Nedávno mi odporúčali pozrieť si film "The Way". Martin Sheen v ňom hrá amerického lekára, ktorý prichádza do Francúzska pre popol svojho dospelého syna (Emilio Estevez), ktorý sa zabil v búrke v Pyrenejach počas púte do Santiaga de Compostela. Tá púť je známa ako cesta svätého Jakuba. Otec túži pochopiť lepšie svojho syna, preto sa vydá na cestu, dokončiť to čo syn začal. Ostáva mu ešte 800 km s ruksakom na chrbte... Na ceste sa stretáva ľudí z celého sveta, ktorí podobne ako on hľadajú zmysel života.
Toľko stručne o filme. Podarilo sa mi vidieť z neho zatiaľ len polovicu, takže moje dojmy ešte nie sú kompletné, preto si pomôžem veršami básnika, ktorý sa stal očitým svedkom celej tejto filmovej cesty (na plátne)...
Santiago de Compostela
(Púť k Sv.Jakubovi)
Nie,
nebude to recenzia na film The Way,
iným je to súdiť určené.
Ja iba vyznať by som sa Vám chcel,
prečo, častokrát počas filmu,
slzy z oka svojho som si strel.
Je to film o láske.
Nie o láske prchavej a prelietavej.
Nie o láske nenaplnenej,
ba nie je to ani o láske k žene.
Je to niečo úplne iné,
niečo podvedomé, ba často i netušené.
Je to láska otcovská,
láska otca k synovi,
ktorý jeho baťoh a sny,
si na svoje plecia vzal,
aby púť jeho smrťou prerušenú,
k svätému Jakubovi,
do Santiago de Compostela,
za syna svojho vykonal.
Bolelo ma srdce s ním,
kým púť tú miesto syna vykonal
a zalial ma príboj slaných sĺz,
presne taký, ako ten,
na brehoch Atlantiku,
do ktorého , spopolnené telo,
milovaného syna vysypal.
Nie, nemusíte vidieť tento film.
Moje vyznanie nie je ani tak otcom určené,
len by som strašne chcel,
nech každé jedno dieťa vie,
a nezaleží vôbec či to dcéra lebo syn,
ako ho jeho otec miluje,
ako mu strašne chýba,
že neustále na neho myslí,
ze casto sa mu o nom prisni
a ako by často chcel byť strážcom, anjelom,
čo nad miláčikom jeho bdie.
J.J.M
a tu tiež...
2011/05/19
2011/05/14
90-60-90
Tak je konečne zase sobota a ja si môžem písať čo sa mi zachce. Prší a to je fajn pre záhradu. Tie čísla v titulku nie sú ideálne ženské miery (aj keď sú...), ale je to o záhrade: zasadil som 90 paprík, 60 rajčín, len tú záverečnú deväťdesiatku neviem k čomu priradiť. Cesnakov je 150, mladá cibuľka každý deň mení svoj počet a bezulitných slimákov nemám spočítaných. Dúfam, že ich je "o viac menej", ako o toho jedného, čo mi dnes v extáze skoro na hlavu spadol. Niekedy nás (našu papriku) musí zachraňovať chémia.
Človek vraj nie je len chlebom živý, tak sa pozrime na kultúru a politiku. Dnešné popoludnie s dažďom za oknom som si spríjemnil videami Ester Kočičkovej. Podstata úspechu umenia je vždy na strane prijímateľa, a ja som bol dnes na jej roztopašný štýl správne naladený. Po kultúre som si urobil na facebooku odporúčaný Brain Age Test. Zistil som, že sčítanie a odčítanie, aj násobenie a delenie malých čísel mi ide stále výborne. Zdá sa, že je to celkom zábavná stránka, možno sa k nej ešte vrátim. O politike dnes radšej pomlčím, lebo "ona" je ako "žena", vždy o peniazoch a politici v nej preferujú jednosmernú premávku - k sebe...
