Joj, noviny JOJ

TV JOJ porazila RTVS, lepšie povedané, zlikvidovala poludňajší Rádiožurnál Slovenského rozhlasu. Čím to je, že Slovenský rozhlas klesá? Že by to bolo tým, že bývalá generálna riaditeľka, rieši veci neriešiteľné celkom inde? Aj internetová stránka rozhlasu ostala visieť vo vzduchoprázdne neprehľadná a zrejme nedokončená.

Mali sme doma taký zvyk, že počas obeda, ktorý začína vždy presne o 12-tej hodine sme počúvali reláciu Rádiožurnál, teraz už namiesto toho sledujeme poludňajšie noviny na TV JOJ. Sú síce trochu zvláštne, ale na počutie vecné a pestré. Pozitívne je aj to, že správy nepodávajú emocionálne podfarbené, ako je to zvykom na Markíze, kde mám často dojem, že sa vnucujú do priazne diváka.

Babská jazda

Začnem sa sťažovať na osud, možno sa polepší. Chceli sme ísť do kina v Trnave a nakoniec sme skončili v Dunajskej Strede. Tomu sa hovorí osud, alebo inak aj nešťastie. Nie že by sme sa tam nevedeli dohovoriť, to nie, bežnú konverzáciu sme vzájomne zvládali, ale zložitejšie veci už boli menej zrozumiteľné. To nehovorím o filme, ten bol našťastie so slovenskými titulkami. Obrovské nedorozumenie bolo v tom, že táto filmová premiéra bola v skutočnosti prezentačnou akciou nejakej voňavkovej firmy, a niekoľko ďalších firiem iného zamerania, ktoré pre istotu nebudem menovať.

Obnášalo to najprv to, že cena vstupenky bola o 1,00 € vyššia ako obvykle, vraj je v tom aj tombola. Povedzme, že hej. Film mal začať o 18:30, ale keďže "prezentácia" zvaná "Babská jazda" na dedine nikdy nezačína včas, začiatok filmu sa (pre mňa nedobrovoľne) začal s hodinovým meškaním. Keby len to, ale som sa tiež nedobrovoľne poučil, čo je to "kúčovanie" (od slova couch). Teda asi tak by som to zjednodušil, že je to podľa slov prednášajúcej, sedenie v kaviarni a rozprávanie sa s klientmi. Žiadne radenie, ale hlavne hľadanie cieľov a riešení krok za krokom... Budiš, ešte celkom čulí sme to strávili.

Aby som nezabudol aj na pozitíva, za vložené euro dostal každý z nás pohár sektu, rôzne propagačné tlačoviny, balíček čaju, pol kubického centimetra nejakej voňavky a poukaz na menu v nejakej reštaurácii za 5 €. Nie je však jasné, či je to cenový limit, ktorý si treba zaplatiť, alebo menu v hodnote 5 € zdarma. To sa uvidí až tam, alebo asi neuvidí, lebo nemám rád veľké porcie... Kto by si myslel, že to bol koniec, veľmi by sa mýlil. Po filme bola ešte prednáška o tom, ako sa má ozdobiť Veľkonočný stôl. A potom tombola, ktorá už bez nás, ktovie ako dopadla a pohostenie s kúskom pizze. Za ten záver ovšem neručím, lebo som radšej sadol za volant a dal si doma mastný chlieb s cibuľou.

Koho by po tom všetkom ešte zaujímalo, aký to vlastne bol film? Ale predsa, išlo o film z americkej produkcie "Skús ma rozosmiať" (Just Go with It), akože inak, romantická komédia. V niekdajších videopožičovniach by sa rýchlo premiestnil medzi zábavné ležiaky. Popravde trochu mierne drsná komédia vo vyjadrovaní i v použitých gagoch. Našlo sa v nej aj niekoľko miest vhodných na zasmiatie a jedna scéna typu "doják". Nie veľmi dojímavá, len jemne precítená "pravá láska". O príbehu pri takejto komédii radšej pomlčím, bola by to škoda slov. Ako obvykle ide o baby a chlapov a to všetko medzi nimi náležite roztopašné.  

