Vo vlaku

Sedím doma a zamýšľam sa nad rozhovorom dvoch mysliacich ľudí počas cestovania vo vlaku. Záver vyústil do otázky: "Pripravujeme sa na krízy a skúšky, ktoré nás čakajú?"  Lebo "... sme na okraji priepasti. Ak neprecitneme, stratíme štátnu samostatnosť aj slobodu."  

Nič viac, nič menej...

Nie je dôležité, o čom bol celý rozhovor, ak sa stretnú dvaja neznámi ľudia, najprv sa "oťukávajú" aby vedeli s kým majú tú česť. Títo dvaja sa vzácne zhodli na téme, aj na postojoch k nej a to je bohužiaľ v našej spoločnosti a možno aj vo svete výnimočné. Sme rozdelení mocnými sveta podľa hesla z dávnych čias: "divide et impera" (rozdeľ a panuj) v názoroch na spoločenské napredovanie a život. Inak žijeme v pohode a často niektorí aj v blahobyte. Možno aj preto. Konzumná spoločnosť, ktorá si žije na vysokej konzumnej nohe.  

Zdá sa, že na obzore sú naozaj krízy a skúšky (nič nie je večné a žiaden strom nerastie do neba). Nedajbože vojna, o ktorú sa niektorí mocní mocne usilujú. Vojna znamená úpadok, biedu, chaos a rozvrat zaužívaného systému. Múdri ľudia varujú, urobte niečo, kým je ešte čas. Na každom z nás záleží. Každý by mal niečo urobiť, ale sila je v jednote. Musí sa zobudiť spoločnosť 

(Zastavme ich bratia...)

Do istej miery mi toto obdobie (na Slovensku, ale aj vo formáte Svet) pripomína jar 1968 a Dubčeka... Zdá sa, že história je naozaj nepoučiteľná a opakuje sa...

(Na podnet myšlienok Jána Maršálka z článku: Neukončený rozhovor)

 

15 minút na zeleno

Motto: "Nezmysly, ktoré o vás povedia (napíšu...) ľudia, sú často o nich, nie o vás." (voľne podľa Bronislavy)

Pozrime sa na aktuálne masívne podporovanú cyklistiku. Peniaze sa sypú do cyklistickej infraštruktúry, ako by na tom závisela pekná budúcnosť. A možno na tom aj trochu visí, ak berieme do úvahy "15 minútové mestá" a ten kontext. Z iného pohľadu ide o opačný smer ako u benzínových a naftových áut - v cyklistike (a v kolobežkách) sa namiesto lacného, prospešného a vrcholne ekologického spôsobu dopravy pomocou vlastného tela a pedálov rozširuje baterkový pohon.

Čo je to 15-minútové mesto? Podľa tohto konceptu z 20. storočia by sa mal každý obyvateľ mesta dostať k základnej občianskej vybavenosti do pätnástich minút chôdze. Či už je to obchod, pošta, detské ihrisko alebo park, žiadna služba by nemala byť od seba vzdialená ďalej než pätnásť minút.

Autá tvoria podľa klimatických alarmistov neúmerné množstvo emisií na našich cestách, takže je zrejmé, prečo by bola táto schéma navrhnutá na zníženie ich používania atraktívna. Nehovoriac o zdravotných výhodách chôdze alebo bicyklovania.  

Z hľadiska tzv. grindílu by bolo ideálne keby v prvom rade začalo uplatňovanie baterkovej technológie vo vojenstve. Viete si predstaviť tanky a obrnené vozidlá poháňané lítiovými baterkami? Alebo aj vojaci na baterky? To by bola krása, žiadne svetové vojny by sa nekonali, maximálne len také malé, susedské. Aj stíhačky 6. generácie na baterky by krátko po vzlete museli pristáť a dobiť si batérie. Ich užitočné zaťaženie by tvorili vlastné batérie, takže na bomby by nebolo miesto. Utópia, alebo dystópia vojenstva? V každom prípade by Zem bola príjemným a pokojným miestom na život.  Bohužiaľ, lacné drony s AI tú predstavu trochu kazia... 

Koncept 15 minútového mesta je na prvý pohľad pekný, ako sú pekné všetky technické vynálezy ľudstva. Prvá oblasť, kde sa nové vynálezy uplatňujú je obvykle vo výrobe nových typov zbraní a tie sú vždy namierené proti ľuďom, okrem poľovníckych. Ktovie, kam smeruje koncepcia 15 minútových miest?

Holuby sa vracajú

Naposledy som písal o holuboch hrivňákoch na wabovinách v roku 2024, ale až v júni. V tomto roku sme v predstihu, "hrivňáci" sú už tu (za oknom). Znovu sadajú na parapet a hrkútajú ostošesť. Niektoré veci a javy sa vracajú v pravidelných intervaloch, podobne ako holub hrivňák z čeľade holubovitých. (ako aj Halleyho kométa z čeľade kométovitých). A tak je to dobre, že zabehaný poriadok sa (prudko) nemení. S holubmi to nie je vždy ružové, lebo pod ich obľúbeným stromom parkujú autá a niektorí vodiči ráno nachádzajú masívne znaky ich dobrého trávenia (myslím trávenia holubov). Ale to je maličkosť...

