Priatelia

Ešte raz o priateľoch, lebo dobrého nikdy nie je dosť. To by sa dalo povedať aj o dobrých priateľoch, ale ja som skeptik, neexistuje priateľstvo v absolútnom zmysle slova (výnimky potvrdzujú pravidlo). Existujú priatelia, ktorí prichádzajú a potom odchádzajú, aby prišli ďalší, lebo človek nikdy nie je sám, teda aspoň na sieti Facebook a podobných. Spomínam si na kolegov z práce, na vynikajúci pracovný kolektív (BSP), boli sme priatelia, ale keď to skončilo, každý šiel svojou cestou. Niektorí do iných fabrík, iní len za svojimi miestnymi, domácimi a rodinnými cieľmi. 

Možno sa náš okruh aktuálnych priateľov zmenil, ale všetci, ktorí už raz boli, ostali v pamäti a v spomienkach. Tam sú najdôležitejší! Pribudli aj noví. V inom čase, v inom prostredí sa vyskytujú iní ľudia. Dnes nám pribúdajú priatelia, najčastejšie na fejsbúku. Akoby sa tam, na "sociálne" siete presunul  aj život. Bohužiaľ, okrem priateľov je tam už aj (a hlavne) politika a reklama a tieto dve komodity (komodita = druh tovaru) naozaj nie sú priateľské. Spoločnosť je rozdeľovaná práve na základe politiky aj prostredníctvom sietí, ktoré si paradoxne zakladajú na priateľstve.

Pripomenulo mi to knihu od Ericha Maria Remarqua z roku 1956 o následkoch (1.) svetovej vojny a kontrastoch v povojnovej nemeckej spoločnosti, ktorú práve čítam. Prekvapilo ma, ako sa opis vtedajšej nemeckej spoločnosti podobá tej našej (a nielen našej) dnešnej, aj keď doba je celkom iná - nie sme práve po svetovej vojne a inflácia (rozumu) ešte nie je taká veľká:

"... na tribúne rečnil o lumpoch, údere dýkou do chrbta, neporazenej nemeckej armáde a sľube našim mŕtvym hrdinom, že si ich budeme ctiť, že ich pomstíme a že znovu vybudujeme nemeckú armádu."  (E. M. Remarque, Čierny obelisk)

... 

Slovo Facebook sa dostalo do poslednej kodifikačnej príručky - do Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 2020 v tvare fejsbúk, fejsbuk. 

 

 

 

Že by nebolo

 Že by nebolo o čom písať? Aj to sa stáva, ale keď sa chce, vždy sa niečo nájde. Niečo vo vlastnom mikrosvete, či v globálnej hlave, alebo vo vesmíre. A keď už naozaj nič neprichádza, stačí si prečítať čo píšu iní. Nemyslím tým tzv. "mainstream", teda médiá hlavného prúdu, lebo tie netreba čítať, tie sú aj tak všade vo vzduchu ako hmla v zlom počasí. Treba čítať názory ľudí, nie novinárov (a hercov)... 

Vyzerá to ako oxymoron, ale čosi na tom bude. Nie všetci novinári však opakujú to isté čo píše "Pravda" a "Rudé právo" (názvy denníkov sú z minulosti a nemajú nič spoločné s tými, ktoré existujú dnes). Sú aj také, ktorým sa nadáva do "konšpiračných", miernejšie "alternatívnych", alebo len tak jednoducho, že šíria hoaxy (klamstvá a polopravdy). 

Otázne je vždy len to, kto je arbiter pravdy? 

Tak to treba vidieť a aké ciele tým sleduje. Alebo ide o nekalú konkurenciu? Napríklad, keď herec ohovára herca. Možno ide len o súboj názorov na spoločenské záležitosti a právo na názor má každý. Každý však považuje tú svoju pravdu za pravdu s veľkým "P". Akoby diskusia neexistovala... Ťažným koňom sa dávali klapky na oči, aby sa neobzerali a ťahali stále len tam, kam ich vedie pohonič. 

Občas sa vraciam k vete Milana Lasicu, že najťažšie je napísať prvú vetu a potom to už ide. Takže po úvodnej otázke "Že by nebolo o čom písať?" to išlo samé od seba a teraz by som mal začať písať ja. Medzičasom som si vypočul rozhovor s Romanou Tabak o divadle. Tiež o tom ako bola v SND na predstavení s Annou Netrebko. a videla aj ten "zverinec" (ako sa vyjadrila) pred divadlom. Proste hanba, že škoda o tom písať (nebol som tam). Len toľko, že z vyjadreniami Romany som na rovnakej vlne a zdá sa mi, že Romana je perfektná. 

Tak toto nebolo z môjho mikrosveta, skôr v dotyku s glóbusom. Často sa zamýšľam nad psychológiou davu, zrejme sa človek v dave cíti dobre, je súčasťou niečoho veľkého, aj keď sám je maličký a z vlastnej vôle by sám nikdy s tým, čo dav vyjadruje možno ani nesúhlasil. Psychológia davu je špeciálny vedný odbor, do toho mi nič, len tak na prvý pohľad, keď vidím prejavy davu, vždy sa zamýšľam nad tým, čo (a kto) je za tým? Lebo za každou revolúciou je vždy vodca, podobne ako za každou vojnou. A o tom potom, nabudúce a možno aj o iných sférach.

oxymoron -u m. lit. vyjadrenie obsahu spojením dvoch navzájom sa vylučujúcich pomenovaní (napr. chudobný boháč)

arbiter -tra m. (arbitra -y ž.) ‹l› kniž. rozhodca sporu (vybratý stranami); autoritatívny posudzovateľ, sudca...