Nebudem sa vyjadrovať v štýle odporúčam/neodporúčam, lebo dnes by som nebol, z pochopiteľných dôvodov, filmársky objektívny. Mal som chuť sa zabaviť, ale po únave z hodinového odkladu s nudnou prezentáciou mi už nálada k humoru padla na nižšiu úroveň. A ešte jeden postreh, nakoľko to bolo bez nášho vedomia organizované ako babská jazda, tak som v sále spočítal chlapov, boli sme štyria, teda pomer muži/ženy 4:50. A ešte jedna príjemná vec, v kine sme sedeli vedľa mladého páru a hneď po pozdrave sme začali rozhovor a po niekoľkonásobnej výmene viet a názorov sme zistili, že sme susedia a bývame v susedných domoch. Svet je malý.

_______________
Oficiálna stránka: http://www.justgowithit-movie.com/
Réžia: Dennis Dugan, Scenár: Allan Loeb, Timothy Dowling, kamera: Theo van de Sande, hudba: Rupert Gregson-Williams, hrajú: Adam Sandler, Brooklyn Decker, Jennifer Aniston, Nicole Kidman, Timothy Dalton

Reedícia múdrosti

Moja rubrika "Perly ducha" sa preplnila a ľúto mi je zmazať tie múdre vety, tak som sa rozhodl ich tu znova vydať napospas čitateľom wabovín ako riadne mimoriadny článok. 

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

Karty sú už rozdané

Keďže je dnes piatok, chcel som pôvodne zaradiť túto úvahu do novej rubriky označenej ako "piatnik", analogicky ako "sobotník", ale včas som cúvol, keď som si spomenul na svoju "pravidelnú" rubriku "sobotník". Asi nie som stvorený pre pevne zošnurované poriadky. Preto ma ani niekdajšia povinná vojenčina vôbec, ale vôbec nebavila. Napriek tomu to nepovažujem za stratené roky, lebo som tam získal svoje najúplnejšie elektronické dovzdelanie z logických obvodov, a to v čase, keď ešte logike kraľovali miniatúrne elektrónky.

Poďme však k novotvaru "piatnik", ktorý som zavrhol aj pre zhodu s názvom tradičnej viedenskej firmy PIATNIK na výrobu hracích kariet. Už keď som bol malý, som si všimol na kartách tento názov, lebo karty boli vtedy našou domácou televíziou, učebnicou postrehu, len nie modlitebnou knižkou ako v piesni o balíčku kariet. Ostali mi len pekné kartárske spomienky. Dnes už máme karty založené v spodnom šuplíku ako rodinnú relikviu.

O niečo menej optimisticky, ale o to skutočnejšie na mňa zapôsobil nedávny článok Ludvíka Vaculíka o jarnom uvažovaní na sklonku jesene:

"Pořád píšu: o všem, co mě napadne. Vůbec nečekám, že to bude mít nějaký účinek. Dělám to pro sebe, osvědčilo se mi to: je to zdravé. A jsem i jinak jaksi smířlivější. Nemusím mít na všecko názor, a co si myslíte vy, to mi už vůbec nevadí."     (zdroj: Literárky v síti)

Niekedy je to tak, že karty sú už rozdané a človek nazrie do seba a svet si to ani nevšimne a točí sa ďalej ku svojmu nekonečnu. V pravidelných cykloch podľa mayského kalendára sa blížime k niečomu veľkému. Uvoľnite sa preto prosím, začína víkend. Možno poprší, tak vytiahnite svoj balíček kariet a vstúpte do seba. Lebo je dôležité, v prvom rade, poznať seba samého.

K. M.

>>> nerušiť prosím, som v hrobke od k. moss<<<