Rodová rovnosť

Neviem či je to náhoda, alebo riadenie osudu, že som v predchádzajúcom článku vynechal akurát kandidátku, ktorá je expertkou v otázke rovnosti.

Neviem presne čo tá rodová rovnosť obnáša v expertných záležitostiach, do akej miery sa máme vzájomne vyrovnať, ale dúfam, že niektoré aspekty ostanú navždy antagonistické, ale nie v zmysle nepriateľstva, ale v zmysle toho pravého spojenia protikladov a nezrovnateľných rozdielností, čo do seba niekedy tak nádherne zapadajú...

Ale o tom som nechcel, to je záležitosť pre expertov rovnosti, do ktorej sa obyčajný muž nemôže rozumieť... Inak to celé chápem, ako deľbu práce a údelu v spolužití, na základe rovnosti, ale tá rovnosť je skôr v rovine ideovej a filozofickej, v žiadnom prípade nie v rovine otrocky matematickej.

Niekde do rodovej rovnosti musia vstupovať aj schopnosti a predpoklady dané telesnou stavbou, aj údelom, lebo ženy budú vždy privádzať na svet deti a do rodovej rovnosti na pracovisku vstupujú aj všeobecné kritériá vzdelania, inteligencie, pracovnej disciplíny, výkonu a mnoho iných maličkostí, ktoré zvyčajne zamestnávatelia hodnotia ako mieru prispenia pracovníka k zisku podniku.

Nakoniec celú rodovú rovnosť možno zredukovať na rovnosť šancí... Rovnaká štartovacia čiara pre súťaž, ale kde ju narysovať? V okamihu narodenia sme rovní ako už nikdy potom, že dievčatá cikajú inak ako chlapci, to je len taký malý detail. Rodové rozdiely do nás vnáša inštinkt prírody a tak trochu potom aj výchova.

To rozdelenie v puberte je nutné, aby sa mohli nájsť páry vhodné k pokračovaniu rodu, lebo zblízka je vidieť len detaily a celok sa stráca, preto musia pohlavia hľadať partnerov s dostatočným odstupom. Potom opäť prichádza k miernemu zjednoteniu na pracoviskách, až nakoniec príde čas, kedy nastane absolútna rodová rovnovsť - v domove dôchodcov.

Kandidátna listina č. 18

Za dverami sú opäť voľby. Práve som dostal informačné materiály a zoznam kandidátov. Vcelku zábavné, keď si uvedomím, že naposledy som počul o europoslancoch pri posledných eurovoľbách... Asi som nepozorný sledovač poslancov. Vlastne ani neviem, prečo by mali počas funkčného obdobia komunikovať s voličmi, majú svoju stoličku a iste aj plno starostí, čo s tým.

€-poslanci sú iste dostatočne zabezpečení, majú plat, aj cestovné náhrady a ktovie, čo ešte. Čas trávia cestovaním a občasným sedením kdesi ďaleko a vysoko. Možno by bolo dobré, keby to bolo tak zariadené, ako v tom vtipe o súdruhovi Žinčicovi, kto ešte nebol poslanec, nech sa prihlási... Časom by sme sa tam všetci vystriedali a všetci by sme boli uspokojení.

Stranícke kandidátky mi vôbec nevyhovujú, ja by som radšej volil svojich známych, hoci aj naprieč celým politickým spektrom, len podľa osobných sympatií... Ktovie ako by to v takom prípade dopadlo? Pre názornosť som si zostavil vlastný výber zo zapísaných kandidátov, ktorých poznám aspoň z počutia:

Moja listina č. 18 (podľa zásady, že každý máme svojich známych).

