Jazdil som s Garminom

V týchto pohnutých dňoch novej techniky som si nekúpil iPhone, ale som si dal rande s novou technikou GPS navigácie. Prekvapivo jasné a zrozumiteľné informácie od slečny, ktorú sme familiárne nazvali Garfield, aj keď to asi bol kocúr, veď vo svete kreslených rozprávok na pohlaví až tak nezáleží...

Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.

Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.

Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.

Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...

Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...

Nečítajte noviny...

Celá informácia, ktorú vám chcem odovzdať je: Nečítajte noviny v posteli... Nehovoriac o tom, že posteľ je určená na spanie a iné príjemné veci, noviny so svojim tlačiarenským pachom nepatria do spálne, nie je to zdravé...

Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...

Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.

Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...

Malé veľkomesto

Málokedy máme patent na rozum, tak dobre padne pozrieť sa občas aj ďalej ako za vlastné humno... Zhodou okolností som sa nedávno presvedčil, že poľský jazyk nie je až tak nezrozumiteľný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pre istotu som si však zavolal k prekladu článku "W małym dużym mieście" z blogu autora wschody słońca odborníka na slovo vzatého - Jureka, ktorému týmto ďakujem...

Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.

V malom veľkomeste je všetko, ale v mikroskopických rozmeroch. Ľudia sú nedôverčiví, podozrievaví, nepreniknuteľne uzavretí, nesympatickí, nekultúrni, alebo naivní a prostoduchí až na hranice možností.

Preukazujú sa vysokoškolským vzdelaním a za každú cenu sa chcú odrezať od svojich dedinských, alebo robotníckych koreňov s celým nadobudnutým majetkom a sprievodným blahobytom - pohŕdajú, či zatracujú ľudí s nižším vzdelaním, jednoduchých, priamočiarych a prostoduchých.

Vyčkávanie na útok, ktorý vôbec nemusí prísť, byť schúlený a pripravovať sa na skok, na obranu pred útokom, ktorý v reálnych podmienkach častokrát neexistuje ani v úmysloch.

Opakovaná skúsenosť sa časom zakóduje do myslenia a organizmus je pripravený brániť sa, ako keby k útoku skutočne prišlo. Žiadny prejav dôvery, žiadne podstúpenie rizika s otvorením prístupu do svojho lepšieho sveta, odhalením svojej lepšej podstaty. Nestojí to za ten strach, alebo zľaknutie sa z možného opakovaného ublíženia.

Naivita posunutá k hraniciam absurdna, vedomé, či podvedomé nevnímanie zla, to je tiež obranná reakcia. Veľa zla totiž môže spôsobiť, že človek sa už nedokáže zdvihnúť a u citlivejších osôb môže viesť až k psychickej poruche. Takže lepšie je nevnímať zlo, tak sa svet zdá byť lepším, prijateľnejším. Časom sa dostaví ľahostajnosť a naivná viera v dobrého a zlého človeka.

Kde ostal človek, ktorý sa nebojí, ktorý pozná svoje možnosti i hranice možností iných ľudí, ktorý pochopil zložitosť ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je ani dobrá, ani zlá, ale ktorá v každom osobitnom prípade inklinuje k dobru alebo zlu inak.

Kde je človek, ktorý chce dôverovať, uvedomujúc si následky a poznajúci cenu, ktorú môže zaplatiť keď sa znovu sklame?

Kde je človek, ktorý vie, že bez dôvery sa nedá vybudovať pozitívny vzťah s druhým človekom i napriek podozreniam?

Kde je slobodný človek, bez komplexu menejcennosti, ktorý nepadá do samoľúbosti a narcizmu?

Kde je človek, ktorý sa nezľakne sveta vzdialenejšieho, než je jeho malé veľkomesto, človek cítiaci sa dobre tu, aj v New Yorku, Bruseli, či v Ríme?

Človek otvorený svetu, ktorý vie o svojej krehkosti, človek tvrdo kráčajúci po zemi s triezvym hodnotením vecí, ktorý dokáže otvoriť cestu do svojho sveta iným, ktorý je schopný obdariť dôverou.

Sme každodenne odkázaní na nedôveru a podozrievavosť vo vzťahoch, byť stále v strehu, na malé i veľké zrady, na túžbu po odvete, na narcizmus, snobstvo a vlastnú nafúkanosť?

Samozrejme, zovšeobecňujem, ale niečo na tom je, preto je ťažko žiť v malom provinčnom meste.

Autor pôvodného článku: wschody słońca

Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka

Klamanie telom

Hovoriť (písať) a nič nepovedať, to je ťažké umenie, ale najhoršia je strata sebavedomia. Zvlášť, ak je to v oblasti, na ktorej si človek dlhodobo zakladá. Už sto rokov si myslím, že som mladý...

Včera som dostal pozvánku do internetovej skupiny od osoby, ktorú dobre poznám, tak som sa tam prihlásil, len tak narýchlo som sa zaregistroval. Aj fotografiu som vyhrabal kdesi z archívu, vznikla v dávnych dobách ako pokus o sériu mimických grimás.

Na stránke som nadobudol takmer istotu, že moja kamarátka omylom, alebo nerozvážnym ťahom pozvala do skupiny všetkých ľudí zo svojho googlovského adresára, takže som sa ocitol v náhodnej skupine akoby mimochodom.

Dnes som dostal ďalšie osobitné pozvanie od inej dámy z toho spolku na priateľský pokec, tak som sa začal bližšie (pasívne) zoznamovať s členmi skupiny... Sú to zväčša mladé (solídne) dámy vo veku 30-40 rokov, viem že o veku žien sa nediskutuje, tu však ide iba o spoločný znak anonymnej skupiny, tak ten údaj hádam môžem uviesť.

V súvislosti s vekom som sa začal zaujímať o vlastný profil, v ktorom som uviedol pri prihlasovaní iba minimum údajov a na moje prekvapenie som zistil, že môj domnelý vek vypočítaný z preddefinovanej hodnoty dátumu v rubrike je 13 rokov...

Keď si to dám dohromady s fotkou, na ktorej som mal 17, tak to je celkom zaujímavá a možno aj príťažlivá kombinácia - trochu staro vyzerajúci pubertiak...

Hneď som uviedol veci na pravú mieru, len dúfam, že nádejným kamarátkam som tým nespôsobil príliš veľký šok a možno ma budú právom považovať za klamára, ktorý si pridáva (uberá) roky... a to som včera napísal, že už iba pravdu a nič než pravdu...

.....a možno to bolo inak a ja som naletel......
.............................................................................

Fotoreportáž

Od včerajška píšem len čistú pravdu.