Zo sféry mikrosveta

Mikrosvet je podľa mňa to čo vidím a cítim na vlastné oči, uši (a nos), teda skoro všetko v dotyku s realitou. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, to vraj povedal Ján Amos Komenský. Ten výrok má aj niekoľko zaujímavých variácií. Vo všeobecnosti sú slová veľmi ohybné a do istej miery aj nejednoznačné. Ak pospájate slová do vety, ešte to nemusí byť presne to, čo nám vnukla myšlienka. Preto je lepší rozhovor z očí do očí (z úst do úst). V rozhovore možno vyslovené opraviť, vysvetliť, či odvolať, alebo upresniť ďalšími slovami. V písomnom prejave je to v aktuálnom čase skoro nemožné. 

Priateľstvá ľudí tiež patria do sféry mikrosveta každého z nás, ale majú aj zopár spoločných čŕt a vlastností. Nemám na mysli pravidlá sociálnych médií ako "facebook" a podobne, ale to čo sa šíri pri rozhovore ako fluidum z úst do úst. V nedávnom období "rúškovania" to preto bolo ťažšie... :)

Priateľstvu sa dávajú rôzne prívlastky a je rôzne definované, napríklad "skutočné", "pravé", "najlepší priateľ" (najčastejšie pes), falošné priateľstvo a podobne. Skúsil som to vyhľadať systémom UI na internete:

- Priateľstvom označujeme starostlivý, láskyplný, hravý a obvykle silný emocionálny vzťah.   

- Skutočný priateľ je viac ako kamarát či známy – je to takmer člen rodiny, psychológ i bútľavá vŕba v jednom. Nemôže existovať bez porozumenia.

- Vzťah priateľstva sa zvyčajne považuje za typ väzby s menším vplyvom na citový život ľudí...Vychádza z vôle každého účastníka. 

-  Pravý priateľ je priamy, vie sa prispôsobiť, venuje svoju pozornosť, dopraje bez závisti a poskytne priestor. Ak takého vo svojom živote máme, patríme k šťastným ľuďom. 

- Priateľstvom sa zaoberala aj Slovenská akadémia vied. Výskum, ktorý trval niekoľko rokov, dal jasnú odpoveď. Pre Slovákov je priateľstvo veľmi dôležité. Ruka v ruke sa s ním spájajú aj iné hodnoty.

- Už niekoľko rokov sú novým fenoménom sociálne siete. Výhodou je, že nám pomôžu nájsť priateľov z dávnych čias a zároveň vytvoriť virtuálne kamarátstvo s tými, ktorých sme dovtedy nepoznali. Psychologička Katarína Dobrovodská hovorí: „Sociálne siete môžu byť veľmi prospešné, ale aj veľmi deštrukčné".   

Dopočutia priatelia...

imprimatur

 

Verejnoprávnosť má zmysel

To som nevymyslel, to mám aktuálne odpočúvané zo Slovenského rozhlasu. Je to síce iba reklamný slogan, ale otázka je, prečo práve teraz? Aký je aktuálny stav verejnoprávnej RTVS a čo vlastne znamená verejnoprávnosť? 

Podľa Stanislava Bašku na blog.sme: 

"Dodnes nikto presne nezadefinoval pojem verejnoprávnosť. Tak sa o to pokúša slovenská vláda na čele s Róbertom Ficom. Vybrala si na to zaujímavú cestu. Žiadna z doterajších vlád to nepovedala otvorene, až tá súčasná: ... chceme mať vplyv v Slovenskej televízii a v Rozhlase.“ Vládu si volí občan, alebo tiež inak povedané, verejnosť. Po demokratických voľbách vznikne vláda. Získala najviac hlasov a preto má právo, mať vplyv vo verejnoprávnych médiách...Takže verejnoprávne média sú vlastne média, ktoré patria vláde, lebo bola demokraticky zvolená verejnosťou, takže má na to právo." (diskusné vlákno 14x pod článkom nebolo nájdené)

Denník n si o tom myslí svoje:

Verejnoprávna televízia má byť príkladom nediskriminačných postupov, voči menšinám citlivého jazyka či dôsledného dodržiavania rovného prístupu k rôznym sociálnym skupinám. Podstatou verejnej programovej služby je poskytnúť kvalitný, vyvážený a univerzálny obsah a informácie vo verejnom mediálnom priestore...

Iná definícia verejnoprávnosti:

Verejnoprávnosť sa dá nazvať zjednodušene službou občanovi, na ktorú má v zmysle Ústavy SR právo na informácie. Pod ústavným právom na informácie rozumieme nielen oblasť spravodajstva a publicistiky, ale aj právo na informácie sprostredkované umeleckými a ďalšími televíznymi reláciami. STV má povinnosť vysielať programy spĺňajúce základné kritériá etiky, humanizmu, objektívnosti, pravdivosti... 

Aktuality.sk majú názor založený na ekonomike:

Verejnoprávne médiá by mali byť jedným z garantov práva na objektívne a vyvážené informácie. Štát by mal zabezpečiť nielen ich ekonomickú a politickú nezávislosť, ale aj dôslednú verejnú kontrolu.

(... možno práve o to ide vláde...)        

Na stránke RTVS je verejnoprávna funkcia definovaná stručne asi takto:

RTVS je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, zriadená zákonom č. 532/2010 Z. z., ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania...

Programy RTVS utvárajú podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.

K tomu hádam nie je čo dodať... Stačí porovnať s realitou. O všetkých aspektoch by sa dalo diskutovať, polemizovať, lebo asi je niekde chyba. Keby nebola, nebolo by treba o tom hovoriť.  

Mimochodom, pozrime sa na štatistiku (nezáväzne): Na Slovensku je jedna verejnoprávna rozhlasovo-televízna organizácia, ktorá má 3 TV kanály okrem športu). Komerčných TV, na ktoré vláda nemá žiaden dosah je, v počte kanálov 10 v presile. Žiaden z nich sa nemusí riadiť verejnoprávnosťou (vyváženosťou), teda tým, čo by hlavne poctivé spravodajstvo a komentáre mali obsahovať. 

Aký je môj záver k tejto diskusii? Nie je to prvýkrát, čo u nás dochádza k snahe vlády o "umravnenie" verejnoprávnej televízie. Už od čias Mečiara, cez Radičovú a Matoviča... Potichu, alebo nahlas žiadna vláda nechcela nechať verejnoprávne médium bez svojho vplyvu v presile iných médií v duálnom systéme, ktorý máme na Slovensku od vzniku samostatnosti. Menia sa formy vplyvu (nielen zo strany vlád), ale podstata a poslanie verejnoprávnosti ostáva rovnaká (je jedno, či ide o RTVS, alebo „Slovenskú televíziu a rozhlas“):   

"Utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť spoločnosti."

 

Vice versa

Môj svet, aj ja sme 18 naopak. Áno, môžem to tu napísať, veď aj tak to skoro nikto nebude čítať... 5 až 20 čitateľov za týždeň, to nie je žiadna sláva (ale možno, z historického pohľadu o 1000 rokov...). Kde sú tie staré dobré časy, keď tu existovala úžasná komunita blogerov-čitateľov? Na ilustráciu, waboviny majú cca 1750 článkov a 3310 komentárov. Začalo to v auguste 2006 a s väčšími, či menšími prestávkami trvá dodnes. 

Už Konfucius veril, že úsudok a múdrosť sú dôležitejšie ako bezmyšlienkovité rešpektovanie pravidiel... Tiež povedal, že človek by mal milovať všetkých, ale držať sa v blízkosti dobrotivých a morálnych a ak mu zvýši energia, mal by veľa čítať... A ešte jedna myšlienka z knihy (lebo čítam). Múdrosť sa dá naučiť tromi spôsobmi: uvažovaním (najvznešenejšie), napodobňovaním (najľahšie) a skúsenosťou, ktorá je najtrpkejšia (platí to dodnes aj v politike, možno dvojnásobne).    

Sokrates sa vraj prirovnal k pôrodnej babici, ktorej úlohou je rodiť myšlienky. Táto myšlienka sa dosť podobá mojej, o ktorej som písal v roku 2007. Platón si myslel aj to, čo sme už prakticky zažili: Ideálna spoločnosť by si mala osvojiť spoločné vlastníctvo (odstrániť pokušenie získavať súkromný majetok). Vláda by mala udržiavať sociálnu harmóniu, spravodlivosť a odstraňovať akýkoľvek potenciálny zdroj korupcie. (cca 375 pred N. L.) Niektoré myšlienky sú večné, tak sa možno aj k tejto ešte raz vrátime.

V roku 1002 spísala Sei Šónagon zápisky s názvom "Dôverné zošity". Ide o zmes denníkových záznamov, osobných úvah, postrehov a početných zoznamov, ktoré nám poskytujú pohľad na vtedajší japonský život...  Je to žáner, v ktorom sa náhodne spájajú neformálne a často nesúvisiace literárne fragmenty, zvyčajne inšpirované osobnými skúsenosťami autora a jeho okolím... 

Prečítajte si ešte raz tú definíciu žánru a máte stručnú charakteristiku žánru Wabovíny. 

Všetky citácie a grafický motív, sú voľne prevzaté z úžasnej knihy Daniela Smitha "50 kníh, ktoré písali históriu sveta", zo slovenského vydania vo vydavateľstve Ultimo Press, Bratislava 2023.

 

Přání k narozeninám

"Začínam česky, neboť jsem právě zhlédnul pravou českou komedii." Dúfam, že sa mi tá čeština podarila, lebo už som vyšiel z cviku, keď som na vojenčine celé dni počúval češtinu a dokonca som prvé amatérske básne napísal po česky. Dnes je iná doba, básne sú už v dejinnom šuplíku a facká nás prozaická realita, ale k veci: 

Práve som dopozeral... ale to by som sa opakoval, takže český film "Želanie k narodeninám" ma oslovil, aj pozitívne precvičil "bránicu". Som naozaj príjemne prekvapený touto, takmer klasickou českou komédiou (2022), konečne niečo čo sa, podľa mňa, vydarilo na sto percent. Nechcem písať recenziu, len sa krátko zmieniť o zopár postrehoch z tohto filmu. 

Ide v ňom o rodinnú zápletku a napriek všetkým výhradám v niektorých recenziách na "csfd.sk", že niektoré scény sú mimo reálnych možností, že tak by sa  nikto v živote nechoval... No a čo, veď o to ide v komédii, aby sme sa zasmiali na tom, čo by sa v bežnom živote nemohlo stať. Je to základný atribút filmu, má nás klamať a komédia rozosmiať, aspoň sem-tam. 

Želanie k narodeninám, ako by nadviazalo na dobré (staršie) francúzske, ale i české komédie. A ešte jedna zvláštnosť - vo filme hrajú českí herci, nie ako to v posledných rokoch býva, že je obsadenie česko - slovenské. Holubová neskutočne príjemná, aj keď hrá rodinného generála, proste šťastná voľba u všetkých. Situačný humor spájal zdanlivo neskutočné scény do súvislého toku zábavy. Ani Troška by sa za tento film nehanbil.  

Na záver už len malá poznámka k tomu, že "tak by sa nikto v živote nechoval"... Naopak, v prehnanej podobe a štylizácii sa dali spoznať skutočne reálne ľudské vlastnosti, ktoré pozorujeme každodenne. A už iba jedna poznámka - takmer hlavnou zápletkou filmu je "priateľstvo" dvoch mužov, ale je to zobrazované s mierou, ale hojne a vhodne využité v situačnom humore filmu. Čo už, zdá sa, že dnes to musí byť v každom filme, buďme realisti. Ako kedysi - láska k jednej mocnosti...     

Namiesto pointy si požičiam citát z diskusie na csfd.sk od "Vyrdasa": "Nicméně na dnešní poměry se jedná o nadprůměrné dílo... Súhlasím.

    

Simona, včera a dnes

Inšpirovalo ma vyjadrenie, že Simona je prvá "stendapistka" na Slovensku. Neviem, kto to povedal, len som to začul z niektorého reproduktora v domácnosti. Zaujalo ma to poradie, ale veď aj blogeri sú tak trochu "stendapisti", akurát, že ich scénou nie sú dosky "čo znamenajú svet", ale obyčajný monitor a klávesnica.    

Simona je fajn, srandu potrebujeme k životu ako soľ do bryndze, inak by nechutila ani Slovákom. Či je však Simona prvá, to je otázka. Byť, či nebyť, to je otázka... To hádam ani nie. My niektorí sme ešte nezabudli napríklad na Magdu Pavelekovú, bola to síce herečka a komička, to sa nevylučuje, ale vedela ľudí zabávať aj sama "na pódiu" a huba (ústa) jej chodila aspoň tak ako dnešným moderátorkám. 

A mali sme aj zopár "stendapistov" (ergo ľudových rozprávačov). Ani o tých v minulosti nebola núdza, myslím (a viem), že v žiadnom období nám nechýbali. Ja si pamätám, za svoj krátky pobyt na Slovenskej zemi Uja z Detvy (Ľudo Zelienka), Andera z Košíc (Ján Pisančin), Strýca Marcina z Pezinka (Milan Mlsna) a Ďuriho Štachitku (Elemír Erby z Košíc), ktorý šíril východniarsky humor. 

S Milanom Mlsnom som sa raz aj stretol v krčne v Pezinku, ja na pivo, on na vínečko. Proste ide o komikov (zabávačov, dnes stendapistov), ktorí nás vedeli zabávať a hlavne rozosmiať v ťažkých časoch. V ich rozprávaní bol humor, ľahká irónia a tiež zrkadlový obraz vtedajšej spoločnosti. Dnes je to podobné, len sa mi zdá, že tí odvážnejší do toho nahodia aj kúsok vysokej politiky, ale to len keď vycítia takú náladu obecenstva. Sú slobodní, bez obmedzení až do úrovne vlastnej odvahy.  

Povedzme si však na rovinu, čo sú to ťažké časy? Hádam si niekto prizná, že tieto terajšie sú ľahké? Ľahké boli vždy len tie staré dobré časy.  Ľahké to dnes nemajú ani humoristické (sic) časopisy, ako také Woloviny (preboha, to je skoro ako Waboviny), alebo Kocúrkovo. Ale ani iní to nemajú ľahké, aj p(P)ravda sa dá kúpiť. Dnes som to výnimočne skúsil a neprekvapila ma len cena 1,40 €, ale aj titulok (asi takto):"... Naše F-16 môžu zostať v USA do roku 2026". Padol mi kameň na otlak, len na čo sme ich vlastne kupovali? Nabudúce si radšej kúpim to Kocúrkovo... 

Zalovil som v pamäti a prepadol som sa do roku 1968. "Pravda na weekend" vtedy stála 1 Kčs. Podobnosť čisto náhodná:

 

Ten rok bol zázračný. Zaujal ma v Pravde z 1. novembra 1968 aforizmus: "Pri nedostatku holej pravdy je aj striptýz dobrý".  Alebo aj tento (už vtedy): "Niektoré noviny sa tlačia iba preto, aby kryli prechodný nedostatok iného papiera".  

p.s. - p.f. 2024

 

 

Antonova skrinka

Je podobná tej od Pandory, v ktorej sa ukrývalo dobro aj zlo. Trápenia, strasti a choroby zatvorené v skrinke, ktorú Pandora otvorila, boli uvoľnené medzi ľudí. Pandora skrinku rýchlo zatvorila, ale to už na dne skrinky ostala len nádej. Tento starý mýtus sa zachoval v rôznych verziách, podobne, ako sa píšu ľudské dejiny, vyberáme si, čo sa nám akurát hodí... Čo je pre niekoho utrpením, inému môže prinášať radosť aj nádej. Nádej je symbolicky aj na dne Pandorinej skrinky od Antona Pižurného.

Antonova zbierka (OZ Paradajz 2013) obsahuje 64 básní, ktoré sú lyrickou výpoveďou človeka postihnutého láskou, ale aj sklamaním a ktorému nakoniec ostáva to najdôležitejšie: nádej. Prvá časť knihy je o Bielej vdove, so záhadným podtitulom - Štrnásta komnata.

Oceán vzdúva sa, je na obzore loď,
ktorá však čakala na iných dvoch.
Rozbité srdce na dno hĺbky vhoď.
Hojdajúc klesne tam, kde sídli Boh. 
 (V strede zeme)

Priprav sa na cestu. Novú a rovnú.
(To ešte nevieš, že má tvar kruhu)
Choď stále za srdcom. Nemôžeš uhnúť.
Máš možnosť jedinú, nijakú druhú.
(Dúha je most)

 

Stále iba na začiatku.
Sadím v duši ľalie
Vychutnaj si chvíľu krátku.
Preži, čo ťa zabije.
(Kľúč ukuj)

 

Ťažko sa opisuje štýl básnickej reči, najlepšie je precítiť ju aspoň v krátkych ukážkach. To platí všeobecne o poézii, lebo poézia sa nečíta, ale prežíva. Na zbierku Pandorina skrinka sa musí čitateľ uvoľniť a precítiť to, čo sa skrýva v zvláštnych metaforách, spájať si to, čo sa zdá byť nespojiteľné a nakoniec prežívať budúcu nádej.

 

Anton Pižurný, Pandorina skrinka, OZ Paradajz 2013

Druhé vydanie ilustrovala Mária Šefferová.

 

 

 

Bez nadpisu (tri bodky)

Ktosi sa raz vyjadril, že v novinách stačí čítať názvy článkov, aby ste všetko napísané pochopili. Je to zjednodušenie, ale má to racionálny základ, lebo podľa pravidiel žurnalistiky má mať článok štruktúru obrátenej pyramídy. Najdôležitejšia informácia je hore, teda nadpis článku je nosným prvkom. Šéfredaktor (alebo majiteľ) potom, v prípade potreby môže škrtnúť odspodu pár viet a zmysel článku ostane zachovaný.  

Skúsil som čítať len samotné názvy a uvažovať, či je treba čítať ďalej, alebo nie. Často je tá informácia v názve taká jasná (niekedy až taká jasná ako autor článku), že sa dá okamžite povedať podľa klasika: "Vsjo jásno, čem bukvy?" Výber mojich nadpisov:

Boj o pozemky trval štvrťstoročie. Posledný verdikt zabezpečil Košiciam daň... (boj o dane. Poznáte ten vtip, že koľko platíš dane? Ja nič, mne dáva zadarmo.)... Prezidentka napadla paragraf 363... (bude inzultácia?)... Budajovci chcú ešte raz skúsiť reformovať RTVS (božechráň)... Prezidentka UPOZORŇUJE na veľký problém... (malé vidíme všetci)... Eurokomisia urobila RÁZNY KROK... Fico ukázal ŠOKUJÚCE NAHRÁVKY... Exkluzívny rozhovor s umelou inteligenciou o demokracii (Ta ne? A s kým iným o demokracii?)... Pápež znova o homosexualite... Chaos v politike, chaos v spoločnosti... (čítal som knihu Teória chaosu. Jediná kniha, v ktorej chýbalo 10 dôležitých strán s pointou, takže neovládam ani teóriu.)... Kto po Františkovi... Milan Kňažko o prezidentoch: Kováč bol užitočný, Kiska škodlivý, Čaputová je niekde medzi tým... (Ešte by mal zhodnotiť ministrov zahraničných vecí)...

Nie, toto nebolo o politike, maximálne len odraz lesku našej milej spoločnosti. Veď o čom písať takto pre nikoho? Už som chcel písať o umelej inteligencii, ale stále ma niekto predbieha. Možno práve tá Umelá! Veľmi sľubná bola téma: "All You Need Is Love". Do tej sa nikto nehrnie. Časy keď sa spievalo o láske a o mieri sú dávno preč. Chcel som sa opakovať, lebo opakovanie je vraj matka, ale už neviem čoho.  

Nabudúce hádam napíšem niečo o stranách. Napríklad o ľavej strane a o pravej strane. Vždy keď si dávam okolo krku šál, najprv preložím ľavú stranu šálu na pravú stranu a pravou rukou pravú časť naľavo. Potom si oblečiem zimník (teraz v zime) a znovu pasujem šál - pravou rukou doľava, a až potom (navrch) ľavou doprava. Presne naopak, ako bez kabáta. Alebo je to predsa inak? Vyznajte sa potom v politike, keď sa nevyznáte ani vo svojich rukách...

Spovedné tajomstvo

Neuveriteľné, že onedlho sa skončí tento rok 2021 a budeme si musieť zvykať na nový. Na kapustnicu sa vrhnem až vo štvrtok, ale všetky suroviny už sú v pohotovosti. Okrem kapustnice treba nachystať aj riadnu náplň humoru do silvestrovských až novoročných výbuchov radosti. Na televíziu sa nemožno spoliehať, tak kde vziať a nekradnúť? Bývalý Roháč bol v tomto smere výborným zdrojom veselosti. 

Nič také už dnes u nás bohužiaľ neexistuje. Aj tú hromadu odložených Roháčov, ktorú som dlho skladoval som v nádeji na lepšie časy humoru vyhodil do papierového kontajnera. Práve som dočítal zaujímavú humornú knihu "Spovedné tajomstvo", ktorú napísal a vydal v roku 2018 Peter Valo (vianočný dar, ďakujem). Je v nej kopa srandy, ale sranda je trochu zvláštny druh humoru. 

V stručnosti ide o príbehy žurnalistu na základnej vojenskej službe v Čsl. ľudovej armáde. To mi celkom pozitívne rezonovalo s mojimi skúsenosťami (a pripomenulo Švejka), aj keď moje vyjadrovanie je na hony vzdialené od natívneho vojenského slangu tých čias ako ho použil Peter Valo. V ďalších príhodách sa Valo pohybuje v okruhoch novinárskych reálií tých bizarných čias. 

Možno súhlasiť s tým, ako opísal vtedajšieho ducha doby Peter Valo. Zabŕdol aj do obdobia poslednej (bodaj by) vojny a čo je obdivuhodné, opísal, takpovediac "zvnútra" aj tzv. nežnú revolúciu, keď sa zo súdruhov stávali podnikatelia a budovatelia kapitalizmu. Boli to tiež časy plné srandy. A hádam aj dnes, keď sa neuznaní revolucionári dostali k moci, sranda v zmysle Valových príhod pokračuje. Len to už začína byť vážne.

Na ukážku: 

Myšlienky sú silnejšie ako zbrane... prečo by sme mali nechať myšlienky našim nepriateľom? Kto rozhodne o tom, ktoré myšlienky sú správne? No predsa my (UV)

Sprivatizoval firmu ako malinu. O pol roka ju vytuneloval a predal. Peniaze vrazil do siete reštaurácií s hracími automatmi.

V komentároch (a zajtra budú) čakám hlavne silvestrovské vtipy :)

Dary

 Vianočné obdarovávanie už máme za sebou, všetci sa tešíme, nikto nekalkuluje a to je dobre. Čaká nás silvestrovský záver roka, ktorý si pamätáme ako plný humoru. Najprv to bývali estrády z rozhlasu, František Dibarbora a ujo z Detvy. Neskôr na chvíľu zažiaril Milan Markovič. Dnešní humoristi sa nechytajú ani zďaleka. Je to škoda, lenže dnes je taká doba, že za srandu sa považuje len to, čo sa vysmieva z aktuálnych, alebo ešte nedávnych politikov. 

V televízii sme tiež zažili obdobie rozkvitu humoru. Rádi spomíname na staré "Silvestre", na českých protagonistov nám blízkeho humoru, na Lasicu a Satinského... Aj v TV Silvestroch v posledných rokoch prevláda všeličo, len kvalitný humor akosi chýba. Neočakávame preto príliš od tohto najnovšieho, ale radi sa dáme prekvapiť. 

Paradoxne, keď sme mali jeden, či dva kanály, bolo humoru viac, ako teraz keď ich máme 120. A na Nový rok sme vždy mávali prejav prezidenta, len teraz nebude prezident, ale prezidentka. Vlastne je to jedno, v novoročnom prejave nikdy nebolo nič zaujímavé, ale aj tam sa občas dala nájsť sranda. Tak nech aj teraz bude.

