Orientácie

V každej ľudskej činnosti, v každej situácii je dôležité mať správnu orientáciu. Orientovať sa musíme vo svetových stranách v záhrade, v politike a hlavne v živote (myslieť strategicky, ale aj takticky). Orientácia je a vždy bola dôležitá aj v obliekaní. Chlapci si nemôžu obliecť dievčenské šaty a naopak, ale dievčatá si už od istého času obliekajú čokoľvek z chlapčenskej módy. Výnimkou sú hádam len trenírky. 

Trenírky sme kedysi, ako chlapci, nosievali furt. Najčastejšie červené.  Podľa trenírok sa dalo poznať, kto je pravák a kto ľavák. Aj to bola súčasť orientácie, ale správne sme sa museli orientovať hlavne pri obliekaní. Kvôli orientácii sa do každého oblečenia všíva taký malý kúsok látky, na ktorom sú údaje výrobcu, alebo pracie pokyny. V čase trenírok sa hovorievalo, že si ich treba obliekať hnedým dozadu. Potom prišli slipy, boxerky a pod.

Orientačný pásik v novšej dobe už nešijú vzadu, na košeliach to mohlo omínať na krku, ale šijú ho vľavo. Aspoň ja som sa nestretol s tým, že by tento znak bol všitý na pravej strane. To by už bol totálny chaos a stratilo by to orientačný zmysel. Orientácia je totiž vždy predmetom dohody. Také sú fakty, dnes sa už aj pri trenírkach treba orientovať bielym pásikom vľavo (ibaže by ste našli nejaké trofejné z 50-tich rokov). 

Orientácia je najdôležitejšia v cestovaní a v turistike. Bolo by zlé, keby ste si poplietli Dunaj s Dunajcom, alebo Váh s Hronom, či Níl s Amazonkou. Našťastie, to sa dnes už nemôže stať, lebo cestujeme podľa navigácie GPS. Inou prekážkou pri cestovaní môžu byť prípadné chaotické covidové predpisy. Útechou nám vždy môžu byť správne (tradičné) duchovné orientácie.

Sloboda

Sloboda je to, o čom sa veľa hovorí, ale málokto si pod tým predstavuje to isté. Absolútna sloboda človeka môže existovať len na opustenom ostrove. V spoločenstve ľudí je sloboda vždy relatívnym pojmom. Preto boli vymyslené základné ľudské práva. Sú to tie, ktoré  prislúchajú každému človeku od narodenia. Z toho je jasné, že človek je slobodný len chvíľu po narodení, potom sa musí prispôsobovať výchove rodičov, školy a iných okoloidúcich.

Neskôr ho vychováva ulica aj ihriská. Keď začne rozumieť materinskej reči a iným rečiam, naučí sa čítať, začnú ho vychovávať knihy, noviny, časopisy a najmä elektronické médiá a internet. To už je paľba ako na frontovej línii. Vtedy je už sloboda v háji zelenom. Trochu z nej sa zakuklí niekde v hlave, trochu v srdci a kopa slobody ostane v bruchu, lebo "proti gustu žiaden dišputát"... 

Dospelák sa začne prispôsobovať aktuálnej vláde, písaným aj nepísaným zákonom, zákonom globálnym, aj všetkým fyzikálnym a vesmírnym zákonom.

Sloboda sa začne vnímať ako značne relatívny pojem. Rešpektuje okolie, susedov, spoločnosť reprezentovanú štátom a rôznymi spoločenskými organizáciami, dokonca aj tzv. "neziskovými" organizáciami. Nastupuje fáza života, kvôli ktorej to všetko robíme, byť osožným spoločnosti - mať vlastné deti, vlastné pracovné zaradenie. Pracovať vo firmách 45 rokov pri páse, pri stroji, alebo pri počítači, ktorý sa na rozdiel od obsluhy, stále aktualizuje.

Záverečná fáza, ktorej sa kedysi hovorilo "zaslúžený odpočinok" môže skončiť ako depozit v špecializovanom zariadení. Slobodné okolie začne bedákať nad najohrozenejším typom človeka, preto mu poskytujú výhody prednostného špeciálneho ošetrenia. Nemám na mysli eutanáziu... Úplne nakoniec sa dosahuje absolútna sloboda pod heslom "odpočívaj v pokoji".

Synchronizácia uzlov a času

Synchronizácia je uvedenie vecí do súladu, do spoločného rytmu. Aspoň tak to píše wikipedia. Podľa tej definície som momentálne asynchrónny s behom času. Včera v piatok som po čase napísal sobotník a dnes v nedeľu to nebude inak. Zase len také víkendové mlátenie vymláteného obilia. V tomto okamihu odtiaľto odchádza znechutený čitateľ, ak by sa náhodou nejaký vyskytol.

Takže, už ďalej píšem slobodne, len tak pre seba...

Uzly, ich vznik a rozuzľovanie, sa v živote vyskytujú takmer každodenne, ale niekedy na nich visí osud človeka (horolezca, námorníka, obesenca) a niekedy aj celá história (vojen) ľudstva. To sú potom "gordické uzly".  Ten pôvodný uzol pochádzal z Frýgie a zauzlovali ho, kto iní než bohovia. Veštba hovorila, že kto uzol rozviaže, stane sa pánom Ázie. Podarilo sa to až  Alexandrovi Veľkému, ale iba trikom - rozťal ho.

Od čias Alexandra je gordický uzol symbolom ťažko riešiteľného problému. Odvtedy, ale aj vždy predtým, sa gordickými uzlami začínali, ale aj končili, všetky vojny. Zdá sa, že história sa opakuje príliš často. Kocky si páni mocní opäť hodili o Áziu a tá je tesne spojená s Európou. Niekto opäť chce vytasiť meč kvôli krádeži moci a bohatstva. Alexander sa potom síce stal kráľom, ale iba na veľmi krátku dobu. História, aj keď sa opakuje, nič neodpúšťa.

Nič nie je večné a ani sláva, či moc netrvajú dlho. Každé vojenské víťazstvo je zárodkom budúcej (spravidla väčšej) prehry. Stačí si zopakovať učebnicu histórie. Zdá sa, že víťazstvo vo vojne vždy otvorí novú "pandorinu" skrinku a stáva sa "pyrrhovým" víťazstvom. Tá je prehrou nás všetkých.