Úspešné "Klimaktérium"

Podstúpil som "Klimaktérium" v Kultúrnom dome Ružinov (už dávno). No a čo? Komédia, kabaret, fraška s pesničkami, tak sa to uvádza v programovom bulletine. Autor - Alžbeta Jodlovska, preklad - Berta Bartsch, texty piesní - Martin Sarvaš... réžia - Svetozár Sprušanský. DK Ružinov Cultus Bratislava. Toľko k základným parametrom a teraz dovidenia, bude zase...

 

Slovenská skrinka

Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť nakoniec to isté. Asi to platí aj v umení. Všimol som si to v nemenovanej televízii. Mám rád humor a vtipy. Niekedy zaberú aj tie "staré", lebo aj u vtipu je to skoro ako u vína, že staršie býva lepšie. Ako sa však zasmiať, keď si po vtipe poviete, veď to je staré a už som  to počul aj lepšie povedané. Kedysi bývala v našej televízii relácia Vtipnejší vyhráva. Bolo to také jednoduché domácke predstavenie, úspech závisel od výberu vtipov, ostatná omáčka nič-moc. V Česku začali pred pár rokmi s reláciou Vtip za stovku (českú stovku). Včera začala istá slovenská televízia novú reláciu vraj Vtip za stovku (sto eur). 

Nejde ani o ten kurzový rozdiel, rovnaký názov zvádza k porovnávaniu. Rovnaká scéna asi nie je to pravé, náladu to neurobí. Naviac, tá česká stovka, to je humor v akejsi prirodzenejšej podobe, im to nejako lepšie plynie z úst. Slovenská verzia je taká iná, slovenská... Začali rýdzo slovensky, teda tzv. bačovskými vtipmi náležite pikantnými (v Česku "pane báčo"...). Aj systém súťaže je u nás trochu iný, euro je viac, ale komu ho dajú? Ondro Kandráč ako moderátor a hlavne s husličkami a svojou kapelou nemá chybu, na druhej strane moderoval herec Filip Tůma (alias Holubec zo seriálu Dunaj) a ja mám smolu, že  sledujem ten seriál, takže sa mi nepodarilo v duchu prekonfigurovať "Holubca" na rozprávača vtipov (ak to sledujete, viete o čom je reč). 

Skrátka a dobre, keby som si mal vybrať medzi českou vtipnou "stokorunáčkou" a slovenskou "stoeurovkou", vybral by som si českú korunu. Z iného súdka je iná naša "Pandorina skrinka" a je už nejaký ten rok pootvorená a my ju asi otvoríme naplno. Potom si budeme hovoriť, že "dobre už bolo". Zvedavosť viedla Pandoru k tomu, že z darovanej skrinky vypustila všetko zlo. Neskoršie podoby príbehu o Pandore sa menili, aj dnes sa menia osoby a obsadenie, len zlo ostáva. Pandora už mala všelijaké mená, bohužiaľ ostala tu stále jej skrinka a mnoho zvedavých ľudí, ktorí by ju radi otvorili naplno. Ako „ten, kto sa učí na vlastných chybách". 

Už len na dne ostala nádej...

Novinové titulky

Motto (od neznámeho autora z diskusie):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."

Na internete je veľa prístupných novín (niektoré články len za poplatok) a všetko sa čítať nedá, treba si vyberať. Našťastie, niektoré ani netreba čítať, za všetko povedia ich titulky (za niektoré aj meno autora). Skúsil som dnes "prečítať" malú vzorku z výberu... Nehodnotím obsah, ako taký, len informáciu v titulku článku a jej pôsobenie.

HARABIN VYZÝVA MACHAJA, ABY HO PRESTAL IGNOROVAŤ ... Netreba čítať, celá informácia je v titulku. Stačí poďakovať autorovi článku a ísť ďalej. Napísať titulok kapitálkami tiež hovorí čosi o charaktere článku.

Ministerka Šimkovičová, vydržte ... Aktuálne všeobecne známa situácia okolo kultúry s diametrálne odlišnými postojom "politickej" časti spoločnosti. Niekto jej drží palce (ministerke, niekto kultúre). Lepšie je nemiešať sa do "politiky kultúry" ani do politickej "kultúry". 

„Jediná vec potrebná na to aby zlo zvíťazilo je, aby dobrí a slušní ľudia nerobili nič.“ ... Titulok, ktorý provokuje (nerobiť nič) a nešpecifikuje dobro ani zlo a pochopiteľne ani to, kto je dobrý a slušný. Pokiaľ nás to doma alebo v škole nenaučili, môžeme si článok prečítať, ale o sebe musí každý rozhodnúť sám.

Balada o tom ako médiá manipulujú verejnou mienkou ... Článok ponúka takmer hamletovskú dilemu: čítať, či nečítať (that is the question) toto médium? Chce ma zmanipulovať, alebo informovať? Pre pokoj v duši ho odkladám a ostávam pri vlastnom názore.  

Deti zverené zverom ... Takmer básnické vyjadrenie problému, o ktorom chce autor informovať. Prezrádza autorov názor a tým pádom veľa o obsahu, novo otvorenej "kauzy" o deťoch.  

Katastrofa s názvom Degrowth - katastrofy sú príťažlivé, ale len vo filmoch alebo ani tam už nie. Čoho je veľa, toho sa človek preje. Záhadné slovíčko "degrowth" však láka k čítaniu katastrofy. Napriek akej-takej znalosti angličtiny je jasné, že ide o globálny názor na problematiku "premnoženia" našej populácie. O tom sa zle číta a popísalo sa o tom už dosť, aby sme sa, ako každej katastrofy obávali. Alebo aj obavy patria do cieľov podobných novinových "katastrof"? Kto nevie o čom je reč, mal by si to aj tak prečítať. Článok sa snaží vysvetliť zložité vzťahy v spoločnosti prístupnou formou.  

Najlepšie veci na svete ... Titulok nehovorí nič konkrétne, tak to môže byť o hocičom. Nečítam, lebo čítanie nemá byť o slovách a vetách, ale o myšlienkach.

Zaujatosť novinára je ako pre slepca ďalekohľad ... konečne niečo o novinách a novinároch. Nebudem citovať, ale som si to prečítal, lebo spomínaného F.S. poznám z minulosti skoro ako kolegu na blogoch, ešte keď študoval na katolíckej univerzite novinárstvo. Mladý, zanietený pre (novinársku) pravdu. Nastúpil do SME, potom prestúpil do N. Bojuje za pravdu? Ktovie. V každom prípade je v prvej línii „Novinári nemajú povinnosť zverejňovať celé stanoviská, ktoré im respondenti poskytnú, ale majú použiť len to, čo je relevantné..." Len, aby v tom nebola cielená manipulácia, lebo z pravdy sa tak vo výsledku môže stať moderná entita "hoax".

Ak toto niekto dočítal až sem, tak sa mu ospravedlňujem, že som zverejnil málo informácií a viac vlastných názorov. Vo výbere som použil titulky len z dnešných zverejnených článkov, teda len smietku z vreca každodenných novinových informácií.

Bratislava

Keď v Bratislave stretnete peknú ženu, neotáčajte sa za ňou, oproti vám idú ďalšie. To je starší vtip o bratislavských kráskach. Ale pravdivý, aspoň v časoch našej mladosti to tak bolo. Ako je to teraz? Sú krásne, alebo ešte krajšie? 

V Bratislave som stretol okrem krásnych žien aj niekoľko známych osobností. Napríklad v Slovenskej národnej galérii som prehodil pár slov s fotografom Jurajom Bartošom, Magdou Vasáriovou, Stanislavom Štepkom a s ekológom Mikulášom Hubom. Je aj mnoho iných vzácnych ľudí, ktorých som mal to šťastie stretnúť. 

Je to tak, ja si ich pamätám, ale pre nich a mnoho ďalších som len zrnko maku v prachu ulice.

363

Klamlivý titulok článku sa nemusí oplatiť, ale skúsil som. Nechcem totiž písať o paragrafoch, lebo to nie je moja doména, ani ten, toľko omieľaný 363. Skôr by som sa chcel pozrieť na zúbky televíznym moderátorkám. Upútala ma moderátorka (sympatická dáma s perfektným účesom) v spravodajstve. Viedla vzdialený rozhovor na výsostne odbornú tému, v ktorej asi ani ona nie je celkom doma. 

Moderátor nemusí byť odborník na všetko, ale otázky, ktoré ona kládla druhej strane boli odborne tak fundované, až to pôsobilo dojmom, že vie viac, ako ten, ktorého spovedá. Preto z toho plynula istá nevyváženosť - kto koho vlastne spovedá a kto tie pojmy vysvetľuje nám laikom.

Asi to čítala z čítačky a niekto jej to pripravil (možno ona sama). To by mi nevadilo, len ten herecký prejav bol tak priezračný, že to pôsobilo neprirodzene. Skôr by som prijal. keby mala v ruke papier a akože sa tam občas pozrela. To by bolo fajn. Sú situácie, kedy papier nepustí... Pamätáme si ešte na "naivné" otázky, ktoré kedysi úspešne kládol pod lampou istý, kedysi slávny moderátor. Možno trochu tej úprimnej naivity, ktorá sa očakáva, by bolo na mieste aj v spravodajstve (všetko s mierou).

Nemenujem tú televíziu, aj keď by som mohol, lenže ja už koncesionárske poplatky neplatím, aj keď som poberateľ elektriny. 

Ešte k tomu číslu "363" - viem, že za čísla už padol nejaký rozsudok, dúfam, že toto číslo je aspoň zatiaľ bez poškvrny. Lebo čísel je veľa a aj paragrafov, na ktoré platia iné paragrafy a tak podobne  a tak ďalej... 

Dilema

Mám dilemu, hoci nestojím (nesedím) pred rozhodovaním o dvoch (nie dobrých) možnostiach. Už sú predo mnou tri možnosti, ale neviem ako sa to odborne nazýva. Ak sa človek nevie rozhodnúť medzi tromi možnosťami, vyberie si štvrtú. Tak som začal písať úvahu o dileme. 

Rozhodovanie sa medzi danými možnosťami je vždy to najťažšie, ak nie sú obe možnosti veľmi dobré. Podobné je to aj pri možnostiach, ktoré sú dobré rovnako. Každé rozhodnutie určuje smer ďalšieho vývoja udalostí. Pri písaní úvah o "nesmrteľnosti chrústa" to však nie je až tak zničujúce rozhodnutie. Chrúst ako chrúst...

Trochu to priblížim, nie príliš, ale aspoň naznačím, že som chcel písať o umelej inteligencii a nie som si istý, či moja inteligencia na to stačí. Odborníci a vedci z tejto oblasti už o tom popísali množstvo papiera, ale im sa nechcem miešať do atramentu. Aj tak si o umelej inteligencii myslím svoje a s tým nemôžem ísť do verejnej diskusie, ak chcem ostať v rámci slušnosti.

Druhá "dilema" sa týka ľudských vzťahov, teda hlavne vzťahu muž - žena s cieľom založiť si rodinu a vychovať deti. Takýto vzťah môže skončiť ako v rozprávkach "a potom žili šťastne až do smrti", alebo trochu realistickejšie skorým, alebo neskorším rozvodom, nedajbože fyzickým násilím. Tým nemyslím, že muž bije ženu, ale aj naopak a "bitie" neznamená len fyzické násilie, ale aj to tvrdšie - psychické. 

Trochu zavádzajúce v tejto "dileme" o vzťahoch bývajú romantické príbehy z románov, ktoré si vymýšľajú romantici vždy, keď sa zdá, že romantika pôjde dobre na odbyt v kníhkupectvách. V romantických rozprávkach sa často vyskytuje hľadanie "toho pravého", či "tej pravej" na lásku. Lebo, ako vieme, láska je základ všetkého dobrého a pekného. 

Praktici a filozofi, ale aj psychológovia by sa iste zamysleli nad tým, ako to naozaj funguje. Existuje pre jedinca na celom svete len jeden "ten pravý"?  Asi nie, lebo do pravosti vždy zasahuje aj okolie a okolnosti. Dokonca sa stáva, že kvôli okolnostiam sa stretnú dvaja, ktorí si nie až tak padnú do oka, ale čo robiť? Potom sa môže stať a stáva sa, že toho pravého s údivom uvidia trochu neskôr a oheň je na streche. 

Uznajte, že písať o životných dilemách nie je len tak ľahko. Tak som sa nedávno chcel zamyslieť nad kultúrou, teda hlavne nad hudobnou kultúrou dneška. Ako z blata do kaluže pre mysliaceho tvora v dnešných časoch. Uniformná kultúra, to je asi to správne hodnotenie našej súčasnosti. Aj keď sa zdá byť pestrá, prevláda jeden vzor, teda tá správna "západná kultúra". 

Náš sused si nosí do záhrady výkonné rádio a dáva to vždy na vedomie okoliu príslušnými decibelmi. Zariadenie je to kvalitné, harmonické skreslenie nepočuteľné a hudba kultúrna. Ovšem, aby bolo jasné aj kultúra musí mať prívlastok, ako som už spomenul. Samozrejme, v tomto prípade nejde o tzv. vážnu hudbu, tá ostáva chvála Bohu v klasickej forme a je prakticky nemenná. 

Práve u suseda v záhrade som včera počul piesne s anglickým textom (prevažne), ale boli tam aj srbské, ale celkový dojem bol rovnaký, ani jednej, ani druhej som poriadne nerozumel a inak sa to podobalo ako vajce vajcu. Priznám sa však, že niekedy si myslím, že je dobré ak človek textu nerozumie, nenarúša to dobrý dojem z hudby. Narážam tým na niektoré infantilné texty slovenských piesní. Ale nájdu sa aj skvosty s kvalitnou textúrou aj myšlienkou.

Viem, že by sa najmä v kultúre nemalo takto nálepkovať, ale keď je to fakt, čo s tým? Priznajme si, že v posledných (-dsiatich) "demokratických" rokoch počúvame hlavne, okrem našej domácej tvorby a ľudoviek, najmä piesne s anglickými textami a rytmami. 

Nepamätám si, kedy som naposledy v našom "informačnom" rádiu, či inde počul, napríklad maďarské, čínske, či nebodaj ruské piesne. Nie že by mi nejako chýbali, ale jednotvárnosť unavuje. A to nechcem hovoriť o televíznych kanáloch, kde sa všetko reprízuje stokrát na stovke kanálov a to isté platí aj o infantilnej reklame.

    

Odvolaná hranica

Neodvolávam ministrov ani premiéra, ale svoje predchádzajúce vyjadrenie (pred mesiacom) o seriáli Hranica. Vtedy som napísal: 

"Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná Dolná", len v zelenom."

Už to neplatí, odvolávam to vyjadrenie o seriáli Hranica a nie je to tým, že by som zmenil svoje estetické cítenie. Nie je pravda, že som ho prestal pozerať, dokonca je pravda, že ma (po mesiaci) zaujal tak, že to tu chcem povedať. Áno, je to žáner trochu podobný Hornej Dolnej, ale realizácia sa vydarila oveľa lepšie ako tam. Je to o ľudskej hlúposti tam i tu, ale v Hranici je menej urážlivých a zneucťujúcich scén. Je tam veľký diel nadsádzky, irónie a zobrazenie negatívnych charakterových vlastností postáv a to zaujme.

Samotný príbeh v tomto prípade nie je dôležitý, pašovanie ako zápletka dáva veľa možností na situačný humor, vhodný na výsmech, aj keď tam ide aj o celkovú spoločenskú a ekonomickú situáciu ľudí v Krivom. Mimochodom, Obec Krivé existuje, ale nemá s týmto seriálom nič spoločné. Nie je na ukrajinskej hranici, ale skôr na poľskej. Ostal som pri sledovaní tohto seriálu aj preto, že som podobné prostredie zažil (nie pašovanie, len "ďaleký" východ) a môžem povedať, že seriál je v istých súvislostiach karikatúrou blízkou realite. 

