Gorila píše

Kto sa ešte nevyjadril ku Gorile, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Starý vtip o súdruhovi Žinčicovi z času na čas ožíva. Chcel by som vedieť, či všetci čo píšu o Gorile, vedia o čo ide (najmä v pozadí). Ja teda neviem, len tak hmlisto, napriek tomu, že mám uši i oči otvorené. Objavili sa nejaké dokumenty, o ktorých vraj nie je isté ani to, či sú pravé, alebo nie a za všetkým je ako korunný svedok jeden novinár. Ten zároveň tvrdí, že tá kauza sa nevyšetrí a iste aj vie prečo. Je to takto veľmi zjednodušene povedané, ale ako kostra príbehu na okraj opičích tancov to stačí. Vraj ide o odpočúvanie a korupciu na vysokých postoch. 

V každom prípade to načasovanie určite ovplyvnili blížiace sa voľby, lebo ide o záležitosť staršieho dáta. Ten mediálny a hlavne blogerský boom mi trochu pripomína staré časy, keď sa "pracujúci" vyjadrovali k rôznym vtedajším kauzám (napríklad 2000 slov, Charta 77, anticharta a pod.), ale o samotnej podstate sa nehovorilo a ani veľmi nevedelo. Na "blogu.sme" bolo na tému "Gorila" napísaných za posledné tri mesiace 46 článkov a to asi nie je konečné číslo, aj keď frekvencia výskytu má klesajúcu tendenciu. Ktovie, čo ešte prinesie predvolebný zápas o korytá.

Korupcia je hrozná vec. V tejto súvislosti som si uvedomil, že najčastejšie sa hovorí o korupcii a vplyve domácich zbohatlých subjektov a menej už o korupcii súvisiacej s nadnárodnými monopolmi, ktoré po privatizácii spravujú naše lukratívne strategické monopoly a médiá. Ktovie prečo, veď ľudia sme rovnakí? Podobný zmätok mám aj vo vzťahu k dvom subjektom, ktoré sa tu v pozadí silných politických strán najčastejšie spomínajú - J@T a Penta. A to samozrejme vo vzťahu k dvom silným stranám, lebo slabé nerozhodujú, nech sa to A.M. páči, alebo nie.

A nakoniec, kto má politikov korumpovať, keď nie bohaté subjekty? My chudobní na to nemáme :)

Crash report

Inak povedané, správa o havárii, také malé intímne krimi noviny. Mám len jednu hlavnú zlú správu, aj keď sa mi dnes prihodila ešte jedna menšia katastrofa, o tej budem písať niekedy inokedy. Poďme teda k veci: havaroval mi môj počítačový systém. Do môjho systému patrí okrem počítača aj monitor, tlačiareň, kopa rôzneho príslušenstva od myší (mám ich viac v rezerve) cez klávesnicu a tlačiareň až po celú kopu káblov. Tie najviac vzrušujú moju ženu, vždy jojká keď ich vidí. Samozrejme, do systému neodmysliteľne patrí aj stôl a stolička.

Už by mohlo byť jasné, ktorý komponent z tohto systému mi dnes havaroval. Áno, zradila ma stolička. Všetky počítačové stoličky sú poddimenzované, už podo mnou havarovali tri a každá bola inej konštrukcie. Nie, nemám nad sto, dovolené zaťaženie stoličky si pri kúpe vždy overujem, aby som bol v limite. S nami, čo sme stále ľudia, by mali výrobcovia stoličiek predsa počítať. Tiež by mali rátať s tým, že PC stolička nie je len na sedenie, ale aj na "polo-ležanie".

Už aj v kámasutre sa píše, že polohy treba striedať a pri dlhej práci na počítači to platí dupľovane. Teoretici a doktori síce hovoria, že chrbtica by mala byť vzpriamená, potom bazírujú na rôznych správnych uhloch, ale voda života tečie vždy samospádom dolu, s tým sa nedá nič robiť. Tak som sa dnes na stoličke trochu narovnal, smerom k vodorovnej polohe, operadlo zrazu strašne zarachotilo a bol som naozaj vodorovne prehnutý cez sedátko.

Pud sebazáchovy mi chránil hlavu, tak som to vyvažoval nohami. Jedna noha si to odniesla narazením o roh stola. Kosť nártu vydržala, len na povrchu sa objavilo trochu krvi, čo ani nestojí za reč. Chodiť môžem, tak som si hneď, za trest kúpil tú najjednoduchšiu kuchynskú stoličku s kovovým rámom. Nosnosť 120 kg, ale žiadne hojdanie nebude, lebo pri hojdaní sa záťaž zvyšuje koeficientom 1,8 a v tom je u PC stoličiek zakopaný  pes.    

Novoročná úvaha

Je tu Nový rok. Teší sa každý kto má nohy, ľudia skáču od radosti. Ale čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci. Čas letí preč bez viditeľných zaváhaní. Nuž, taký je život, lebo plynie. Nezastaví sa ani na okamih, ani s úderom polnoci. Nastala zmena ročného čísla a zmena je vlastnosť života. Tak to plynie, mení sa a opakuje stále. V tom je božský poriadok. My to len opisujeme a číslujeme a myslíme si, že bez nás by to nešlo, ale ide. Aj my plynieme, meníme sa, opakujeme sa. Z pokolenia na pokolenie.

