Zvláštny je môj podhľad na tému, ktorá sa nesie celým napínavým dejom a v závere prináša zvrat, presne vypočítaný na efekt. Vlk je sýty a ovca ostala celá... Výhrady cirkvi sú podľa mňa úplne neopodstatnené. Existujú vraj záhady a mocné staré múdrosti dávnych národov, ktoré raz prinesú ľudstvu ohromnú zmenu k dobru. To je čitateľsky fascinujúce, ale príliš nejasné a v oblakoch. Niekedy ma udivuje obdivovanie vyspelosti dávnych civilizácií, keď sa špekuluje o tom, že všetko tu už raz bolo a my to len znovu objavujeme. Ktovie?
Vezmime si napríklad egyptské pyramídy. Je v nich podľa mňa duch staviteľov a možno aj vedomostí, ktoré strážili kňazi a potom len kvantum ľudskej práce, teda realizácia nahromadeného bohatstva panovníka, pre umožnenie jeho "posmrtného" rozmaru. To bola tá pravá a skutočná viera v posmrtný život, alebo strach pred odchodom z pozemského blahobytu faraóna. Prejav tvrdej totalitnej moci.
Dan Brown v tejto knihe nevybočil zo svojich osvedčených princípov, ktoré zaručujú čitateľský úspech. Úspech "bestselleru" je v jeho predajnosti a to je hlavné kritérium. Podružný, ale nemenej dôležitý efekt je, že aj prípadnú ďalšiu knihu si čitateľ kúpi. Osobne si myslím, že pokles napätia v závere nemusel byť, ale je to len môj dojem. Film natočený podľa tohto scenára by som asi nechcel vidieť. Ale aj to je len skúsenosť z predchádzajúceho filmového stvárnenia kníh Dana Browna a podľa mňa trochu aj nevhodného výberu predstaviteľa Langdona vo filmoch.Náboženstvo je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od čias starovekého Egypta a myslím si, že to zodpovedá dobe, keď sa ľudia prvýkrát zjednotili do veľkého a silného kolektívu, ktorý potreboval ústrednú "ideu" pre podporu centrálnej moci panovníka. Bola to zároveň doba osobného, ale aj kolektívneho uvedomenia si človeka. Doba, keď si ľudia začal klásť otázky o tom, kto sme a kam kráčame (a odpoveď dodnes nenachádzame)...
Čitateľsky som spokojný s tým, ako som prežil dva dni s knihou v ruke. Doslova, lebo kniha má tú nespornú výhodu oproti počítaču, že ju možno čítať všade, dokonca aj na onom intímnom mieste, kde je sám aj pán kráľ... S touto knihou som si splnil aj svoju naplánovanú dennú pohybovú aktivitu - chodil som s ňou po byte, cez tri miestnosti a čítal som. Jeden okruh meral 50 krokov, to je cca 25 m. Prešiel som ho za 1 minútu, teda za hodinu to bolo 1,5 km a 3000 krokov. A tak som pookrial na tele i na duši...
ak kniha dokáže upútať človeka na celé dva dni, musí byť pozoruhodná. Priznám sa, že z diel Dana Browna som videla iba film Da Vinciho kód (čo síce nie je jeho dielo, je to iba filmový pokus stvárnenia jeho knihy). Neviem čím to je, ale napriek všeobecnej populárnosti i chvály na Brownovo spracovanie zaujímavých a provokujúcich tém, ešte som za jeho knihami nesiahla.
OdpovedaťOdstrániťTvoj názor beriem, že by si ani nechcel vidieť filmové spracovanie. Ja som nedávno pozrela film Hlava XXII a musela som konštatovať, že je to len slabý odvar knihy, aj keď sa autori snažili držať sa pôvodných dialógov, vyznievalo to neprirodzene.
..pekná recenzia i zaujímavé vlastné myšlienky..
mia, je to všetko vec názoru a vkusu, čítaš zrejme iné knihy ako ja.
OdpovedaťOdstrániťDan Brown je ľahké oddychové (módne) čítanie. Mám rozčítané ďalšie dve knihy (Haričák a Hancock), ale tie nejdú tak rýchlo :)
Dana som čítala, len som akosi stratila niť. Povedala by som, že Da Vinci a Démoni boli jeho najlepšie knihy. Filmy ma nelákajú. Momentálne som sa oddala knihám ako Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť, Tři šálky čaje a maximálne si vychutnávam Hesseho Stepného vlka. Niekedy mám dni, že by som sa najradšej presťahovala do kníhkupectva. :)
OdpovedaťOdstrániťDan a podobní autori, to sú dotyky s aktuálnou vlnou... Tvoje tipy Rosa, môj obzor zase o trochu rozšírili, možno skúsim.....
OdpovedaťOdstrániťvieš, osobne si myslím, že človek je niekedy ako taká vlna a siahne po knihách, ktoré by ho pred rokom neoslovili ani omylom...mňa Danove knihy zaujali hlavne vďaka tomu, že som tie miesta navštívila a vedela som presne, kde sa nachádzajú...mala som chvíľami pocit, že tade prechádzam...to máš ako s obrazmi, ak tie miesta poznáš, vnímaš ten ktorý obraz úplne ináč...keď tu bola výstava Impresionistov, tak som čítala Smäd po živote a kedysi dávnejšie aj Agónia a extáza...bol to veru iný zážitok pozerať na obrazy od van Gogha...detto platí o Michelangelovi (Kameň a bolesť)...keď čítam niektoré knihy, tak zisťujem, ako málo viem. :)
OdpovedaťOdstrániťAko píšeš Rosa, tiež ten pocit z opisu známeho miesta poznám a je príjemný.
OdpovedaťOdstrániťU mňa to platí aj vo filme, ak bol natáčaný v miestach, ktoré dôverne poznám, rád si ten film pozriem aj preto.
Stal sa mi aj opačný prípad, že som prišiel do mesta, ktoré som dôverne poznal iba z pútavého rozprávania a z pohľadníc a pri prvej návšteve som mal pocit, že som tam už bol. Bolo to príjemné, také skutočné "dežavu".
Chcem sa opytat jednu vec. Mozno som to len ja nepostrehol (aj ked som knihu prelistoval este raz), ale odkial mala Satoova to video, ktore ukazovala Bellamymu, ked ho Moloch nestihol odoslat? A aj keby stihol, tak sa to deje na konci knihy a ona ho ma uz od zaciatku. Odkial? Spadlo jej z neba? Je to predsa jeden z klucovych momentov celej knihy. Bud som nepozorny, mam sklerozu, alebo uz neviem...
OdpovedaťOdstrániťStefi, asi tam naozaj všetko nesedí, zaujímavý postreh. Moloch odoslal video na internet a to zachytili až vygumovaním u ISP s tým špeciálnym vrtuľníkom (kto zaplatil za zničené stredisko? :). Satoová ho mohla niekde získať (všemocná tajná služba), preto vlastne začali prenasledovať Molocha, niekto bol chytrejší ako Moloch... Ako ho získali? ktovie, možno to ani v knihe nebolo... leda že by som to ešte raz prelistoval??
OdpovedaťOdstrániť