Najdôležitejšia vec, prečo ho stále pozerám, sú však herecké výkony u všetkých hercov, ktorí dokonale stvárnili dané postavy. Je to charakterová symfónia. Sú presvedčiví, dokonca až tak, že chvíľami mám dojem, že nehrajú postavu, ale seba. To svedčí aj o dobrom výbere hercov na charakterové postavy. Priliehavý je aj podtitul seriálu na stránke: "Za všetkým hľadaj ženu". Je to trochu predobraz sveta, v ktorom by o všetkom rozhodovali ženy (sorry).  

Ešte k typológii postáv v seriáli, je to pestrá zmes charakterov, dostatok hlúposti na pranierovanie, ale hlavne, presvedčivé stvárnenie a veľmi vyrovnané herecké kvality. Nemôžem všetkých menovať, ale aspoň šéfku pašerákov Zorku (Hana Gregorová), skoro som ju nepoznal, bola ako ozajstná šéfka z Krivého. Dosť bolo mojej chvály, aj tak sa to nedozvedia. Toto už neodvolám a vydržím až do 80. časti seriálu sedieť na...  gauči.

Foto postáv.

Nevestim bozk

Čítam knihu od Lisa Berne, Nevestin bozk (Ikar 2022). Už som skoro na konci, prešiel som cez sľubne sa rozvíjajúci romantický úvod, so zápletkou nečakaného zasnúbenia až po vyvrcholenie (dvakrát) s opisom intímností páru na, takpovediac, dnešnej úrovni a to ešte pred svadbou. Dej sa odohrávajúci vo vyššej anglickej spoločnosti v roku 1811. 

Vzrušujúce čítanie s anglickou uhladenosťou a strojenosťou, ale s opisom ľudských vlastností, ako by to bolo v období 21. storočia. Ešte neviem, ako to skončí, zatiaľ došlo ku katastrofickému zlomu, z hľadiska majetku panstva, a obávam sa o osud veľkej lásky Lívie a Gabriela. On mal v pláne odísť do Brazílie, aby sa zbavil spoločenských pút v rodine. Ona o tom ešte nevie... 

Držte im (mi) palce. 

 

Ostrekovač

Občas treba doplniť nádržku ostrekovača v aute, lebo dobrý výhľad je základom dobrého šoférovania. Ostrekovač v aute je veľmi dôležitý, podobne ako pravdivé informácie o faktoch pri rozhodovaní. 

V komunikácii, v diskusii, ale aj v reklamne je dôležité aj oslovenie osloveného nádejného partnera. U nás je taká obyčaj, kamaráti si medzi sebou tykajú. Neznámym, ktorých si chceme uctiť, alebo niečo od nich chceme, zvykneme vykať. Na vojenčine bol kedysi taký zvyk, že všetci sme si tykali, okrem vyšších veliteľských funkcií. 

Kedysi dávno sa používalo aj "onikanie" na oslovovanie starých rodičov, dnes už viac-menej len ako paródia. 

Niekde inde vo svete majú iné obyčaje, veľmi nerozlišujú tykanie a vykanie (napr. angličtina to nerozlišuje). Mnohé reklamné agentúry, ktoré pôsobia v tomto našom kultúrnom prostredí to nevedia. Nie, že by na tom až tak záležalo, ale je fakt, že reklama, ktorá mi tyká ako malému hlúpemu chlapcovi u mňa nemá šancu.  

Pandémia

 Je známa vec, že titulok článku priláka čitateľov, ktorí si článok otvoria. Čím je "bulvárnejší", tým je úspešnejší. Teda, aspoň naoko, lebo čitateľ, ktorý článok otvorí a po prečítaní prvých riadkov ostane sklamaný, viac nepríde. Poznám to aj zo svojej čitateľskej praxe. Mám takto zaradených autorov, ktorých články otváram , po istých skúsenostiach, len omylom. 

Druhá vec, prečo niektorých nečítam, je daná tým, že ich názory na svet, na život už poznám a sú diametrálne odlišné od mojich. Nie je to o nejakom nepriateľstve, ale napísaných textov na internete je obrovské množstvo a človek si naozaj musí urobiť výber podľa vlastných preferencií. O preberaní cudzích názorov som písal včera, tak o tom dnes už nemusím. 

Iná vec sú knihy. Kým dostanete knihu do rúk, prejde mnohými rukami ľudí, ktorí sa okrem autora sa podieľajú na jej spracovaní. V tom je akási istota v rešpektovaní všeobecných princípov vládnucich v danej spoločnosti, či v tematickej skupine. Aby mal čitateľ plný zážitok z knihy, musí ju čítať s porozumením. To je také dnes zaužívané klišé, čítať s porozumením. 

Čítať s porozumením znamená, že nielen čítam, ale pri tom aj myslím, rozmýšľam a chápem. Kniha, na rozdiel od filmu, otvára dvere vlastnej fantázii čitateľa. Preto sa niekedy stáva, že vidieť film nakrútený podľa knihy, ktorú som prečítal, je sklamaním. Moju fantáziu neprekonal, a niekedy aj sklamal. Dôležitú rolu pri tom má aj "prvý dojem". Inak povedané, nerád miešam tieto dva umelecké smery.  

Druhou stránkou knihy je jej obsah. Je zvyčajne o živote, ktorý je najzaujímavejší tým, že je vymyslený. Knihy nemajú žiadne obmedzenia, autor si môže vymýšľať až do štádia "fantasy" alebo sci-fi. Aby sa to neplietlo, delí sa literatúra na žánre. Podobne, ako na internete, je to aj v materiálnom svete, vyberáme si knihy podľa vlastných preferencií, záujmov a vkusu. To býva akousi zárukou, že knihu prečítame s porozumením. Niekedy sa však človek netrafí a odíde sklamaný.