Aj všeličo iné sa nám vracia. Možno si, hlavne starší spomenú na raňajšie desaťminútovky v práci, keď sa nám snažili naši vedúci prezentovať dennú tlač, teda vtedajší oficiálny názor. Ja som si na to spomenul pri čítaní o záverečnom akte (desaťminútovke) v našom najnárodnejšom divadle. Zákon večného návratu sa opäť potvrdil. Nezáleží na tom, aký názor vnucujú divákom kultúrneho podujatia, ten princíp je rovnaký. A bude to mať pokračovanie, lebo Romana sa vraj chystá znovu do divadla. (Ona za to nemôže...) Hovorí sa, že kto nepozná svoju históriu, musí si ju zopakovať aj v desaťminútovkách. 

Tak je to, že všetko (a všetci) starne, len niektoré princípy nie a nie zostarnúť. Na druhej strane je dobre, že niektoré veci veľmi nestarnú. Napríklad tento môj monitor už má 15 rokov a stále na ňom nenachádzam žiadnu chybu. Každý deň beží od zapnutia po vypnutie. Vtedy ešte asi nemontovali do elektroniky to "udělátko", teda "kazítko" a veci žili svojim prirodzeným životom. 

Môj starý počítač tiež ešte nebol z tých dnešných "moderných". Má 10 rokov a jeho jedinou chybou je, že stále chodí tak ako bolo na počiatku, tak je aj dnes, teda nezrýchľuje, ako by mi bolo milé. A ešte jednu všeobecnú chybu zahlásim - každú chvíľu (relatívne) sa mu mení operačný systém, ako som už písal minule, od čísla sedem až po jedenásť a ktovie, kde to skončí... Trochu sa zlepšil, keď som mu vymenil HDD za SSD. 

Ešte jednu "zhovadilosť" som s ním urobil - nainštaloval som mu namiesto okien linux (naspäť cesta nemožná). 

A je to!

 

Jedenáste okná

"Pri tvorbe nového se netreba báť chýb,
lebo sú súčasťou učenia a rastu."(FB)

Zažil som "na vlastnej koži" operačné systémy od MS DOS po Windows s rôznymi číslami až po súčasnú jedenástku. Verzia 3.11. bola zvláštnosť, ale v praxi skoro na nič. Sympatický bol Windows 95, aj trochu pozmenený Windows 98. Windows Me som vynechal a neujal sa. XP z roku 2001 bol (mojou) hviezdou a bolo ťažké sa s ním rozlúčiť. Vistu z roku 2006 som vynechal, podobne ako mnoho iných užívateľov, neujal sa.  Windows 7 z roku 2009 opäť zažiaril, škoda bolo z neho odísť. Windows 8 a 8.1 som mal na laptope, nahradila ho desiatka, s ňou je to lepšie, ale už je oznámené, že skončí. S  tým skončením "podpory" je to paradoxné, užívateľ (ja) sa teší, že už nebude zdržiavaný neustálymi "vylepšovaním", hoc aj za cenu istého bezpečnostného rizika. 

Na aktuálnom hlavnom stroji (bolo ich niekoľko) som si Windows 10 z roku 2015, ani neviem prečo, vymenil za jedenástku. Škoda bolo desiatky, aj pivo 10 som mal najradšej...

Windows 11 je potvrdením fenoménu "vylepšovania". Človek si kúpi produkt, ale bez obligátnej dvojročnej záruky, potom mu ho stále za chodu opravujú... Ale aj v kúpe systému sa to trochu (podstatne) zmenilo, už si nekupujeme program na doživotie, ale na rok a  každý rok znovu. V podstate ide o prenájom. Konšpiračné teórie hovoria, že tak to bude v budúcnosti so všetkým... Ale kto by veril konšpiráciám? 

Užívateľ systému si na daný produkt (dá sa to ešte nazývať produktom?) zvykne, zopár vecí (možno maličkostí, ale príjemných) sa dostane do mechanickej pamäti a potom sa to pri prechode na "lepší" (možno) systém zmení, zakáže alebo nahradí niečím iným. Zmení sa idea a zmeny sa nedajú vrátiť späť. Niekedy len s pomocou externých utilít, ale len dočasu. Niekedy sa to staré vráti po čase späť, ako sa vracajú staré dobré časy... 

Na margo DPH

 Mnohí tí, čo píšu na internete a takmer všetci notorickí diskutéri sa už vyjadrili k zvýšeniu DPH na knihy, tak to skúsim aj ja, ale tak nejako inak, porovnávaním. Kritici DPH na knihy zrejme veľa čítajú, a možno ani nie. Knihy môžu byť aj výstavné exponáty v obývačke, ako domnelý doklad o vzdelanosti. Podľa ohlasov sa zdá, akoby naše vydavateľstvá  nestačili knihy vydávať. Chodiť do knižníc kvôli knihám je dosť nepohodlné.

Pozrel som sa radšej našu knižnicu v obývačke, ktorá reprezentuje knižné vydavateľstvá minulosti a je tak trochu reprezentačným výberom tej doby. Máme plno kníh ešte z čias, keď boli knihy naozaj drahé (alebo, ako sa to vezme). Tak som skúsil na ilustráciu vybrať 11 "štatistických" kníh do tabuľky. Vtedy ešte boli v tiráži kníh všetky údaje, vrátane  nákladu a ceny:

Ťažko posúdiť, či boli vtedy knihy drahé, alebo nie. To musí každý sám podľa seba posúdiť. Vždy je to relatívne, alebo "ako pre koho". Ako mladá rodina sme kupovali asi tak 5 - 6 kníh za rok (cca 100 Kčs). Väčšinou to bolo z edície SPKK, kde sme si vybrali knihy z edičného plánu na celý rok a v priebehu roka postupne prichádzali po jednej, ako vyšli. Knihy, ktoré sme si objednali, sme v priebehu roka aj prečítali... Zvláštnou edíciou bola kvalitná poézia v českom "Klub přátel poezie" Naše portfólio čítania dopĺňal "Mladý svět"a Svätovojtešský kalendár.

Tak sa mi zdá, že vláda zabudla na časopisy. Tam by neškodilo zvýšiť DPH, možno by to malo vplyv na kvalitu obsahu. Tiež dodnes kupujeme časopisy (odborné, krížovky, humoristické, spoločenské a TV program) za približne 40 € mesačne. Bohužiaľ, hlavne tie spoločenské sa nápadne podobajú na niektoré TV seriály, časté reprízy omieľaných informácií a "vedomostí". 

Ešte tu mám doplnok k "štatistickej" tabuľke o knihách minulosti: 

Po zohľadnení hrubého mesačného príjmu v príslušných rokoch, v pomere k cenám kníh, mi vyšlo, že ceny kníh boli vo výške cca 1% z tohto priemerného príjmu. Nedokážem to porovnať s dneškom, lebo dnes je fantastický rozdiel v príjmoch. Pre bohatých DPH reálne nič neznamená a dôchodcovia? Tí už majú väčšinu svojich kníh prečítaných.   

Od roku 1991 do 2023  sa pohybovala priemerná mzda na Slovensku od 125 € po 1430 €. Ceny bežných kníh sa dnes pohybujú od 15 do 20 €. Ak zoberieme tú hornú hranicu a rok 2023, tak cena knihy je priemerne 1,3 % z priemernej mzdy. Priemerný starobný dôchodok je 576 €, tak pre dôchodcu stojí priemerná kniha skoro 3,4 % z dôchodku. 

Ak berieme do úvahy to, čo som napísal vyššie, že dôchodca už má väčšinu kníh prečítaných, tak sa to dá vydržať. Ak berieme do úvahy aj to, čo sa dnes v knihách píše (a vydáva), tak dôchodca to všetko už má zažité a možno aj vo vyššej kvalite.   

Slováci

Myslíte si, že facebook je vhodná platforma na diskusiu a zamyslenia? Asi nie, čítate "statusy" svojich "priateľov" aj tých ostatných a zistíte, že sa v nich najčastejšie objavujú postoje, zvyčajne tvrdé a nemenné. Diskutovať o nemenných postojoch nemá zmysel, diskutuje sa zvyčajne o faktoch, inak by to nikam neviedlo. V komentároch k statusu o pracovitých Slovákoch sa riešila aj téma: "Akí sú?" Akí sú Slováci? 

 "Slováci síce majú dosť zlých vlastností (furt čosi kritizujú a často závidia), no sú to tí najväčší makáči..." (ZK)

A kto hocikde inde nemá dobré aj zlé vlastnosti?

Na opravu strechy si zavolala Slovákov z Oravy a čudovala sa, akí sú pracovití... To sa dnes asi príliš často nevidí. Sú to vraj potomkovia svojich otcov drotárov. Zrejme sú lepší tí, ktorí majú schopnosti dostať sa k peniazom iným spôsobom. Z toho vznikla polemika, názory a komentáre a to viedlo k trochu zvláštnemu hodnoteniu Slovákov. Za všetky aspoň jeden názor:

"... Slováci sú dosť nesystémoví (možno už aj anti-systémoví), ale na Slovensku veľa systémov nefunguje..."(MGC)

Nemôžem takto hodnotiť Slovákov, lebo som tiež Slovák, ale to by bola nezdôvodnená sebakritika, lebo som tiež pracovitý. Aj keď mám po predkoch trochu českej a trošička maďarskej nátury, aj tak som Slovák. V tomto priestore, teda na Slovensku, kde žijú Slováci, sa to stáva často. Hľadal som obsah pojmu "nesystémový občan" na "google", aj na "DuckDuckGo", ale nenašiel som zodpovedajúcu charakteristiku. (Politika by síce mohla byť "nesystémová", ale tu ide o Slovákov ako takých.) 

Autor tej poznámky je tiež Slovák, ale už dlhšie žije v Prahe (pozdravujem). Myslím si, že je to v tomto prípade len vymyslené klišé na dehonestovanie Slovákov a nič to o charaktere Slovákov nehovorí. "Nesystémovosť" sa týka hlavne politiky, nie konkrétnych osôb. 

Myslím, že autor sa takto "ne-systémovo" (takmer anti-systémovo) vyjadruje o Slovákoch lebo z tej diaľky nevidí detaily a číta len "systémové" noviny. Zrejme sa aj on v Česku správa systémovo, hoci je Slovák (iný kraj, iný mrav). K tomu, aby mal pravdu o Slovákoch, nestačí jedna osobná skúsenosť, ani to, čo sa píše v oficiálnom (systémovom) internete. Skrátka, je to zložitejšie a detailné rozoberanie by bolo zasahovaním do systémovej politiky. "A vo tom to je." 

Viete, čo ste (jedli)?

