V tomatnom souse

Kedysi, na internáte nám dávali v rámci nedeľnej suchej večere "bičky v tomatnom souse". To bola taká konzerva s malými rybičkami, nejaký druh sardiniek v paradajkovej omáčke zvláštnej ruskej chuti. Chalani to nemali radi, ani mne to príliš nechutilo, ale niekedy ma hlad donútil na chuť zabudnúť. Píšem o tom preto, že dnes na raňajky sme mali niečo podobné, ale značne chutnejšie: Baltické sardinky v pikantnej tomatovej omáčke.

Každý človek má niečo rád a niečo nemá rád. Platí to samozrejme aj o ženách. Ja nemám rád tie ženské športovkyne, ktorým po preteku strčia pod nos mikrofón a oni, akoby lapali po dychu, rozprávajú o svojom víťazstve, či prehre (to je jedno). V každom prípade je to rýchle, ukričané a monotónne. Istý čas to bola aj móda moderátoriek "celebrít" TV a aj v rozhlase sa to praktizovalo. Našťastie len dočasne. Sledujem však len Slovenský rozhlas, takže neviem, ako je to inde.

V tom "ukričanom" čase to vyzeralo na obrazovke ako súťaž v počte slov za minútu. V pôvodných televíznych seriáloch sa už nesúťaží, je v móde niečo z úplne opačného konca. Hovorí sa nevýrazne, akoby mimochodom, čo sa v životnej praxi vyskytuje často, ale do umeleckého prejavu sa "ledabolosť" príliš nehodí. Tento problém mi pripomenul aj najnovší seriál, kdesi pod povrchom.

Niekedy mám dojem, že tí herci majú seriálovú tvorbu len ako "bokovku", kde sa vôbec nemusia namáhať. Chodia si tam na relax. Aspoň mne to niekedy tak pripadá. Chýba skutočná, presvedčivá hra obličajov. Herec, ktorý sa tvári nezúčastnene, môže povedať čokoľvek, nenadchne. Nádherne v tomto zmysle pôsobil slovenský film Dom. Je dôkazom toho, že netreba veľa slov, ak sa vie emócia vyjadriť výrazom tváre.

Po čase zisťujem, že (mnou) tak zaznávaný Panelák sa po tých rokoch trochu zlepšil. Niektorí herci sú tam naozaj ako naozaj, presvedčiví vo svojich roliach. To isté si myslím aj o seriáli Mafstory. Neviem, koľko dielov nových seriálov už majú natočených, ale verím, že tie predposledné už budú dokonalé... Nádej žije.