Čo je teda "pandémia" z titulku? Je to "bulvárne lákadlo", alebo naznačenie témy príspevku plynúcej z aktuálnej situácie v čitateľských preferenciách? Pandémia dnes môže byť lákadlom, ale aj odpudivým slovom, ktorého už máme dosť. Dôležité je, mať dosť dobrých kníh, aby "čitateľ" prežil. Čo je dobrá kniha, to už vyplýva, tak trochu aj z celého tohto textu... 

Peter Valo z vlaňajška

Knihu Petra Valu "Zabíjal som štát" som dočítal ešte vlani (31. decembra 2021). Zvláštna kniha príbehov slovenských postáv v období od roku 1938 do 1945. Je o vojakoch, ktorí majú v popise práce zabíjanie, presnejšie by sa dalo povedať, že sa to točí okolo slovenských letcov, ktorí hádzali bomby najprv na Maďarov, potom na Poliakov, neskôr na Rusov a nakoniec na Nemcov. Tak sa tu točila v tom období história, ako kohút na streche.

Opisuje životy obyčajných ľudí (zaujímavé spojenie "obyčajní ľudia"), ktorí vlastne o ničom nerozhodovali, snažili sa len, aby bola sranda bez ohľadu na to, kto práve sedí v ministerských kreslách. Je to aj o postavách, ktoré prechádzali z aktívnej služby v jednom režime do služby v druhom a potom aj v treťom režime a vždy boli nenahraditeľní. Žiadne trvalé politické presvedčenie, žiadna extra ideológia, v podstate len slúžili. Komu tí slúžili? Vlastným záujmom. 

Nie je to o žiadnych hrdinoch, lebo obyčajný človek sa stane hrdinom len zo strachu, alebo pri nepriaznivých výnimočných okolnostiach. Inak povedané, táto kniha je, okrem srandy hlavne o prežití doby, o postoji k štátu, ktorý je vlastne akýmsi kabátom chrániacim človeka pred protivenstvami doby, zaručuje prežitie. Spomenul som si na knihu "Bombardér t-2990 sa odmlčal" Viléma Bufku z úplne iného aspektu i miesta udalostí.

V knihe Petra Valu plnej ľudských príbehov, ktoré sú fantasticky napísané, sa nenájde žiaden pátos ani nič také podobné ako nemiestne emócie. Sú v nej situácie slovenských pilotov na východnom fronte, letecké súboje aj frontový život.

Na ilustráciu malá ukážka z knihy:

Kým si nezačneme vážiť kráľa, ktorého sme mali, dovtedy si budeme voliť stále väčšie hovädo, čo bude hovädiť našu minulosť a o dušu presviedčať naše deti, že sme tu vlastne ani neboli..

Peter Valo, Zabíjal som štát (po 29. rokoch), druhé vydanie, vydal Peter Valo, 2014.     

Záchrana planéty

Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."  

Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966

Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire

Sezóna potkanov

Knihu "Sezóna potkanov" od Jozefa Banáša som konfrontoval s vlastnými  skúsenosťami, lebo som tiež "aktívne" prežil rovnaké obdobie, aké je opisované v tejto knihe. K potkanom sa nehlásim, taký osud ma nestretol. Viem však, že takí ľudia boli a ešte určite aj sú. A ktovie, možno aj budú, lebo sú nezničiteľní a existujú, aby sme vedeli, čo je dobro a čo zlo.

Čo sa týka obdobia od roku 1948 až po 1989, môžem dosvedčiť, asi tak to u nás naozaj bolo. Po "nežnej" by sa dal vývoj charakterizovať skoro ako obrátený chod ľudských vzťahov. Pri štrnganí kľúčmi sme boli na bode nula, čistí ako ľalie poľné. Mali sme len "holé ruce" a nádej. Takú fiktívnu rovnakú štartovaciu čiaru. Ako sa ukázalo tá čiara nebola až  tak rovnaká pre všetkých, ako sa nám vtedy zdalo.

Takí sme boli my, obyčajní ľudia a tak sa tvárili aj aktivisti, ktorí sa chystali zaujať miesta na výslní moci a bohatstva. Oni boli o krok pred národom, lebo vedeli alebo tušili viac. Rozbiehal sa nový mocenský boj. Vo výhode boli tí, ktorí boli informovanejší ako bežný občan. To boli nové, vznikajúce "elity". Všetko sa zmenilo a pomiešalo, dobré sa stalo zlým a zlé dobrým. Rušili poľnohospodárske družstvá, dokonca aj materské školy. Školstvo sme uvoľnili. Teraz s prekvapením zisťujeme, že to boli chyby. Stali sme sa niečim, čo sme vtedy možno ani nechceli. Taký je život, silnejší vyhráva a morálka sa prispôsobuje. Proste - sloboda - bez príkras...  

Aj v princípe vládnutia sa prejavila sloboda. Sloboda, že všetko je možné, začali sa v spoločnosti uplatňovať praveké prírodné zákony a po pár rokoch sa o našej súčasnosti začalo hovoriť ako o praveku kapitalizmu. Pochopiteľne, aj v ekonomickom zmysle sme začínali spoločensky od nuly, teda "privatizáciou" dovtedy spoločného majetku. Všetko podľa zákona. Najprv sa však tie zákony správne učesali.

Dosť bolo mojich úvah vyvolaných knihou, ktorá je sondou, takmer cynickou analýzou a syntézou vtedajších čias až po súčasnosť. Ľudské osudy sú rozličné a nedajú sa generalizovať, ale tá vzorka spoločnosti, v knihe opisovaná, vyznieva veľmi prirodzene a tobôž pravdivo.