Veteš

Veteš je gramaticky ženský rod, knižný a zastaraný výraz pre starú, dlho používanú nepotrebnú vec. Aj gramatika Google to podčiarkuje ako nevhodné, nespisovné slovo.Tak sa nedá nič robiť, musím písať o niečom inom a núkajú sa Vianoce. Nie tak, ako si to väčšina ľudí z našej kultúry predstavuje. Ide o veci súvisiace s Vianocami, ako sú rôzne ozdoby na stromček, vetvičky a slovo "purpura". 

Neviem, čo to znamená, lebo purpur (mužský rod) je sýtočervené farbivo s nádychom do fialova, vyrábané v staroveku z morských živočíchov. Ten výraz má mnoho významov, napríklad poľa Wikipédie je to  aromatická zmes korenia, drevených smolných pilín alebo triesok a vonných bylín, ktoré slúžia k vytváraniu aromatických vôní a dymu na Vianoce. Dnes máme miesto toho rôzne spreje a ženy voňavky. 

Podľa inej definície je "purpura" zriedkavý zdravotný problém, ktorý sa vyznačuje výskytom červených škvŕn na koži. Lieči sa pomocou krémov bohatých na vitamín K. Z uvedeného plynie, že ak niekto spomenie purpuru v období Vianoc, ide zrejme o aromatickú zmes korenia a z toho plynúce vône. 

My tie vône nepoznáme, nesypeme korenie na rozpálenú platňu, ale dôverne poznáme vôňu dlhoročne zhromažďovaných ozdôb na stromček, rôznych elektrických sviečok, už niekoľko rokov z úsporných LED diód. Výhodou všetkých týchto ekologicky uschovávaných vecí je to, že sa vyťahujú len na pár týždňov, teda nepadá na ne prach storočí a šetria našu zem a prírodu.

Aby som nezabudol, želám vám všetkým príjemné prežitie Vianoc hoci sú pod patronátom lokdovnu. Do purpury si dajte aj trochu dezinfekcie a zaspomínajte na roky, keď boli Vianoce tak naozaj. 

 

Rozmer duše

Čítam Valkýry od Paula Coelha a zaujalo ma slovné spojenie "zväčšila sa mi duša". Nalistoval som si jeho životopis a hodnotenie tvorby. Vraj vo svojich knihách hľadá to, čo väčšina spisovateľov, teda   porozumenie medzi ľuďmi. Ani Robinson na pustom ostrove nebol sám, musel hľadať porozumenie so svojim Piatkom, ale aj s kozou. Napriek hľadaniu, málokedy nachádzame porozumenie, lebo viac veríme slovám, ako ich významu. Pritom je jasné, že každé slovo môže mať niekoľko významov. Napríklad aj taká duša a jej rozmer.

Každá diskusia stojí a padá na porozumení. Nielen na porozumení slovám, ktoré sú v zásade dané, ale aj na ich farbe, obsahu a súvislostiach s ostatnými slovami vo vete, alebo lepšie povedané v myšlienke. Každá diskusia by preto mala začať tým, že si zadefinujeme význam rozhodujúcich slov. Zdá sa mi, že duša je vo svojej podstate veľmi široký pojem, lebo obvykle zahŕňa celý svet, teda všetku prírodu, aj to čo je nad ňou a to je zase duša. Veľká, všetko zahrňujúca duša.

Najťažšie je zadefinovať si význam takých pojmov, ktoré nie je možné uchopiť, uvidieť, ani počuť. Preto som mal vždy radšej náuku o strojoch, ako o elektrine. Nič však nie je dané definitívne a osud čiže okolnosti, ma naučili vnímať aj elektrinu ako dobrého priateľa. Možno raz porozumiem aj duši. Filozofické pojmy sme si vymysleli preto, aby sme mohli aj o pocitoch a stavoch duše diskutovať a pochopiť aj to nepochopiteľné. Vidieť na seba aj na iných zhora i zvnútra súčasne, ako zbiehanie koľajníc v nekonečne.

Práve preto sa vybral Paulo so svojou ženou Chris do púšte, kde mali stráviť 40 dní, aby rozšírili svoje duše. Táto vďačná literárna schéma mu je blízka, lebo asi o to isté sa pokúšal aj cestou na púti do Santiaga de Compostela v inej knihe. Aj mnohí iní tam chodia, aby sa našli, aby sa videli zvnútra a zároveň z nadhľadu. To je chvályhodné. Stačí uveriť, hľadieť za obzory sveta a zabudnúť na druhé vedomie, ktoré opakuje tie nestráviteľné denné všednosti, ako je starosť o telo, chlieb a víno a spánok v dobrej posteli.

Je to moja druhá kniha od Coelha a ešte som ju ani nedočítal. Hádam mi ku koncu dopovie to, čo začala a rozšíri sa moja duša. Najprv však zadefinovať obsah toho slova...    

Je to tak

Každá doba si vytvára vlastné znaky, alebo inak aj charakter(istiku). Začnem z druhého konca. Poézia je stará ako písmo, veď aj klinovým písmom napísaný epos o Gilgamešovi svedčí o  charaktere tej dávnej doby. Už vtedy sa básnici a zapisovatelia legiend zamýšľali nad tým, kto sme a kam (a ako) smerujeme. Epos o Gilgamešovi pochádza z čias siedmeho storočia pred Kristom, ale jeho základ pochádza vraj až z doby 2000 rokov pred našim letopočtom.

Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.

"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.

Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...

... obraz
na ktorom sa rútiš do seba
ako by som predsa len bola tvoja
narušená statika.

Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):

amen
namiesto náruče
som rozvážne otvorila ústa

Tak jednoduché a výstižné: Namiesto náruče otvárať ústa! Rozvážne, ale aj premyslene, cielene a úskočne a podlo a v službách vyšších, či nižších mét kohosi. Tak to iste poetka nemyslela, ale je to tak.


____________________________________________________

Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej  súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.

PS:

Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.

Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010  (výborná)

Knižná psychohygiena

Po prečítaní knihy by si mal čitateľ nechať chvíľu doznievať zážitok z prečítaného života. Ten čas je rôzny, podľa pôsobivosti knihy, podľa žánru a podľa toho, ako silno čitateľ prežíva osudy románových postáv. Lebo nie každý osud človeka vplýva rovnako na každého čitateľa. O zvieracích osudoch z kníh ani nehovorím. Napríklad taká dvojica Bella a Sebastián, ťažko povedať, ktorý osud je dojímavejší.  Takže, aká by mala byť hygienická prestávka medzi dvoma knihami?

Roboti to majú jednoduché, napríklad Číslo 5 z filmu "Číslo 5 ešte žije" prelistoval knihu rýchlosťou blesku a už ju mal v pamäti. Vzápätí ďalšiu a tak mal od večera do rána prehľad o všetkých ľudských osudoch a histórii. Podľa toho, na akú knižnicu natrafil. Lenže roboti to majú jednoduché, oni nemajú v programe emócie (možno raz budú mať, keď ich my stratíme). Dalo by sa to porovnať napríklad aj s vínom. Notorik je ako robot, vypije pohár vína a hneď môže ďalší.

Ochutnávač, znalec, však hodnotí víno inak, podľa zraku, čuchu a až na konci aj podľa chuti. U vína posudzuje zrakom predovšetkým čistotu, farbu a hustotu, prípadne aj šumivosť a perlenie. Čuchom posudzuje intenzitu vône odrody, pôvod, vek a zdravotný stav vína. Pre posúdenie chuťových vlastností nechá pôsobiť víno na všetky chuťové kanáliky svojho jazyka. To dosahuje prevaľovaním vína v ústach. Potom už všetko vie a ani nemusí ochutnávané víno vypiť. 

Keby to tak bolo s knihami, stačilo by pozrieť si aký má obal, väzbu a ilustrácie, prípadne kvalitu papiera a typ písma. Vôňa knihy by však nemala byť rozhodujúca, len tie, ktoré sú tlačené zastaralou technikou a zapáchajú ako novinové denníky, by dostali to najhoršie hodnotenie aj bez prečítania. Pre chuť by stačilo prečítať zopár strán, nechať si ich poprevaľovať v duši a vypľuť, alebo dočítať. Komplexné zhodnotenie knihy preto môže zodpovedne urobiť len knižný notorik.

Pri striedaní kníh by však aj notorik mal zachovávať medzi dvomi knihami nejaký hygienický "predel". Predstavme si, že som práve dočítal detektívku, v ktorej sa od začiatku do konca  vraždí, pátra a prenasleduje. Zlých pocitov a napätia sa treba zbaviť skôr, ako sa začítam do romantického príbehu, nebodaj do lyrickej poézie, inak by sa mi tie nesúrodé atmosféry mohli premiešavať a mohol by z toho byť lacný vínny strik. Radšej si preto nalejme čistého vína a medzi odrodami si vypláchnime ústa. Hoci aj televíznym seriálom, v ktorom naozaj o nič nejde.

Divadelné postrehy

Nitrianske divadlo je kamenné a to v pravom slova zmysle. Napriek tomu sa dokáže aj smiať a Nitrančania  ho majú radi. To je prvý postreh z predstavenia "Pýcha a predsudok". Dlhšia prestávka v mojej návštevnosti v tomto divadle ma ospravedlňuje, že som si všímal aj veci, ktoré by sa do žiadnej recenzie nemali vpustiť. Na druhej strane, toto ani nie je recenzia, ale iba niekoľko málo dojmov bez originálnych "teatrologických" pojmov.

Predovšetkým, nikomu neodporúčam dať si v Nitre pred divadlom zmrzlinový pohár. Netvrdím, že to bol jediný dôvod, prečo sa mi na začiatku predstavenia strašne chcelo spať. Ale vydržal som. Bol to kus, inak  neobvykle dlhý, ale režisér na tom trval. Predstavenie sa rozbiehalo veľmi pozvoľne. Mal som aj zmätok pri rozpoznávaní jednotlivých postáv žien (a nebol som sám), ktorých tam bolo 5 a všetky v rovnakých bielych šatách.

Sedeli sme niekde v strede hľadiska, podľa tvárí bolo ťažké sa orientovať. Tak som dostal taký inovačný nápad, že v tomto predstavení by mohli mať herečky na chrbte našité meno, alebo aspoň číslo ako futbalisti na ihrisku. Spočiatku som sa nevedel rozhodnúť, či je to vážna hra, alebo komédia. V druhej časti, po prestávke sa to však vyjasnilo, srandovné repliky a gagy sa množili, až to miestami prechádzalo do frašky.

Práve tie humorné repliky mali u obecenstva úspech. Ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, tak je všetko dobré a tak záver zmazal všetky negatívne postrehy z úvodu. Ešte jedna poznámka k divadelnej prestávke. Kto si nepriniesol vodu z domu mal smolu, musel sa postaviť do jedného z dvoch radov pri bufete. Taká niekdajšia divadelná klasika. No a aby to nebolo také jednoduché, ženy mali ešte jeden dlhý rad pred toaletami.  

V každom prípade, Nitrančania, aj tí z okolia majú radi svoje divadlo.

Peňaženka

Je ticho po búrke. Je to ticho podobné tichu pred búrkou, len nemá ten zlovestný nádych. V parku sa dýcha voľne, je čistý vzduch podfarbený silnou vôňou kvitnúcich líp. Vo vzduchu je pohoda, ktorú rušia iba unavené a spokojné vtáčie trylky. Dobre sa to počúva a je to v komplexe pohoda, ktorá sa nedá kúpiť za peniaze.

Svoje prvé drobné peniaze som celé leto nosieval v zadnom vrecku červených trenírok. Inde ani nemohli byť, to bol jediný kus odevu na našich mladých telách počas celého leta. Žili sme zdravo... Neskôr som mal malú, chudobnú peňaženku a závidel som - v dobrom - boháčom s vybúleným zadným vreckom nohavíc.

Aj ja som mal donedávna takú peňaženku s množstvom priehradiek a skoro nič v nich. Dnes už aj tak nie sú peniaze znakom bohatstva, ale bankové karty. Tie sú malé a tá miznúca trocha hotovosti nezaváži. Včera som sa rozhodol zmeniť svet. Teda aspoň jeho malé skromné zrnko piesku. Kúpil som si exkluzívnu tenkú peňaženku.

Tá moja nová je z jemnej kože a až z Brazílie. Doma nemáme. Jej cena bola vyššia ako hotovosť v mojej starej po nákupe. Preložil som do nej všetko čo som mal v starej peňaženke a teraz vyzerám, ako by som nemal žiadnu v zadnom vrecku nohavíc. Niekedy to tak dopadne, ako v tej poučke, že človek nie je tak bohatý aby si kupoval lacné veci.

Tak som dopadol aj na nedávnej - komerčnej - besede so spisovateľom Banášom. Má taký dar reči, že som neodolal a kúpil som si od neho štyri knihy. So zľavou, ale predsa, toľko kníh naraz som ešte nikdy nekupoval. Rozprával o idiotoch v politike a my sme kupovali ako idioti...

S mnohými Banášovými spisovateľskými názormi by sa dalo súhlasiť, ale s viacerými aj polemizovať. Na to tam však nebol dostatočný priestor, tak možno niekedy inokedy ho ešte aspoň takto v monológu zpolemizujem. Tak budem mať istotu, že moja peňaženka po polemike nestenčie.


Neprešlo jazykovou kontrolou.
    

Ťažké knihy

Človek sa niekedy dostane do situácie, keď sa musí zásadne rozhodnúť a tiež do takej, ktorá je hrozne ťažká. Práve to sa mi nedávno stalo. Začalo to celkom nenápadne, dostal som sa do stavu, kedy som musel predpokladať, že budem mať veľa času na čítanie kníh.

Vďaka celkom zaujímavým recenziám som sa rozhodol pre knihu od Antoine Bello: Falzifikátori. Malo to byť o Lajke, o prvom psovi vo vesmíre, ktorý nikdy neexistoval, o Krištofovi Kolumbusovi, ktorý neobjavil Ameriku či o falošných archívoch Stasi... A možno to o tom aj je, prečítal som len kapitolu Reykjavik, čo ma príliš neoslovilo. Knihu som musel odložiť, lebo bola veľmi ťažká - 423 strán a v závere poznámka: Príbeh pokračuje. Skutočne ťažká kniha, veď váži 625 g a to je v mäkkej väzbe.

V knihe sa píše o technológiách, akými sa pozmeňujú dejinné udalosti. Konečne, je známe, že históriu ľudstva vždy píšu (a prepisujú víťazi). Napriek neúspechu s falšovateľmi dejín ma ešte stále lákala história, tak som si kúpil niečo ľahšie z histórie (len 175 strán a 222 g) Terry Deary: Dvadsiate storočie, s podtitulom, Hrôzostrašná história (no nekúp to...).  Celkom by som sa zhodoval s hodnotením Anny Taškej z Litcentra, keby...  

Keby som sa predtým trochu nezačítal do Falzifikátorov. Začal som hodnotiť tú druhú knihu, teda Dvadsiate storočie ako jeden z pokusov prispôsobiť si históriu. Ani to by hádam nebolo to najhoršie, lebo kniha je určená deťom vo Veľkom Anglicku, dokonca doplnená akoby komiksovými obrázkami. Je to skutočne ľahká detská kniha, len celkom nechápem zámer slovenského vydavateľa (Slovart), že tú knihu o histórii dvadsiateho storočia videného len cez úzky priezor anglických zámerov anglického autora vydal na Slovensku. Prečítal som ju, lebo mi nezaťažila ruky, ale veľmi nezaťažila ani ten môj kašovitý útvar v lebke.

Vyvrcholením tejto ťažkej situácie je kniha, ktorú práve otváram (835 strán, 1027 g čistej váhy v mäkkom balení). Tak či onak, asi dostane prednosť pred falšovateľmi histórie, aj keď je na pohľad oka i rúk ťažká. Zatiaľ o nej viac, ani menej nepoviem. Mám strach múdreho muža... 

V každom prípade, toto je začiatok novej éry na wabovinách po vynútenej prestávke. Dúfam a verím.

Naše knihy

Často sa hovorí a vzdychá, že ľudia prestávajú čítať knihy, ale stále viac ľudí píše. Je to tak, že všetci máme čo povedať, ale málokto je ochotný a vie počúvať. Počet domácich spisovateľov stúpa, ale zaplavuje nás aj literatúra z celého sveta. Tá je veľkou konkurenciou domácej tvorby. Naši noví spisovatelia však rýchlo nasadli na trendy sveta a naučili sa napodobňovať ho vyjadrovacími prostriedkami a štýlom. Plávajú zväčša v prúde "modernej" doby.  Každý kto píše, chce aj predávať.

Možno práve internet môže za to, že nastal búrlivý rast počtu pisateľov. Kvalita príbehov, invencia, jazyk a štýl písania, to je trochu iná otázka. Na internete si každý môže jednoducho odskúšať svoje literárne nadanie a čitateľský ohlas. Do istej miery sa do takejto literatúry dostáva marketing ako čertovo kopýtko, ako sa stať úspešne predajným autorom. Vydanie "papierovej" knihy je dnes veľmi jednoduché. Existujú malí, aj veľký vydavatelia, ktorí sa o všetko postarajú.

Stačí mať peniaze a na začiatok veľmi nepočítať s ich návratnosťou. Tak je vlastne vydanie knihy neistou investíciou, pokiaľ nemá autor solventného sponzora, ktorý ho chce podporiť z akéhosi rozmaru, pre svoje vlastné potešenie. Alebo sa uchádzať o granty, čo je však celkom iná parketa a šikmá plocha. Najmä pre osamelého začiatočníka. Presadiť sa na trhu je dosť ťažké, ak autor nemá trhák, ktorý by zaručoval "best" predaj. Distribútori kníh majú často v ponuke aj sto tisíc titulov. To všetko sa nedá ani dostatočne propagovať na internetovej stránke, preto sa tam objavuje len časť ponuky.  

Do propagácie na stránkach distribútorov kníh sa dostávajú v prvom rade "bestsellery" a knihy, z ktorých sa predá najmenej 800 kusov. Knihy pod týmto číslom sa už považujú za ležiaky. Najhoršie na tom sú básnické zbierky. Aj v tej oblasti je množstvo nových, neznámych poetov vydávajúcich knihy v malých vydavateľstvách (na vlastné náklady) v počtoch iba niekoľko stoviek výtlačkov. Predaj kníh je obchod ako každý iný. Tak to vidia distribútori kníh. Preto dostáva prednosť Dan Brown a iní podobní. 

Situácia je teda vážna, nie však zúfalá. Robiť umenie je ťažké a biznis je biznis. Písanie na internet je zadarmo. Zatiaľ. Čítanie tiež. Zatiaľ. Kniha nezomiera, len nadobúda iný, konzumný charakter. Často stačí prečítať a zahodiť. Niekedy je ťažko aj dočítať. Ktovie ako by sa dnes predávali niekdajšie edície Hviezdoslavovej knižnice (slovenská klasika), či SPKK, alebo KPP (poézia). Jedine ak by boli v exkluzívnej väzbe, vhodné zberateľskej vášne bohatých. Ale možno sa mýlim.

Ako som dostal Daniela Heviera

Na počiatku bolo dôverné odporúčanie na knihu o hudobnom vývoji skupiny Vandali, ktorú napísal Pišta Vandal pod názvom Pekelná muzika. Keď som náhodou zazrel predajňu Panta Rhei v Poluse, hneď mi napadlo, že tam bude aj Pekelná muzika. Je to veľká predajňa, tak som sa najprv nechal nasmerovať k regálom, kde kniha mala byť.

Prešiel som všetko niekoľkokrát, no Vandala som nenašiel. Nevedel som presvedčiť predavačku, aby mi tú knihu vyhľadala aj v reáli v regáli, nielen v počítačovom zozname. Nakoniec som sa rozhodol pre inú knihu na ukojenie nákupného odhodlania. Sedemnástisíc smiešnych sonetov od Daniela Heviera. Lebo smiešne veci sa mi celkom páčia. Tak som sa zahryzol do tej nie veľmi útlej knižky (tak mám vo zvyku nakladať s poéziou), ale táto sa nedá čítať jedným dychom. Bolo by to na škodu veci.

Smiešne veci sa majú dávkovať, nie síce podľa lekárskeho predpisu, ale podľa vhodnej nálady. Musím uznať, že sonety ma zaujali až tak, že som si zopakoval teóriu literatúry. Rád by som tu uviedol ako ukážku jednu sedemnásťtisícinu zo zbierky (1/17000), ale nemôžem. Lebo ...nijaký text z tejto knihy nesmie byť použitý v akejkoľvek forme na ďalšie šírenie bez predchádzajúceho písomného súhlasu... (túto vetu neuvádzam ako citáciu, len ako obsahové sprostredkovanie :).

Vraví sa, že núdza naučila Dalibora hrať na husliach, tak som sa pokúsil o vlastný sonet, namiesto úkážky z diela. Nebude síce taký dokonalý, ako keby som ho odpísal od Daniela Heviera, ale smiešny rozhodne je (si myslím):

Panta Rhei

    len tak čistou náhodou,
    bol som hosťom v Panta Rhei
    zaplavil ma kopec kníh
    ťažko bolo ostať nad vodou

    nad vodou byť je pohoda
    Pekelnú muziku nepočuť
    tá snaha sa rúca na padrť
    keď hľadám knihu Vandala

    neznámu náhradu zrazu mám
    z regálu si ju vyberám
    nie Vandal ale Hevier sám

    knihu o hudbe už nehľadám
    do nákupného košíka
    dávam si Sonety od Heviera

Áno, asi tak. Samé malé písmená, žiadna interpunkcia, len mená som si dovolil nechať veľké...
__________________________
Sonet je lyrická básnická forma, má 14 veršov rozdelených do dvoch 3 veršových a dvoch 4 veršových strof. Na konci básne je pointa.
    - prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastoleniu problému)
    - druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému)
    - posledné 2 trojveršia tvoria syntézu
    - na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu
... (wikipedia)
 

Stratený symbol sa našiel

Našiel sa tam, kde som ho najmenej čakal.

Najnovšiu knihu Dana Browna som si objednal s mesačným predstihom v Martinuse. V pondelok mi oznámili, že už je na ceste a dnes som ju aj uvidel, bohužiaľ nie u poštára, ale v dvoch veľkých škatuliach v obchodnom supermarkete Kaufland. Celá hŕba ich tam ležala, Stratené symboly zabalené po dvoch exemplároch v zmršťovacej fólii, len môj sa ešte nenašiel, trčí niekde na pošte za nekresťanské poštovné.

Hnevá ma to, ale čo nemôžem ovplyvniť, nad tým sa nebudem rozčuľovať. Vraj už v 17. storočí povedal J. A. Komenský, že "Veškeré rozčilováni enem pro hovada dobré jest". Druhýkrát už teda nebudem tak zbrklo objednávať nové (dobre predajné) bestsellery, ale si zájdem do obchodného domu, kde dostať všetko, od prosa po lokomotívu. Tam som si kúpil aspoň múku a pečiem chlieb. Vraj to upokojuje.

Dobrá novina je, že od včera mám novú hračku.

Na jednom serveri mali "free-day", zadarmo ponúkali Zoner Photo Studio 12, tak som na to skočil a hneď som ho aj nainštaloval, lebo to bola podmienka pre získanie bezplatnej licencie. Odvčera teda mám hračku, ktorá ma očarila svojou rýchlosťou i vlastnosťami. Doteraz som bol zvyknutý na jednoduchosť editora IrfanView, lebo na Photoshop nemám a Gimp mi nevyhovuje.

Zoner dvanástka mi sadla presne do ruky, ako veľký plzenský Prazdroj. Tak sa zatiaľ majte pekne, ja sa idem hrať.

_______________
dodatok post 24 hod. (11. 2. 2010):
Stratený symbol už mám, prišiek z Martina naozaj expresne, poštárkou až do bytu... To len, že nakoniec som predsa spokojný a vrhám sa do čítania... Držte mi palce aby som sa sem popri čítaní občas dostal. :)

Paramnézia

Súvislosti: John Ruskin (1819-1900)

Pokrok je dobrý, len treba dávať pozor, aby nás nezničil.
Umenie ukazuje, čo znamená byť civilizovaným.

Boh je okamihom uvedomenia si samého seba.
Naše duše stoja za ich záchranu.

Príroda je základ morálky.
Biblia je len metafora.

Birmingham Museums & Art Gallery