Slová sú len slabou napodobeninou myšlienok... Báseň, to sú rýmy, pred ktoré sa naskladajú myšlienky a emócie, alebo len ďalšie slová... Moderná báseň - myšlienky, emócie, alebo len slová, ktoré sa sem tam okorenia rýmom, alebo aj nie...
Lucia je známa z facebooku, ale aj na iných platformách a je literárne, aj poeticky aktívna. Nedávno ma zaujala jej báseň, skúsim ju rozobrať. Teda tú báseň, nie Luciu. Kedysi na základnej škole nás nútili "rozoberať" básne a iné literárne útvary "Čo chcel básnik povedať?". Dnes sa to už asi nevyžaduje, lebo školy prešli mnohonásobnými reformami s cieľom, aby sa deti učili len to čo chcú, veď načo by bol budúcim dospelým všeobecný rozhľad, keď od malička majú v rukách mobily? A google za ušami. Ale o tom som tu nechcel...
O básňach a o básnikoch som tu už párkrát písal (najmenej 6x), takže toto nie je nič výnimočné, môžem byť stručný, aj keď básnici sú rôzni a každý je iný. Nie som odborník na poéziu, som len čitateľ, ktorý (občas) číta s porozumením. Básnici bývajú aj profesionáli, ale to je extra trieda, napriek tomu sa mi z času na čas podarí objaviť perly ducha aj tu dolu medzi ľuďmi. Nedávno ma teda zaujala báseň Lucie "Nehovor mi to".
Nehovor mi to.
Nič mi nehovor, nechcem slová.
Iba ma drž.
Tma sa vypnúť nedá,
musíš zažať svetlo.
A všetko v tej tme je jedno.
Objatie láska teplo
nesmie žiť iba v hlave.
Nikto úplne sám
nemôže cítiť nádej,
ktorú stvoria iba dvaja,
sama so sebou som sa už o tom
rozprávala.
Teraz zažni.
Nechcem slová.
Nehovor mi nič.
Nakresli do tmy dvere.
A zober ma tam, kde všetko zabudneme.
Slová sú nič proti dotykom a málo je mať lásku v hlave... Lucia sa nehrá s rýmami, všetko dáva ako fluidum do hlavy vnímavého čitateľa. Apollinaire by mal radosť ("... vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne
založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu
novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez
zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."... M. Raymond)
Na danú tému zacitujem príležitostne ešte niečo majstrovské z Milana Rúfusa:
Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje.
Benjamín Škreko je básnik, ako sa u nás hovorí, "par excellence", majster rýmov a excelentných myšlienkových pochodov, o tom niet pochýb. Zaujala ma ukážka z jeho nedávneho fb statusu:
Aspoň veršom.
Po duši krásne spiacej ženy
perlivé tečie potokmi.
Zobuď sa, láska, odomkni,
omamný mok aj vo mne pení
a prvý lúč ho krášli zlatom!
Nikdy som nebol najsmelší,
nuž ti ním aspoň vo verši
premieňam na cit každý atóm.
Jedným slovom nádherné vyznanie mimo akýchkoľvek klišé, čistá básnická radosť.
Do tretice spomeniem ešte jedného nášho súčasníka, básnika a spisovateľa Antona Pižurného. Písal som o jeho Pandorinej skrinke a možno si čoskoro od neho prečítam aj nejakú povesť.
DOTYK S NEKONEČNOM
Nežime len vo svojej
materiálnej
virtuálnej realite
a pocítime v každom okamihu
večnosť.
A iba tak
sa môžeme stať
nesmrteľnými...
Moje básnické pokusy, ak dovolíte, radšej zamlčím...