Rozprávačský štýl autora je, ako vždy, perfektný. To sa od neho už očakáva ako samozrejmosť a očakáva sa aj hlboká znalosť problematiky, o ktorej píše. Pozastavil som sa nad niektorými historickými udalosťami, niektoré som zažil takrečeno na vlastnej koži. Napríklad návštevu Nikitu Chruščova v Bratislave 31. mája 1961. Pancierový kabriolet "Čajka" a mávajúci chlap v slamenom klobúku.

Sloboda, to  tak často skloňované slovo, malo vtedy celkom inú, exotickú príchuť. Kto vtedy chcel silou mocou slobodu nadovšetko, odišiel do vysnívaného raja. Dnes, keď v takom raji žijeme, nemáme kam ujsť. V bohatstve sme rozkročení na spôsob široko otvorených nožníc. Len Boh vraj presne vie, kto je dobrý a kto zlý. Bohatstvo je len fiktívny podstavec, na ktorom stojí stále len človek so svojim charakterom a morálkou. Sezóna potkanov je úžasná kniha pre pamätníkov, ale aj pre tých, čo sa už narodili do "slobody". Nie je to história od A do Zet, je to len príbeh ľudí z oboch strán zasadený do pravdivo zobrazenej reality. 

_________________________________
Jozef Banáš Sezóna potkanov, IKAR 2011

Neskorý zber

Na poéziu je potrebný patričný stav človeka. Občas mávam také stavy, keď rozumiem básňam a niekedy dokonca zo mňa aj niečo poetické vyjde (nie to, čo si myslíte). Ale dosť bolo invektív, poďme rovno k veci a tou je taká malá zbierka poézie od Benjamína Škreka s názvom Neskorý zber. Je to knižka s veselými ilustráciami Pavla Šebáka. Celá tá knižka je veselá, tak ako sú veselé aj jej básne a aforizmy.

Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne".  Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.

Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.

Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.

Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak  ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.       


Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák 
TRIPSOFT 2011

Večer s madame

Bol to taký večer, nie prvý máj, len pozdný večer, ktorý trval skoro večnosť. Bol to divadelný večer s  Madame Bovary v činohre SND.  Vážny kus o osudoch ženy, jej manžela, jej milencov, všetkých dedinčanov a širšej rodiny. Emma bola vychovávaná v kláštore, ale to je mimo javiskovej inscenácie, sa vydala za Karola. Nie zlého, ale dobrého, až príliš dobrého a patrične naivného manžela, ktorý ju však miloval až do jej posledného dychu. Predtým ju však, doslova neuspokojenú, vrhá do náručia milencov.

Toľko k dejovej línii stačí, aby ste si predstavili, o čo ide. Aké to bolo predstavenie, to je ťažké opísať. Niekto vraví, že ak vydržal sedieť až do konca predstavenia, tak to bolo dobré. U mňa to platí, ale len v kine. Tam sa mi už stalo, že som v polčase odišiel (umelecky) neuspokojený, ako madame Bovary od doktora Karola za svojim milencom. V divadle je to iné, lebo tam sú zvyčajne pohodlné sedadlá, bez tých obručí na odloženie fliaš a pukancov. 

Na madame som vydržal v pohode prvú polovicu a vydržal som (s väčším uspokojením) aj druhé, záverečné dejstvo. Celkový čas od prvej opony až po "klaňačku" bol asi 3,5 hodiny. Proste maratón. Opony už samozrejme, v divadle takej úrovne ako je SND, nie sú obvyklé, to len ako metafora začiatku a konca. Dokonca nikdy nie je isté, že herci budú hrať len na javisku. Aj pri tomto kuse s milovaním sa pohybovali, pre spestrenie, aj medzi divákmi. Dokonca sa milovali aj na balkóne. "Show must go on" a keď natiahnete ruku, môžete si na herca, či herečku (podľa preferencií) takmer siahnuť.

Jednoducho, môžem povedať, že som to videl, počul a nakoniec aj zvíťazil. Koho by som pochválil? V prvom rade, radu starších, teda hercov: František Kovár, Marián Geišberg a ešte jedného ďalšieho, ktorý chodil v čiernom oblečení. Aj všetci ostatní hrali fajn. Zopár pripomienok a postrehov mám takých všeobecných. Občas som nepočul, o čom si dvaja herci na opačnom konci javiska hovoria (sedel som vľavo v 5. rade). Občas mám dojem, že seriálová tvorba v televíziách trochu deformuje herecké prejavy, asi v tom zmysle, že tam sa snažia byť maximálne civilní, ale javisková reč má mať asi trochu iné parametre, ako seriálová (môj názor).

Doma si divák, v prípade potreby pridá, či uberie na hlasitosti. A keď sme u zvuku, je tu ďalšia pripomienka. Medzi niektorými scénami bola pustená reprodukovaná klavírna hudba, to je dobré, lebo hudobná reč je najzrozumiteľnejšia. V týchto hudobných klavírnych "predeloch" som trochu plával vo virtuálnom priestore. V dvojexpozícii som videl cez celé javisko jeden obrovský klavír. Takú predstavu vo mne vyvolala hlasitosť klavírnej hudby.

Možno som sedel blízko reproduktora, ale skôr si myslím, že je v tom zámer, len neviem aký. Divácka odozva na záver predstavenia bola, podľa mojich skúseností, trochu slabšia ako obvykle býva v SND. Ani sa nečudujem, po toľkom sedení sme boli všetci unavení. Menej je niekedy viac, aj čo sa týka kvanta času potrebného na divadelnú inscenáciu.


