce si už jeho článok neprečítam, ale ani v prípade, že ho nachytám pri klamstve. Podobne je to  aj keď je niekto neobjektívny a extrémistický. A je úplne jedno, kam jeho extrémy smerujú. 

Pri istom spoločenskom rozhovore som sa nedávno vyjadril, že keďže som už zverejnil tisíce svojich názorových článkov, že vlastne som na internete takmer nahý, kto chce, vie o mne všetko (až na ten figový list). 

Samozrejme, také "všetko" nikdy nie je stopercentné, lebo poznanie závisí aj od úrovne myslenia pozorovateľa. Tak ako je to so mnou, tak je to s každým, kto na internet už hodil istý počet svojich názorových článkov. Viem to z praxe, mám vytipovaných niekoľko autorov (a je ich dosť), u ktorých mi stačí jeho meno (Nomen omen), aby som ho neotváral, lebo viem, ako a o čom píše.    

Ak niekto postupuje podobne, nemôže sa mu stať, že by čítal (a veril) názorom, či domnelým faktom od autora, ktorého takto pozná. Rád si však prečíta názory ľudí, ktorých pozná v dobrom. Toto všetko platí samozrejme aj o médiách "hlavného prúdu" a možno o nich ešte viac.  Ak ma niekto raz oklame, druhýkrát sa mu to nemôže podariť a nastupuje označenie v zmysle: Nomen omen.


2022/05/20

Kontext

Kontext znamená významovú súvislosť slov, javov alebo udalostí. Toľko iba stručne z opisu významu tohto slova. Súvislosti, teda kontext sú veľmi dôležité pri hodnotení javov, vecí a udalosti. Ak neberieme do úvahy súvislosti, môžeme sa mýliť v hodnotení, môžeme veci nesprávne chápať. Nemôžem, napríklad povedať, že moja babka bola nešťastná, lebo nemala práčku a musela prať bielizeň ručne v drevenom koryte. Tým by som zanedbal súvislosti, teda dôležitý kontext (práčky vtedy neexistovali) a z pravdy sa stáva hodnotiaca lož, či polopravda, čo je ešte horšie. Spomeňme ešte v tejto súvislosti aj súdnu prax, keď súd zvažuje aj poľahčujúce okolnosti, čo je v tom prípade kontext.

2022/05/16

Kto sme?

Hovorili nám, že človek pochádza z opice. Je to pravda? Ako sa to vezme, ešte stále sme sa nezbavili niektorých opičích inštinktov. Skúste počúvať nejakú TV šou vo vedľajšej miestnosti, kde nevidíte obraz, alebo aj pri televízore so zavretými očami. Obecenstvo a niekedy aj účinkujúcich ťažko rozoznáte od stáda opíc. To hulákanie a temné dunenie ako sa bijú do pŕs nepustí. Možno to však bude v niečom inom, lebo stádo opíc som ešte nikdy nevidel ani nepočul, hádam iba vo filmoch. V Zoo sú opice obvykle tiché.