Ľudstvo nemá pamäť.

Vráťme sa však k životu. Moja pamäť funguje veľmi dobre. Keď som mal ešte len málo rokov (bolo to v roku 1955), môj starší bratranec, chemik, horolezec a elektrotechnik ma naučil viazať námornícky uzol. Tak som sa naučil viazať tento "sofistikovaný" uzol, aj keď som námorníkom nikdy nechcel byť. Včera, pri domácej oslave, som si na to spomenul a predviedol som prítomným "svoj" námornícky uzol, ktorý mi ostal v mechanickej pamäti rúk rovných 50 rokov a naučil som ho viazať ďalšie generácie.

Rád počúvam "spojky" s Lasicom, ale aj Borisa Filana v "pálenici". Kvôli humoru a pre hudbu z "respíria", ktorá so mnou synchronizuje. Základom je humor a kto ho má, nemôže sa ocitnúť v extrémnej polohe (voľne som si to osvojil podľa Lasicu v dnešných "spojkách"). Páči sa mi na týchto reláciách to, že o sebe nehovoria veľa, len sprostredkovane cez spomienky na spriaznené duše z umeleckého prostredia v minulosti. Vďačne a s miernym humorom. Majú na to dôvod, lebo si veľa pamätajú a tých spriaznených duší tiež majú neúrekom.

Na "dvojbodky" od "Alenky" z ríše divov som si ešte nezvykol, má síce svoj svojský humor, ale ešte nemá toľko spomienok ako "spojkári", či Boris Filan cestovateľských postrehov.

Možno by som sa mohol nechať inšpirovať "spojkami", či "dvojbodkami" (len nie bodkou na začiatku slova, lebo to nemá v sebe humor, teda...).  Internet a najmä "sociálne" siete sú vhodnou platformou na virtuálne priateľstvá. Včera som sa zobudil príliš skoro, tak som si sadol k počítaču a tam tiež niekto akurát nemohol spať. Anton (AP) celú noc písal. Nuž, veď je to spisovateľ a básnik. U spisovateľa, a tobôž u básnika, sa berie nespavá noc podobne, ako keby mal nočnú smenu operátor chemickej prevádzky, či baník.

Len neviem, či aj baníci chodia ťažiť v noci, preto radšej idem dospávať včerajšiu noc...
 
Namiesto pointy sú tu heslá na zapamätanie z tohto nedeľného "sobotníka":
synchronizácia času (nie uzlov), pamäť a symetria - základné princípy života a umenia.

Inak výnimočne (alebo ako vždy) bez pointy, ale bez mediálneho kriku.

Bicyklovanie a iné jazdy

Hovorí sa, že kto sa raz naučil bicyklovať, už to nikdy nezabudne. Poznám to, lebo som to zažíval kedysi dávno na bicykli, ale aj na motocykli Jawa 250 "pérák". Bol to nezmar, rok výroby 1948 a najazdil som na ňom cca 30 tisíc kilometrov. Prvýkrát som si na toho "koňa" vysadol 8 rokov po absolvovaní vodičských skúšok podľa vyhlášky MV č. 141/1960. Medzi tým, tých 8 rokov som chodil pešo, na bicykli, vlakom a autobusom.

Keď som teda sedel prvýkrát na mojej Jawe, najprv som si vyskúšal jej maximálny rýchlostný limit. Vytiahol som z nej 110 km/hod. Bol to slušný výkon na vtedajších cestách (1968). Tá prvá jazda v dvoch etapách merala spolu 500 km. Tiež slušný výkon na "čerstvého" neojazdeného šoféra. 5 rokov som si dával na hlavu zelenú prilbu a kožené rukavice na ruky. Niekoľkokrát som zmokol do nitky.

Na motorke sa zvyčajne jazdí len od jari do jesene. Cez zimu som ju hibernoval v garáži. Na Veľkú noc som ju nedočkavo vyťahoval v nádeji, že bez problémov naštartuje. Nikdy s ňou nebol problém, Po prvých metroch som bol v pohode aj ja, v sedle ako doma. Je to ako s tým bicyklovaním - keď to už raz viete, je to v hlave, v rukách a v nohách pevne zafixované.

Nová skúsenosť mi po kúpe auta značky Škoda. Stačilo však prvých 20 km a bol som za volantom ako doma. Ako doma som býval aj v garáži - tu skontrolovať olej, dotiahnuť skrutky (všetky), aj hlavu valca v pravidelných intervaloch zábehu. Dnes už netreba nič doťahovať, na roboty v automobilkách je spoľahnutie.

Prečo o tom dnes píšem, v piatok a k tomu ako "sobotník"? Cítim sa ako vtedy, pred začiatkom motocyklovej sezóny, po zimnom spánku. V ostatnom čase sem píšem v intervaloch, v akých bývajú noty na bubon. Posledná medzera má 24 dní. Nič nesľubujem, uvidíme. V medzičase som nezaháľal, "neblogovo" som urobil kusisko užitočnej práce. A vo tom to je!          

To be, or not

Dnes je sobota a ja mám na stole piatkové noviny. Som teda (sme) pozadu s informáciami. Je možné, že dnešné noviny sú oveľa lepšie, ako tie včerajšie, ale možno je to nemožné. Prikláňam sa k tomu nemožnému. Papierové noviny už patria k ohrozenému druhu ľudských produktov trávenia udalostí. Je to tak aj s tými internetovými verziami, len tam sa to stráca akosi bez potreby recyklácie.

Najdokonalejším zužitkovaním druhotných surovín je, neprodukovať ich a v tom je internet ako médium v nespornej výhode. Ale dosť bolo sobotného klábosenia, poďme k veci hmatateľnej, teda k novinám.

Nebudem tie včerajšie (tým myslím naozaj včerajšie, nie v prenesenom zmysle) menovať, aby sa ich to nedotklo, lebo chcem byť a teda som objektívne kritický voči nim (aj voči iným). Moje včerajšie noviny som si kúpil za prekvapivo vysokú (pre mňa) cenu 80 centov. Vraj preto, že je v nich vložená špeciálna príloha.

