Perníkové srdiečka

Nedeľné odpoludnie na hrade, kde sa práve konali rytierske hry, ukážky sokoliarstva a mnoho iných atrakcií. Vyzeralo to ako na púti, plno ľudí, plné parkoviská. Prešli sme popri stánkoch s nádhernou keramikou, pokochali sme sa perníkovými srdiečkami, chutne malé, iba za dvacku, zdobené rôznymi ornamentmi, ručná práca, každý kus originál..

Originálne boli aj srdiečka, také odzadu - s tangáčmi... len zahryznúť... Presadzuje sa moderna v ľudovom umení...

Na hrade sme sa dlho nezdržali, máme ho dostatočne preskúmaný, posedeli sme si na letových predvádzaniach sokoliarov. Boli správni tí vtáci len mi trochu vadilo, keď občas po pristátí odvisli za nohu dolu hlavou. Ťažko povedať, čo si o tom myslia, ale čo sa týka stravy, asi sú spokojní. A kde je ich domov? Tam kde sa človek (vták) cíti dobre...

Od dojmov sme vyhladli, v reštaurácii sme si sadli na voľné miesto k mladej mamičke s dcérou a synom. Malá druháčka si dávala cesnačku, ktorá pekne zaváňala, až mi krútilo nos a zbiehali sa mi slinky. Zaželal som jej dobrú chuť a ona si na oplátku pustila na špacír svoju detskú pusu.. Bola to príjemná konverzácia, za chvíľu sme o nej vedeli všetko... že má dve mamy (toto je jej nevlastná) a má aj dvoch otcov... Priznám sa, na mňa boli tie jej rodinné vzťahy príliš zložité, hlavne, že ona je v tom doma...

Mama, teda tá nevlastná sa len usmievala na reči svojej malej mudrlantky. Kým dojedla polievku, vedeli sme, že sa volá Viky, že jej otec je Maďar aj o tom, aké má záľuby... Dozvedeli sme sa, že v škole má len kamarátky, nie kamarátov, lebo chlapci sa radi bijú. Viky vie pekne žmurkať... najprv pravým okom (to ju naučil otec) lebo je praváčka, potom aj ľavým a oboma tiež (to predsa vie každý). Chlapci jej generácie sa musia mať na pozore...

Čo, to objasnila aj mama, takže sme sa dozvedeli časť jej CV... Kým sme dojedli bryndzové halušky a dopili kofolu, mali sme príbeh na pekný román. Mám rád takéto improvizované, neformálne bezprostredné rozhovory a zvlášť deti sú tak úprimné, že môžete veriť všetkému, čo vám povedia, hlavne dievčatá... až kým nevyrastú a nenaučia sa klamať... samozrejme nie všetky... :) a my im uveríme...

Merci...

Niektoré dni sú tak významné, že nie je možné nazvať ich inak ako sviatkom. Včera bol taký deň, keď som mohol stráviť večer vo virtuálnej sieni Kitara, Sapporo Concert Hall v objatí organovej hudby, v podaní Moniky Melcovej a Juan Maria Pedrero.

Bol to zážitok, napriek pohodliu domova a určite si ho zopakujem, vždy vo chvíľach s potrebou dobitia bateriek...

Merci Monica... Merci Juan.

Sci-fi

Čo to vlastne je, alebo čo to bolo?

Podla wikipedie - Vedecká fantastika (science fiction [sajenc fikšon] alebo sci-fi [sajfaj]) je žáner prozaických alebo audiovizuálnych diel, v ktorých sa obraz sveta, spravidla premietnutý do budúcnosti, opiera o znalosti súčasnej vedy a techniky a o predpoklady jej vývoja.

Otázka znie: Čo sa dá zahrnúť pod pojem "predpoklady vývoja"..? V tom môže byť zádrhel, to môže byť čokoľvek, to záleží len od znalostí, zámerov a fantázie autora. Predpoklady vývoja si možno zameniť aj slovom fantázia, potom je oblasť predstáv o budúcnosti takmer nekonečná, presnejšie obmedzená fantáziou autora a to môže byť niekedy dosť malý priestor :).

Príbehy v žánri sci-fi o blízkej až vzdialenej budúcnosti, by mali svojim spôsobom nadväzovať na súčasnosť, mali by čosi povedať (nenápadne) k životným, filozofickým, morálnym, technickým, alebo iným otázkam doby, inak si ťažko nájdu čitateľa.

Určite by ste si vygúglili omnoho presnejšie a fundovanejšie názory na túto tému, toto je iba môj pohľad na vec, môj areál fantázie... Niektorí pamätníci vedia, že som tu kedysi dávno... začal uverejňovať sci-fi poviedku na pokračovanie.

Ten príbeh má dodnes otvorený koniec. Mal som vymyslenú "vedecko-technickú teóriu" pre podstatu príbehu, čas mi ju však trochu nahlodal... Ľudský príbeh bol druhoradý jednoduchý a triviálny, čo bola chyba a slabé miesto pre dramatický vývoj deja.