1. Jozef Mihál - občas si prečítam jeho praktické rady z daňovej poradne.
2. Eduard Chmelár - bloger a človek, ktorý sa snaží myslieť objektívne.
3. Sergej Kozlík - od euro-poslancovania, málo o ňom počuť.
4. Peter Baco - matne si ešte na neho spomínam, tuším, že pôdohospodárstvo.
5. Irena Belohorská - vzácna žena, podobne ako Sergej.
6. Boris Zala - krajan s impozantnou bradou.
7. Monika Flašíková-Beňová - spomínam si na ňu s jedným priezviskom.
8. Ľubica Trubíniová - značkovaná zelená, ak sa nemýlim.
9. Milan Barlog - bloger a strážca parku (ak je to on?).
10. Eduard Kukan - krajan bez brady a bez fúzov.
11. Peter Šťastný - kto by nepoznal nášho Golonku?
12. Aleksander Slafkovský - ak sa nemýlim bývalý primátor L. Mikuláša.
13.Pavel Titl - bloger (ak je to on)
14. Ivan Barin - bloger (ak je to on)
15. Vladimír Palko - v čerstvej pamäti
16. Peter Osuský - osobne, ale s iným názorom na zdravotníctvo.
17. Alojz Rakús - jasné, bývalí ministri sa zapíšu.
18. František Mikloško - kandidát na prezidenta a poslanec s humorom.
19. Pavol Minárik - neviem odkiaľ, ale už som o ňom počul.
20. Rudolf Bauer - ako primátor Košíc.
21. Edit Bauer - občas ju stretnem v termále DS.
22. Karol Ondriaš - len z počutia.
23. Rafael Rafaj - aktivista SNS, ktorý sa stihol presláviť.
24. Ibrahim Maiga - sranda musí byť, aj keby nebolo o čom spievať.
25. Martin Fronc - no známa postava, aj svojim zjavom.

Keďže volíme iba 13 poslancov, z týchto mojich známych by som musel polovicu vyhodiť. Možno by som našiel aj dvoch na zakrúžkovanie...


Dodatočne: mea culpa, nejakým zvláštnym riadením osudu som na zelenej listine prehliadol Oľgu Pietruchovú a pritom ona je neprehliadnuteľná... :) dávam jej poradové číslo 26.


Poznámka: Tento text nie je o reálnej politike, je iba pokusom o úsmev nad politikou.

Kartičkovanie

Keď som bol malý, občas mi teta Helena rozprávala príbehy z biblie. Rozprávala mi aj o tajuplných Sybiliných proroctvách o konci sveta. Vtedy sa vraj budú zmenšovať rozdiely medzi pohlaviami, ženy budú nosiť nohavice ako muži. (Len tak mi napadá, že v biblických časoch asi tiež nebol veľký rozdiel medzi oblečením muža a ženy...)

Peniaze sa prestanú používať, na všetko budú kartičky... Nepredstaviteľné v polovici minulého storočia, ale dnes je to všetko tak, ako v proroctve. V peňaženkách nosíme karty namiesto peňazí a ženy už tak dlho nosia nohavice, že sa nám v nich niekedy dokonca páčia viac, ako v ženských šatách.

Nedávno ma nahovorili v jednej lekárni, že mi vypíšu kartičku a na ňu budem dostávať u nich zľavu pri nákupoch. Mám kartičku aj na nákup nábytku vo veľkopredajni, kde už asi nikdy nič nekúpim, mám kartu na čerpanie benzínu, kde zbieram body... V Amerike vraj dokonca zlodeji otvárajú dvere kreditnou kartičkou (to mám zo starších filmov, dnes už otvárajú dvere pištoľou...).

Už neviem, kam mám ukladať všetky tie kreditky a debetky a vernostné karty. Včera som bol v jednej lekárni a pri platení som vytiahol lekárenskú kartu, aby mi dali zľavu... Magistra sa len tak zbežne pozrela na moju kartičku a s úsmevom mi zahlásila, že zľavu mi nedá. Vzápätí som pochopil, keď som porovnal logo na jej visačke s mojou kartou - bola z konkurenčnej lekárne... Aj to má na svedomí koniec sveta.

Reklama na sprostosti

Niekedy to tak vypáli, že aj na blogu robíme reklamu hlúpostiam do neba volajúcim. Napríklad takouto vetou:

"...starí ľudia... sú dedinčania, možno mečiarovci, komunisti, kostolné baby, senilní sklerotici, ktorí neovládajú manažérsku angličtinu ani prácu s PC, majú divný vkus, divné zvyky, divné volebné správanie, sú závislí od zdravotnej starostlivosti, skrátka zavadzajú."