Špeciálne prílohy, to je taký zvláštny fenomén, do ktorého sa zhrnú všeobecne známe a dostupné informácie o viac, či menej špeciálnej problematike. Dalo by sa povedať, že je to ako opakovanie matky, či otca múdrostí, teda internetu. Už som aj zabudol, o čom to bolo, lebo som to nečítal pozorne.

Podstatou novín, ktoré sa snažia byť za každú cenu "mienkotvorné" je však niečo iné, nie len marketingová podpora svojho vlastného predaja. Kedysi sa mienkotvornými nazývali stranícke noviny (všetky), lebo zásadne "stranili" jedinej správnej pravde. Dnes je pravda iná a tí správni novinári jej strania za každú cenu ako voľakedy. Kedysi sa tomu hovorilo "nadpráca".

Dnes je všetko inak, aj tie všedné veci z minulosti sa inak volajú. Pozrime sa teda, čo sa dá čítať zo včerajších novín, lebo všetko naozaj nie je určené každému čitateľovi. Napríklad ja, šport v novinách zásadne nečítam, preto ich začína čítať vždy od prvej strany. Zdá sa preto, že aj mne je určený úvodník, vlastne stĺpec Petra Schutza.

Stĺpček bol včera celkom slušný, snažil sa iba dospieť k vopred stanovenej méte, že sme zlí, teda horší ako v Česku. Lebo Fico! Pozoruhodné je to zosobnenie nás, našej republiky a všetkých nás v osobe Fica. Jožo Ráž spieva "Nie sme zlí...", stĺpček mu zásadne protirečí a spieva, že sme zlí. Každý, ako sa cíti a za seba.

Nedá sa povedať, že by v tých novinách nebolo aj niečo zábavné. Napríklad taký článok o Gorile, teda v tomto prípade vlastne o Sýrii, v ktorom čítam, že nie je vlastne jasné, kto je v tom prípade zlý a kto dobrý. To zaznieva skoro ako objektívny komentár. Ako v tom českom porekadle, ktoré je tak trochu i naše: "Každý chvilku tahá pilku". 

Niekedy sa zdá, že sme už tam, kde sme nechceli byť, teda v tých povestných svetlých zajtrajškoch. Nad hlavou a nocou nám lietajú vrtuľníky, nebo je prečiarknuté krížom krážom. Mraky už nie sú mraky a prší ktovie čo, ak vôbec prší. Noviny už nie sú novinami, lebo všetko (a ešte viac) vieme zo včerajšieho internetu a hovorí sa, že príde čas, keď bude "pilku tahat" iba jeden. 

To be, or not to be, that is the question.



 

Sedmička alebo desiatka?

To je dilema...

Pivo môže byť sedmička, desiatka, ale aj dvanástka a viacstupňové. Dvanástka je vraj ideál plný chutí, štrnástka je špeciál, z ktorého sa človek rýchlo opije. Stupne piva však nevyjadrujú priamo obsah alkoholu. Alkohol v pive vzniká kvasením cukrov a pred zakvasením sa pivo nazýva mladina. Percentuálny obsah cukru v mladine je tzv. extrakt. Stupne piva hovoria o tom, koľko percent extraktu obsahovala mladina pred zakvasením.

Sedmička pripomína staré časy, keď sa pivo  varilo ako nápoj pre pracovníkov v továrňach na uhasenie smädu, teda nie s cieľom dosiahnuť opojenie. O desiatke a vyššie to už neplatí. Chuťové vlastnosti by síce mali byť lepšie, ale k práci sa nehodia. Pracujem so sedmičkou (v zálohe mám 95), ale už mi núkajú desiatku. Osmička bola medzistupeň, také nedovarené pivo. Zdá sa však, že desiatka bude z prehriateho sladu.... Kde nič, tu nič, ale už sa o negatívach "desiny" popísalo veľa, ale o pozitívach ako šafránu.

Tvorcovia dokonca tvrdia, že už to nie je systém, ale služba a preto aj nás, verných sedmičke, lákajú na "zadarmo". Vraví sa, že darovanému koňovi netreba pozerať na zuby, ale s tým darovaním je to v tomto prípade trochu zvláštne. Nejde o dar, ale o výmenu. Ako keby som mal starý dobrý bicykel s namontovaným nákupným košom, aj s detskou sedačkou (napríklad "libertu"), s ktorým chodím na nákupy do najbližšieho super-obchodu a mal by som ho vymeniť za  Saganov špeciál. Úplné terno, ale čo s mojimi nákupmi?

Pointa je v tom, že ešte som nečítal ubezpečenie od autorov projektu "desať", že "neni tomu tak" ako sa píše. Napríklad, že ten keylogger tam nie je. Možno by niekto uveril...

 

Návrat k sebe

Niekto putuje do Santiaga, iný ide na púť do Levoče s cieľom očistiť si dušu. Od čoho? No predsa od hriechov, teda ide o akúsi očistu vlastnej mysle a možno aj o odpustenie  hriechov. Na očistu pred ľuďmi a božím dohľadom sú aj iné inštitúcie. Pre niekoho je to spoveď s rozhrešením, pre iného previnilca polícia a spravodlivý súd. Udelený trest je ľudskou formou rozhrešenia. Podstata je veľmi podobná, spamätať sa a začať znova s čistým štítom, aj keď spoveď ostáva stále v intímnej duchovnej rovine. V skutočnosti ide hlavne o to, očistiť si vlastné svedomie pred sebou samým, nájsť seba samého. 

Pre osvieženie ducha existuje aj niekoľko ďalších možností. Napríklad unaviť telo zmysluplnou manuálnou prácou, alebo športom. Lebo je pravda, že hlavne v zdravom tele môže byť zdravý duch. Veľmi príjemný, pre telo i pre dušu, je vodný relax. Pláž, slnko a morská voda dokážu divy. Aj rieka, jazero, či obyčajné kúpalisko s chlórovanou alebo geotermálnou vodou tiež robia zázraky. Nám starším prináša voda zvláštnu prémiu v podobe vyvolania pocitu "Déjà vu", ktorý nás vracia do mladosti, keď sme chodili na kúpalisko ani nie tak kvôli relaxu, ale skôr pre pohľady na pekné dievčatá.

