Neopúšťajte svoje domény

uchmatnú a zneužijú ich iní...

Zdržíme sa minimálne

Chodíte do spoločnosti? Páni si nahodia slušný oblek, dámy veľkú róbu a odkráčame na kultúrne a spoločenské podujatia. Ak máme psa, tak ho musíme chodiť pravidelne venčiť. Ak máme auto, aj s ním musíme chodiť do spoločnosti...

Kultúrny človek sa za prácou i za kultúrou vozí vo svojom aute. Naštartuje ho, dá ho umyť, naleje doňho benzín a vyrazí do práce. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách, čo je čas určený na spoločenské stretnutia áut. Je to podobné ako u blogerov - bloger môže písať doma samostatne, ale kým nechodí na tzv. blogostretká, nie je kompletným blogerom...

Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom, chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú... Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky, vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte..


Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne venčené... Pri venčení autá vydávajú rôzne zvuky, z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina... V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.

Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách..

Slová sa jemne obtierajú o uši...

"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti.... Zdržíte sa minimálne..." Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu cieľu, veď ešte nie sme na rade...

Veľa slov

Veľa slov môže uškodiť myšlienke. Ak pri rozhovore začnem premýšľať o človeku, ktorý rozpráva a nemyslím na význam jeho slov, môže byť na príčine príliš rozvláčne rozprávanie (alebo je to príťažlivá žena :). Ľudia, čo svoj príbeh "šperkujú" množstvom zbytočných slov a odbočeniami od témy, sa obvykle radi počúvajú.

Za všetko môže synchronizácia verbálneho prejavu s myslením. Človek nemôže rozprávať rýchlejšie, ako myslí, ak sa o to pokúsi, odbočuje, opakuje sa, alebo tára hlúposti... Dobrý rečník musí byť ako dobrý hráč šachu - musí vidieť niekoľko viet dopredu... Rozdiel je len v rýchlosti - šachista má na myslenie pohodu a čas, rečník nie. Jeho myslenie musí mať synchrónny predstih.

Vypovedané slovo už nemožno stiahnuť späť ani stádom volov. Písomný prejav je oproti ústnemu v obrovskej výhode. Napísané slová a vety je možné vygumovať, prepísať, nikomu neukázať a zahodiť... Svoj text si môžem pred zverejnením viackrát prečítať a vnímať ho z pozície čitateľa. Výhoda, ktorá čitateľa oprávňuje k prísnejšiemu posudzovaniu...

Ako v starom Ríme

Všetci berú, ako za dávnych čias keď senátori, štátny úradníci a hádam aj sám cisár brali úplatky a provízie za vybavenie vecí žiadateľov... Senátor, či úradník, keď zobral úplatok, cítil sa zaviazaný tú vec vybaviť. Pokladal to za vec svojej cti...

Tí čo brali sa báli iba tých, ktorí nebrali... Kto neberie, je podozrivý, lebo za tým postojom je niečo neobvyklé - kto neberie, chce sa odlíšiť od masy, je to fanatik čo kašle na rodinu a sleduje len svoje vysoké politické ciele, je to nebezpečný karierista...



______________________________________________________

"...ak sa v zdravotníctve zaužíva, že kvalitne ošetrený je len ten, kto dá úplatok, čo marginalizované skupiny? Chudobní sa v korupčnej spoločnosti dostávajú ešte viac na perifériu." (KN)

"Dnes každý slobodne hlavne nadáva, študuje sa s pomocou peňaženiek a kradne sa verejne a podľa zákona. Kedysi som bol aj proti úplatkom..." (Marek)

5 korunový príbeh

Hovorí sa, že kto nemá v hlave, má v pätách... Zaparkoval som auto v garáži a pokračoval som do mesta na poštu zaplatiť niekoľko podlžností a niečo si aj vyinkasovať... Žiadne veľké peniaze, ale ostal som v pluse, tak som sa chystal aj na malý nákup potravín.

Kým som sa dostal k okienku, všetko som si spočítal a odčítal, aby som tak trénoval svoje matematické neuróny... Kufrík som položil na dolnú poličku pod okienkom, hotovosť som si riadne prepočítal, všetko sedelo, dokonca som urobil niečo, čo nezvyknem robiť - nechal som poštárke 5 Sk...

Odkráčal som spokojný sám so sebou, naštartoval som svoj 35 ročný bicykel a zľahka som sa presunul proti vetru do Kauflandu, o pár ulíc ďalej. Pri košíkoch som začal cítiť, že mi niečo chýba... Jasné - kufrík... Okamžite som nabral opačný kurz a rýchlym tempom som trielil k pošte. V duchu som kalkuloval, o čo môžem prísť...

Z hľadiska hodnôt nič moc.. ale sú veci, ktoré sú nenahraditeľné už aj tým, že nikdy naisto nebudem vedieť presne čo tam vlastne bolo... Aj kufrík už má svoje roky, ale drží sa výborne, ľúto by mi bolo za ním...

Matne si spomínam - je tam oceľový meter za 160 Sk, kalkulačka za 25, USB kľúč (64 MB - smiešnosť z dnešného pohľadu...), okuliare a dokonca optická myš za 600, ktorú si nosím do roboty... Neuveriteľné, ale oni mi tam dali k počítaču archaickú myš s guličkou...

Mrzelo by ma, že by som prišiel o návod na obsluhu auta, s ktorým už dva týždne jazdím a neviem zbaviť palubné hodiny letného času... Práve dnes som si zobral domov príručku, že si to doma nalistujem...

To všetko mi prebehlo hlavou kým som sa sklonil k okienku s mojou pokladníčkou, lebo na poličke kufrík nebol... Vzácna pani ma hneď spoznala, vzala kufrík a podala mi ho so slovami, že nejaká pani si to všimla a kufrík jej dala odložiť. Vďaka, nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým (dobrým) treba vidieť ženu...

Teraz by ste čakali moje obvyklé klišé, že poštárka sa na mňa pri odovzdávaní kufríka usmiala a ja som sa roztápal vďačnosťou... Nie! Ostala naprosto nezúčastnená, s vážnou tvárou... Za 5 korún sa predsa neusmeje... A ja, spokojný a zadychčaný a vďačný i tej neznámej dobrej žene.