Kedysi dávno existoval blog "Vesmírny prach". Zafúkal vietor a bolo po prachu. 14. marca 2006 sa tam písalo o blogerskom ostrove. Asi takto:
Ostrov je osamelé miesto v mori, aj môj blog je ostrov. Kam sa pozriem samá voda, ale aj veľa iných ostrovov. Byť na blogu je spôsob ako nebyť sám a zároveň byť osamelý, alebo naopak - byť sám a nebyť osamelý... Ostrov je miestom plným pozvaní, len návštev býva málo. Miesto vhodné na rozjímanie, prechodný domov duše...
Začínam si zvykať na prázdne reči... Naozaj sú odrazom môjho myslenia? Alebo len hľadajú iné slová, aby s nimi založili spoločenstvo príbuzných slov? Musím provokovať, naraziť na odpor, aby si ma všimli. Mám tu byť ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove? Haló! Je tu niekto? .....Nič, iba ozvena... niekto ...jekto... kto.
Musím si vymyslieť blogovú kozu, ktorá ma bude živiť svojim duchovným mliekom. A hlavne - naučím ju slovám. Slová, slová, slová... To prvé bude Mééé... A možno príde aj piatok, alebo radšej sobota (nie Luděk), len taká obyčajná pekná sympatická sobota. Sobota na Ostrove Blog. A bude hrať hudba - Ludwig van Beethoven, Symfónia č. 5 c-mol.
Čas odvial Vesmírny prach, z ostrova sa stal poloostrov a neskôr pevnina Pangea.
pevne verím, že teraz tento pocit dilemy sám/osamelý nemáš...
OdpovedaťOdstrániťOd toho dňa, kedy si to písal, už uplynulo pomaly päť rokov... dosť dlhý čas na rôzne zmeny i poznania.
Ale podľa myšlienok, ktoré tu prezentuješ, súdim, že si veľmi všímavý, vnímavý, aj vcelku spokojný človek...
a tak je to dobre... :)
- mia -
:-) Tvoj blog nie je pustým ostrovom. Je miestom pre návštevníkov s vyhraneným vkusom.
OdpovedaťOdstrániťVďaka za komplimenty. Priznávam, že všetci, ktorí čítajú moje blogy majú vyhranený (a dobrý) vkus :)
OdpovedaťOdstrániťTento komentár bol odstránený správcom blogu.
OdpovedaťOdstrániť