Vôňa vodného oparu, či s chlórom alebo bez neho, nie je obyčajnou aromaterapiou, je to niečo viac, je to zázračný všeliek na pohodu a príjemné spomienky. Len sa tým nechať unášať a neutopiť sa. Vôňa vody, vyvoláva pocit ľahkosti a splynutia. Voda je omladzujúca. Ponoriť sa na chvíľu pod hladinu, stať sa súčasťou vodného živlu, to je nádhera. V mori síce chýba chlórovaná voda (v mladosti sme aj tak nechodili často k moru), tam nás lieči vôňa a chuť soli. Spoločným menovateľom je stále voda. Voda ako "pitný režim", voda na kúpanie a plávanie a v týchto horúčavách aj osviežujúci dážď a vôňa vzduchu po daždi. Tak som si včera vzdychol a zhlboka sa nadýchol, že konečne prší! 


* Déjà vu -  z francúzštiny, doslova „Už videné“, označuje v psychológii jav, tiež nazývaný paramnézia, kedy má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého. (wikipedia)

Zákony a zákonitosti

Zákony navrhuje vláda, či poslanci a schvaľuje ich parlament. Sú však aj také, ktoré nikto nevymyslel, ale sú a platia na zemi a hádam aj vo vesmíre. Napríklad taký Archimedov zákon, mohlo by sa zdať, že ho vymyslel Archimedes, ale on ho iba sformuloval na základe pozorovania istého javu. Povedal to jednoduchou vetou, aby sme si to ľahšie zapamätali.

Zákonitosti nemajú takú "právnu" silu, ale tiež sú odpozorované zo života a zväčša sa nimi dajú vysvetliť niektoré veci a udalosti. Zákon akcie a reakcie je zákon, ale uplatňuje sa aj v podobe zákonitosti. Napríklad, taká aktivita na internete je zvyčajne vyvážená pasivitou v skutočnom živote. A tiež naopak. Kto nemá čas na písanie hlúpostí, je aktívny v realite, zvyčajne žije naplno a málo píše. S písaním listov je to zase trochu inak.

Keď máte veľa dobrých nápadov a nerealizujete ich, časom sa unavia a stanú sa zabudnutými. Tak je to aj s témami článkov na blogu. Tento o zákonoch som zachytil včas. Za veľa nestojí, ale beriem ho a čakám, že použitý nápad vystrieda iný, možno lepší. Ako ten včerajší, ktorý som nerealizoval. Na vine bol sen... Sme ľudia a myslíme si, že sme jedinečné osobnosti. Pritom nám uniká, že nie sme sami, že v nás, vo vnútri niekto bdie, aj keď nedávame pozor, alebo spíme. Lenže kto? Som to ja, môj dvojník, alebo len kúsok môjho vlastného ja? Alebo anjel strážny?

Keby sme boli zložení z dvoch samostatných entít, naskytla by sa otázka, kto je číslo jeden a kto číslo dva? Aké sú naše kompetencie? Keď poviem, že ja si myslím, som to naozaj ja kto myslí, alebo len myslím, že myslím? Možno sú v tom už slávni psychológovia úplne doma a majú v tom jasno. Tak teda, ako to bolo včera, keď sen (to druhé ja, čo bdie keď spím) ma začne namotávať na erotické predstavy a keď ma erekcia zobudí, je to len silné nutkanie na močenie? Práve včas...

Preto pozor, to vnútorné "ja" nás veľmi dobre pozná...

Murári

Poznáte tú slovenskú ľudovú pesničku: Murári, murári, kdeže ste sa vzali...? Alebo tak nejako to je. Zamyslel som sa teda nad tým, ako vznikajú murári, či slobodní murári, teda slobodnomurári. Musel som sa zamyslieť, lebo ja aj pri práci myslím. Tak som nasypal hotovú maltu "feinputz" do kýbla a prilial som odporúčané množstvo vody. A myslel som na slobodnomurárov, ako to asi oni robili, keď nebol feinputz a iné podobné malty.

Ako som tak myslel, zobral som svoju najvýkonnejšiu vŕtačku s nasadeným a hodne veľkým miešadlom, teda v porovnaní s malým kýblom... Strčil som to do prášku s vodou a spustil. Bol to okamih a malta bola premiešaná a zároveň celá kuchyňa ohodená kvapľami z malty. Sodoma a Gomora. Tak som to naozaj nemyslel, asi som myslel príliš sústredene, ale o niečom inom. Moja spadnutá omietka čakala v inej izbe. Myslel som, že byť murárom nie je tak ťažké, ale je!

Murárčina je veru zaujímavá, ale chce to chvíľu trpezlivosti a učenia. Najlepšie na chybách, alebo skúsenostiach iných. Miesto po odpadnutej omietke malo len nejakých 36 dm2, ale hrúbka tej priepasti sa pohybovala od 0,6 po 2 cm. Spotreboval som celých 5 kg malty a bolo to tak akurát. Zarovnával som poldruhametrovou latou, ale aj tak som musel povrch ešte dopracovať akrylátovým tmelom.

Dá sa povedať, že dielo sa podarilo. Myslím, teda som presvedčený, že vtedajší murári zo štátneho podniku, neviemakosavolal, odviedli na úseku omietok fušerskú prácu (a nielen tam). Mne opadla omietka zo steny, ale susedovi spadol kus stropu. Päťkrát ho vtedy amatérsky nanášal späť, až kým sa mu tam predsa len udržal. Tiež som len taký amatérsky murár, ale verím, že tento kus omietky ma prežije v plnej kráse.    

Špagát a symetria naoko

Ako na špagáte som sa dostal z Londýna do symetrie. Začal som totiž čítať knihu Alexandry Potterovej "Čo nové kočka?", ktorá v úvode začína opisom ulíc v jednej štvrti Londýna a to mi hneď bolo veľmi blízke. Londýn je od nás dosť ďaleko, ale kto tam už raz bol, musí mať toto mesto rád, aj keď si uvedomí jeho chyby. Možno to ani nie sú chyby, len jeho svojrázna tvár.

