Pustil som si Trnavské korzo z CD "Krásny zapadák" a naštartovalo mi to spomienky na dávne bratislavské korzovanie. Bolo to v prvom ročníku strednej školy, býval som na internáte. Na izbe nás bolo 12, ako tých apoštolov. Naša izba bola priechodná, išlo sa cez nás do "dvojky", v ktorej v tom roku bývali dvaja veľkí frajeri, štvrtáci Peter a Pavol, ktorí mali trochu veľkopanské spôsoby voči nám bažantom, ako to bývalo na vojenčine - mazáci a bažanti.
Neboli to zlí chalani a občas nás aj niečomu z vyššej sféry študentstva naučili. Nakoniec sme sa skamarátili. Peter bol obor, niečo cez dva metre, takže ísť s ním na korzo bola vždy sranda. Medzi zaujímavosti patrila napríklad aj chôdza jednou nohou po chodníku a druhou po ceste. Ak sme boli aspoň traja, bol to pútavý pohľad pre okoloidúcich. Vyskúšajte si to niekedy, je to super hojdačka, ale radšej na pešej zóne (dnes sa tak volá korzo).
S Pavlom, ktorý bol originálny srandista, som raz išiel dolu námestím SNP (vtedy bolo Stalinovo) a vždy keď sa k nám blížila zaujímavá "kočka" (a v Bratislave ich vtedy nebolo málo), začal oduševnene a nahlas rozprávať strhujúci príbeh o tom, ako prišiel k hroznému úrazu. Pritom aj simuloval jednu nohu kratšiu, alebo nejaký iný neduh. V tom rozprávaní sa vyskytovali aj hrôzostrašné témy o tom, ako bol vraj kedysi pyrotechnik a vybuchol mu v ruke granát. Na mladé dievčatá (aj my sme boli mladí) to vždy zabralo a potešili nás výrazy ich zdesenia... Pekné spomienky.
Inou kapitolou je ozajstné novodobé trnavské korzo, ktoré vlastne nepoznám. To som zažil len ako spomienkové v roku 2018 s Vladimírom Voštinárom (z inkognita) v hlavnej úlohe. Už tiež zapadlo do spomienok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára