Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

Viete, čo ste (jedli)?

Na margo náhodne vypočutej relácie na istej nemenovanej stanici: Zákerný vírus prenikol aj do vysielania rozhlasu. Vcelku vecná "diskusia" (v podstate monológ) o tom, aby sme jedli "správne". Relácia je akýmsi "nedopatrením podfarbená" nesúvisiacou hudbou na pozadí (prečo, keď ide hlavne o informácie?). 

So "správnym" jedlom tá hudba nijako nesúvisí, ale poslucháča podvedome znervózňuje. A to je zrejme cieľ tohto zlozvyku podľa vzoru "moderných" TV seriálov, v ktorých je "podmazávacia" hudba takmer všade, ale určite tam, kde najviac ruší, hlavne pri dôležitých dialógoch prednášaných takmer šeptom a aj nekvalitne nasnímaných. Rekreáciou z tohto marazmu sú už len staré filmy a dabingy z čias, keď sa ešte točili filmy a relácie pre ľudí... Vydržať, alebo preladiť? That is the question. 

p.s.

Z archívu tej rozhlasovej stanice som zistil, že originálne bola tá relácia nahraná čisto, bez podmazu. Problém teda vznikol pri repríze, keď sa "zvukár" neudržal a nestiahol hudobné pozadie na nulu. A toto sa deje čast.

 

Obaly

"Zobali vrabci zobali, igelitové obaly..." Už Ivan Mládek a Banjo band si všimli ako nebezpečne plytváme obalmi. 

Nielen igelitové, ale aj tie tzv. ozdobné, aj z papiera pribaľujeme ku každému darčeku. Fľaša vína + obal, bonboniéra (samozrejme bonbóny sú zabalené) + obal. Stovka (teoreticky) ako úplatok + obal... Chlieb v igelite, uhorka v igelite (a tak ďalej). Raz sa v obaloch utopíme.

Raz to musí skončiť, veď ani pravdu nie je možné večne baliť do igelitu. 

 

Varíme podľa internetu

Všetky kuchárske knihy starých materí blednú pri internetových vyhľadávačoch na tému varenie a recepty. Nielen internet, ale aj televízne kanály sú plné varenia a hlavne receptov od výmyslu sveta. Dokonca aj bez servítky. Hádam len rozhlas nevarí... Alebo som niečo prehliadol (prepočul)?

Dajte nejaký dobrý recept do diskusie.

Ja ponúkam (recyklujem), trochu opozdene letný šalát k bravčovému rezňu. 

Varené zemiaky

Varené zemiaky sú novým úzkym profilom reštaurácií na Slovensku. Stalo sa mi už 4x (na rôznych miestach), že mi namiesto varených zemiakov priniesli bravčový rezeň s hranolkami, opekanými zemiakmi, alebo s "americkými". (Batáty ešte našťastie nie). Dúfam, že v tom nie je žiadna politika. Štatisticky je to len kvapka v mori, ale už na ďalší prieskum tejto otázky nemám chuť (dám si palacinky), varené zemiaky nechám na amerických vedcov...  

Čiste technicky, s varenými zemiakmi je robota, treba vodu, v ktorej sa varia priviesť do varu a držať ich tam cca 30 minút (energetická náročnosť). Samozrejme, že vodu nemožno zabudnúť posoliť, inak zemiaky nemajú chuť. Naopak, opekané, americké zemiaky a hranolky sú asi uskladnené ako polotovar v mrazničke, stačí vybrať príslušnú dávku a hodiť ju do stále rozpálenej fritézy (predpokladám) a za chvíľu to môže ísť na tanier. 

Ale k vyprážanému rezňu sú hranolky, opekance, či americké zemiaky suché a dvojnásobný horor. Najlepšia je zemiaková kaša (ale proti "gustu" a chuti nikoho nič nemám :).

Baker street 2019

Chcel som dnes písať o domácich zvieratách (foto), ale podarilo sa nám kúpiť chlieb s veľkým "CH". Už 30 rokov mi nechutí chlieb, ktorý sa predáva v super a hyper aj v malých "marketoch". Pekárske remeslo zrejme vymizlo z tohto kraja. Výborný chlieb som jedol naposledy pred pár rokmi v Székesfehérvári. 

Dnes opäť, chlieb náš každodenný mi chutí. Kváskový pšeničný chlieb je od doposiaľ neznámej firmy "Baker street 2019". Upiecť chlieb je také jednoduché - stačí voda, soľ, um a cit pekára (podľa Baker street). Podrobnosti receptu nepoznám, ale stále cítim v ústach chuť toho chleba. 

Nezvyknem klamať, tak pripájam ešte zopár domácich zvierat:

   

 

Nabudúce, čo si budete želať...

Zasadil som

V jednej ľudovej opileckej pesničke sa spieva o tom, že "zasadil som liter rumu, vyrástol mi demižón". Ja som zasadil cibuľu sadzačku do krtinca a neviem, či bude cibuľa krtkovi chutiť. Dobrá správa je, že vraj krtkovia nemajú radi vôňu cibule, tak hádam vyrastie. Ak nevyrastie, prídem o investíciu 3,5 €. Budem sa musieť snažiť, aby som zase zarobil na honorároch. Viete si to predstaviť, budeme sedieť okolo krbu v záhrade a zľava i sprava vyťahovať mladú cibuľku. Paráda.

Káva

Čo je káva? Podľa našej tradície, káva, to sú mleté kávové zrná zaliate vriacou vodou v horčičáku. Samozrejme, ani Google (DuckDuckGo) nevie, čo je to "horčičák". Podľa nich je  to "nákrčník", ale u nás to boli kedysi sklenené poháre,  asi 2 dcl, v ktorých sa predávala horčica. Obyčajná, alebo kremžská. Po spotrebovaní horčice ostali v domácnosti kvalitné  horčičáky, do ktorých sa robila "zalievaná" (turecká) káva. Proste, taký ekologický prístup.

Čítal som o jednom talianskom letcovi, ktorý omylom preletel z Rakúska do ČSSR a po pristátí mu ponúkli kávu. Urobili mu našu "tureckú" do horčičáku. Nestačil sa čudovať, čo mu to vlastne dali. Oni už vtedy boli takí fajnoví a rozmaznaní, že poriadna zalievaná káva im nechutila. 

Obyčajne si robím dve kávy denne - po raňajkách a po obede. Dnes som mal chuť aj večer, ale neurobil som si kávu, ale "café lungo".  

Caffé lungo je espresso, ktoré je pripravené s väčším množstvom vody a je teda menej silné.

Ale čo je espresso?  

Espresso sa pripravuje približne zo 7 g jemne mletej kávy (ako do nášho horčičáku). Optimálne množstvo vody je 50 až 60 ml (u nás 150 ml). Podáva sa najlepšie v malých šálkach kónického tvaru zo silného porcelánu. Typickým znakom espressa je zlatá, jemne melírovaná krémová vrstva, ktorá nápoj korunuje. Podle chuti sa pridáva navrch cukor. (Fajnovosti nemusia byť, cukor dávame do kávy a potom treba nápoj zamiešať).

Kto by sa v tom vyznal...

Caffe ristoretto (ristreto), Caffé corto, Espresso, Caffé lungo, Caffé macchiato, Latte macchiato, Espresso con panna (panenské espresso?), Caffé doppio, Caffé correto, Cappuccino, Caffé latte, Café au lait, Kapuziner, Café cortado, Caffé mocca, Espresso granitá / Café granitée, Iced Espresso, Eiskaffee, Café Créme / Schümli...

Naučiť sa to je problém, nie to ešte v praxi rozoznať. Najnovšie máme v kapsulách ešte aj "Zázvor anti pandémic CVD19" a to už je "iné kafe", ktoré  určite ani Taliani nepoznajú.