Bez jasného dôvodu

     Koniec roka sa blíži nezadržateľne. Zajtra je Silvestra, malo by sa bilancovať, presnejšie povedané - zabávať. Silvester je náš alternatívny prvý apríl. Našťastie máme aspoň tie dva veselé dni v roku. Zatiaľ je to tak, ale možno to tak v budúcnosti nebude. Znova sa objavili noví kalendároví reformátori a chcú zrušiť koniec roka. Posledným mesiacom by síce bol december, ale za ním by nasledoval ešte jeden extra týždeň. Ale iba v niektorých rokoch. Proste naprogramovaný zmätok.
     Budúci rok má mať inú extra novinku - smartfóny. Vraj majú nahradiť noviny na toalete a to sa mi nezdá. Kedysi sa tam naozaj používali noviny, ale tie dnešné sa už ani na to nehodia. Neskôr prišla éra jemného papiera a dodnes používame na ten účel tie špeciálne "zvitky" jemného "toaletného". Možno niekde stále používajú noviny, ale ja sa nechystám presedlať na smartfón, ani na "fun-fón". Ostávam pri krížovkách a akusticky pri Slovenskom rozhlase. Keby ste sa však chystali do Indie, vezmite si hoci aj omývateľný smartfón, ale predtým si pozrite inštruktážne video.
     V oblasti ľudských práv možno svitá na lepšie časy. Doteraz totiž Amerika kritizovala Rusko za nedodržiavanie ľudských práv, ale teraz už aj Moskva kritizuje USA za podobné nedostatky. To stojí za pozornosť. Možno sa začína nová doba globálnej "glasnosti". Možno je to tak, že pravda je síce vo hviezdach, ale raz aj tak zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Nechajme však veľkú politiku, lebo v nej nespočívajú ľudské práva (a povinnosti). Tie sa budú musieť čoskoro rozšíriť aj na opice a holuby. Lebo nielen opice, ale aj holuby si to už vedia spočítať.
     Aj z tohto krátkeho prehľadu je vidieť, že koniec roka pôsobí humorne aj v internetových médiách. Aspoň na konci roka sa z nich môžeme smiať bez toho, aby sme pri tom uronili aj nejakú tú slzu nad ich stavom. Najväčší objav roka aj tak urobila istá nezisková organizácia v Amerike (ako inak). Zistili, že čoraz viac ľudí surfuje po internete bez jasného dôvodu. Ešte že ten výskum urobila "nezisková" organizácia. Inak by bolo stačilo, aby sa ma opýtali a mohlo im to byť jasné aj bez výskumu. Ja dokonca aj píšem na internet bez jasného dôvodu.  
     Na stránke aktuálne.cz píšu o dvanástich zariadeniach IT, ktoré si v budúcom roku zaslúžia našu pozornosť. S radosťou konštatujem, že ani jedno nebude (našťastie) v centre mojej pozornosti. Ostávam na aktuálnej technickej úrovni, už sa nehrám. Mám na to celkom jasný dôvod - z detských nohavíc som  už vyrástol.

2011 - končí sa rok, 
končím svoj blog.
Po Novom, v Dvanástom, 
začnem ho po novom
(no zbohom).
V dobrej nálade (na zdravie)
nech žije Nový rok 
dvetisíc dvanásty 
a so šťastím aj ďalší...
(2013-ty)

Symphonie nº 3 "Allegro maestoso"

Život je poézia, či próza?
Ako kedy, ale vždy má čosi spoločné s poéziou aj s prózou.
Čo je vlastne rozlišovacím znakom poézie?
Zdá sa, že je to rým, ale aj rytmus.

Hlavne ten a samozrejme myšlienka.
Bez myšlienky sa neoplatí vysloviť slovo, tobôž vetu.
Myšlienka môže byť priamym, alebo nepriamym vyjadrením emócie.
Ale môže byť aj racionálne vysloveným slovom.

Ak sa nad tým zamyslíme, podobne to funguje aj v próze.
Tam si to čitateľ až tak neuvedomuje, nevníma rytmus, ale je tam.
Niekedy aj rým, ale ten iba zriedka.
O rytme v próze ešte neboli napísané žiadne teoretické pravidlá, ale tie hádam ani nie je treba.

Rytmus je zmena, ktorá je vlastná životu.
Myslím si, že ak v texte nie je obsiahnutý tento životný princíp, čítanie sa stáva nudným. 
Tretia vlastnosť poézie je vonkajšia forma.

Tak tu teraz píšem báseň v prozaickej forme.
Najkrajšiu formu má hudba.
Počúvam organovú hudbu.

Blíži sa finále.




L. Vierne Symphonie nº 3 "Allegro maestoso" Juan Maria Pedrero, organ