Karty sú už rozdané

Keďže je dnes piatok, chcel som pôvodne zaradiť túto úvahu do novej rubriky označenej ako "piatnik", analogicky ako "sobotník", ale včas som cúvol, keď som si spomenul na svoju "pravidelnú" rubriku "sobotník". Asi nie som stvorený pre pevne zošnurované poriadky. Preto ma ani niekdajšia povinná vojenčina vôbec, ale vôbec nebavila. Napriek tomu to nepovažujem za stratené roky, lebo som tam získal svoje najúplnejšie elektronické dovzdelanie z logických obvodov, a to v čase, keď ešte logike kraľovali miniatúrne elektrónky.

Poďme však k novotvaru "piatnik", ktorý som zavrhol aj pre zhodu s názvom tradičnej viedenskej firmy PIATNIK na výrobu hracích kariet. Už keď som bol malý, som si všimol na kartách tento názov, lebo karty boli vtedy našou domácou televíziou, učebnicou postrehu, len nie modlitebnou knižkou ako v piesni o balíčku kariet. Ostali mi len pekné kartárske spomienky. Dnes už máme karty založené v spodnom šuplíku ako rodinnú relikviu.

O niečo menej optimisticky, ale o to skutočnejšie na mňa zapôsobil nedávny článok Ludvíka Vaculíka o jarnom uvažovaní na sklonku jesene:

"Pořád píšu: o všem, co mě napadne. Vůbec nečekám, že to bude mít nějaký účinek. Dělám to pro sebe, osvědčilo se mi to: je to zdravé. A jsem i jinak jaksi smířlivější. Nemusím mít na všecko názor, a co si myslíte vy, to mi už vůbec nevadí."     (zdroj: Literárky v síti)

Niekedy je to tak, že karty sú už rozdané a človek nazrie do seba a svet si to ani nevšimne a točí sa ďalej ku svojmu nekonečnu. V pravidelných cykloch podľa mayského kalendára sa blížime k niečomu veľkému. Uvoľnite sa preto prosím, začína víkend. Možno poprší, tak vytiahnite svoj balíček kariet a vstúpte do seba. Lebo je dôležité, v prvom rade, poznať seba samého.