Nedeľa

Voľný deň, kostol, na výlety, alebo len jednoduchý relax s nohami na stole. Kedysi bola nedeľa jediným dňom bez práce. Ľudia sa vyobliekali do sviatočného, niekedy aj s kravatou. Dobrý obed to zaklincoval. Nebolo mäso každý deň. Pamätám si, že piatočný pôst sa dodržiaval, aj streda bola s múčnym jedlom. V sobotu bola múčna kaša (fučka) s opraženou cibuľkou. 

V nedeľu tradične vyprážané rezne so zemiakmi a v lete s uhorkovým, alebo rajčinovým šalátom. Vo výnimočných dňoch, keď sa urodili, boli v nedeľu pečené holuby s plnkou. Dnes už jedia pečené holúbätá hádam len v Austrálii. 

Na dedinskom dvore vždy behalo niekoľko kusov hydiny: sliepky, husi aj kačice. V zajačích klietkach bolo vždy niekoľko kusov pripravených na spestrenie našej stravy. Keď som bol malý, mali sme aj kozu. Kozie mlieko som nechcel piť, preto ma naši vždy oklamali, že je tá kávička z kravského mlieka. Hádam to nie je ani dnes vzácnosť, že deťom niečo nechutí. 

Na nové chute si človek musí zvyknúť. A niekedy aj zabudnúť. Na chuť materského mlieka si už naozaj nepamätám. Inak zjem všetko, odmietam len hríby z neznámeho zdroja.       

Dobrú chuť, ak ste ešte neobedovali (nevečerali, a pod.)

 

Sviečková na smotane s feferónkou

Pôvodne som chcel písať o bratstve, ale chuť včerajšieho obeda zvíťazila nad bratstvom. Bratstvo sa dá vyjadriť aj v gastronómii - české jedlo s maďarským prvkom feferónu uvarené a skonzumované na Slovensku, to je takmer medzinárodné bratstvo, je to viac, ako bratstvo chudobných francúzskych revolucionárov s buržoáziou a šľachtou namierené proti kráľovi. Naša sviečková mieri len tam, kde mieria všetky ostatné, s láskou uvarené a upečené jedlá.   

Trochu vážne by sa dalo povedať, že ani skutočné bratstvo nie je zárukou pokoja a mieru. Spomeňme si na Svätoplukove prúty, ktoré odovzdal s mierovým  posolstvom spolupráce svojim trom synom. Po jeho smrti sa začala veľká ríša rozpadať pre ich rozbroje. Poučenie je teda jedna vec, ale bratské spolužitie je úplne iná vec. Iné druhy bratskej pomoci sú nám známe aj z nedávnej minulosti, ale Svätopluk aj tak mal pravdu, v jednote je sila.

V Česku majú aj pokračovanie tejto múdrosti, ale to sa do slušného článku nehodí, ostaňme radšej u sviečkovej a pri feferónkach. Tvorba v oblasti gastronómie nie je ničím usmerňovaná, dokonca isté porekadlo hovorí, že o chuti do jedla sa nediskutuje. Kým je chuť, je všetko. Modernisti síce vymýšľajú všelijaké diéty, ale podľa mňa je chuť najdôležitejšia. 

Zdá sa, že keby sme sa stravovali podľa internetu, bola by naša strava veľmi pestrá, ale tak to bolo aj v minulosti, len internet nebol. Raz sa dočítate, že toto je škodlivé a nemali by ste to jesť (väčšinou sú to tie dobré a chutné jedlá), inokedy je zdravé niečo úplne iné. Je to skoro ako striedanie ročných období a sezón.Horšie je, keď sa za ročné obdobie považuje aj módny trend. 

Dobrú chuť! Nech žije bratstvo, ale aj sesterstvo!

 

 

 

  

Slanina ako symbol

Nebude zo psa  slanina, ani z vlka baranica. Veru nie je nad dobrú slaninu. Takú dobrú v supermarkete nedostanete, len výnimočne. Včera som sa na takú zadíval, aj som si jej kusisko doniesol domov. Chuťová skúška dopadla výborne. Nakrájal som si ju na tenké pláty a voňala do ďaleka. Až mi to nosom krútilo a s čerstvým chlebom chutila ako v siedmom nebi.

