2024/11/27

Povedz mi, čo čítaš

 Nedávno som, po dlhom čase, stretol bývalého kolegu z práce a zaspomínali sme na staré časy. Prišla reč aj na súčasnú situáciu na našom bývalom pracovisku. Nemal som v úmysle načrieť do politiky, ale on zaviedol reč aj na túto šikmú rovinu... Ostal som v pozícii poslucháča, lebo viem, ako je naša spoločnosť rozdelená a dobré vzťahy z minulosti netreba kaziť. Prečo je to tak? On je spokojný so stavom jeho vecí, ale názor si tvorí (asi) podľa novín. Aj ja som (relatívne) spokojný. Z jeho postojov mi však bolo jasné, že číta iné noviny ako ja, ale inak si rozumieme.

Namiesto pointy len malé zamyslenie po sledovaní TV relácie s humorom rokov dávno minulých (Silvester)... Nájdite dva rozdiely medzi vtedy a dnes. 

- Vtedy sa humoristi tvárili vážne (lebo robiť humor, to nie je sranda) a diváci sa zabávali, smiali, prípadne aj tlieskali (napríklad slávne silvestrovské programy, ale aj  L+S a pod.).

- Dnes sa zabávajú hlavne humoristi (tiež herci a pod., napr. taká "partička") a diváci robia "hluk", prípadne aj zatlieskajú (sú za to platení), ale hlavne sa zabávajú herci, preto sa im v súčasnosti hovorí "zabávači".

2024/11/15

Dotkol som sa hviezd

Hviezdami voláme tie objekty, ktoré žiaria vysoko na nebi a sú pre nás obyčajných pozemšťanov nedosiahnuteľné. Niektoré sa však na svojej dráhe ocitnú aj v našej blízkosti, alebo sa obyčajný človek povznesie na ich úroveň (vo fantázii, duchovne). Moje hviezdy som stretával vždy náhodne a náhodám vďačím za všetky tie vzácne stretnutia. K niektorým sa môžem vracať cez svoj archív spomienok. Pamätám si na stretnutia, s mojimi hviezdami, ale zväčša je to jednostranné, ja ich mám v pamäti a oni ostávajú v blaženej nevedomosti o stretnutí so mnou.

1958 - Bol som na premiére filmu Túžba (Vojtech Jasný, Jana Brejchová). Bol to debut Vojtecha Jasného v oblasti celovečerných filmov, originálny názov filmu bol "Touha". Bratislavská premiéra bola v kine Slovan (ak sa nemýlim), neskôr to bolo divadlo West a teraz už neviem, dávno som tam nebol. Prítomní boli herci aj režisér Vojtech Jasný. Pamätám si dobre na Janu Brejchovú, to bola dlho naša hviezda. Pred filmom bol, ako to bolo vtedy zvykom, kultúrny program. Zaujal ma najmä dynamický prednes Wolkrovej básne "Balada o očích topičových" „... Antoníne, topiči elektrárenský, do kotle přilož!hrmelo z pódia.

Jozef Banáš, spisovateľ, od ktorého som prečítal niekoľko kníh, bol na besede o svojich knihách v kúpeloch Dudince. Veľmi zaujímavé rozprávanie, kúpili sme si na pľaci 4 jeho knihy. V diskusii som reklamoval, že nespomenul svoju zbierku poézie. Priznal sa, že na ňu zabudol... Potom, po niekoľkých mojich recenziách jeho kníh, sme sa stretli párkrát, aj s Adelou raz na výstave keramiky jeho manželky. Posledné stretnutie bolo v kaviarni divadla Štúdio L+S, ktoré dopadlo trochu "nepredvídane".     

Fotograf Juraj Bartoš mal zaujímavú výstavu svojich fotografií (2009/09/18) v Bratislave, tam som mal príležitosť stretnúť sa so Stanislavom Štepkom, Magdou Vašáryovou a ekológom Mikulášom Hubom a ďalšími. Zaujímavé fotografie z minulosti. Všetkých pozdravujem.

So vzácnou pani fotografkou som sa stretol ešte raz v Bibiane.