Tak neviem, rád by som ukončil ten príbeh... Neviem, či sa mi to podarí a či to bude čitateľné..... V súčasnosti mám oveľa menej času na také dôležité aktivity (hlúposti), ako je písanie sci-fi poviedok... Tak neviem, ale pokúsim sa. Ak to vyjde, bude to v pondelok... :)

Zatiaľ prosím milovníkov sci-fi príbehov navštívte iné stránky na túto tému, napríklad: scifi space.....

Bravčové rizoto

Štyri pekné malé okrúhle pologule na tanieri, "pocukrované" strúhaným syrom, aj dáma ku ktorej som si prisadol v jedálni, má dva kopčeky, ale zdajú sa mi väčšie... Ako tak porovnávam, oslovila ma, vraj už tie dva si odnesie domov na večeru... Prehodili sme ešte pár slov o stravovaní v tejto jedálni. Najviac si cením, že porcie hlavného jedla nie sú nadmerné, ako je to u nás v porevolučnom čase zvykom. Veď to už aj na časti mladej populácie vidieť.

Druhá vec, ktorá ma tu drží, sú chutné zeleninové šaláty.. Ku každému obedu si môžem vybrať najmenej z ôsmych druhov rôznych šalátov od mrkvy, cez kapustu, uhorky, kukuricu a čo ja viem čo ešte, všetko v rôznych úpravách až po čerešničku na torte v podobe feferónky... Len minulý týždeň som neodolal a vybral som si šišky, mali lákavý vzhľad, priam sa núkali do úst... Boli výborné, len som vzápätí ľutoval, že sa k nim nehodí žiaden šalát...

Keď nedávno prišli s anketou, ako ste spokojní s našimi službami?... na všetky otázky som s čistým svedomím volil tie najpozitívnejšie odpovede... Kvôli tejto jedálni rád chodím do práce...

Búrka v garáži

Dnešná búrka zasiahla našu záhradu iba svojim okrajom. Len tak tak sme stihli dobehnúť k autu, ktoré bolo potešené, že sa konečne poriadne poumýva. Niekoľko minút lialo tak, že stierače nestíhali. Keď som konečne otvoril dvere garáže, za tých pár sekúnd zmoknutý ako kura, prišiel mi na um príbeh o stvorení sveta...

Na počiatku nebolo nič, iba slovo... potom vznikol ten úžasne dokonalý svet, vesmír kde všetko má svoj účel, všetko so všetkým je v súlade, všetko je v dokonale vyváženom vzťahu a v pohybe. Pri tej zložitosti sa my, ľudia nemôžeme ani pozastavovať nad tým, že občas niekde príde ku kolízii, ku katastrofe.

Kolízie a katastrofy sú súčasťou božského systému, nie je to výmysel pekiel, je to súčasť cyklu život - smrť a pokračovanie života so znovuzrodením... Fascinuje ma dokonalosť všetkého, i to ako je to všetko vzájomne poprepájané a vo svojej podstate dynamicky vyvážené. Všetko má svoje miesto, svoj účel, až kým sa neskončí jeho čas.

Takéto myšlienky sa mi preháňajú hlavou, keď sa mám s autom vopchať do garáže plnej rôznych vecí, ktoré vzájomne do seba zapadajú až tak, že auto sa tam zmestí len tak na tesno a niekedy aj s odretými ušami. S tou garážou to bolo tak, ako so stvorením, najprv nebolo nič, potom padlo slovo, dve, kopa ďalších slov a tak vznikla garáž.

Čistá panenská garáž 3,5 x 6 m, prázdna podlaha, iba auto. Prázdne diery volajú po naplnení, tak som nakúpil železo, dosky a zostavil som na čelnej stene regál. Regál v garáži treba... Zakrátko bol zaplnený zbytočnosťami z bytu... Potom v práci likvidovali trezor, masívny ohňovzdorný skriňový trezor za 50 Sk, no nekúpim to?

Odvtedy zamykám prázdne zaváraninové fľaše do trezora... Ešte stále sa tam celkom dobre vošlo auto, bolo treba s tým niečo robiť... Aby som to nenaťahoval, tak iba stručne - zo starej hudobnej skrine a liatinového závažia tatramatky som urobil vedľa trezora pracovný stôl, vedľa stola sa uvelebil starý šijací stroj z čias Márie-Terézie (nemá niekto záujem?).

Vedľa Márie-Terézie stojí starý perinák, kôš na odpadky a dcérin nepoužívaný horský bicykel... Nad trezorom sú uložené dielce z rozobratej vstavanej skrine (zídu sa, potrebujem v garáži ďalší regál na zbytočnosti), zatiaľ musím pri nastupovaní do auta skláňať hlavu, aby som neprišiel o ucho, alebo o oko...

Čo mám robiť, keď mi garáž prerastá cez hlavu? Je živá a bujne rastie, teda aspoň jej vnútorné orgány, lebo strecha a dvere zatiaľ držia. Zdá sa mi, už dosť nebezpečné schovávať tam aj auto... Čo s ním? Nekúpi niekto auto s výborne zabehnutým motorom? Alebo si dám inzerát a kúpim ďalšiu garáž, len aby sa história neopakovala...