Spomenul som si na pokojnú atmosféru Londýna, vyváženú celkom symetricky ruchom ulíc v centre mesta nadmerne rušnou dopravou. Na Piccadilly Circus, ktorý vôbec nie je tak honosný, ako sa zdá z obrázkov a pohľadníc, na celkom príjemný Chinatown. Zo spomienok nemôžem vynechať parky, hlavne Hyde Park a hotel na Sussex Gardens s malou izbičkou v podkroví. 

Tá izba v starom hoteli bola tesne po rekonštrukcii, ktorú práve dokončili majstri hovoriaci neznámou rečou, ale výučný list by som im hneď zobral, keby to šlo. Dvere do kúpelne opravili tak, že sa nedali zatvárať. Zase kus symetrie, honosnosť a dokonalosť Londýna vyvážená lajdáckou remeselnou prácou, to poteší. Napriek tomu, anglické raňajky s perfektne opraženou slaninou, klobáskami a hlavne fazuľovou paradajkovou omáčkou boli vynikajúce.

Nie že by tam nebola kopa iných jedál a nápojov na výber, ale tá fazuľa so slaninou bola takým motorom, s ktorým som prechodil celý deň Londýnom.Videli sme všetko, aj keď je to nemožné, teda aspoň všetko, čo sme chceli a všetko to, čo človeku s nadhľadom dá predstavu o takom meste ako je Londýn. So slnkom i dažďom, múzeá a galérie, staré i nové dominanty mesta. Proste symetria, ktorá je základom aj v umení, aj v architektúre, aj medzi ľuďmi.  

Ľudia v Londýne sú svetoví. Doslova zo všetkých kútov sveta. Aj reštaurácie a puby. Na hlavné jedlo v neskoré popoludnie sme vystriedali kuchyňu anglickú, taliansku, indickú a ešte jednu, ktorú si nepamätám. V každej národnej jedálni sme mali aj ich národné pivo. Len v indickej sme nejedli štýlovo - pravou rukou, ale príborom, ako doma. Kto by po takých zážitkoch a pripomenutí v knihe Alexandry Potterovej nepomyslel na symetriu? 

Pre fundovaný a symetrický prechod do symetrie som použil wikipédiu. Odvážne som sa začítal do odbornej práce "Symetria vo fyzike" od Juraja Hámorníka z Lieskovca (2008) a následne do študentských referátov, kde som našiel presnú kópiu Juraja Hámorníka od autora "ivana123". Krásna symetria aj na internete. Aj internet je tak trochu umeleckou disciplínou, lebo aj tam existuje čarovná symetria "copy - paste".

Bez ohľadu na kópiu, musím uznať, že odborné pojednanie O symetrii vo fyzike ma zaujalo. Hlavne ten všeobecný úvod do symetrie, ale aj spôsob aplikácie pojmu do vedeckej fyziky. 

"Symetria, či už si to uvedomujeme alebo nie, nás obklopuje na každom kroku. Či už pri obliekaní (napríklad keď si obliekate ponožky, mali by byt symetrické, aspoň zhruba), pri počúvaní hudby (zvuk do pravého alebo ľavého ucha), alebo v podstate pri akejkoľvek činnosti."

Kto by nesúhlasil, nech si ten citát prečíta ešte raz, je tam napísané zhruba to, že symetria je všade, ale zhruba (aspoň, iba). Čistá a dokonalá symetria sa u živých organizmov nenosí, chápe ju len matematika a geometria.

Zvoľna, po poslednom uzle na fiktívnom špagáte už prechádzam na záver tejto mojej symetrickej úvahy, teda k akejsi pointe píšuceho čitateľa. Nie spisovateľa, lebo spisovateľ píše a píše a číta len recenzie na svoje diela (ak ich ešte číta) a to nie je symetrické. Správny človek sa vyvažuje do symetrie čítania a písania. Koľko prečítaš, toľko napíš (o tom, zhruba) . Upresňujem ešte raz: zhruba, teda približne, aspoň ako naoko. 

Aktualizácia:

Chcete si tú inšpiratívnu knihu o kočke a Londýne kúpiť? Je v BUXe...
 

Kremrola má dva konce

Zvláštne sú tie konce, ktoré sa tvária ako začiatky, kým sa do kremrole niekto nezahryzne. Je to otázka náhodného výberu, ale nikdy to nie je jasné. Keď sa už zahryzneme do jedného konca kremrole, odrazu sa stane z toho konca začiatok. Ten druhý koniec ostane navždy koncom. Tak je to aj s letom, akonáhle raz začne, už sa môžeme dočkať len jeho konca. Tomu, čo je medzi začiatkom a koncom leta, sa hovorí uhorková sezóna.

V tomto roku sa urodilo dosť uhoriek. Užili sme si z nich niekoľkokrát aj "kvašáky" a máme naložené aj na zimu. Symbolicky som dnes na trhu kúpil posledné kilo malých nakladačiek, ktoré som naložil do slaného nálevu, aby z nich boli posledné tohtoročné "kvašáky". Ktovie, čo nám prinesie jeseň. Dúfam, že nebude horúca, len zahmlená a trochu sychravá. Taká má byť. Nech potom prvý sneh prinesie prvú a (poslednú) zimnú snehovú radosť, aby sme sa tešili na skorý príchod jari.

Leto bolo horúce, ale už sa teploty miernia. Dokonca nastalo aj prímerie a hrany hláv štátov sa postupne obrusujú. Hádam len okrem tej našej. Všeličo sa vyjasnilo, všeličo sa globálne pospájalo do súvislostí. Stačí čítať aj medzi riadkami internetu, ako kedysi v novinách. Nedávno som videl a počul peknú diskusiu na čt2 Zábavné na nej bolo to, ako jedna strana argumentovala: Je to tak, ako ja tvrdím, lebo aj všetci Holanďania si to tak myslia a to je múdry národ.