Fantastické bolo stretnutie s Radimom Uzlom v Karlových Varoch. Naša skupinka stretla skupinku s Radimom a keďže sme sa poznali (jednostranne z TV relácií), pozdravil som ho a vznikol z toho krátky príjemný rozhovor. Úžasný človek, bral to úplne prirodzene.  Ostávajú spomienky na vzácnych ľudí...      




2024/11/12

Básnici

Slová sú len slabou napodobeninou myšlienok... Báseň, to sú rýmy, pred ktoré sa naskladajú myšlienky a emócie, alebo len ďalšie slová... Moderná báseň - myšlienky, emócie, alebo len slová, ktoré sa sem tam okorenia rýmom, alebo aj nie...

Lucia je známa z facebooku, ale aj na iných platformách a je literárne, aj poeticky aktívna. Nedávno ma zaujala jej báseň, skúsim ju rozobrať. Teda tú báseň, nie Luciu. Kedysi na základnej škole nás nútili "rozoberať" básne a iné literárne útvary "Čo chcel básnik povedať?". Dnes sa to už asi nevyžaduje, lebo školy prešli mnohonásobnými reformami s cieľom, aby sa deti učili len to čo chcú, veď načo by bol budúcim dospelým všeobecný rozhľad, keď od malička majú v rukách mobily? A google za ušami. Ale o tom som tu nechcel...

O básňach a o básnikoch som tu už párkrát písal (najmenej 6x), takže toto nie je nič výnimočné, môžem byť stručný, aj keď básnici sú rôzni a každý je iný. Nie som odborník na poéziu, som len čitateľ, ktorý (občas) číta s porozumením. Básnici bývajú aj profesionáli, ale to je extra trieda, napriek tomu sa mi z času na čas podarí objaviť perly ducha aj tu dolu medzi ľuďmi. Nedávno ma teda zaujala báseň Lucie "Nehovor mi to".

Nehovor mi to.
Nič mi nehovor, nechcem slová.
Iba ma drž.
Tma sa vypnúť nedá,
musíš zažať svetlo.
A všetko v tej tme je jedno.
Objatie láska teplo
nesmie žiť iba v hlave.
Nikto úplne sám
nemôže cítiť nádej,
ktorú stvoria  iba dvaja,
sama so sebou som sa už o tom
rozprávala.
Teraz zažni.
Nechcem slová.
Nehovor mi nič.
Nakresli do tmy dvere.
A zober ma tam, kde všetko zabudneme.

Slová sú nič proti dotykom a málo je mať lásku v hlave... Lucia sa nehrá s rýmami, všetko dáva ako fluidum do hlavy vnímavého čitateľa. Apollinaire by mal radosť ("... vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."...  M. Raymond)

Na danú tému zacitujem príležitostne ešte niečo majstrovské z Milana Rúfusa:

Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje. 

Benjamín Škreko je básnik, ako sa u nás hovorí, "par excellence", majster rýmov a excelentných myšlienkových pochodov, o tom niet pochýb. Zaujala ma ukážka z jeho nedávneho fb statusu:  

Aspoň veršom.

Po duši krásne spiacej ženy
perlivé tečie potokmi.
Zobuď sa, láska, odomkni,
omamný mok aj vo mne pení
a prvý lúč ho krášli zlatom!
Nikdy som nebol najsmelší,
nuž ti ním aspoň vo verši
premieňam na cit každý atóm.
Jedným slovom nádherné vyznanie mimo akýchkoľvek klišé, čistá básnická radosť.

Do tretice spomeniem ešte jedného nášho súčasníka, básnika a spisovateľa Antona Pižurného. Písal som o jeho Pandorinej skrinke a možno si čoskoro od neho prečítam aj nejakú povesť. 

DOTYK S NEKONEČNOM

Nežime len vo svojej
materiálnej
virtuálnej realite
a pocítime v každom okamihu
 večnosť.
A iba tak
sa môžeme stať
nesmrteľnými...

 Moje básnické pokusy, ak dovolíte, radšej zamlčím...