Ešte pol dňa mi voňali ruky slaninou, ani dvojnásobné umývanie nepomohlo. Ale nech, za dobrú slaninovú vôňu sa netreba hanbiť.  Ako v tej reklame, kde si dáma na pláži a v plavkách, prisadla k inej dáme v plavkách  a hovorí: "Nádherne voniaš. Čo je to?" Tá druhá odpovie: "To som ja, to je vôňa môjho tela". Veru tak! Už aj jeden reklamný mág objavil silu prírody.

Slanina je aj symbol. Symbol, že človek patrí do prírody, je jej súčasťou. Podobne ako voňavý chlieb (prečítajte si Julinkinu pekáreň). Slanina je podobný symbol ako klasické maslo a pravá smotana, či pravý ovčí syr a slovenská bryndza. Mastný chlieb s mladou cibuľkou, či mesiačky rajčín, ešte teplé od slnka a paprika, jemne pálivá, práve obratá v záhrade.

Aj turistická saláma, pokrájaná na tenké krúžky a s kúskom masla vložená do žemle s kúskom uhorky. Taká niekdajšia obložená žemľa. Skromná, ale chutná a striedma. Nie ako hamburger, na ktorý si treba otvoriť veľké ústa ako ústie Dunaja do Čierneho mora. Aj chuť hamburgera je vhodná len k riadne vyhladovanému človeku. A kde takého dnes nájdete? Tak sa ukazujú symboly dávnej doby v porovnaní s dneškom.       

BMI radí

Nie že by som bol závislý od rôznych matematických výpočtov, tobôž nie od výpočtu indexu telesného stavu. Veď je jasné, že nie telo, ale duch robí človeka múdrym... Občas sa postavím na váhu. Leží v spálni, hneď veľa mojej postele, tak prečo nie. Nie vždy ma poteší. Aby som povedal pravdu, ešte nikdy ma nepotešila. Stalo sa to len výnimočne, po dlhšom pobyte v nemocnici. Vtedy mi ukázala o 5 kg menej ako je moja norma.

Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.

V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom  mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.

To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.

Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.

A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:  

"Váš obvod pása začína byť neprehliadnuteľný. Bude vhodné, ak veľmi mierne upravíte svoje návyky. Mierna redukčná diéta by vám mohla pomôcť, ale chudnite pozvoľna, nie viac ako 2 kg za mesiac. Mali by ste začať celkom systematicky jesť (hahaha) a to v piatich dávkach denne."

 

Kalkulačka nevie, že ja jem aj šesť, ba niekedy aj osemkrát denne...

 

Špagety á la Niva

Keby mi to niekto predpovedal, že dnes, keď máme v dátume samé dvanástky, že ja budem variť špagety s nivovou omáčkou, neuveril by som. Vlastne som pripravoval len tú nivovú omáčku. Jeden recept, z nejakého týždenníka mi dala žena a tri ďalšie som si stiahol od internetových kuchárok. Tie recepty neboli od Germy, ani od Rastíka, za to sa ospravedlňujem. Žiadne suroviny som nevážil, nič som neodmeriaval a zo všetkých receptov som si vybral to, čo sa mi hodilo. Inak je to môj obvyklý postup keď sa dostanem ku šporáku...

Najprv som opražil na keramickej panvici trochu slaniny, do toho na drobno nasekané dve veľké cibule a nakoniec rozdrvenú nivu a tekutý syr z "črievka". K tomu trochu čierneho korenia, štipku vegety a dva strúčky drobno nasekaného cesnaku. Záverom bolo treba upraviť konzistenciu zmesi na omáčku prostredníctvom smotany na varenie. Všetko sa vydarilo, aj špagety boli tuším "panzani čo nikdy nelepí". Nemám rád špagetové jedlá, to radšej zjem makové slíže, alebo ešte lepšie, makové šúlance (mňam).

Možno je to tým, že som pri varení primerane vyhladol, ale toto mi chutilo. Moja žena ma už dávnejšie upodozrieva, že to čo navarím ja, mi vždy chutí viac... Preto mi občas rada prenechá žezlo. Súhlasil by som s dovetkom, že mi chutí všetko dobré, bez ohľadu na kuchára. Takže moja omáčka mala obedový úspech. Na mojom tanieri som si však svoju vlastnú nivovú omáčku vylepšil kečupom. Tak mi to chutilo ešte viac, ale to na mňa neprezraďte... Takto som si dnes varením oddýchol od politiky na internete. Odporúčam.

p.s.

Aj toto ma dnes oslovilo.
S potešením oznamujem, že som nevydal žiadnu knihu (aj keď ma prsty svrbeli :).

  


  

Vrátane servítky

V televíziách sa to stále točí len o žranici, vraždách, katastrofách a o straníckej politike komerčných médií. Natrafiť na skutočné, objektívne spravodajstvo v nich nie je možné. Dokonca už aj bývalá STV, ako sa transformovala podľa vzoru "týždňa" na dvojbodku s číslom a svoju poctivú skratku STV, resp. RTVS zamenila za RTV s dvojbodkou, padá do stereotypu domnelých konkurenčných televízií. Netušia, že ich vzorom a konkurentom by mohla byť vari len blízka ČT1, 2 a pod. Verejnoprávnu službu zamieňajú za posluhovanie, ako je to zvykom v tých druhých.

I ja som dnes podľahol trendu žranice a kuchárskych receptov. Nevaril som sám, posledných pár dní som sa nechal obsluhovať v známych a renomovaných reštauráciách. Prvý bol ľudový stravovací lokál v širšom centre Bratislavy, kde som podľahol čaru najnižšej ceny v okolí Bratislavy a celej mliečnej dráhy. Veď 2 € za kompletné menu, to sa už nikde len tak neuvidí. Ani by som sa nesťažoval, polievka kuracia ušla ale pečené kuracie stehno na pokraji mora načervenalého zemiakového pyré s mrkvou, mi trochu dvíhalo adrenalín. Nuž ale, za chyby sa platí. Niekedy aj 2€.

Druhá servítka mi padla na stôl v najkrajšom bratislavskom prostredí, na terase Eurovea pri Dunaji. Mal som šťastnú voľbu, klasický vyprážaný bravčový rezeň v troj-obale nemal chybu. K tomu varené zemiaky z novej úrody, vynikajúcej chuti. Navrch hojnosť tatárskej omáčky, druhej najlepšej, ktorú som kedy ochutnal. Tá prvá mi bola servírovaná v reštaurácii Grand v roku pána 19.. a bola to moja prvá panenská tatárka. Ešte doplním nápoj k vynikajúcemu rezňu, bola to zázvorová limonáda výbornej chuti.

Tretie menu ma čakalo v inom krajskom meste Matúša Čáka. Polievka zvaná boršč síce nebola podľa receptu môjho prvého boršču z roku 19.., ale bola celkom príjemne jedlá. Čiernohorský rezeň ma trochu prekvapil svojou veľkosťou. Varené zemiaky boli v klasickej celoročnej podobe. Pri pohľade na dva kusy mäsa s plnkou v obale pokrytom nastrúhaným syrom na povrchu, som spočiatku neveril, že to zjem. Podarilo sa mi to, aj keď s porušením všetkých zásad správnej životosprávy a za cenu ťažkej siesty. Zapíjal som tradičnou kofolou. Po jedle prišla na rad servítka a špáradlo...

Čo hovoríte na moju dnešnú TV reláciu?

Sheep-hot-dog

V Amerike vynašli hot-dog (horúci pes, alebo párok v rožku). Môj patentovateľný vynález som internacionálne nazval sheep-hot-dog. Správne sa sheep-dog prekladá ako ovčiak. Slovenský ekvivalent anglického názvu pre môj vynález by bol bryndza v rožku. To vecne zodpovedá podstate vynálezu. Slovenská bryndza je nenapodobiteľná dobrota, tak ju treba jesť pri každej príležitosti a hlavne v máji, keď je aj bryndza májová. Príprava je veľmi jednoduchá. Vezmete do rúk chrumkavý čerstvý rožok odkrojíte oba konce a prstom urobíte z každej strany dieru v rožku. Potom stačí obe diery nadiať bryndzou a je to! Dobrú chuť.

Sudcovi mrkvu

Nie som futbalový fanúšik, ale aj tak som bol niekoľkokrát na futbale. Najkrajší z mojich futbalov bol pred rokmi zápas Slovana s domácou Trnavou. Toľko nadávok a sprostých slov som nikdy predtým nepočul. Z "lingvistického" hľadiska to teda bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Tak či onak, bolo to dávno, dnes to asi vyzerá na štadiónoch trochu inak (lepšie?). Videl som, tiež dávno, niekoľko dedinských futbalových zápasov. Tam to bývalo z jazykového hľadiska trochu miernejšie. Pokriky ako "sudcovi mrkvu" boli vtedy to najsilnejšie, čo sa dalo počuť.

Mrkva je teda, podľa futbalového sveta symbolom neschopnosti, či skôr zaujatosti a nespravodlivosti sudcu. Niekedy to však bývala len verbálna odplata rozhodcovi za spravodlivé pískanie proti domácim, keď napríklad nechcel odpískať jedenástku voči hosťom. Neviem prečo práve mrkva, možno preto, že sa tak trochu podobá na sudcovskú píšťalu a surová sa tiež dáva do úst. Mimochodom, surová mrkva je veľmi chutná, aj keď odborníci v poslednom čase tvrdia, že v uvarenej mrkve sa zachovajú niektoré jej vitamíny v stráviteľnejšej forme.

Nerád podlieham všeobecným tlakom a cudzím názorom, hlavne tým čo sa tvária vedecky ako "Bifidus Reguláris" a podobne. Stále mi chutí mrkva v stave, ako ju futbaloví priaznivci občas ponúkajú svojim nespravodlivým rozhodcom. A vôbec, snažím sa stravovať zdravo a to znamená podľa toho, čo mi chutí. Teraz mi chutí surová mrkva a je mi jedno, či nejaká zložka bude v mojich črevách ťažšie spracovaná. Niekedy však človek v bežnom živote urobí takú vec, za ktorú by si naozaj zaslúžil tú symbolickú mrkvu z futbalu. Mne teraz chutí surová mrkva "de facto", ale možno by som si zaslúžil aj tú symbolickú.  

________

Toto bola náhrada za sľubovaný "sobotník". Trh sa totiž nekonal a ja som nenatrafil na inú náhradnú tému... :)

Tradičná kuchyňa

Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.

Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.

Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.

Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári. 

Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".

Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.

Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.

      

Karpatský oblúk

Karpatský oblúk, ako geografický pojem predstavuje horský masív, tiahnúci sa veľkou časťou územia Európy. Jeho dĺžka je približne 1500 km. Najvyšší vrch je náš a volá sa Gerlachovský štít (2655 m n.m.). Oblúk začína v Bratislave a končí v Srbsku, južne od Železných vrát.

Karpatský oblúk prechádza cez niekoľko domovských krajín: Rakúsko, Česko, Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko. A práve v tom je môj gastronomický problém "T" versus "K". Nedávno som si v susednom meste kúpil "Karpatskú klobásu" vo veľkom obchode "T" a bola výborná.

Včera mi došli zásoby, tak som zašiel do nášho veľkého obchodu "K" a mali tam tiež "Karpatskú klobásu", tak som si kúpil. Chuťou je však o triedu horšia, síce ešte jedlá, ale úplne iná chuť. Obsahuje viac pálivého korenia a ani s kvalitou mäsa to nie je zrovnateľné s klobásou pochádzajúcou z "T".      

Tak vznikla moja asociácia s Karpatským oblúkom. Ten môj klobásový karpatský oblúk má dva konce, jeden je "K" a druhý "T". Medzi nimi je zrejme široká škála kvalitatívnych odchýlok, od najhoršej po najlepšiu. To je bohužiaľ naša súčasnosť, nedá sa spoľahnúť ani na značku.

Nutne potrebujeme stabilitu, bez nej bude každá ves, iný pes. Tak ako vraví protagonista jednej farby z politického spektra.  Psí záprah musí mať všetkých psov podobnej výkonnosti.

Ako na to

Vopred upozorňujem, že toto nie je recept vhodný nasledovania. Stalo sa mi, že som si mal uvariť niečo na obed. Tak mi v prvom momente napadol guláš, ako jedlo vhodné a chutné, pritom nenáročné na prípravu. To by som však musel ísť nakúpiť mäso. Zmenil som námet na kapustnicu, tiež je to jednoduché a klobása je v chladničke. Lenže nemám kapustu...

Kapustnica za zmenila na ešte jednoduchšiu záležitosť, zemiaky pečené v šupke. Umyl som 6 veľkých zemiakov, potom mi napadlo, že bude jednoduchšie ich uvariť. Keď som ich už mal v ruke, tak som ich ošúpal, dal som vodu so soľou na oheň. Do toho som pokrájal na drobno očistené zemiaky. Keď už boli skoro dovarené, dostal som zjednodušujúci nápad: uvariť klobásu v zemiakoch.    

Stalo sa tak, klobásu som rozdelil na dva kusy a dal som variť pod hladinu zemiakov. Keď sa mi zdalo, že už je uvarená, pripadlo mi rozumné ju nakrájať na drobné kúsky. Tak som aj urobil a vrátil som všetko do zemiakov. Blížilo sa vyvrcholenie, ale ešte som vzal nástroj na pretláčanie zemiakov a zo všetkého som urobil kašu. Kaša vyzerala dobre, len bola trochu riedka, tak som ju zahustil hladkou múkou.

Klobásová kaša na tanieri vyzerala, skoro ako hustý zemiakový paprikáš, ale ešte si to pýtalo niečo navrch. Nie opraženú cibuľku, to by už bolo veľa, ale maslo... Tak som rozložil kúsky masla po povrchu kaše a mňam, je po obede.

Vianočné stoly

Vianoce sú aspoň taký veľký fenomén ako politika v predvolebnom čase, ako katastrofa, alebo mimoriadna udalosť celosvetového významu. V tom zmysle, že každý bloger sa k nim musí vyjadriť (aspoň raz).  A blogerom je dnes skoro každý, kto sa naučil ovládať klávesnicu. Sviatky pokoja a radosti na jednej strane. Na druhej strane je tu prípravný zhon a stres, aby sme nakúpili všetko čo sme mali (alebo to, čo sme ešte nemali).

Je tu však aj duchovná tradícia Vianoc, tú už mnohí neovládajú, mnohým je cudzia a mnohí podľa nej nekonajú. Ostáva len to ústredné motto z kalendára: "Štedrý deň". Tomu dňu predchádza obdobie pečenia, potom sa varí vo veľkých hrncoch, aby aj gazdiná mala dva dni pokoja. Ilúzia Vianoc. Štedrý deň je plný paradoxov. Podľa tradície je to pôstny deň, ale večer sa naložia stoly množstvami tradičných chodov a tá večera je potom najdlhšia v roku. Štedré následky trvajú ešte dlhšie.

Pozitívom je zväčša to, že sa stretnú rodiny. Inak sú Vianočné dni náročné na sebadisciplínu. Kto by odolal trvale obloženým stolom so sladkosťami, sýtym jedlám, ktoré sa tradične musia, aj keď je zvyčajne pohybu menej. Kde sú zásady správnej výživy? Kto neodolá, odnesie si pár ďalších kíl z každého štedrého dňa. Preto po Vianociach a po prehýrenom Silvestri nasledujú tradičné Novoročné predsavzatia. Tie však prichádzajú neskoro, lebo nie je dobré chytať býka za chvost.

Dobrú chuť!