Synchronizácia je uvedenie vecí do súladu, do spoločného rytmu. Aspoň tak to píše wikipedia. Podľa tej definície som momentálne asynchrónny s behom času. Včera v piatok som po čase napísal sobotník a dnes v nedeľu to nebude inak. Zase len také víkendové mlátenie vymláteného obilia. V tomto okamihu odtiaľto odchádza znechutený čitateľ, ak by sa náhodou nejaký vyskytol.
Takže, už ďalej píšem slobodne, len tak pre seba...
Uzly, ich vznik a rozuzľovanie, sa v živote vyskytujú takmer každodenne, ale niekedy na nich visí osud človeka (horolezca, námorníka, obesenca) a niekedy aj celá história (vojen) ľudstva. To sú potom "gordické uzly". Ten pôvodný uzol pochádzal z Frýgie a zauzlovali ho, kto iní než bohovia. Veštba hovorila, že kto uzol rozviaže, stane sa pánom Ázie. Podarilo sa to až Alexandrovi Veľkému, ale iba trikom - rozťal ho.
Od čias Alexandra je gordický uzol symbolom ťažko riešiteľného problému. Odvtedy, ale aj vždy predtým, sa gordickými uzlami začínali, ale aj končili, všetky vojny. Zdá sa, že história sa opakuje príliš často. Kocky si páni mocní opäť hodili o Áziu a tá je tesne spojená s Európou. Niekto opäť chce vytasiť meč kvôli krádeži moci a bohatstva. Alexander sa potom síce stal kráľom, ale iba na veľmi krátku dobu. História, aj keď sa opakuje, nič neodpúšťa.
Nič nie je večné a ani sláva, či moc netrvajú dlho. Každé vojenské víťazstvo je zárodkom budúcej (spravidla väčšej) prehry. Stačí si zopakovať učebnicu histórie. Zdá sa, že víťazstvo vo vojne vždy otvorí novú "pandorinu" skrinku a stáva sa "pyrrhovým" víťazstvom. Tá je prehrou nás všetkých.
Ľudstvo nemá pamäť.
Vráťme sa však k životu. Moja pamäť funguje veľmi dobre. Keď som mal ešte len málo rokov (bolo to v roku 1955), môj starší bratranec, chemik, horolezec a elektrotechnik ma naučil viazať námornícky uzol. Tak som sa naučil viazať tento "sofistikovaný" uzol, aj keď som námorníkom nikdy nechcel byť. Včera, pri domácej oslave, som si na to spomenul a predviedol som prítomným "svoj" námornícky uzol, ktorý mi ostal v mechanickej pamäti rúk rovných 50 rokov a naučil som ho viazať ďalšie generácie.
Rád počúvam "spojky" s Lasicom, ale aj Borisa Filana v "pálenici". Kvôli humoru a pre hudbu z "respíria", ktorá so mnou synchronizuje. Základom je humor a kto ho má, nemôže sa ocitnúť v extrémnej polohe (voľne som si to osvojil podľa Lasicu v dnešných "spojkách"). Páči sa mi na týchto reláciách to, že o sebe nehovoria veľa, len sprostredkovane cez spomienky na spriaznené duše z umeleckého prostredia v minulosti. Vďačne a s miernym humorom. Majú na to dôvod, lebo si veľa pamätajú a tých spriaznených duší tiež majú neúrekom.
Na "dvojbodky" od "Alenky" z ríše divov som si ešte nezvykol, má síce svoj svojský humor, ale ešte nemá toľko spomienok ako "spojkári", či Boris Filan cestovateľských postrehov.
Možno by som sa mohol nechať inšpirovať "spojkami", či "dvojbodkami" (len nie bodkou na začiatku slova, lebo to nemá v sebe humor, teda...). Internet a najmä "sociálne" siete sú vhodnou platformou na virtuálne priateľstvá. Včera som sa zobudil príliš skoro, tak som si sadol k počítaču a tam tiež niekto akurát nemohol spať. Anton (AP) celú noc písal. Nuž, veď je to spisovateľ a básnik. U spisovateľa, a tobôž u básnika, sa berie nespavá noc podobne, ako keby mal nočnú smenu operátor chemickej prevádzky, či baník.
Len neviem, či aj baníci chodia ťažiť v noci, preto radšej idem dospávať včerajšiu noc...
Namiesto pointy sú tu heslá na zapamätanie z tohto nedeľného "sobotníka":
synchronizácia času (nie uzlov), pamäť a symetria - základné princípy života a umenia.
Inak výnimočne (alebo ako vždy) bez pointy, ale bez mediálneho kriku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára