Film Miluj ma, alebo odíď, má spoločného menovateľa s filmom Lietajúci Cyprián v slovenskej režisérke Mariana Čengel Solčanskej, pôvodom z Nitry. Nitru spomínam úmyselne, lebo jej najnovší film Miluj ma, alebo odíď sa natáčal neďaleko jej rodného mesta. Niektoré interiéry sú zo Šale a hlavná časť príbehu sa odohráva v chalupe na brehu Váhu v Nededi. Aj z toho dôvodu asi mal v Šalianskom kine úspech, no nielen preto.
Z môjho pohľadu, poviem hneď na úvod, je to výborný film vďaka perfektnému stvárneniu psychológie postáv ale aj vďaka vynikajúcej kamere, dobrému strihu a nefalšovanému životnému príbehu. Je zvláštne, že úvod filmu vo mne vyvolával pocit, že to bude na spôsob sériovo produkovaných televíznych seriálov. Našťastie sa to rýchlo zmenilo a strhujúce scény "všedného" života postáv nás vtiahli do realistickej, až naturalistickej atmosféry malého mesta.
Práve to nahliadnutie do zákulisia formálnosti mi evokovalo spomienky na filmy z čias "socialistického realizmu". Nie pre podobnosť, ale ako protipól formálnemu realizmu tých čias. Tým nechcem povedať, že v tých dávnych rokoch sa nenatočilo niekoľko dobrých filmov, lebo vznikli aj také, ktoré pravdivo zobrazili zákulisie vtedajšieho ťažkého života. Rozmýšľal som, ako tento štýl Mariány Solčanskej nazvať a vyšlo mi, že je to realizmus všedného života. Nie každého sa dotknú príbehy postáv v tomto filme, ale sú tak pravdivo stvárnené, že musím priznať, že iste také existujú a nie kdesi ďaleko.
K samotnému príbehu, je to príbeh ženy čerstvo rozvedenej, ale aj jej dcéry z prvého manželstva, jej dvoch kamarátok. Jedna z nich sa priznáva k najstaršiemu remeslu a druhá k nezáujmu o sex s ňou od jej manžela. Dcéra z prvého manželstva sa cíti zanedbávaná, len mladšia dcéra je ešte plná životných očakávaní a berie oboch rodičov, ako by navždy bola ich. V niekoľkých scénach filmu sa to hemží, obrazne povedané, "pípaním", ale sú to situácie, kde skutočný rozhovor asi tak prebieha, teda je to funkčné a výraznejšie to vykresľuje charaktery a situáciu.
Ženské trio vo filme dáva tušiť, že je to film o ženských problémoch, že je to film pre ženy. Aj preto, lebo v hlavnej mužskej úlohe je Marko Igonda ako čerstvo rozvedený manžel, ktorý poletuje okolo žien dosť nezúčastnene (seriálovo). Z opačnej strany je síce o neho záujem, ale on má už novú milenku, aj keď v jednej scéne na chalupe s bývalou ženou sa nevyhne sexu. Vcelku mi tam rola Marka pripadala ako čerešnička na opekaných zemiakoch. Nie je to chyba, len to podtrhuje fakt, že je to celé o ženskej stránke problému, o ženskom myslení.
Musím v závere ešte raz vyzdvihnúť kameru, ale aby som nebol len pozitívny, poviem, že záverečná pieseň mi pripadla ako povinná jazda, prílepok na oživenie titulkov.
Oporúčanie: Miluj ma, alebo odíď je výborný slovenský film, treba ho vidieť aj preto, aby sme si uvedomili, že dobrý film sa dá natočiť aj na rovine, že ten rovinatý kraj má tiež svoje príťažlivé lokality i tváre ľudí a život pulzujúci s dynamikou ako kdekoľvek inde na svete.
Miluj ma alebo odíď
Dráma
Slovensko, 2012, 95 min
Réžia: Mariana Čengelová - Solčanská
Hrajú: Marko Igonda, Éva Bandor, Diana Pavlačková, Elena Podzámska, Ivan Palúch
Zobrazujú sa príspevky s označením slovenský film. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením slovenský film. Zobraziť všetky príspevky
2013/02/03
2012/12/23
Čaro Vianoc
Pred Vianocami sa domácnosti menia na manufaktúru z odboru potravinárskej výroby. Je to ženský raj, keď sa zvyčajne nenudia a sú hlavnou postavou prípravného obdobia. Pečie sa a pečie sa, potom sa varí a vyvára. Najmenej dva týždne. Cez dva dni sviatkov sa už len prihrieva. Len riady sa umývajú, ale to už je pohoda. Tak to (vraj) chce tradícia zdedená od starých materí. Našťastie nemáme maštaľ, ani kone, ani kravy, ani kozy, ktorým by sme museli tiež pripraviť vianočný stôl a to oné, teda čaro Vianoc.
Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.
V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.
Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.
Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...
Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.
Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.
Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!
Vianoce sú aj časom bilancií. Sú skoro konečnou stanicou roka, preto sa už pred nimi dosť často hodnotí. Napríklad aj filmy. Najlepší slovenský film roka 2012 vraj bol dokument od Zuzany Piussi: "Od Fica po Fica". Človek aby sa bál chodiť do chladničky, ale aj do kina, že na neho vyskočí Fico. Našťastie to nie je v distribúcii kín, len na internete, kde si to možno pozrieť za piano, alebo aj bez.
V ankete vraj oslovili 300 ľudí, z toho sa zúčastnilo 132 (umelci, teoretici, organizátori, aktivisti novinári...). Jednoducho Mária, teda tí, čo sa vraj zaoberajú kultúrou. Teoreticky. Škoda, že sa neopýtali aj ľudí, lebo do kultúry sa rozumejú všetci (rovnako ako do politiky), nielen politicky angažovaní kamaráti. Aby bolo jasné, ja tu nehodnotím ten film, nevidel som ho. Keď som počul rozhovor so Zuzanou na niektorej českej stanici, stratil som chuť aj odvahu si to pozrieť. Nie som masochista.
Pravdu povediac, nevidel som žiaden z nových slovenských filmov vyrobených v roku 2012, len divadelnú adaptáciu filmu Tanec medzi črepinami. Bol to filmársky chudobný rok. Ani z "veľkej" svetovej produkcie ma nič neoslovilo. Z upírskych ság som už dávno vyrástol a možno je chyba na mojej strane. Človek však nie je len filmami živý, existuje aj iná kultúra. Napríklad hudba, tá nikdy nesklame. Alebo internet ako taký, aj tam sa občas nájde niečo kultúrne. Niekedy aj naopak a niekedy sa tam aj rozum zastaví. Aj takýto titulok prekvapí: Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti.
Aby som nezabudol, okrem Zuzany Piussi bol hitom tohto roka aj Róbert Bezák. Médiá sú občas všemocné a davy tiež. Neuveriteľné je, že toľko ateistov, toľko kresťanov a iste aj všetkých ostatných nezainteresovaných sa muselo k tejto kauze vyjadriť. Len ja ešte nie, tak to týmto aspoň trochu naprávam. Vždy keď sa objaví niečo tak dôležité, že to všetkými pohne, mám také tušenie, že ide o niečo celkom iné, že treba čítať hlavne medzi riadkami, alebo nečítať. Tak ma to naučila história...
Internetu teda bolo aj v tomto roku habadej. Taktiež televízie. Dospel som do štádia, že televízor zapínam len ako zvukovú kulisu pri rozprávačských reláciách, alebo pri vtipoch. Inak len na vopred vybranú reláciu, najradšej zo záznamu. Pozerám teraz pravidelne len jeden jediný seriál, ale o tom som tu už písal. Tento rok sa zapísal do mojej histórie aj mediálne. Konečne som sa odhodlal pre kúpu gramofónu, takže občas si púšťam historické LP a SP platne. Nedávno som dokonca objavil starý walkman a staré magnetofónové nahrávky. Verte mi, že občas je to objavné.
Čaro Vianoc je podľa mňa hlavne v tom bilancovaní (popri náboženskej stránke), aj keď rok sa končí až Silvestrom, ale to je už o inej, vtipnej zábave. Po Novom roku zase príde na rad zábava vážna - prezidentský príhovor a slovo dostane štatistika. A tak sa postupne dostaneme do normálnych všedných koľají. Aj na blogoch sa objavia nové, svieže témy (dúfam). Aj čitatelia sa vrátia ku svojim obľúbeným stránkam, keď sa rodiny znova rozletia po celom svete. Čo nevidieť, bude nám malý.
Zahoďte starosti, jedzte, pite a pracujte až po Novom roku, ktorý bude úplne nový po tohtoročnom neúspešnom konci sveta. Alebo predsa sa niečo zmení k dobrému? .... Želajme si!
2011/11/26
Nitra, Trou de Fer
Premietaniu filmu predchádzala autorská prezentácia dokumentárnej tvorby Pavla Barabáša. Aj z krátkych ukážok z viacerých filmov bolo zrejmé, že pre tvorcov týchto dokumentov je náš svet tak akurát ak nie trochu malý. Ak niekto vie o doteraz neobjavenom mieste na svete, dajte vedieť... Mňa prvýkrát zaujal už pred štyrmi rokmi filmom OMO, cesta do praveku. Po zhliadnutí zostrihov z ostatných Barabášových dokumentárnych filmov viem, že mám v tomto smere veľké medzery, ktoré budem musieť vyplniť.
K autorskému rozprávaniu Pavla Barabáša sa pridal aj Miroslav Dušek, ktorý bol akýmsi "duchovným otcom" expedíciu do Trou de Fer na ostrove Reunion. Miroslav Dušek bol v rozhovore tým akčnejším členom, čo iste vyplýva z jeho dobrodružnej povahy profesionálneho "adrenalínového" športovca. Z rozprávania oboch účastníkov expedície sme sa dozvedeli mnoho zaujímavých podrobností.
Film Trou de Fer neporovnávam s filmom OMO, aj keď sú oba špičkovým zážitkom, tento je svojim spôsobom jedinečný. Už aj tým, že prírodný úkaz Trou de Fer (Železná diera - na stránke je podrobný opis expedície) je výnimočne krásny a divoký a nikde inde na svete sa nevyskytuje. Film nás vtiahol priamo do deja, boli sme virtuálnymi účastníkmi expedície. Neuveriteľné výšky zlaňovania, mohutné vodopády pralesná príroda a to všetko plné nebezpečenstva na každom kroku. A čo sa stane, ak sa lano s horolezcom roztočí? Zakrúti sa vám hlava, súdim podľa môjho zážitku z filmu.
Predstava, že pri zdolávaní strmých stien cez padajúcu vodu, pri pralesných pochodoch s mačetami, či unášaní dravým prúdom vody z piatich vodopádov, museli myslieť aj na filmovanie, ktoré by malo dejovú líniu je obdivuhodná. Tvorcovia tohto diela odviedli kusisko poctivej práce na mieste, ale aj pri technickom spracovaní záberov z expedície. Výsledok preto dáva vynikajúci divácky zážitok. U mňa patrí tento film k zlatému dokumentárnemu fondu.
Trou de Fer (Železná diera), SR 2011
Scenár, réžia, kamera: Pavol Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš, Martin Chroumal
Produkcia: K2 Studio, s.r.o.
Pod čiarou: Martinus už ponúka DVD s filmom.
2011/10/14
Dom, alebo dva domy
Filmový príbeh "DOM" je o "kuse života ťažkého". Nie celkom v zmysle poézie Jiřího Wolkera, len taký dojem som z filmu získal, že je to film o ťažkom živote všetkých zúčastnených. Rodina žijúca tesne pri sebe, ale komunikatívne na míle vzdialená od seba. Otec, staviteľ domu (Miroslav Krobot) je tak presvedčivý, že keby sa úplne na konci filmu, keď chmáry trochu ustúpia, iba pousmial, bolo by to proti všetkému, čo vo filme stelesňovala jeho tvár. Napriek tomu som to očakával, aspoň náznak, ale márne.
Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.
Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.
Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.
Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.
Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.
Dobrý film.
DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)
Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.
Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.
Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.
Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.
Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.
Dobrý film.
DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)
2011/05/09
Marhuľovica
Nebolo to v tom filme ani raz povedané, ale domnievam sa, že vo filme "Marhuľový ostrov" sa spíjali marhuľovicou. Podivný príbeh normálnych ľudí, ktorí sa nechali od začiatku až do konca unášať osudom. Príbeh dvoch bratov a ich otca, v ktorom hrala hlavnú osudovú úlohu žena (Szidi Tobias). V oficiálnych recenziách sa píše, že je to "príbeh silnej ženy, ktorá miluje a túži byť milovaná... ako my všetci..."
Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.
Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.
Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.
Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie.
Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...
Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla
Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.
Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.
Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.
Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie.
Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...
Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla
2010/08/15
Cyprián a Svätopluk
Včera som namiesto vychádzky sedel. Bola to opäť náhoda, na poslednú chvíľu sme sa ocitli v kine MAX. O filme Lietajúci Cyprián som si už niečo prečítal v recenziách, vnímal som reklamnú kampaň a tiež pozitívne reakcie známych, ktorí film videli. Musím uznať, že vo filmovom marketingu sa už trochu vyznáme...
Ale nič nie je jasnejšie ako vlastná skúsenosť a prax nad teóriou. Pravda nie je vo hviezdach, ale na plátnach kín... Jakubisko nás už naučil, že film je film, aj keď čerpá inšpiráciu z histórie. Dávna realita môže byť niečo celkom iné. Teraz mi je už jasné, že film sa nemusí držať ani legendy. Veď už Jánošík to ukázal dosť jasne v mnohých spracovaniach.
Historický filmový príbeh je filmový a píšu ho naši súčasníci, je to o ich pohľade a o ich názoroch na veci minulé. Lietajúci Cyprián z filmu ma trochu sklamal. Nie herec, herecky to bolo takmer dokonalé, ale skôr mám výhrady k dynamike filmu, ktorá bola taká, že môj sused v kine si párkrát "schrupol" a mne sa tiež chvíľami otvárala sánka (zívanie je "nákazlivé").
Marketing bol úspešný, kúpil som si lístok do kina (5 €) a to ostatné už nie je podstatné, prežil som. Vcelku to bol dobrý film, ale v mojej stupnici filmárskej kvality sa umiestnil len v oblasti slušného priemeru. Veď je náš, aj keď Cyprián nakoniec neletel na krídlach podľa Da Vinciho, ale skončil ako neúspešný paraglidista...
Už sa teším na nový Jakubiskov film o Svätoplukovi. Jakubisko by sa však mal poponáhľať, kým sa Svätoplukov kôň na hrade nesplaší.
Bola by to hanba, keby sa medzičasom podarilo "sochoborcom" Svätopluka odstrániť a je mi úplne jedno, ako ho sfilmuje Jakubisko - či to bude kráľ, alebo "len" veľký panovník starých Slovanov (Sclavus), či starých Slovákov (Sclavus).
Keď sa nad tým problémom zamyslím "historicky", vlastne národy v tom čase vôbec neboli jasné, šlo o teritóriá a panovníci komunikovali v latinčine, takže pena na ústach je úplne zbytočná na oboch stranách. Ide len o slovíčka a zástupný problém... Svätoplukova doba bola zlatým vekom malej globalizácie, ktorá logicky zanikla.
Ale nič nie je jasnejšie ako vlastná skúsenosť a prax nad teóriou. Pravda nie je vo hviezdach, ale na plátnach kín... Jakubisko nás už naučil, že film je film, aj keď čerpá inšpiráciu z histórie. Dávna realita môže byť niečo celkom iné. Teraz mi je už jasné, že film sa nemusí držať ani legendy. Veď už Jánošík to ukázal dosť jasne v mnohých spracovaniach.
Historický filmový príbeh je filmový a píšu ho naši súčasníci, je to o ich pohľade a o ich názoroch na veci minulé. Lietajúci Cyprián z filmu ma trochu sklamal. Nie herec, herecky to bolo takmer dokonalé, ale skôr mám výhrady k dynamike filmu, ktorá bola taká, že môj sused v kine si párkrát "schrupol" a mne sa tiež chvíľami otvárala sánka (zívanie je "nákazlivé").
Marketing bol úspešný, kúpil som si lístok do kina (5 €) a to ostatné už nie je podstatné, prežil som. Vcelku to bol dobrý film, ale v mojej stupnici filmárskej kvality sa umiestnil len v oblasti slušného priemeru. Veď je náš, aj keď Cyprián nakoniec neletel na krídlach podľa Da Vinciho, ale skončil ako neúspešný paraglidista...
Už sa teším na nový Jakubiskov film o Svätoplukovi. Jakubisko by sa však mal poponáhľať, kým sa Svätoplukov kôň na hrade nesplaší.
Bola by to hanba, keby sa medzičasom podarilo "sochoborcom" Svätopluka odstrániť a je mi úplne jedno, ako ho sfilmuje Jakubisko - či to bude kráľ, alebo "len" veľký panovník starých Slovanov (Sclavus), či starých Slovákov (Sclavus).
Keď sa nad tým problémom zamyslím "historicky", vlastne národy v tom čase vôbec neboli jasné, šlo o teritóriá a panovníci komunikovali v latinčine, takže pena na ústach je úplne zbytočná na oboch stranách. Ide len o slovíčka a zástupný problém... Svätoplukova doba bola zlatým vekom malej globalizácie, ktorá logicky zanikla.
2009/09/21
Jánošííík...
Titulok tohto článku je silne bulvárny, lebo čitateľa zvádza k myšlienke, že budem spievať chválospevy na nový film "Jánošík, pravdivá história" a to nie je pravda. Pravda je vo hviezdach, ale naopak. Pozitívne (alebo negatívne?) je to, že som dostal na film v Maxe zľavu 20% a ani som nemusel predložiť doklad totožnosti.
Tak začnem po poriadku, kino CineMax je slušné, len neviem načo som si kupoval vstupenku, keď som vošiel do sály bez akejkoľvek kontroly. Predstavenie začalo presne, oveľa presnejšie ako v komerčných televíziách doma a začalo reklamným blokom s rovnakými reklamami ako vo všetkých TV. To považujem za hrubú chybu produkcie.
Jediné pozitívum reklamného bloku bolo v tom, že tam nebola reklama o tom, ako sa na Kájovom záchode lepšie kaká a z upútavok na nové filmy ma zaujali dva, o ktorých som už niečo začul, tak som si ich zaznačil do svojho filmového itinerára, menovite ide o scifi s novým poňatím "District 9" a film o blížiacom sa konci sveta "2012". Potom o nich napíšem, ak to stihnem do reálneho konca.
Odbočil som hodne ďaleko od Jánošíka, ktorý je zvláštnym slovenským fenoménom. Filmy o ňom nie sú len o dobe, v ktorej tento zbojník žil a zbíjal, ale sú aj svedectvom o dobe v čase nakrúcania toho ktorého Jurka. Siakelovci ako prví, točili vlastne z Ameriky, nemý film s dvomi koncami, trpký Jánošíkov koniec pre nás a s happyendom pre Američanov.
Práve o okolnostiach a o spoločenskej situácii, ktorá viedla zbojníkov ku zbíjaniu, nie je vo filme ani zmienka. Príbeh je len, takpovediac technicky, o zmenách v Jánošíkovom živote a najnutnejších súvislostiach s ním. Ale nechajme príbeh v historickej kostre ako pravdivý, detaily sú samozrejme literárne prispôsobené, ako to potvrdila scenáristka (v rozhovore na SRo), niektoré dokonca vymýšľala na objednávku aj dodatočne.
Samotný film sa točil na dvakrát a asi polovica scén je natočená na začiatku projektu, zrejme pod silným vplyvom aktuálneho amerického štýlu voľnej kamery, čo pôsobí dosť únavne, ak je to v jednom dlhom kuse, takmer polovicu filmu, potom to prestane robiť dynamiku a začne to unavovať. V závere sa to používa primerane.
Vraj sú tam v tomto filme veľmi pekné zábery krajiny, možno sú, ale vždy len nakrátko prestrihnuté, že to ani nie je na osobitné vnímanie, len ako nevyhnutná kulisa. Erotické scény, tie dnes vo filme musia byť, nie sú tam preexponované, ak scénu s oblizovaním medových prstov nepovažujeme za erotiku, lebo tá pôsobí dosť odpudivo...
K hereckým výkonom nemám výhrady, ťažisko bolo na hlavnej postave a tá bola zvládnutá veľmi dobre. Tu by som sa však chcel zamyslieť nad charakterom postavy Jánošíka, ako bola stvárnená. Podľa tej postavy Jánošík nebol žiadna osobnosť, nemal charizmu slávneho zbojníka z legiend, nemal svoj cieľ a od ostatných sa odlišoval hádam iba tým, že premýšľal o živote a občas o tom aj čosi múdreho povedal.
Nevadí mi, že boli všetci herci perfektne dobovo ohodení, to mi nevadí, nemám rád filmy, v ktorých kominár chodí zafúľaný aj v tvári, ako by sa nikdy neumýval.
Krvavé scény sú podľa môjho názoru celkom primerané, hádam ani v záberoch z mučenia a zavesenia Jánošíka na hák nie sú prehnané, ale sú veľmi naturalistické a pre slabšie povahy dosť náročné, vrátane zladenej akustickej zložky. Scénu s mŕtvym deckom by som však vyhodil hneď a bez váhania. Inak vidieť, že na konci si dali tvorcovia záležať, aby film zapôsobil práve tam. Na výborný film to však nestačí.
Po doznení prvých rozporuplných dojmov, je pre mňa najnovší Jánošík, pravdivá história, vcelku akceptovateľný, nesplnil však všetky moje očakávania, hlavne pre spomínanú kameru a iste aj pre strih, ktorý mohol byť razantnejší, aby sa film dostal na svoju normálnu dĺžku. Napriek tomu, čas strávený v kine nebol pre mňa dlhý, iba v jednej fáze príbehu som si už v duchu želal, aby Jánošíka konečne chytili!
(nech mi to želanie Jánošík vo filmovom nebi odpustí)
_____________________
Informácie o filmoch s Jánošíkom: Wikipedia
Skutočné (a iné) recenzie filmu:
kinema.sk
...
Zuzana Roy 1 , Zuzana Roy 2 ,blog.sme.sk
Martina Ivaničová blog.sme.sk
H. S. Laučíková blog.sme.sk
Tak začnem po poriadku, kino CineMax je slušné, len neviem načo som si kupoval vstupenku, keď som vošiel do sály bez akejkoľvek kontroly. Predstavenie začalo presne, oveľa presnejšie ako v komerčných televíziách doma a začalo reklamným blokom s rovnakými reklamami ako vo všetkých TV. To považujem za hrubú chybu produkcie.
Jediné pozitívum reklamného bloku bolo v tom, že tam nebola reklama o tom, ako sa na Kájovom záchode lepšie kaká a z upútavok na nové filmy ma zaujali dva, o ktorých som už niečo začul, tak som si ich zaznačil do svojho filmového itinerára, menovite ide o scifi s novým poňatím "District 9" a film o blížiacom sa konci sveta "2012". Potom o nich napíšem, ak to stihnem do reálneho konca.
Odbočil som hodne ďaleko od Jánošíka, ktorý je zvláštnym slovenským fenoménom. Filmy o ňom nie sú len o dobe, v ktorej tento zbojník žil a zbíjal, ale sú aj svedectvom o dobe v čase nakrúcania toho ktorého Jurka. Siakelovci ako prví, točili vlastne z Ameriky, nemý film s dvomi koncami, trpký Jánošíkov koniec pre nás a s happyendom pre Američanov.
Prehľad slovenských hraných filmov o Jánošíkovi:Pravdivý by sa dalo chápať ako oslobodený od ľudových legiend, vychádzajúci z historických dokumentov. Povedzme, že áno, ale rozhodne to nie je dokument, na to netreba zabúdať, pravdivá môže byť naozaj len kostra príbehu a historické dátumy. O pohnútkach Jánošíka a členov jeho družiny však možno iba špekulovať a zamýšľať sa nad ľudským správaním vo všeobecnosti, v danej situácii.
- 1921 Jánošík – prvý slovenský, americké financovanie, réžia: Jaroslav J. Siakeľ, Jánošík: Theodor Pištěk ... film nakrútený podľa legendy o Jánošíkovi, zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával.
- 1935 Jánošík – slovenský a český film, réžia: M. Frič, Jánošík: P. Bielik ... pre mňa akási klasika, rovnako nakrútený podľa legendy o dobrom zbojníkovi a jeho konci.
- 1963 Jánošík I-II – dvojdielny slovenský film, réžia: P. Bielik, Jánošík: F. Kuchta ... film, ktorý je skutočným odrazom doby, v ktorej ho natočili, Jánošík ako národný hrdina, ktorý bojuje za práva ťažko utláčaných poddaných. Zbojníci v horách mali dokonca celkom moderný mechanický výťah, aby sa tým behaním po horách príliš neunavili...
- 2009 Jánošík - pravdivá história – slovensko-poľsko-český film, réžia: A. Holland a K. Adamik, Jánošík: V. Jiráček ... To je on, ktorý by mal byť pravdivou históriou, hádam najvernejšie a citlivo odráža aj dobu v ktorej bol natočený. Teraz niečo o tomto "pravdivom" filme...
Práve o okolnostiach a o spoločenskej situácii, ktorá viedla zbojníkov ku zbíjaniu, nie je vo filme ani zmienka. Príbeh je len, takpovediac technicky, o zmenách v Jánošíkovom živote a najnutnejších súvislostiach s ním. Ale nechajme príbeh v historickej kostre ako pravdivý, detaily sú samozrejme literárne prispôsobené, ako to potvrdila scenáristka (v rozhovore na SRo), niektoré dokonca vymýšľala na objednávku aj dodatočne.
Samotný film sa točil na dvakrát a asi polovica scén je natočená na začiatku projektu, zrejme pod silným vplyvom aktuálneho amerického štýlu voľnej kamery, čo pôsobí dosť únavne, ak je to v jednom dlhom kuse, takmer polovicu filmu, potom to prestane robiť dynamiku a začne to unavovať. V závere sa to používa primerane.
Vraj sú tam v tomto filme veľmi pekné zábery krajiny, možno sú, ale vždy len nakrátko prestrihnuté, že to ani nie je na osobitné vnímanie, len ako nevyhnutná kulisa. Erotické scény, tie dnes vo filme musia byť, nie sú tam preexponované, ak scénu s oblizovaním medových prstov nepovažujeme za erotiku, lebo tá pôsobí dosť odpudivo...
K hereckým výkonom nemám výhrady, ťažisko bolo na hlavnej postave a tá bola zvládnutá veľmi dobre. Tu by som sa však chcel zamyslieť nad charakterom postavy Jánošíka, ako bola stvárnená. Podľa tej postavy Jánošík nebol žiadna osobnosť, nemal charizmu slávneho zbojníka z legiend, nemal svoj cieľ a od ostatných sa odlišoval hádam iba tým, že premýšľal o živote a občas o tom aj čosi múdreho povedal.
Nevadí mi, že boli všetci herci perfektne dobovo ohodení, to mi nevadí, nemám rád filmy, v ktorých kominár chodí zafúľaný aj v tvári, ako by sa nikdy neumýval.
Krvavé scény sú podľa môjho názoru celkom primerané, hádam ani v záberoch z mučenia a zavesenia Jánošíka na hák nie sú prehnané, ale sú veľmi naturalistické a pre slabšie povahy dosť náročné, vrátane zladenej akustickej zložky. Scénu s mŕtvym deckom by som však vyhodil hneď a bez váhania. Inak vidieť, že na konci si dali tvorcovia záležať, aby film zapôsobil práve tam. Na výborný film to však nestačí.
Po doznení prvých rozporuplných dojmov, je pre mňa najnovší Jánošík, pravdivá história, vcelku akceptovateľný, nesplnil však všetky moje očakávania, hlavne pre spomínanú kameru a iste aj pre strih, ktorý mohol byť razantnejší, aby sa film dostal na svoju normálnu dĺžku. Napriek tomu, čas strávený v kine nebol pre mňa dlhý, iba v jednej fáze príbehu som si už v duchu želal, aby Jánošíka konečne chytili!
(nech mi to želanie Jánošík vo filmovom nebi odpustí)
_____________________
Informácie o filmoch s Jánošíkom: Wikipedia
Skutočné (a iné) recenzie filmu:
kinema.sk
...
Zuzana Roy 1 , Zuzana Roy 2 ,blog.sme.sk
Martina Ivaničová blog.sme.sk
H. S. Laučíková blog.sme.sk
2009/02/15
Pokoj v duši
Pokoj v duši som nenašiel po zhliadnutí rovnomenného slovenského filmu a veru som ho ani nečakal. Mohol by som parafrázovať germu o tom, ako sme sa cestou z kina "vadili" o kvalite filmu, ale stačí môj názor a môj dojem. Tentokrát môžem povedať, že je to takmer čistokrvný slovenský film s tragickým príbehom šitým na súčasnosť.
To, že je slovenský ešte neznamená, že nemám k nemu žiadne výhrady. Je ťažké porovnávať ho s inými súčasnými slovenskými filmami, lebo toto je príbeh z malej dedinky, bez farbitosti života vo veľkomeste, kde z centra zasahuje iba predĺžená ruka súčasného marazmu. Viac je to o skutočnej biede v odľahlých končinách Slovenska. Príbehom filmu je čistá tragédia, bez náznaku čohokoľvek pozitívneho a to ja vo filmoch nemám rád.
Napriek všetkým výčitkám, bol som veľmi spokojný s kamerou, jednak pri snímaní exteriérov a krajiny, ale aj v dialógoch. V tej nádhernej krajine to zrejme ani nebolo veľmi ťažké. Príbehu na začiatku chýbala väčšia dynamika, ani herecky ma v úvode nepresvedčili. Neskôr to už išlo, herecky to bolo primerané a dobré. Ťažko by som hľadal postavu, ktorá vynikla, výkony boli veľmi vyrovnané.
Celkovo som si tento film zaradil, v rámci slovenskej filmovej tvorby posledného obdobia, o pár bodov tesne nad priemer (v čom sme sa doma nezhodli), prekvapujúci je viditeľný záujem (nášho) publika, aj keď sme ďaleko od lokality v ktorej to bolo nakrúcané, bol tento film v našom kine už druhý deň vypredaný.
Je potešujúce, že záujem o slovenskú filmovú tvorbu rastie. Iste je to aj tým, že sa kvalitou vyrovnáva susednej českej tvorbe, ale zároveň si zachováva aj isté slovenské zvláštnosti.
To, že je slovenský ešte neznamená, že nemám k nemu žiadne výhrady. Je ťažké porovnávať ho s inými súčasnými slovenskými filmami, lebo toto je príbeh z malej dedinky, bez farbitosti života vo veľkomeste, kde z centra zasahuje iba predĺžená ruka súčasného marazmu. Viac je to o skutočnej biede v odľahlých končinách Slovenska. Príbehom filmu je čistá tragédia, bez náznaku čohokoľvek pozitívneho a to ja vo filmoch nemám rád.
Napriek všetkým výčitkám, bol som veľmi spokojný s kamerou, jednak pri snímaní exteriérov a krajiny, ale aj v dialógoch. V tej nádhernej krajine to zrejme ani nebolo veľmi ťažké. Príbehu na začiatku chýbala väčšia dynamika, ani herecky ma v úvode nepresvedčili. Neskôr to už išlo, herecky to bolo primerané a dobré. Ťažko by som hľadal postavu, ktorá vynikla, výkony boli veľmi vyrovnané.
Celkovo som si tento film zaradil, v rámci slovenskej filmovej tvorby posledného obdobia, o pár bodov tesne nad priemer (v čom sme sa doma nezhodli), prekvapujúci je viditeľný záujem (nášho) publika, aj keď sme ďaleko od lokality v ktorej to bolo nakrúcané, bol tento film v našom kine už druhý deň vypredaný.
Je potešujúce, že záujem o slovenskú filmovú tvorbu rastie. Iste je to aj tým, že sa kvalitou vyrovnáva susednej českej tvorbe, ale zároveň si zachováva aj isté slovenské zvláštnosti.
2009/02/06
Malé, neslávne oslavy
Sľúbil som svoje dojmy zo slovenského filmu Malé oslavy za čerstva opísať, tak to robím, aj keď moja inšpirácia nie je príliš veľká.
Začnem tak trochu od veci, predstavte si kino s Dolby Digital Surround - ex akustikou s prázdnymi sedadlami, kde sa do roztiahnutia opony zhromaždilo až 30 divákov.
Hneď k tomu dodám, že vo filme bolo niekoľko zvukových scén, ktoré dali vyniknúť tomuto zázraku, bohužiaľ niektoré boli dosť necitlivo useknuté a zbytočne krátke.
Spočiatku film pôsobí dosť amatérsky a lacno, dej sa rozbieha veľmi pomaly. V tejto fáze som začal pochybovať, či je to naozaj slovenský film, aj keď sa hovorilo po slovensky. Viacej mi pripomínal českú produkciu.
Vcelku bol pre mňa tento film sklamaním, aj keď téma bola brutálne súčasná a ani herecké výkony neboli zlé. Nechýbal ani brutálny sex bez emócii, celkom štyrikrát...
Príbeh nebudem popisovať, v zásade sa zhodujem s recenziou na stránke kinema.sk, ale ak si myslíte, že sa mýlim, tak obetujte dve Eurá a choďte si to pozrieť na vlastné oči. Každá skúsenosť je dobrá.
Začnem tak trochu od veci, predstavte si kino s Dolby Digital Surround - ex akustikou s prázdnymi sedadlami, kde sa do roztiahnutia opony zhromaždilo až 30 divákov.
Hneď k tomu dodám, že vo filme bolo niekoľko zvukových scén, ktoré dali vyniknúť tomuto zázraku, bohužiaľ niektoré boli dosť necitlivo useknuté a zbytočne krátke.
Spočiatku film pôsobí dosť amatérsky a lacno, dej sa rozbieha veľmi pomaly. V tejto fáze som začal pochybovať, či je to naozaj slovenský film, aj keď sa hovorilo po slovensky. Viacej mi pripomínal českú produkciu.
Vcelku bol pre mňa tento film sklamaním, aj keď téma bola brutálne súčasná a ani herecké výkony neboli zlé. Nechýbal ani brutálny sex bez emócii, celkom štyrikrát...
Príbeh nebudem popisovať, v zásade sa zhodujem s recenziou na stránke kinema.sk, ale ak si myslíte, že sa mýlim, tak obetujte dve Eurá a choďte si to pozrieť na vlastné oči. Každá skúsenosť je dobrá.
2008/11/26
Cinka panna
Bol som na kultúre, videl som film Cinka Panna. Je to vcelku pekný romantický príbeh, zasadený do historickej reality 18. storočia. Môj celkový dojem však nebol príliš dobrý, čo má na svedomí, okrem iného aj fakt, že film pôsobí dosť nesúrodo. Nie je to film typicky slovenský (nech sa na mňa režisér nehnevá), ani maďarský, ani český, aj keď tie tri vplyvy sa tam dajú vypozorovať.
Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.
Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.
Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...
Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...
Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...
Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.
Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.
Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...
Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...
Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...
2008/10/15
Báthory versus Jakubisko
Konečne som videl najnovšieho Jakubiska. O filme Báthory som doteraz prečítal veľa názorov, posudkov aj odsudkov, s úľavou však konštatujem, že nič sa mi nepotvrdilo. Báthory je celkom obyčajný film, akých sú vo svete desiatky, ale na slovenské pomery je to trhák.
Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.
Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.
Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.
Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.
A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...
Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.
Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.
Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.
Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.
A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...
2008/06/26
Konečne Muzika
Konečne som videl Muziku, ešte mi chýba Báthoryčka a som pre tento rok skompletovaný s filmami slovenskej produkcie. Na muziku som sa tešil, lebo už sám názov evokuje dobrú náladu (titulok je strašne dôležitý). Neviem, či to o mne viete, raz som to tu už spomínal, že niekdajšie dedinské kapely, dychovky a "jazzbandy" sú mojou srdcovou záležitosťou...
Nie je to tým, že by som mal zvlášť silne vyvinutý hudobný sluch, ale práve naopak, mám veľmi tolerantný sluch a každé zakolísanie a každé nezvyčajné umiestnenie tónu v týchto prípadoch beriem ako charakteristický znak dobrej dedinskej kapely, ale inak sa na to pozerám na koncerte profesionálneho hudobného telesa.
Tak som sa na Muziku tešil kvôli muzike a som rád, že sa do nej podarilo dostať krásne kúsky, dosť na obraz doby v ktorej sa film odohráva. Zvlášť saxofón je nádherný nástroj, ktorého tóny vedia zarezonovať v duši, ale aj zvukom lodnej sirény navodiť atmosféru diaľav.
Príbeh filmu mi pripadal absolútne pravdivý, samozrejme zásluhou literárnej predlohy, ale aj filmového spracovania. Skrátka, Muzika je koncert aj príbeh, aj návrat do nie tak dávnej minulosti. Musel som pri tomto filme porovnávať slovenský film z minulosti a dnešný a vyšlo mi, že ten dnešný má všetky atribúty súčasného umenia....
Súčasné slovenské filmy znesú porovnanie s tou najlepšou českou produkciou posledných čias, na druhej strane v relatívne veľkom počte českých filmov sa nájde aj veľa takých, ktoré ma príliš neoslňujú.. Len nechcite po mne dôkazy, sú to len moje filmové dojmy...
Jednu vec, ktorú stále vyčítam slovenským, ale aj českým filmom aj dubingu, je zvuková stránka, ktorá v snahe po autenticite nezvláda pomer slova a ruchov na pozadí. Dnes to bolo oveľa lepšie ako naposledy v okresnom meste pri filme Polčas rozpadu, lebo náš premietač je kamarát...
Nie je to tým, že by som mal zvlášť silne vyvinutý hudobný sluch, ale práve naopak, mám veľmi tolerantný sluch a každé zakolísanie a každé nezvyčajné umiestnenie tónu v týchto prípadoch beriem ako charakteristický znak dobrej dedinskej kapely, ale inak sa na to pozerám na koncerte profesionálneho hudobného telesa.
Tak som sa na Muziku tešil kvôli muzike a som rád, že sa do nej podarilo dostať krásne kúsky, dosť na obraz doby v ktorej sa film odohráva. Zvlášť saxofón je nádherný nástroj, ktorého tóny vedia zarezonovať v duši, ale aj zvukom lodnej sirény navodiť atmosféru diaľav.
Príbeh filmu mi pripadal absolútne pravdivý, samozrejme zásluhou literárnej predlohy, ale aj filmového spracovania. Skrátka, Muzika je koncert aj príbeh, aj návrat do nie tak dávnej minulosti. Musel som pri tomto filme porovnávať slovenský film z minulosti a dnešný a vyšlo mi, že ten dnešný má všetky atribúty súčasného umenia....
Súčasné slovenské filmy znesú porovnanie s tou najlepšou českou produkciou posledných čias, na druhej strane v relatívne veľkom počte českých filmov sa nájde aj veľa takých, ktoré ma príliš neoslňujú.. Len nechcite po mne dôkazy, sú to len moje filmové dojmy...
Jednu vec, ktorú stále vyčítam slovenským, ale aj českým filmom aj dubingu, je zvuková stránka, ktorá v snahe po autenticite nezvláda pomer slova a ruchov na pozadí. Dnes to bolo oveľa lepšie ako naposledy v okresnom meste pri filme Polčas rozpadu, lebo náš premietač je kamarát...
2008/01/31
Polčas rozpadu
Videl som "Polčas rozpadu", už viem, čo tento nový slovenský film obnáša. Bolo to trochu zložitejšie, lebo som zmeškal jeho premiéru u nás doma, tak som musel za filmom cestovať do susedného okresného mesta. Spomínam to preto, lebo aj to ovplyvnilo môj dojem z filmu, lebo nie je kino ako kino a nie je premietač ako premietač...
Keď začal film, mal som najprv dojem, že sa pozerám na televízne noviny aj so smotánkou dohromady. Prvý, priebežný aj celkový dojem bol ohromujúci... Ohromujúci v tom zmysle, že od prvej chvíle ma ohúril ohromný akustický tlak v sále zaplnenej asi tak tridsiatimi divákmi. Mal som dojem, že ak neprasknú moje ušné bubienky, tak sa roztrhnú aspoň membrány reproduktorov.
Samotná zvuková stránka filmu zdôraznená neprimeranou hlasitosťou v sále, ma neuspokojila, odvádzala moju pozornosť od deja skoro po celý čas. Vysoká úroveň pozadia - hudby aj ruchov ulice v porovnaní s rečou filmových postáv znepríjemňovali sledovanie dialógov, miestami som mal dojem, akoby herci hrali v češtine.
Naozaj, Iva Janžurová a jej filmová dcéra hrali česky, ale to mi nevadilo, len postava kleptomanky v podaní Ivy bola pre mňa dosť nepresvedčivá, ale aj charakter postavy celkom (pre mňa) nejasný, akoby tam bol umelo vsadený. Príbeh filmu bol dosť rozdrobený, veľa postáv sa stretávalo hlavne v posteli v rôznych kombináciach, až mi to bolo miestami nejasné, že kto s kým a prečo...
Vcelku sa dá povedať, že herecké výkony neboli zlé, ale z filmu som mal taký dojem, že čítať knihu, či scenár by bolo pohodlnejšie a možno aj zaujímavejšie, veď fantázia dokáže divy.
Vulgarizmy v tomto filme, podľa mňa až tak netrčali, boli prednesené v pravej chvíli a celkom realisticky, aj keď by sa to dalo hodnoverne zahrať aj bez nich, ale taká je doba, ľud si žiada len chlieb a hry (ako vždy)...