Ak by to tak malo byť,

tak normálny mladý človek, možno Dzurindovec, alebo SASák, s iskrivým intelektom, ovládajúci manažérsku angličtinu, zabúdajúci slovenskú gramatiku, ovládajúci prácu so zastaralým súdobým PC, má divný vkus nezrelej mladosti a pohŕda staršími, má divné zvyky, nosí výlučne značkové ošatenie, vo voľbách sa orientuje jediným správnym smerom a nechápe prečo existujú aj iné, je zdravý a vyšportovaný ako rybička, nikdy nezavadzia iným, ale jemu zavadzajú starší,

taký mladý človek nikdy nezostarne a hlavne, nezmúdrie.

(citát prevzatý z Bútľavej vŕby)

Reštauračné asociácie

Je to zvláštne, ako vedia niektoré vnemy vyvolať spomienky na iné prežité príjemnosti. Práve som dovečeral bravčové dusené na fazuľkách s perfektnou ryžou a ako na krídlach som sa ocitol v roku 1955 v reštaurácii III. cenovej skupiny v Sklených Tepliciach, oproti kúpaliska, kde som trávil niekoľko dní mimoriadnych prázdnin s bratrancom, ktorý ma tu prvýkrát učil "distingvovane" narábať s príborom.

On sa učil za kuchára, takže už bol spoločensky vzdelaný a ja obyčajný dedinský chalan. Bola to moja prvá reštaurácia v živote, stretol som tam dievča, moju prvú virtuálnu frajerku (očné kontakty a výmena adries :). Vlastne, keď to preberiem dopodrobna, nebola prvá, ale to je jedno, detských lások býva viac. Tá reštaurácia, ako všetky v tom čase, bola v čase obeda na roztrhanie. Niekedy sa čakalo aj pol hodiny, kým sa uvoľnil nejaký stôl.

Na tanieri som mal vtedy najčastejšie také jednoduché jedlo - vyprážaný rezeň so zemiakmi, k tomu polievka aj s pohárom minerálky tak asi za 8 - 12 Kčs. Na prvý pohľad úplne iná skúsenosť, ako dnešná večera, ale každá doba má svoju typickú atmosféru jedální, typické jedlá a aj ich typické chute, ktoré ak sú príjemné, pretrvávajú v spomienkach.

Za dávneho socializmu muselo byť všetko typizované, uniformné a tak aj do jedál, aj do klobás sa smelo dávať len predpísané množstvo pochutín. Ten svet reštauračných chutí bol preto trochu fádny. Až prišiel vysnívaný 68. rok a nastal zlom aj v ochucovaní jedál. V ére Dubčeka už mohli byť aj klobásy pikantné, tak ako sa robievali doma pri zabíjačkách, ku klobásam sa začali servírovať feferónky.

Pekári začali piecť "dubčekové rožky", veľké a chutné ako malá francúzska bageta (slintám :) a na chrumkavom povrchu pripečená hrubozrnná soľ. No proste, bola to úžasná jar i leto. Rusi prišli, ale stravovacie návyky Dubčekovej éry našťastie v reštauráciách pretrvali až do "nežnej". Až nástupom prvotného kapitalizmu sa opäť postupne začali meniť aj reštauračné jedlá.

Blahobyt a rozvrstvenie spoločnosti priniesli bohatosť chutí a porcie sa začali prispôsobovať tučným zadkom zbohatlíkov až tak, že keď si dnes objednáte v "nóbl" reštaurácii vyprážaný bravčový rezeň, na tanieri vám donesú dva. Jasné, že aj cena tomu zodpovedá a niet úniku z tejto situácie, lebo znižovaním dávok by musela byť znížená aj cena a tadiaľ je dnes cesta zarúbaná, darmo Dzurinda hlásal, že kde je vôľa, tam je i cesta...

Čo som to vlastne chcel povedať? Zase mám problém s pointou, ale už si zvykám. Musím sa teda vrátiť k dnešnej večeri, ktorá to svojou vynikajúcou chuťou všetko spôsobila a pritom to nebolo v reštaurácii, ale doma. Možno práve preto, že všade je dobre, ale doma sa varí najlepšie...