Na margo náhodne vypočutej relácie na istej nemenovanej stanici: Zákerný vírus prenikol aj do vysielania rozhlasu. Vcelku vecná "diskusia" (v podstate monológ) o tom, aby sme jedli "správne". Relácia je akýmsi "nedopatrením podfarbená" nesúvisiacou hudbou na pozadí (prečo, keď ide hlavne o informácie?). 

So "správnym" jedlom tá hudba nijako nesúvisí, ale poslucháča podvedome znervózňuje. A to je zrejme cieľ tohto zlozvyku podľa vzoru "moderných" TV seriálov, v ktorých je "podmazávacia" hudba takmer všade, ale určite tam, kde najviac ruší, hlavne pri dôležitých dialógoch prednášaných takmer šeptom a aj nekvalitne nasnímaných. Rekreáciou z tohto marazmu sú už len staré filmy a dabingy z čias, keď sa ešte točili filmy a relácie pre ľudí... Vydržať, alebo preladiť? That is the question. 

p.s.

Z archívu tej rozhlasovej stanice som zistil, že originálne bola tá relácia nahraná čisto, bez podmazu. Problém teda vznikol pri repríze, keď sa "zvukár" neudržal a nestiahol hudobné pozadie na nulu. A toto sa deje čast.

 

Verejnoprávnosť má zmysel

To som nevymyslel, to mám aktuálne odpočúvané zo Slovenského rozhlasu. Je to síce iba reklamný slogan, ale otázka je, prečo práve teraz? Aký je aktuálny stav verejnoprávnej RTVS a čo vlastne znamená verejnoprávnosť? 

Podľa Stanislava Bašku na blog.sme: 

"Dodnes nikto presne nezadefinoval pojem verejnoprávnosť. Tak sa o to pokúša slovenská vláda na čele s Róbertom Ficom. Vybrala si na to zaujímavú cestu. Žiadna z doterajších vlád to nepovedala otvorene, až tá súčasná: ... chceme mať vplyv v Slovenskej televízii a v Rozhlase.“ Vládu si volí občan, alebo tiež inak povedané, verejnosť. Po demokratických voľbách vznikne vláda. Získala najviac hlasov a preto má právo, mať vplyv vo verejnoprávnych médiách...Takže verejnoprávne média sú vlastne média, ktoré patria vláde, lebo bola demokraticky zvolená verejnosťou, takže má na to právo." (diskusné vlákno 14x pod článkom nebolo nájdené)

Denník n si o tom myslí svoje:

Verejnoprávna televízia má byť príkladom nediskriminačných postupov, voči menšinám citlivého jazyka či dôsledného dodržiavania rovného prístupu k rôznym sociálnym skupinám. Podstatou verejnej programovej služby je poskytnúť kvalitný, vyvážený a univerzálny obsah a informácie vo verejnom mediálnom priestore...

Iná definícia verejnoprávnosti:

Verejnoprávnosť sa dá nazvať zjednodušene službou občanovi, na ktorú má v zmysle Ústavy SR právo na informácie. Pod ústavným právom na informácie rozumieme nielen oblasť spravodajstva a publicistiky, ale aj právo na informácie sprostredkované umeleckými a ďalšími televíznymi reláciami. STV má povinnosť vysielať programy spĺňajúce základné kritériá etiky, humanizmu, objektívnosti, pravdivosti... 

Aktuality.sk majú názor založený na ekonomike:

Verejnoprávne médiá by mali byť jedným z garantov práva na objektívne a vyvážené informácie. Štát by mal zabezpečiť nielen ich ekonomickú a politickú nezávislosť, ale aj dôslednú verejnú kontrolu.

(... možno práve o to ide vláde...)        

Na stránke RTVS je verejnoprávna funkcia definovaná stručne asi takto:

RTVS je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, zriadená zákonom č. 532/2010 Z. z., ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania...

Programy RTVS utvárajú podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.

K tomu hádam nie je čo dodať... Stačí porovnať s realitou. O všetkých aspektoch by sa dalo diskutovať, polemizovať, lebo asi je niekde chyba. Keby nebola, nebolo by treba o tom hovoriť.  

Mimochodom, pozrime sa na štatistiku (nezáväzne): Na Slovensku je jedna verejnoprávna rozhlasovo-televízna organizácia, ktorá má 3 TV kanály okrem športu). Komerčných TV, na ktoré vláda nemá žiaden dosah je, v počte kanálov 10 v presile. Žiaden z nich sa nemusí riadiť verejnoprávnosťou (vyváženosťou), teda tým, čo by hlavne poctivé spravodajstvo a komentáre mali obsahovať. 

Aký je môj záver k tejto diskusii? Nie je to prvýkrát, čo u nás dochádza k snahe vlády o "umravnenie" verejnoprávnej televízie. Už od čias Mečiara, cez Radičovú a Matoviča... Potichu, alebo nahlas žiadna vláda nechcela nechať verejnoprávne médium bez svojho vplyvu v presile iných médií v duálnom systéme, ktorý máme na Slovensku od vzniku samostatnosti. Menia sa formy vplyvu (nielen zo strany vlád), ale podstata a poslanie verejnoprávnosti ostáva rovnaká (je jedno, či ide o RTVS, alebo „Slovenskú televíziu a rozhlas“):   

"Utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť spoločnosti."

 

Klišé a frázy

Zlozvyky zvukové: mimorečové a rečové, t.j. floskuly, protetické frázy, klišé, úslovia, klišéovité idiomy :). Zaujímavé je toto pozorovať v prejavoch, najmä u politikov, ale nielen u nich. Rovnako nepríjemne pôsobia aj (často opakované) reklamy, priam nabádajúce vystrihnúť ich z našej pozornosti. Ak to ide, možno ich "vykľúčovať" aj technicky. 

Používam systém automatického záznamu. Pri dvojhodinovom filme zaberie reklama na reklamných televíziách ako je Markíza, Joj a podobných, cca  30 minút. Nechám bežať záznam a nepozerám. Po 30. minútach ho vrátim späť na začiatok. Keď príde reklama, posuniem o 8 minút dopredu a spokojne pozerám film ďalej, ako to v reklamách odporúčajú "prinášači". To sú tí, čo nám, akože "prinášajú" tento program. Aj tie "prinášacie" frázy  už bezpečne patria do kategórie "klišé". 

Sú to slovné spojenia, ktoré častým používaním stratili svoj pôvodný význam (alebo ho, v prípade reklamy, vôbec nemali) a pôsobia ako frázy, ošúchané slová. Nie, že by som proti iným reklamám nič nemal, ale tieto "prinášacie" ma zvlášť "oslovujú" lebo sú obvykle oddelené od ostatného bloku reklám, teda zdôraznené. 

Reklama je cieľavedomé pôsobenie na potenciálnych zákazníkov, s cieľom sprostredkovania informácie, vyvolania určitej predstavy a dojmu - mnohé v TV praxi vyvolávajú najmä zlé a nepríjemné dojmy (bača a jeho honelník sú vzácnou výnimkou).

(Zo stránky: https://mybystrica.sme.sk/c/20227085/aj-vy-ste-si-oblubili-bacu-z-reklamy-mieri-na-horehronie.html)

 

 

Antonova skrinka

Je podobná tej od Pandory, v ktorej sa ukrývalo dobro aj zlo. Trápenia, strasti a choroby zatvorené v skrinke, ktorú Pandora otvorila, boli uvoľnené medzi ľudí. Pandora skrinku rýchlo zatvorila, ale to už na dne skrinky ostala len nádej. Tento starý mýtus sa zachoval v rôznych verziách, podobne, ako sa píšu ľudské dejiny, vyberáme si, čo sa nám akurát hodí... Čo je pre niekoho utrpením, inému môže prinášať radosť aj nádej. Nádej je symbolicky aj na dne Pandorinej skrinky od Antona Pižurného.

Antonova zbierka (OZ Paradajz 2013) obsahuje 64 básní, ktoré sú lyrickou výpoveďou človeka postihnutého láskou, ale aj sklamaním a ktorému nakoniec ostáva to najdôležitejšie: nádej. Prvá časť knihy je o Bielej vdove, so záhadným podtitulom - Štrnásta komnata.

Oceán vzdúva sa, je na obzore loď,
ktorá však čakala na iných dvoch.
Rozbité srdce na dno hĺbky vhoď.
Hojdajúc klesne tam, kde sídli Boh. 
 (V strede zeme)

Priprav sa na cestu. Novú a rovnú.
(To ešte nevieš, že má tvar kruhu)
Choď stále za srdcom. Nemôžeš uhnúť.
Máš možnosť jedinú, nijakú druhú.
(Dúha je most)

 

Stále iba na začiatku.
Sadím v duši ľalie
Vychutnaj si chvíľu krátku.
Preži, čo ťa zabije.
(Kľúč ukuj)

 

Ťažko sa opisuje štýl básnickej reči, najlepšie je precítiť ju aspoň v krátkych ukážkach. To platí všeobecne o poézii, lebo poézia sa nečíta, ale prežíva. Na zbierku Pandorina skrinka sa musí čitateľ uvoľniť a precítiť to, čo sa skrýva v zvláštnych metaforách, spájať si to, čo sa zdá byť nespojiteľné a nakoniec prežívať budúcu nádej.

 

Anton Pižurný, Pandorina skrinka, OZ Paradajz 2013

Druhé vydanie ilustrovala Mária Šefferová.

 

 

 

Voľ ty len, a byť radšej...

 Stretol som starého priateľa a ako inak, prišla reč aj na parlamentné voľby. Že je to tu všetko na kočku a jeho už nikto nedostane k voľbám... Chyba! Je to oportunizmus. Človek ktorý svoje myslenie a konanie prispôsobuje podľa očakávaných výhod je oportunista, aj keď v tomto prípade je vari jedinou výhodou pohodlnosť a zbavenie sa, hoc aj teoretickej zodpovednosti. Je pohodlné nemať názor (ignorance is bliss), a keď to zase dopadne zle, "ja som radšej nešiel k voľbám", ale následky ponesieme všetci, aj nevoliči. 

Druhá otázka je, koho hodiť do urny? Rozhodne nikoho, kto má v reči plno fráz a prázdnych hesiel. Rozhodne nie toho, kto chce bojovať proti niečomu a niekomu. Ten bojuje hlavne za seba a svoje výhody. Ale hlavné je, nepočúvať prázdne reči (sľuby), radšej sa pozrieť dozadu za chrbát toho lídra. Vidieť skutky, ktoré ho pravdivo definujú. Pri čítaní programov (kto ich ešte má?), tak s porozumením a hlavne čítať hlavne medzi riadkami. 

A voľ ty len, lebo inak tvoj hlas rozdelia medzi budúcich víťazov volieb a zodpovednosti sa aj tak nezbavíš! 

 

Ja a pes, či pes a ja

Odborníci iste vedia, ako sa má (dá) komunikovať so psom. U domácich psích maznáčikoch je to jasné, tam si určite rozumejú, lebo každodenný kontakt a spolužitie človeka a psa musí vyústiť do dorozumievacej reči doplnenej gestami, či mimikou. To by bola dobrá téma na diskusiu s "priateľmi" psov. Ja som však nikdy nedospel k častejším kontaktom s psou inteligenciou. 

Raz som bol na návšteve v jednom dome, kde mali psa. Keď som odchádzal, začal na mňa zlostne brechať. Nebol veľký, bol by som sa ubránil (topánky čosi vydržia), ale volil som komunikačný prístup. Začal som pískať (nie na prstoch) a zrejme som zvolil správne tóny, lebo psisko zmenilo chovanie a už sme boli kamaráti. Tú melódiu (poradie tónov) som si zapamätal a odvtedy to používam v rozhovoroch s nepriateľskými priateľmi človeka.

Najnovší prípad ma stretol nedávno v Kláštore pod Znievom. Stalo sa to na miestnom futbalovom ihrisku, kráčal som ku stredu hracej plochy a to vyprovokovalo huňatého obrancu štadióna a dával to jasne najavo, že som neohlásený hosť. Nedal som sa odstrašiť, došiel som až ku stredu ihriska a on pokračoval z druhej strany. Keď už bol dosť blízko, začal som mu "prepískavať" moju melódiu priateľstva. Brechanie sa trochu zmiernilo a ja som ostal stáť na stredovej čiare. Prišiel ku mne, už ticho a priateľsky nabral pachy z mojich tenisiek a tváril sa, že ako nič, len sa tu prechádzame... Funguje to!

Namiesto pointy kto by chcel recyklovať moje staršie psie príhody, tak tu sú: 

Pes, či mačka?

 Vytrhnutá stránka 3

    Nešťastný piatok

Aby to nebolo tak suché, kopírujem ešte výber z múdrostí iného staršieho článku (2011/04/06):

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

 

  

 

Bez nadpisu (tri bodky)

Ktosi sa raz vyjadril, že v novinách stačí čítať názvy článkov, aby ste všetko napísané pochopili. Je to zjednodušenie, ale má to racionálny základ, lebo podľa pravidiel žurnalistiky má mať článok štruktúru obrátenej pyramídy. Najdôležitejšia informácia je hore, teda nadpis článku je nosným prvkom. Šéfredaktor (alebo majiteľ) potom, v prípade potreby môže škrtnúť odspodu pár viet a zmysel článku ostane zachovaný.  

Skúsil som čítať len samotné názvy a uvažovať, či je treba čítať ďalej, alebo nie. Často je tá informácia v názve taká jasná (niekedy až taká jasná ako autor článku), že sa dá okamžite povedať podľa klasika: "Vsjo jásno, čem bukvy?" Výber mojich nadpisov:

Boj o pozemky trval štvrťstoročie. Posledný verdikt zabezpečil Košiciam daň... (boj o dane. Poznáte ten vtip, že koľko platíš dane? Ja nič, mne dáva zadarmo.)... Prezidentka napadla paragraf 363... (bude inzultácia?)... Budajovci chcú ešte raz skúsiť reformovať RTVS (božechráň)... Prezidentka UPOZORŇUJE na veľký problém... (malé vidíme všetci)... Eurokomisia urobila RÁZNY KROK... Fico ukázal ŠOKUJÚCE NAHRÁVKY... Exkluzívny rozhovor s umelou inteligenciou o demokracii (Ta ne? A s kým iným o demokracii?)... Pápež znova o homosexualite... Chaos v politike, chaos v spoločnosti... (čítal som knihu Teória chaosu. Jediná kniha, v ktorej chýbalo 10 dôležitých strán s pointou, takže neovládam ani teóriu.)... Kto po Františkovi... Milan Kňažko o prezidentoch: Kováč bol užitočný, Kiska škodlivý, Čaputová je niekde medzi tým... (Ešte by mal zhodnotiť ministrov zahraničných vecí)...

Nie, toto nebolo o politike, maximálne len odraz lesku našej milej spoločnosti. Veď o čom písať takto pre nikoho? Už som chcel písať o umelej inteligencii, ale stále ma niekto predbieha. Možno práve tá Umelá! Veľmi sľubná bola téma: "All You Need Is Love". Do tej sa nikto nehrnie. Časy keď sa spievalo o láske a o mieri sú dávno preč. Chcel som sa opakovať, lebo opakovanie je vraj matka, ale už neviem čoho.  

Nabudúce hádam napíšem niečo o stranách. Napríklad o ľavej strane a o pravej strane. Vždy keď si dávam okolo krku šál, najprv preložím ľavú stranu šálu na pravú stranu a pravou rukou pravú časť naľavo. Potom si oblečiem zimník (teraz v zime) a znovu pasujem šál - pravou rukou doľava, a až potom (navrch) ľavou doprava. Presne naopak, ako bez kabáta. Alebo je to predsa inak? Vyznajte sa potom v politike, keď sa nevyznáte ani vo svojich rukách...

Kontext

Kontext znamená významovú súvislosť slov, javov alebo udalostí. Toľko iba stručne z opisu významu tohto slova. Súvislosti, teda kontext sú veľmi dôležité pri hodnotení javov, vecí a udalosti. Ak neberieme do úvahy súvislosti, môžeme sa mýliť v hodnotení, môžeme veci nesprávne chápať. Nemôžem, napríklad povedať, že moja babka bola nešťastná, lebo nemala práčku a musela prať bielizeň ručne v drevenom koryte. Tým by som zanedbal súvislosti, teda dôležitý kontext (práčky vtedy neexistovali) a z pravdy sa stáva hodnotiaca lož, či polopravda, čo je ešte horšie. Spomeňme ešte v tejto súvislosti aj súdnu prax, keď súd zvažuje aj poľahčujúce okolnosti, čo je v tom prípade kontext.

Symbol

 Vraj je to symbol...

 

 

Káva

Čo je káva? Podľa našej tradície, káva, to sú mleté kávové zrná zaliate vriacou vodou v horčičáku. Samozrejme, ani Google (DuckDuckGo) nevie, čo je to "horčičák". Podľa nich je  to "nákrčník", ale u nás to boli kedysi sklenené poháre,  asi 2 dcl, v ktorých sa predávala horčica. Obyčajná, alebo kremžská. Po spotrebovaní horčice ostali v domácnosti kvalitné  horčičáky, do ktorých sa robila "zalievaná" (turecká) káva. Proste, taký ekologický prístup.

Čítal som o jednom talianskom letcovi, ktorý omylom preletel z Rakúska do ČSSR a po pristátí mu ponúkli kávu. Urobili mu našu "tureckú" do horčičáku. Nestačil sa čudovať, čo mu to vlastne dali. Oni už vtedy boli takí fajnoví a rozmaznaní, že poriadna zalievaná káva im nechutila. 

Obyčajne si robím dve kávy denne - po raňajkách a po obede. Dnes som mal chuť aj večer, ale neurobil som si kávu, ale "café lungo".  

Caffé lungo je espresso, ktoré je pripravené s väčším množstvom vody a je teda menej silné.

Ale čo je espresso?  

Espresso sa pripravuje približne zo 7 g jemne mletej kávy (ako do nášho horčičáku). Optimálne množstvo vody je 50 až 60 ml (u nás 150 ml). Podáva sa najlepšie v malých šálkach kónického tvaru zo silného porcelánu. Typickým znakom espressa je zlatá, jemne melírovaná krémová vrstva, ktorá nápoj korunuje. Podle chuti sa pridáva navrch cukor. (Fajnovosti nemusia byť, cukor dávame do kávy a potom treba nápoj zamiešať).

Kto by sa v tom vyznal...

Caffe ristoretto (ristreto), Caffé corto, Espresso, Caffé lungo, Caffé macchiato, Latte macchiato, Espresso con panna (panenské espresso?), Caffé doppio, Caffé correto, Cappuccino, Caffé latte, Café au lait, Kapuziner, Café cortado, Caffé mocca, Espresso granitá / Café granitée, Iced Espresso, Eiskaffee, Café Créme / Schümli...

Naučiť sa to je problém, nie to ešte v praxi rozoznať. Najnovšie máme v kapsulách ešte aj "Zázvor anti pandémic CVD19" a to už je "iné kafe", ktoré  určite ani Taliani nepoznajú.

Nuda

Dnešnou inšpiráciou je komentár k "Lenivosti" od Ivety: "Keď lenivosť prerastie do nudy, začne sa pokrok." 

O tom by sa dalo polemizovať, ale myslím si, že tam, kde je nuda, nemôže byť lenivosť a možno aj naopak. Nudiť sa možno, napríklad aj v čakárni u lekára a tam nie sme kvôli lenivosti, jedine, že by to bol špecialista na liečenie lenivosti. Lenivec je lenivý preto a vtedy, keď má robotu, ale robiť sa mu nechce. Podľa slovník.sk je lenivec muž (človek), ktorý sa práci vyhýba, teda ju má, len sa mu do nej nechce (leží na gauči).

Definícia podľa wikipédie: 

"Lenivosť je opakom činorodosti. Lenivosť je nečinnosť v duchovnej, pracovnej alebo aj v inej oblasti. Lenivý človek nevyužíva potenciál svojich schopností, nie je ochotný konať, alebo sa starať. Duchovná lenivosť je odpor a nechuť k duchovným hodnotám. V rámci kresťanstva je lenivosť jedným zo siedmich hlavných hriechov."

Až tak ďaleko by som nešiel, to sú zrejme krajné hodnoty, ale život nie je čierno-biely, je zväčša šedivý. Ja sa však mýliť môžem, lebo viem, že neviem, ale toto môže byť ako horor: "Nedostatok pohybu z lenivosti môže viesť napríklad k obezite. Ale nechuť k fyzickým aktivitám môže byť dedičná..."  

Wikipédia neberie do úvahy lenivosť ako dôvod na uľahčenie si práce vymýšľaním zlepšenia postupov (technológie), alebo námahy. V takom prípade ale naozaj nejde o lenivosť, ale len o odpor, nechuť k nejakej konkrétnej práci podľa zaužívaných postupov a dalo by sa to považovať za činorodosť. Cieľom takto kompenzovanej lenivosti je vylepšiť postupy a prácu vykonať lepšie.   

Nový rok 2022

Tak nám opäť začal nový rok. Kým sa toto deje, je stále dobre. Zdá sa, že Nový rok sa začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to tak. Nový rok začína dňom a nie nocou. Preto je jasné, že nový rok sa začína až keď sa zobudíme po opici. Starý sa zo Silvestra prehupne až ráno 1. januára. Novoročné predsavzatie preto patria do rána, ale platia aj po celý deň, tie polnočné neplatia.

V tomto roku, ako už viackrát, sme začínali inak, opica neprišla. Po Silvestrovi sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú spokojnosť človeka so žitím, lepšie sa to šmýka. Ako voda v prírode, tak aj vtipy sa točia stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú. História aj vtipy sa opakujú, v novom obsadení hercami.

Počas silvestrovského večera sme boli televízni konzumenti. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiaden TV kanál, lebo žiadnu pozitívnu inováciu som nepostrehol. Paradoxne, najväčší úspech mali staré, opakované silvestrovské estrády a vtipné scénky, hlavne z obdobia starého dobrého Československa. 

Väčšina televízií si na Silvestra necháva tzv. silvestrovské vydanie obľúbených relácií, ale napríklad Inkognito nie je vhodné na tento účel, len si silvestrovaním kazí reputáciu. Je to relácia všedného dňa a Silvester je výnimočný. Podobne by sa to dalo povedať takmer o všetkých strihových programoch založených na podobnom prístupe zabitia dvoch múch jednou ranou, spoliehajúc sa na "obľúbenosť" relácie.

Ospravedlňujem sa vám, pravidelným čitateľom wabovín, že som si tu aj ja požičal niekoľko viet zo starých koncov, či začiatkov rokov minulých, ale podobnosť osláv, ktoré veľa znamenajú, ale nič neprinášajú (mali by len zábavu a minimum poučenia), je veľmi jasná. Blahoželám tým, ktorých som tu v náznakoch spomenul aj tým, ktorí už svoju silvestrovskú estrádu dohrali, že nám včera priniesli trocha dobrej zábavy. 

Ostatní nech sa viac snažia opäť o rok.

A teraz už poďme na predsavzatia, priamo do terénu, teda na scénu života.

Ivona

Náš dnešný kalendár gratuluje Ivanám, Ivonám a Ivám. Pridávam sa aj ja, nech sa vám darí aj po zvyšok tohto roka a celý budúci tiež. Kedysi tak rozšírený spôsob gratulácií prostredníctvom písomných pozdravov akosi ustupuje do pozadia. Cena telefonického rozhovoru, či SMS je tak malá, že sa to s cenou špeciálneho pozdravu a ešte poštovného nedá ani porovnávať. 

Sú však ešte dodnes držitelia tradície posielania pozdravov prostredníctvom papierovej pošty. 

Iste ste si všimli, že na našich poštových známkach už nie je vytlačená cena v SK, ani v €. Prečo asi? Lebo tá cena by rýchlo prestala byť v súlade s aktuálnou cenou poštovného, ktorú si inkasuje pošta (SP). Zároveň je to akási príprava na privátne poštové služby aj iných organizácií (myslím si). Na tohtoročných našich pozdravoch sa však nájdu aj staršie známky s eurami (0,65 €).   

Malá galéria poštových známok SR a ČR:

Veteš

Veteš je gramaticky ženský rod, knižný a zastaraný výraz pre starú, dlho používanú nepotrebnú vec. Aj gramatika Google to podčiarkuje ako nevhodné, nespisovné slovo.Tak sa nedá nič robiť, musím písať o niečom inom a núkajú sa Vianoce. Nie tak, ako si to väčšina ľudí z našej kultúry predstavuje. Ide o veci súvisiace s Vianocami, ako sú rôzne ozdoby na stromček, vetvičky a slovo "purpura". 

Neviem, čo to znamená, lebo purpur (mužský rod) je sýtočervené farbivo s nádychom do fialova, vyrábané v staroveku z morských živočíchov. Ten výraz má mnoho významov, napríklad poľa Wikipédie je to  aromatická zmes korenia, drevených smolných pilín alebo triesok a vonných bylín, ktoré slúžia k vytváraniu aromatických vôní a dymu na Vianoce. Dnes máme miesto toho rôzne spreje a ženy voňavky. 

Podľa inej definície je "purpura" zriedkavý zdravotný problém, ktorý sa vyznačuje výskytom červených škvŕn na koži. Lieči sa pomocou krémov bohatých na vitamín K. Z uvedeného plynie, že ak niekto spomenie purpuru v období Vianoc, ide zrejme o aromatickú zmes korenia a z toho plynúce vône. 

My tie vône nepoznáme, nesypeme korenie na rozpálenú platňu, ale dôverne poznáme vôňu dlhoročne zhromažďovaných ozdôb na stromček, rôznych elektrických sviečok, už niekoľko rokov z úsporných LED diód. Výhodou všetkých týchto ekologicky uschovávaných vecí je to, že sa vyťahujú len na pár týždňov, teda nepadá na ne prach storočí a šetria našu zem a prírodu.

Aby som nezabudol, želám vám všetkým príjemné prežitie Vianoc hoci sú pod patronátom lokdovnu. Do purpury si dajte aj trochu dezinfekcie a zaspomínajte na roky, keď boli Vianoce tak naozaj.