Človek vraj nie je len chlebom živý, tak sa pozrime na kultúru a politiku. Dnešné popoludnie s dažďom za oknom som si spríjemnil videami Ester Kočičkovej. Podstata úspechu umenia je vždy na strane prijímateľa, a ja som bol dnes na jej roztopašný štýl správne naladený. Po kultúre som si urobil na facebooku odporúčaný Brain Age Test. Zistil som, že sčítanie a odčítanie, aj násobenie a delenie malých čísel mi ide stále výborne. Zdá sa, že je to celkom zábavná stránka, možno sa k nej ešte vrátim. O politike dnes radšej pomlčím, lebo "ona" je ako "žena", vždy o peniazoch a politici v nej preferujú jednosmernú premávku - k sebe...
2011/05/09
Marhuľovica
Nebolo to v tom filme ani raz povedané, ale domnievam sa, že vo filme "Marhuľový ostrov" sa spíjali marhuľovicou. Podivný príbeh normálnych ľudí, ktorí sa nechali od začiatku až do konca unášať osudom. Príbeh dvoch bratov a ich otca, v ktorom hrala hlavnú osudovú úlohu žena (Szidi Tobias). V oficiálnych recenziách sa píše, že je to "príbeh silnej ženy, ktorá miluje a túži byť milovaná... ako my všetci..."
Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.
Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.
Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.
Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie.
Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...
Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla
Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.
Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.
Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.
Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie.
Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...
Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla
2011/05/03
Chaos
Obloha sčernela, ako by chcela naznačiť stav tohto sveta. Depresívne pôsobí vyjadrenie našej premiérky, že po prípadnom zvolení Trnku zavládne chaos. Nerozumiem. Kto je zodpovedný za "krajinu"? Kde už možno čakať nejakú oporu, keď nám predsedníčka vlády sľubuje chaos?
2011/04/30
Vanitas vanitatum
Ako každý autor, aj ja si občas myslím, že v mojich článkoch sú tie najväčšie múdrosti. Ak nie najväčšie, tak aspoň veľké. A ak nie veľké, tak aspoň jedna maličká ako zrnko piesku v mori slov. Alebo ani to nie.Chvíľu som mlčal, ako by "nebolo o čom". "O čom" je vždy prienik množiny udalostí a mojej ne-lenivosti. Niekedy si však poviem aj to slávne: "Márnosť nad márnosť". Je to tak, že ak vás bolí zub, tak všetko ostatné je márnosť nad márnosť a svet sa točí okolo zubára (zubárky).
- Ešte sa poriadne neskončila kráľovská svadba, Viliam s Kate vraj mali skvelý svadobný deň a už je tu hokej. Začali sme dosť rozpačito. V prvom rade Sisa predviedla seba, nie našu hymnu, potom "Bratislavčania"" vypískali svojho Vtáčnika. Zrejme pískal aj Mikuláš... Dostatočne rozpačité to bolo na to, aby sme sa potom pomaly preorientovali na hokej. Zápas zo Slovincami (podľa môjho názoru) vyšiel perfektne, presne podľa mojich predpokladov. Najviac som sa obával toho, že naši dajú prvý gól. Našťastie sa to nestalo a dali ho oni... K hokeju sa však rozhodne nechcem odborne vyjadrovať, len tak zo všeobecného nadhľadu.
- Vraj chceme kolonizovať vesmír. Ja teda určite nie, osídľovať vesmír je predsa božská záležitosť a žiaden iný tvor nemá oprávnenie siať svoje semeno na iných planétach. Alebo je to inak? S kolonizáciou vesmíru sa spája aj etický a ekonomický problém. Zdalo by sa, že ak má firma alebo štát dosť prostriedkov na lietanie k Marsu, tak teda nech lieta, ale to sa predsa dotýka všetkých nás, dotýka sa to našej zeme. Odvážajú sa kamsi do neznáma naše hmoty, naša energia, naša zem. Môže to dokonca narušiť vesmírnu rovnováhu. Nie som presvedčený o tom, že že by nám to malo byť všetko jedno. Áno, pokrok a vízie, to je za tým, len aby tu na zemi neostalo prázdno a čierna diera.
- Vo vojne sme dosiahli ďalší historický úspech - NATO zasiahlo Kaddáfího sídlo, zničená je knižnica... A potom, že história sa neopakuje. Od Ninive a kráľa Aššurbanipala, cez Alexandriu až po dnešok je to stále o tom istom, menia sa len prostriedky ničenia.
Stále je teda okolo nás "ekšn", len doma je pokoj a márnosť nad márnosť sa (zatiaľ) nekoná.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)