Plán "B"

Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa naposledy chystali k túre na Ďumbier. Naše východisko bolo v Bystrej, v hoteli Biela Medvedica. Na Srdiečko sme sa doviezli autobusom, odtiaľ lanovkou až na Chopok a tam sa začal náš rozpačitý pochod na Ďumbier.

Keď sme dorazili do Demänovského sedla, začala ma omínať jedna topánka, tak sme zauvažovali o pláne "B", že zídeme žľabom dolu na modrú a tadiaľ ustúpime na Kosodrevinu a späť na Srdiečko. K zostupu strmým údolím nás zlákali oberači čučoriedok, ktorí sa tam pohybovali.

Bola to pekelná cesta, zostupy sú vždy najobávanejšou časťou túry a tento bol zvlášť extrémny a neznačkovaný, ale prežili sme ho.

Toto malé víťazstvo nás opäť povzbudilo a po krátkom váhaní a skonzumovaní zásob proviantu sme sa rozhodli, že predsa len na Ďumbier vystúpime, modrou cestou na Štefánikovu chatu a odtiaľ na vrchol. Bola to celkom pohodlná chôdza, aj keď trochu nekonečná pri obchádzaní hory kosodrevinou.

Počasie bolo typicky letné, horúčava a keď sme došli na chatu, našou hlavnou starosťou bolo niečo si vypiť. Keďže to bolo na chate, šetrili sme svoje vodné zásoby a ja som neodolal, dal som si (teplé) pivo. To mi nestačilo, tak som si k tomu pridal ešte horúci čaj... No, horúci moc nebol a bola to taká žbrnda osladená nejakým lepkavým sirupom, ale vypil som to...

Pokračovanie nebude o následkoch zvláštnej kombinácie nápojov, ale o ďalšom vývine udalostí. S ohľadom na stav nohy a iné okolnosti sme si povedali, že Ďumbier neodíde, že tam počká na našu budúcu túru a opäť sme prešli na plán "B". Pustili sme sa rovno dolu do Mlynnej doliny, smerom k Mýtu pod Ďumbierom.

Čakala nás jedna z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách. Moje nohy dostali riadne zabrať, až tak, že v závere doliny som sa radšej vyzul a kráčal som po horúcom asfalte bosý. To bola úľava! Dolu v dedine sme chvíľu čakali na autobus do Bystrej, ale nakoniec sme do tretice prešli na plán "B" a rozhodli sme sa dokončiť to pešo až do našej Medvedice.

Na druhý deň ma čakala riadna svalovica. Do jedálne sa schádzalo cez jeden schodík (už tam nie je), ktorý som mal problém prekonávať. Dva dni boli našim hlavným záujmom len krátke vychádzky do okolia a hlavne sauna, ktorá bola k dispozícii len pre nás dvoch. Na tretí deň sme sa znova vydali na podobnú túru ibaže na druhej strane Chopku, s návratom cez dlhúúú Vajskovskú dolinu. Proste nepoučiteľní turisti....



______________
spomienka inšpirovaná germou