Konečne - spoločenská vrstva, o ktorej je film, z veľkej časti vyšla zdola, z podhubia privatizácie, tak ešte nenadobudla onakvejšie spôsoby. Ani mladí diváci v sále sa nijako zvlášť nechytali na vulgarizmy, hádam iba v jednom prípade to vyvolalo smiech.
Na záver ešte dva moje smiešne najsilnejšie momenty filmu - keď sa Viktor so svojou partnerkou hádajú vo svojej kancelárii a on odchádza, ona za ním až medzi ostatných spolupracovníkov pokračujúc vo výčitkách: - Odkedy máš tú novú podnájomníčku, si ma ani raz poriadne nepretiahol...
Druhý silný moment filmu je, keď si Viktorová manželka prinesie od "očuchávača", ktorý jej veštil budúcnosť bielu myšku, tá jej pred vchodom do domu vypadne z kabelky, vtom sa tam objaví čierna mačka, očuchá bielu myš a vezme ju do zubov, na prvý pohľad drastická scéna, až kým som si neuvedomil, že ju vzala do zubov ako mláďa, nie ako správna mačka, ktorá chytí chytenú myš zubami za hlavu...
To je všetko čo som chcel povedať, to sú moje dojmy, a vďaka aj danému kinu a (nahluchlému) premietačovi dojmy dosť negatívne, kultúrny zážitok okresaný na minimum. A prečo si myslím, že v našom kine by to bolo trochu lepšie? Nuž, premietač je môj kamarát a keď mu poviem, aby to nedával tak hlasne, dá na môj názor... :) a okrem toho aj Dolby surround čosi zaváži.
V celku som s mojim filmovým večerom spokojný, videl som to čo som chcel a už viem čo si mám myslieť o doteraz prečítaných recenziách filmu. Choďte aj vy, odporúčam, lebo nie je nad to vidieť to na vlastné oči, možno budete mať šťastie na premietača... len nechoďte do kina v susednom okrese. :)
Na ukážku, čo sa píše o filme na blogu.sme:
- pozitívne
- negatívne
- negatívne
Keď začal film, mal som najprv dojem, že sa pozerám na televízne noviny aj so smotánkou dohromady. Prvý, priebežný aj celkový dojem bol ohromujúci... Ohromujúci v tom zmysle, že od prvej chvíle ma ohúril ohromný akustický tlak v sále zaplnenej asi tak tridsiatimi divákmi. Mal som dojem, že ak neprasknú moje ušné bubienky, tak sa roztrhnú aspoň membrány reproduktorov.
Samotná zvuková stránka filmu zdôraznená neprimeranou hlasitosťou v sále, ma neuspokojila, odvádzala moju pozornosť od deja skoro po celý čas. Vysoká úroveň pozadia - hudby aj ruchov ulice v porovnaní s rečou filmových postáv znepríjemňovali sledovanie dialógov, miestami som mal dojem, akoby herci hrali v češtine.
Naozaj, Iva Janžurová a jej filmová dcéra hrali česky, ale to mi nevadilo, len postava kleptomanky v podaní Ivy bola pre mňa dosť nepresvedčivá, ale aj charakter postavy celkom (pre mňa) nejasný, akoby tam bol umelo vsadený. Príbeh filmu bol dosť rozdrobený, veľa postáv sa stretávalo hlavne v posteli v rôznych kombináciach, až mi to bolo miestami nejasné, že kto s kým a prečo...
Vcelku sa dá povedať, že herecké výkony neboli zlé, ale z filmu som mal taký dojem, že čítať knihu, či scenár by bolo pohodlnejšie a možno aj zaujímavejšie, veď fantázia dokáže divy.
Vulgarizmy v tomto filme, podľa mňa až tak netrčali, boli prednesené v pravej chvíli a celkom realisticky, aj keď by sa to dalo hodnoverne zahrať aj bez nich, ale taká je doba, ľud si žiada len chlieb a hry (ako vždy)...
Konečne - spoločenská vrstva, o ktorej je film, z veľkej časti vyšla zdola, z podhubia privatizácie, tak ešte nenadobudla onakvejšie spôsoby. Ani mladí diváci v sále sa nijako zvlášť nechytali na vulgarizmy, hádam iba v jednom prípade to vyvolalo smiech.
Na záver ešte dva moje smiešne najsilnejšie momenty filmu - keď sa Viktor so svojou partnerkou hádajú vo svojej kancelárii a on odchádza, ona za ním až medzi ostatných spolupracovníkov pokračujúc vo výčitkách: - Odkedy máš tú novú podnájomníčku, si ma ani raz poriadne nepretiahol...
Druhý silný moment filmu je, keď si Viktorová manželka prinesie od "očuchávača", ktorý jej veštil budúcnosť bielu myšku, tá jej pred vchodom do domu vypadne z kabelky, vtom sa tam objaví čierna mačka, očuchá bielu myš a vezme ju do zubov, na prvý pohľad drastická scéna, až kým som si neuvedomil, že ju vzala do zubov ako mláďa, nie ako správna mačka, ktorá chytí chytenú myš zubami za hlavu...
To je všetko čo som chcel povedať, to sú moje dojmy, a vďaka aj danému kinu a (nahluchlému) premietačovi dojmy dosť negatívne, kultúrny zážitok okresaný na minimum. A prečo si myslím, že v našom kine by to bolo trochu lepšie? Nuž, premietač je môj kamarát a keď mu poviem, aby to nedával tak hlasne, dá na môj názor... :) a okrem toho aj Dolby surround čosi zaváži.
V celku som s mojim filmovým večerom spokojný, videl som to čo som chcel a už viem čo si mám myslieť o doteraz prečítaných recenziách filmu. Choďte aj vy, odporúčam, lebo nie je nad to vidieť to na vlastné oči, možno budete mať šťastie na premietača... len nechoďte do kina v susednom okrese. :)
Na ukážku, čo sa píše o filme na blogu.sme:
- pozitívne
- negatívne
- negatívne
2007/10/13
Pravda víťazí
Kúpil som si Pravdu a s ňou aj DVD "OMO - cesta do praveku".
Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...
Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.
Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...
Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.
Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...
Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.
...
"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík
Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...
Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.
Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...
Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.
Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...
Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.
...
"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)