Iný, vážnejší názor na Madame Bovary...

Na margo "litter" a literatúry

Bola to náhoda, že som sa práve teraz, ocitol v Londýne. Práve teraz, keď nedávno vyšla čerstvá kniha Dana Browna Inferno  (14. mája bola zverejnená po celom svete naraz). Na Slovensku vraj bude dostupná už v septembri, veď nie sme nejaké "béčko". Tak hovorí náš malý knižný predajca. Nebolo to priamo v Londýne, ale na letisku Stansted v "duty free" šope kde som držal anglické vydanie Inferna chvíľu v ruke. Ťažká a objemná kniha to je a ešte k tomu aj v angličtine.

Prelistoval som ju zbežne, aj by som si ju kúpil, ale malo to niekoľko drobných "ale". Predovšetkým, moja beletristická angličtina nie je tak silná, aby som také čítanie mohol považovať za pôžitok. Bola by to vlastne ťažká práca. Tiež cena už bola v čase môjho odletu domov nedostižná, napriek "akože" zníženej cene. Opatrne som ju vložil späť do regálu s nápisom Sci-fi - bestseller a dal som sa na dlhé čakanie.   

Isteže, Dan Brown nie je môj obdivovaný spisovateľ, ale mám rád to napätie, ktoré jeho knihy vo mne vyvolávajú. Je to lepšie ako ísť do kina. Nepatrím ani k tým, ktorí si dávajú podpisovať knihy na autogramiádach. Na Londýnsky pobyt som si však priniesol inú literatúru, aj keď neviem, aký je to žáner, ba dokonca dodnes neviem presne o čom to je, lebo som stihol prečítať len dve prvé kapitoly. Nie že by mi Londýn priniesol rušný nočný život, ale denná únava a plnosť zážitkov stačili na môj pokojný spánok.

Keď som to už spomenul, prezradím tú knihu - je to "Prototyp Eva" od Pištu Vandala. Čo by som zapieral, naozaj narába so slovami vandalsky, napriek tomu, že sa už dnes hovorí, že Vandali ani neboli takí "vandali", ale celkom civilizovaný národ, či čo to vtedy podnikalo skupinové zájazdy do cudzích zemí. Dnes sa cestuje oveľa ľahšie a rýchlejšie. Svedčia o tom preplnené lietadlá, obsadené vlaky, autobusy a metrá v čase špičky.

Vandalov Prototyp Eva budem v tejto súvislosti považovať za zahraničnú literatúru, lebo som si ju sem priniesol z Londýna, či aspoň cez Londýn. Teraz doma si ju dočítam s nohami po americky vyloženými na stole. To sľubujem autorovi, nech sa na mňa nehnevá a možno svoj predbežný "náčrt" názoru na jeho knihu poopravím a doplním neskôr. Veď človek nie je živý len poéziou, aj umelecká literatúra odráža realitu a má preto v duši tiež svoje miesto.

A keď som už v tom Anglicku, tak ešte to, že v uliciach majú také veľké nádoby s nápisom "LITTER". Najprv som tak trochu úmyselne prehliadal to dvojité "T" a konštatoval som, že tá nádoba má najmenej 60 litrov. Potom som začal uvažovať, či to nemá nejakú spojitosť s literatúrou. Zavrhol som to, aspoň v súvislosti s tou krásnou literatúrou, ktorá nás často duchovne živí a aj inak zabáva a povzbudzuje našu endokrinnú sústavu. A ešte na záver, v uliciach bolo občas vidieť nápisy: "TO LET". Pri nich som si v duchu vkladal do medzery písmeno "I" a vychádzala mi z toho iná turistická atrakcia: "TOILET".  


     

Poézia priečneho rezu

Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.

Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...

Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.

Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.

Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov. 

Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?

...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.

Myšlienka pútnikov života:

...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...

Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):

...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.

Niečo, čo sa už musí povedať:

Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.

Čo je to žiť?

Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.

Aj to, čo je mimo _  je tajne v nás.

A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.



CV knihy a autora nájdete na nete.

Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012 

Na vrchole pyramídy

Vrchol našej rozhlasovej pyramídy je niekde na úrovni základov. Z hľadiska hudobného umenia je to symbolické, lebo tam často predvádzajú vrcholné hudobné diela špičkoví interpreti. Organové koncerty pod pyramídou Slovenského rozhlasu, stanice Devín sú už roky známe a stretávajú sa so záujmom publika. Vypočul som si tam už organové diela v predvedení viacerých slovenských i zahraničných interpretov. V uplynulú nedeľu to bola  Daniela Belancová.

Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.

Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac.  K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.

Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)

10.2.2013 - DANIELA BELANCOVÁ (Slovensko)
Johann Sebastian Bach (1685-1750) Koncert a mol (podľa Vivaldiho), BWV 593 II. Adagio, III. Allegro
Felix Mendelssohn-Bartholdy (1809-1847) Sonáta B dur, č.4, op.65
Allegro con brio. Andante religioso. Allegretto. Allegro maestoso e vivace.
Eugene Gigout (1844-1925) Scherzo Grand choeur dialogué
César Franck (1822-1890) Prelúdium, fúga a variácia h mol, op. 18
Louis Vierne (1870-1937) Pi?ces de fantaisie Feux Follets, č.4, op. 53
Charles Marie-Widor (1844 -1937) Symfónia č.5 f mol, op. 42 I. Allegro vivace