Som poslucháč, ako mnoho iných poriadnych chlapcov. Každú chvíľu mi to pripomínajú rozhlasoví "hlásatelia". Aj tak sa pýtam, prečo nie sme "počúvači"? V televízii sa nehanbia a oslovujú nás ako diviakov (čo kecám, sme tam poctiví diváci). Len preto, že počúvame rozhlas, sme poslucháči, ako tí, čo večne iba poslúchajú, či už doma, alebo v republike? Sme poslucháči preto, že poslúchame? Žiadne protesty, žiadne manifestácie... Ide o to, že koho vlastne poslúchame.
Dnes je piatok trinásteho a ja som sa ponevieral po istej poliklinike, čakajúc na osobu s označením VIP. Zašiel som aj do bufetu, všade s respirátorom, len som nevedel ako s tým popíjať kávu a zajedať lekvárovo-tvarohový koláč, dosť slabo prepečený, ale horúci, ako by ho práve z pece vytiahli. Bufetárka mi dala povolenie, dať si dolu respirátor. Respirátor sem a tam a voda z fľaše na zapitie.
Po výdatných "druhých" raňajkách som hľadal istú miestnosť a keď som ju našiel, postavila sa mi do cesty wc-dáma s metlou, dosť široká na to, aby som neprešiel. No pasarán, hlesla ako v Španielsku v roku Pána 1936.
- Choďte o poschodie vyššie!
- Z väčšej výšky "to" lepšie padá dolu, zahlásil som a dal som sa hore schodmi k pánskemu cieľu.
Pochopiteľne, že som sa v tej poliklinike pohyboval slušne oblečený, svetlá košeľa a tmavé moderné nohavice, také aké sa nosili pred 60. rokmi, proste elegán s iskrou v očiach. Oproti išla dáma v dobrých rokoch, no vlastne babička, zadívala sa mi do očí a oslovila ma:
- Pán doktor, povedzte mi, kde nájdem mamografiu.
Našťastie som to vedel, a aj keď som nemal na krku fonendoskop, akosi som v tej chvíli povyrástol. A potom niekto hovorí, že piatok trinásteho je nešťastný deň.
Je to naopak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára