Deň po...

Práve sme sa vrátili z dovolenky za hranicami našich všedných možností... Nikto nás neokradol, iba ja sám seba keď som zabudol zánovný sveter, dar k narodeninám, v niektorom z troch hotelov v Nemecku. Inak panuje v našej post-dovolenkovej spoločnosti plná spokojnosť.

Absolvovali sme približne 2600 km po diaľniciach Rakúska a Nemecka, náročnými alpskými cestami krížom krážom zo štátu do štátu a opačne svetom bez hraníc. Videli sme množstvo zaujímavostí. Kedysi ma skúsení vodiči z republiky strašievali nemeckými diaľnicami, ale moja skúsenosť a skúsenosť môjho auta je vrcholne pozitívna.

Konkrétne úseky zo západu do Mníchova a z Mníchova do Norimberku, sú kvalitnou bezproblémovou cestou s tromi jazdnými pruhmi, bez obmedzenia rýchlosti. Tam si prišlo aj naše auto na svoju maximálnu rýchlosť bez obáv, že prekročím nejaký limit.

Nemecký systém diaľnic bez priamych poplatkov, bez obmedzenia maximálnej rýchlosti mi je odteraz sympatický.

Zlodejské triky

Vreckový zlodeji majú svoje prepracované technológie, podobne ako iné poctivé povolania vyžadujúce si šikovné ručičky, ale zvládajú aj určitú oblasť ľudskej psychológie, ktorá je pre vreckového zlodeja nevyhnutná.

Prvýkrát som sa s tým stretol na stanici, pri nastupovaní do vlaku sa na mňa zozadu natlačila pekne opálená žena v stredných rokoch, akože sa ponáhľa a zároveň sa nástojčivo pýtala, či ten vlak ide do Trnavy. Nešiel, ale svoju otázku zopakovala dvakrát, napriek mojim záporným odpovediam...

Tak sa to muselo javiť navonok, ale v mojom vnútri som spozornel už pri prvom dotyku a automaticky som položil ruku k vrecku s mojou peňaženkou. Zacítil som len krátky dotyk číchsi rúk. Vzápätí cúvla a vzdala sa pokusu okradnúť ma. Spadla jej maska a so znudeným výrazom sa pobrala preč. Vlak ju už prestal zaujímať.

Druhý prípad nie je mojou skúsenosťou, išlo o dokonalú vreckovú krádež peňaženky s hotovosťou, kartami a dokladmi. To všetko nebadane vytiahnuté z predného vrecka riflových nohavíc v metre. Na prvý pohľad náročná vreckárska úloha sa podarila. Kreditky našťastie odolali, ale hotovosť bola bonusom pre zlodeja. Doklady sa po polroku vrátili cestou polície k majiteľovi.

Po čase si poškodený pán spomenul, že v tom metre, kde bola iba mierna tlačenica, sa mu do očí podivne zadíval nejaký mladík tmavšej pleti. Psychologicky pochopiteľne náš pán v tom momente zapochyboval o jeho sexuálnej orientácii, čo spôsobilo jeho krátkodobú nepozornosť a peňaženka, vďaka šikovným prstom zlodeja, zmenila majiteľa.

Takže pozor, keď idete na dovolenku, nedávajte sa do reči s cudzími ľuďmi, aj keď by prosili o radu a hlavne nepozerajte sa priamo do očí neznámym osobám s uhrančivým kukučom a vždy si držte ruku na peňaženke.

Hmlisté ráno

Je jún a vonku je nepríjemných 13°C. Na okolie padla hmla, nezvyčajný úkaz na toto ročné obdobie a tento kraj. Hmla padá aj na ľudí, našťastie slnko už vychádza a rozptýlené pary padajú na zem ako jemná vlaha. Na jedno hmlisté ráno si spomínam z čias hlbokého socializmu.

Nie je to žiadna politika, len pripomenutie jednej starej fotografie, na ktorej je v pozadí veľký "billboard" s nápisom "Hmlisté ráno". Je to neuveriteľné, ale billboardy existovali u nás v Československu už v roku 1959. Boli to hlavne pútače na nové filmy v kinách a taký pútač mal rozmery najmenej 2x4 m.

Neskôr som sa dozvedel, ako sa také pútače vyrábali. Použil sa na to záber z filmu, premietnutý projektorom priamo na veľké plátno a maliar propagačného oddelenia kultúrneho domu to príslušnými farbami domaľoval. Zachovali sa tak proporcie a tvary originálu. Zdá sa to na prvý pohľad jednoduché, ale na dokončenie takého obrazu bolo treba mať aj istý talent.

Na mojej starej fotke je v pozadí obrovský pútač na maďarský film Hmlisté ráno (réžia László Ranódy). Nejde o ten film, nevidel som ho, ale iste to bol jeden z radu nezaujímavých filmov "socialistického realizmu" tých čias. Veď aj na tej starej fotografii som najkrajší ja, v bielom baloňáku hladko učesaný, zamyslene kráčajúc začiatkom Obchodnej ulice... :)

Hovorí sa, že lepšie raz vidieť, ako dvakrát počuť, ale na druhej strane, napísané podnecuje fantáziu, tak tú fotografiu nezverejním, aby ste si tú scénu, krajšiu ako z čierno-bieleho filmu Hmlisté ráno mohli vymaľovať podľa mojich premietnutých kontúr a proporcií. Veď o talenty u čitateľov wabovín nie je núdza...

Trhový princíp kalkulácie

Na trhovisko chodím rád, lebo tam stretávam už skoro ráno samých dobrých a usmiatych ľudí. Sem, tam stretnem kolegu z práce a prehodíme zopár viet, ale už tam mám aj dobrých známych trhovníkov a trhovníčky, viem od koho mám čo kúpiť, hoc aj len pre tú radosť z obchodovania na trhovom princípe...

Je radosť pokochať sa čerstvou zeleninou a zároveň vnímať stav dozrievania plodov v záhradách. Kde sú tie časy, keď prišli na trhovisko ľudia s neumytou mrkvou... Dnes som videl okrem čistej koreňovej zeleniny výber paprík, rajčiny a kaleráby, kel, hrášok a z ovocia dominovali jahody, čerešne a višne. Ešte stále sa ponúkajú aj zeleninové a kvetinové priesady.

Musím sa tu pochváliť, že višne na trhu sa ani zďaleka nevyrovnali tým našim zo záhrady, ktoré už dva týždne ochutnávam a teraz keď dospeli do plnej krásy, vône a višňovej chuti ich vo veľkom oberám. Niet nad to, vyliezť na strom a kŕmiť sa ako vtáctvo nebeské.

Višne majú výbornú vlastnosť, že narastú v skupinách. Stačí zovrieť stopky medzi prsty a naraz máte plné priehrštie tmavočervených sladkých plodov a po chvíli aj višňové ústa...

Je radosť oberať višne, ale aj iné plody zeme. Ten čas zbierania úrody mám najradšej a trvá od jari až do jesene. Už máme za sebou zber hrášku, višne sú takmer obraté, pokračujú jahody a začínajú sa červenať ríbezle. Dorastá cibuľka, cesnak sľubuje peknú úrodu a to už nehovorím o očakávanej bohatej úrode slivák, na ktoré mám už teraz chuť.

Rajčiny sa snažia dobehnúť chladné dni, plody sa guľatia a rastú, papriky majú nasadené množstvo plodov, niektoré už skoro v konzumnej zrelosti. Už som zjedol prvé dve vlastné feferónky... Na trh vlastne nemusím chodiť nakupovať, len si vychutnať ľudskú trhovnícku atmosféru a porovnať vlastné záhradkárske výsledky.

Na našom trhu sa okrem zeleniny predávajú aj mäsové výrobky, jedna babka ako celo-obecná predavačka tam nosí od ľudí na dedine všetko od klobás, cez šunku, oškvarky, krvavničky, jaternice, slaninu, ale aj pitvané husi, kačky a kurčatá. Tam som sa dnes postavil do radu a z dlhej chvíle som sledoval trhový princíp kalkulácie.

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil účelnosť eurokalkulačky, ktorú tetka (nény) trhovníčka používala. Najprv tovar odvážila, potom podľa váhy a druhu tovaru vyhľadala vo vlastnej tabuľke na formáte A4 príslušnú sumu a tú zapísala na kúsok papiera. Tak aj pri ďalších položkách, nakoniec tužkou podtrhla, spočítala (po maďarsky) a oznámila zákazníkovi výsledok.


A načo tam mala kalkulačku? No predsa pofukoval vetrík, tak kalkulačku vždy v medzičase položila na sčítací papierik ako ťažidlo, aby jej ten "sčot" vietor neodniesol...

Helga a podobné katastrofy

Vybral som si krátku blogovú dovolenku. Tie moje minulé "dovolenkové" dni sa vyznačujú akčnosťou aj časovým zaneprázdnením. Napriek tomu sa mi podarilo v jeden nudný večer ísť aj do kina na film "Líbáš jako Bůh".

Môj dojem z filmu bol dosť rozpačitý, taká priemerná komercia, ale predsa trochu vymakanejšia ako filmové vtípky Troškových "Kameňákov". Od začiatku filmu som sa musel zameriavať na Kamilu Magálovú, vždy ma zaujímajú slovenskí herci v českých filmoch. Napriek kritickému pohľadu mi v tomto filme Kamila celkom sedela, zahrala svoju rolu výborne a presvedčivo.

Bartoška a Holubová, to sú tiež herci, ktorí ma oslovujú zväčša pozitívne, v tomto smere som bol spokojný. O príbehu hovorí autorka scenára Marie Poledňáková, že je poskladaný z jej životných postrehov, napriek tomu, alebo práve preto sa celý niesol v rovine, ktorá diváka príliš nevťahuje do deja, ale na druhej strane ani príliš nenudí.

Bohužiaľ, z príbehu mi vypadla dôležitá pasáž, keď podvádzaná Holubová prichádza na chatu, kde sa má stretnúť s manželom (Kaiser) a jeho milenkou (Kamila). Vôbec neviem, čo sa tam stalo, ale neznáme je lákavé, tak to považujem za najlepšiu časť filmu... :)

V ten deň sme totiž mali na obed kapustnicu a ja som si upil aj zo surovej kapustovej šťavy a dôsledok sa dostavil práve v tej chvíli, keď sa všetci schádzali na chate. Jednoducho malá filmová katastrofa, našťastie som sedel na kraji...

Niekedy sa dejiny sa opakujú, podobná vec sa mi stala kedysi dávno, keď som šiel s kolegom na film Helga (1967). Ako sa patrí, pred kinom sme si dali poldeci s pivom... Moje vnútorné napätie z toho vyvrcholilo na začiatku exponovanej scény, keď som musel vyjsť zo sály...

"Helga je dokumentárny film ktorý pojednáva o telesných aspektoch ľudskej anatómie a reprodukcie. Od počiatočného štádia tehotenstva, až po pôrod, kamera sleduje Helgu cez všetky stavy, až k pôrodu. Tento kvázi - dokumentárny film sa opiera o lekárske poznatky. Skutočný pôrod je filmovaný v pozoruhodných sekvenciách detailných záberov." (zdroj)

Moje dojmy z filmu "Líbáš jako Bůh" sú teda neúplné, ale to čo som napísal, platí. V Čechách má film dosť negatívne ohlasy ako sa píše na tejto stránke.