Motto (od neznámeho autora z diskusie na blog.sme.sk):
"...čo je na blogoch iné ako keď čítaš nejakú knihu, je to, že podvedome máš strach, že je to pravda..."
Na ostrove sa schyľuje k búrke... To je značne prehnané tvrdenie, len sa otvorila stará a možno už večná polemika o virtualite na internete... Keďže som bol jednou stranou citovaný v diskusii, a keďže už citovaná stránka neexistuje, siahol som do archívu...
Môj článok na túto tému, s názvom "Identita" som napísal na blogu "Vesmírny prach" 18. marca 2006. Citujem z neho podstatné časti:
Jedna stránka anonymného blogovania je zvláštna - nikto sa nezaujíma o pôvodnú, skutočnú identitu blogera. Je to priestor, kde každý vstupuje s čistým štítom, na ktorý postupne pripína svoje trofeje v podobe návštevnosti a hodnotenia z diskusií. V tom je blogová spravodlivosť rovnaká pre každého.
Zamýšľam sa nad tým, kto som tu a nakoľko sa moja tunajšia virtuálna identita líši od tej skutočnej. Mohol by som písať o sebe, o tom ako vyzerám (doložiť fotografiami...), mohol by som priamo písať o svojom charaktere, zvykoch a pod. Bol by v tom však jeden háčik - nemuselo by to byť objektívne pravdivé, bol by to iba môj názor na seba.
Dobre, tak o sebe písať nebudem, aj tak by ste mi možno neverili, mohlo by to byť zavádzajúce. A vôbec, je pre nás autor článkov zaujímavý? Nie sú zaujímavejšie jeho názory, jeho zážitky, jeho informácie, jeho umenie akým ovláda svoj jazyk, slová verše, poéziu? Určite áno.
Čitateľa zaujme to, čo sa jeho samého nejakým spôsobom dotkne priamo, alebo nepriamo cez jeho osobné záľuby, prácu, city a podobne. Autor má záujem vypovedať to, čo považuje za svoju osobitnú zaujímavú výpoveď. Chce napísať o tom, o čom sa bežne nemá s kým, nechce, alebo nemôže rozprávať.
Sú témy, ku ktorým chcem čosi povedať každému a zároveň nikomu osobne. Tu je blog na to ako stvorený. Môžem voľne písať o čom chcem... Každým svojim článkom, však zároveň píšem aj o sebe. Čitateľ spoznáva postupne môj "osobnostný profil", vytvára si obraz o mne, vytvára si vzťah ku mne cez moje dielo...
To je moja nová identita na anonymnom blogu. Tu začína účinkovať spätná väzba, tu už musím postupovať podľa novo vytváranej identity, rešpektovať ju a byť k nej zodpovedný... Anonymita sa stáva formálnou.
Túto úvahu som nepísal ako morálne ani iné poučenie. Bolo to iba zamyslenie nad tým, kto som a čo tu na blogu vlastne chcem. Chcem, aby ma čitatelia poznali iba "z mojich rečí", podľa toho čo, o čom a ako hovorím. Z tej krajšej stránky (...), ako možno ani ja sám seba nepoznám. Ja totiž viem o sebe oveľa viac...
Slová, vety, myšlienky a informácie, o ktorých tu píšem vyberám a tvarujem. Predkladám vám svoj "umelecky stvárnený autoportrét", zatiaľ pri slabom intímnom osvetlení, nie fotografiu. Ešte, že nie som slávny maliar, možno by som si pre vás aj ucho odrezal...
Uplynulo 8 mesiacov, všeličo sa zmenilo, bolo leto, slnečné dni, ale aj búrky a hromobitie. Myslím však, že podstata ostala zachovaná. Nechcem súdiť, kto má pravdu, lebo z nej má každý kúsok... (za to ma nebite, je to môj názor). Najväčší problém je nájsť rovnaké vyjadrovacie prostriedky, pomenovať veci a podstatu problému, o ktorom sa hovorí, aby sme hovorili o tom istom...
O "virtualite na nete" sa už tu, aj inde popísalo veľa. Každý autor píše podľa svojich skúseností. Tak je to dobre, len by to chcelo občas viacej tolerancie k inému názoru. Keď niekto preferuje priateľstvo postavené na výmene slov, je to jeho vec, ak niekto túži stretnúť priateľa zoči voči, je to jeho voľba. Nikto nemá právo tvrdiť, že len tak, alebo onak je to jedine správne.
.
