Že nebolo o čom

Ale dnes už je.

Je po polnoci a toto je teda zo včerajška. Zapozeral som sa do filmu z tieňov, v ktorom bola kopa múdrostí a hlavne jedna mi sadla ako sa hovorí, presne na šerbeľ. Tak poďme k veci. Už viem prečo my, ľudia inteligentní čo sme sa naučili čítať (a písať) (ako-tak), čítame knihy (píšeme knihy {blogy}) - čítame (píšeme) ich pre poznanie, že nie sme sami na svete. Iní však hovoria a tiež majú pravdu, že milujeme preto, aby sme poznali, že nie sme sami.

Páčila sa mi aj veta, že človek nemôže žiť pre minulosť, musí ju nechať odísť. Dalo by sa to však aj otočiť, že niekedy minulosť ostane a odíde človek. Vlastne nie iba niekedy, ale vždy je to tak, keď človek odíde bez návratu. Z podobného súdka je aj to o bolesti a šťastí - bolesť čo príde je súčasťou dnešného šťastia. A platí aj prevrátená hodnota tejto múdrosti - dnešná bolesť je súčasťou budúcej chvíľky šťastia.

O filme, ktorý som pred polnocou dopozeral nepoviem ani slovo, ale pozorný čitateľ ho iste uhádne. Hral tam A. Hopkins a odohráva sa to v Oxforde. Od istého času mám blízko do Oxfordu a práve to mi niečo pripomenulo. Toto však nie je recenzia. A keď som už spomenul recenziu, ešte jeden citát si dovolím aplikovať na život. Je to vtipná replika z filmu na urážku:

- Snažíte sa ma uraziť, alebo ste proste hlupák?

Jednoducho a stručne, trafená hus nezagágala, len zabudla zatvoriť ústa. Kiežby aj tá z mojej reality zabudla gágať. Samozrejme, toto nie je o žiadnom čitateľovi wabovín (božechráň), má to dosah oveľa ďalej, tam kde ani tento blog nedosiahne a trafená hus preto gágať nebude. Lebo nerád odpovedám na hrubosti rovnakou mincou.

Hodina duchov sa pomaly končí, tak si dám (aj vám) dobrú noc.