U nás si niektorí jednotlivci hovoria, že my sme hlúpy národ, teda ak tá argumentácia platí aj opačne (a prečo by neplatila?), hlúpy je ten, kto to hovorí a ak to hovorí hlupák, nie je jeho výrok pravdivý. Logika nepustí a sranda musí byť. Mal by to byť trend tejto jesene, isté upokojenie a humorný nadhľad, lebo jeseni nesvedčí, keď je horúca.

Tak a už je po mojej sobotňajšej kremroli, téma i ja sme boli mierne vyčerpaní. Nieže by už nebolo o čom, ale treba aj pracovať, nielen klábosiť. Mimochodom, od dnešného dňa si zavádzam presne stanovenú pracovnú dobu. Každý deň odrobiť dve hodiny na niečom užitočnom. Aj keby nebolo čo. S výnimkou soboty a nedele, aby som bol synchrónny s pracujúcimi. Tí majú 8 hodinovú pracovnú dobu, ale vieme dobre ako to chodí, tiež robia len dve hodiny (okrem výnimiek).

Určite mi ostane čas na podobné neužitočné písanie ako toto.

   

Maličkosti

Aj malé veci môžu mať veľký význam. Niekedy človeka poteší aj maličkosť, banalita. A vlastne, čo je to šťastie? Podľa filmovej klasiky: "muška jenom malá..." To nie je len tak, to musel autorovi vnuknúť sám život. Keď ho dlho nestretlo veľké šťastie, potešil sa aj malému. Poznám to z vlastnej skúsenosti, dva mesiace som nosil topánky s veľmi dlhými šnúrkami. Prekážalo mi to, ale čo s novými topánkami? Inak boli (sú) pohodlné, len sa mi tie šnúrky niekoľkokrát zachytili o stredové ložisko bicykla pri pedálovaní, ale našťastie sa mi nezamotali na schodisku a nepolámal som si kosti.

Maličkosť, ktorá nepoteší a hnevá pri každom obúvaní aj vyzúvaní a ešte aj pri bicyklovaní. Proste taký malý súkromný horor. Včera dosiahla vrchol moja trpezlivosť. Vzal som nožnice a všetky štyri konce šnúrok som rázne odstrihnutím skrátil o 12 cm. Odvtedy som šťastný, je to pohoda, nosiť tieto všedné, trochu vyčaptané topánky s krátkymi šnúrkami. Maličkosť a koľko šťastia mi spôsobila. Sú aj iné maličkosti, ktoré potešia, dokonca si myslím, že ich je viac ako tých veľkých šťastí. Už sa teším, ako prekonám virózu, ktorá ma už skoro týždeň trápi. To bude o jedného šťastného človeka na zemi viac.

Aspoň na chvíľu, kým nepríde nejaké iné malé (ne)šťastíčko.    
 

Konce

Niektoré dni sa jednoducho nevydaria. Toto je jeden z nich. Nesťažujem sa, len si to sem zaznamenávam, aby som si uvedomil, že každý koniec je zároveň začiatkom niečoho iného. Čo to bude tentokrát, to ešte netuším. Vraví sa, že palica má dva konce a možno aj dni majú dva konce. Jeden ráno a druhý večer. Jeden držím ja a druhý niekto iný. Neoplatí sa však chváliť, ani haniť deň pred večerom. Počkám.

Vraj sú dnes voľby, ktovie ako dopadnú, ale iste veľmi dobre. Veď o nič nejde, je to len taká všedná, politicko-generačná výmena. Kto by si myslel, že s voľbami príde nová éra, ten by sa mýlil. Ona príde tak, či onak, voľby nerozhodujú. To sa stáva len výnimočne. Častejšie sa stávajú iné prekvapenia. Napríklad také, ako nedodržanie slova. Zaujímavé je to - ako možno držať slovo? Dalo by sa povedať že je ľahšie slovo dodržať, ako sa ho držať. Nie vždy je to pravda, niekedy je všetko naopak.

Keď fúka silný vietor, je dobré držať sa aspoň slova a topiaci sa chytá aj plávajúcej slamky. Veru, aj slovo môže byť oporou, keď prídu životné vetry. Dnes je taký svet, že málokto vám dá slovo len tak z ničoho nič. A keď dá, aj tak možno nedodrží. Žiadna istota. Len výnimoční ľudia vedia dodržať slovo. Takých ľudí sa možno držať v zlých časoch. Ktosi predpovedal, dal slovo, že dnes a zajtra budú na Slovensku búrky. Dnes už je to celkom jasné, že toto slovo u nás nebude dodržané. Aj keď ešte nie je polnoc a zajtra je nedeľa.

V pohode

V pohode je často opakované úslovie. Vo filmoch už pôsobí ako klišé. Keď niekoho zasiahne guľka, alebo postihne iné nešťastie, prítomní spoluúčinkujúci sa hneď pýtajú, či je v pohode, či je O.K. a podobne. Ja som v pohode, dostal som lístok, na ktorom bolo napísané všetko, čo mám priniesť z obchodu. Kráčalo sa mi tam a späť ako po dovolenke.

Vlastne je to fakt, teda pravda, že sme sa včera vrátili z dovolenky. Mohlo by sa síce diskutovať o tom, či je to naozaj pravda, ale fakty nepustia. Mohli by sme úspešne spochybniť výraz "dovolenka", lebo dôchodcovi a nezamestnanému je už dovolené všetko. Všetko, na čo si našetril v lepších časoch. Faktom však je, že dnes mám ľahký krok, podobne ako pred rokmi, keď som tu o tom písal ako povznesený.   

Píšem tu o tom, čo vidím, čo počujem, čo zažívam okolo i vnútri seba. Mám výhodu, že tu nado mnou nebdie žiaden admin a povinnosť, že čo napíšem, pod to sa musím aj podpísať. Zaujíma ma však, čo si o tom myslí tých pár verných čitateľov. Jeden, ktorého názor si vážim si okrem iného myslí, že:

- Tvoje články sú síce malé, ale sú zo života a prinášajú uvoľnenie. 

 Takmer ako v TV - Uvoľnite sa prosím. To je fajn a to ma teší. Zdá sa, že sú aj trocha návykové, lebo píše:

- Dnes už od nich niečo očakávam. Je to vzrušenie, o čom to bude? Keď som ešte nepoznala dobre tvoj štýl práce, vždy som bola prekvapená, ako sa udalosti od úvodu ku koncu úplne zmenia.

Zmena je život a prekvapenia sú soľou, bez ktorej ani chlieb nemá svoju chuť. Tiež mám rád také prekvapenia, ktoré prichádzajú s pointou príbehu.

- Píšeš veľmi zrozumiteľne, nepoužívaš žiadne zbytočné inotaje a nepredstaviteľné myšlienky.

Inotaje sú zbytočné, keď nič neutajujú. Nepoužívať slová, ktoré sú bežné, ale také, ktoré čitateľa iba navedú na myslenú trajektóriu je zábavné a navodzuje podobné pocity ako dobrá poézia.

- Tvoj text môžem čítať s ľahkosťou a nemusím sa zaoberať zbytočnými myšlienkami nad tým, čo si to asi chcel povedať. Tvoje smerovanie má jasný cieľ s tým, že dokážeš z určitej myšlienky doviesť čitateľov k úplne novej idei, vlastne k tomu, čo si nám chcel povedať. 

Toto ma teší hádam najviac, práve ten záver, že viem čitateľa doviesť tam, kam som chcel, teda povedať to, čo som chcel povedať, lebo najdôležitejšie je to, čo je na konci. Veď  sa aj hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje na konci. Pokiaľ nemá, ako sa hovorí, dlhé vedenie. Blog nie je len o humore a smiechu, ale bez tých dvoch ingrediencií by ani tá pointa veľmi nechutila.

Záverečný odsek z listu, ktorý som dostal, musím odcitovať od slova do slova, lebo, ako inak - je na konci a preto je najdôležitejší, aj prekvapivý.

- Trochu iné to je pri písaní o tvojich pocitoch z prečítaných kníh. Tam sa mi páči to, že sa nesnažíš knihu hodnotiť, ale dokážeš napísať to, ako ťa prečítané dielo ovplyvnilo, čo si pri čítaní pociťoval alebo aj to, čo ti vadilo alebo chýbalo. Píšeš to spôsobom, ktorý dokáže človeka, akoby vtiahnuť do deja a vytvoríš túžbu alebo aj presvedčenie si knihu prečítať alebo aj určite nie.

Vďaka I.M., dnes budem v pohode!

Botník

Mal som perfektný námet na dnešný sobotník, no ostal mi z neho len botník. Stratený sobotník teda dnes nahradím ukradnutou myšlienkou. 

Spomenul som si na dnešnú pálenicu Borisa Filana, cez ktorú sa prekáral s Pavlom Hamelom. Bolo to také voľné klábosenie o všeličom, aj o ich robote a spolupráci. Ako starí kamaráti. O také niečo podobné sa často snažia aj televízni moderátori v takzvanom "dobrom ráne", aj inde, ale je známe, že keď dvaja robia to isté, výsledok nie  je rovnaký. Filanovi to ide na jednotku a v slovenskej konkurencii ešte aj s hviezdičkou.

O čo mi vlastne ide? O mamin mastný chlieb, ktorý tam Filan spomenul. Tiež si spomínam rád na mastný chlieb mojej mamy. Bol natretý bravčovou masťou a na vrchu bola nakrájaná cibuľa, na jar mladá cibuľka vytrhnutá priamo zo zeme v záhrade. Samozrejme, bol aj posolený. Niekedy aj dvakrát, keď mi nešťastnou náhodou spadol na zem. Vtedy sa zvyčajne uplatnil zákon padajúceho mastného chleba a padol na tú namastenú stranu. To nám nevadilo, boli sme imúnni voči bežným nečistotám.

Neskôr som mal rád aj mastné chleby mojej tety. Bývala hneď pri škole, tak som si nenosil desiatu a cez veľkú prestávku som prešiel cez dieru v plote rovno k nej. To boli vzácne, chvíle a chleby boli hádam aj lepšie ako tie mamine, alebo som býval lepšie vyhladnutý. Niekedy bývala u nej aj polievka, najčastejšie zeleninová. Taká, čo je v nej nadrobno nakrájaná zelenina. Neskôr som zistil, že práve takú zvyčajne varia deťom v materských školách. Tá tetina polievka však aj tak chutila výborne.

Na revanš som tete chodil oberať čerešne do jej sadu, kde mala  aspoň 15 rôznych  druhov čerešní a višní. Najviac stromov bolo z odrody bielych čerešní. Tých som sa vždy, ako prvých, prejedol. Inak to nešlo, najprv sa najesť do sýtosti a potom už len oberať do košíka. Niekedy, keď bolo treba rýchlo naoberať, prišla aj teta do sadu a rozprávala sa so mnou. Aby som oberal a nejedol. Boli to zlaté časy detskej voľnosti a faktickej slobody, aká sa v dospelosti už nevyskytuje. Len v spomienkach.

Ako sa píšu romány

Veľmi jednoducho. Dnes ráno na svitaní sa mi o tom snívalo. Sny sú často veľmi užitočné, hlavne pre spisovateľov. Taký spisovateľ ešte ani nie je istý, či ešte spí, alebo sa už zobúdza a jeho myseľ už kreslí obrazy a príhody, ktoré sa síce nestali, ale mohli by sa stať. Dnes to bolo aj so mnou úplne jasné, spal som ako spisovateľ. Kedysi sa hovorilo, je hladný ako spisovateľ, ale dnes to už našťastie neplatí.

Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.

V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.

Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.

Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.  

Do spoločnosti

Pred časom som písal o tom, ako chodia do spoločnosti naše autá. Chodiť do spoločnosti je dôležité aj pre človeka. Ten, kto má svoje zamestnanie, alebo firmu, má tam aj svoje spoločenské kontakty. S tými by celkom dobre vystačil, ale chýbala by mu kultúra a hlavne hudba. Nepotreboval by to len v prípade, že pracuje v oblasti kultúry, alebo sám je tvorcom kultúrnych hodnôt.

To však nie je môj prípad. Z hľadiska internetu som skôr publicista, ako umelec, ale ani jedno, ani druhé  zaradenie na mňa nesedí ako tá povestná nádoba na sedací sval. Kto sem občas príde, vie o čom točím. Pracovať na internete síce vytvára možnosti styku s inými ľuďmi, ale len vo virtuálnej rovine a to nestačí. Kam teda do spoločnosti?

Hamletovská otázka, ale Hamletovu odpoveď nepoznám. Shakespeare nevedel čo je internet, mal to teda veľmi jednoduché. Jeho otec vyrábal rukavičky a on si vybral niečo tak vznešené, ako je umenie písať a vymýšľať hry o živote. Keby žil dnes, začínal by ako bloger na blogspote a v prípade, že by jeho otec žil na Slovensku, bol by skôr krajčír ako rukavičkár a jeho syn by začínal ako VIP bloger na blog.sme.sk.

Kam teda v dnešnej dobe do spoločnosti v prípade človeka bez zamestnania, žijúceho z bohatej renty?  Ten prívlastok je dosť nepravdepodobný, ale predsa. Divadlá a koncerty sú pre slávnostnejšie príležitosti, tak hovorme o všednom dni. Všedne sa chodí do prírody, ale tam nie je dostatok ľudskej spoločnosti. Tak nám ostáva už len nejaký záujmový klub, alebo obchod. Super a hyper market v modernej reči, chrám konzumnej spoločnosti.  

Sobota ako na zaoceánskej lodi

Pravda je, že som sa ešte na zaoceánskej lodi neplavil, ale na jednom veľkom trajekte už áno. Aj taká nočná plavba je podobná všednej zimnej sobote človeka bez rytmického striedania práce, zábavy a oddychu. Na tom trajekte som strávil celú noc bez vlastnej kajuty a myslel som si, že to bude brnkačka, veď loď má sedem poschodí a na každom je čosi otvorené celú noc. Po pár hodinách mi to už liezlo krkom a musel som si nájsť nejaké teplé miestečko na driemoty.

To bol iba príklad, ako sa cíti človek keď jeho svetom je jedna stolička pri počítači. Žiadne striedanie dobrého a zlého, stále len sivosť monitora. Trochu to preháňam, aj pri klávesnici sa dá sem tam zažiť trochu zábavy, ale len odtiaľ potiaľ. Po istom čase si tu človek musí pripadať ako hokejista na trestnej lavici. Všetci sa tam, za plexisklom, bijú o naše každodenné víťazstvá a tu, ako by sa ani čas trestu neodpočítaval. Je tu také ročné obdobie bez inšpirácie. Zima - nezima a jarné klíčky v nedohľadne.

O dva týždne to už bude o niečo lepšie, zasejem prvé jarné semená a celý týždeň budem čakať, kedy sa ukážu prvé lístočky. Možno o mesiac aj trhovisko ožije. V tejto zime sa mi odcudzila aj televízia. Nepozerám žiadne stanice s reklamou. Aj televízie sú ako zaoceánske lode, zábava len odtiaľ potiaľ a potom sa všetko opakuje, od zábradlia ku zábradliu. Už sa teším, že na obzore sa zjaví nejaký prístav, napríklad v podobe tej záhrady.

Abcdef-z

Citácia abecedy v titulku naznačuje množstvo námetov, ktoré sa tadiaľto v medzičase prehnali. Bohužiaľ všetky mimo klávesnice. Waboviny teda zívajú prázdnotou a už dlhší čas pripomínajú noty na bubon. Vidieť to aj na poklese návštevnosti. To by však nemuselo byť, lebo v archíve sa nachádza dosť "múdrostí", ktoré sú vhodné aj na opakovanie. Čo bolo, to bolo a terazky ideme ďalej...

Včera som zadal 31 DKP a ďalších príslušných údajov do bločkovej lotérie, teraz som v napätí, aká výhra sa mi ujde. Ak to bude viac ako 1000 €, objednám si nejakú luxusnú jesennú dovolenku.Ak to bude menej, aj tak to poteší. Ak to nebude nič, bude to absolútne podľa skutočného očakávania. Nič sa nedeje, bločková lotéria má veľa etáp a konzumný život prináša stále nové a nové bločky. Tak toto bolo písmeno "B" a "L" ako bločková lotéria. Ešte mi ostáva veľa písmen.

Windows sa vypína

Vždy ma mrle žerú, keď sa nado mnou vypína windows (seven). (X-péčko bolo v tomto smere sympatickejšie). Pri vypínajúcej sa sedmičke som maličký ako mravček. Keď sa ONA tak dlho vypína nado mnou, ja mám už mnoho "bytov" v hlave pripravených na iné riešenia. Tá situácia mi vždy pripomenie Vatikán a jednu náboženskú pieseň: "V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína...". Je to tak, Petrov chrám sa naozaj vypína nad nami. Ale prečo windows? Nikdy nepochopím, čo vlastne robí ten nešťastný systém s mojim počítačom a to za mojim chrbtom, keď ja som už dávno skončil.

V škole nás učili, že rýchlosť prúdenia elektriny je rovnaká ako rýchlosť svetla vo vákuu, tak by to všetko, čo robí PC pri vypínaní, malo trvať iba chvíľu - šup sem, šup tam a je ticho. Chápem, že sa tam točí aj disková mechanika a hlavičky skáču z pozície na pozíciu, ale prečo, keď je všetkému koniec, ako som sám rozhodol? Veď už je "vsjo jásno", všetko skončené, treba len vypnúť zdroj. Záhadou mi je, čo tam vlastne robí?  Že by si zapisoval budúci bod obnovenia, pre prípad svojho vlastného zlyhania? Ej veru, nedôvera ku vlastným schopnostiam je zlá vec. Nakoniec, ten  bod obnovenia by si mal udržiavať priebežne. Či nie? (to je otázka pre autorov systému).

A ešte jedna poznámka k vlastníckym vzťahom. Od istého času sa ma pýta, textový (office) procesor, keď ho vypínam, či chcem, aby ten rozpracovaný súbor "dočasne" uložil na môj počítač. Ešte že tak, že počítač je môj... Možno aj ja som dočasný a môj počítač tiež. Len "cloud" je večný, ako to božské oko, čo vidí všetko okolo i v nás.