Čevabčiči

Všední dny tak jak jdou za sebou po řadě,
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.

Nesťažujem sa, len mám rád túto pieseň Hany Hegerovej. Včera bola sobota a zajtra si budem spievať "Včera nedele byla..." V sobotu som počúval starého známeho Borisa (12. minúta) ako desať minút opisoval niečo malé, skoro ako šúľanec, ale čo má tisíc rôznych chutí. Také obyčajné čevabčiči , až mi tiekli sliny a nás čakali na obed šišky. Trochu to vylepšovala výborná krúpová polievka. Ono je to tak, jar a leto sa nedá ničím nahradiť. Každú sobotu chodím na trh, potom sa ľahko píšu sobotníky. 

Sobotník je odľahčovací žáner, slovo na nedeľu je už o poznanie vážnejšia vec. Na nedeľné slová som ešte nedorástol. Poučenia z biblie sú síce stále platné, ale múdrostí bolo aj okrem nej vyslovených aj napísaných strašne veľa. Škoda len, že každá múdrosť má rub aj líce a život je potom ešte zložitejší. Aj taká jednoduchá kulinárska vec ako čevabčiči na tisíc spôsobov je potom zložitá. Moja skúsenosť hovorí, že nie každé jedlo sa vždy podarí. Záleží aj na prílohách a spôsobe podania. Fantázia je dôležitá, už cítim tú vôňu a tisíc chutí!  

Slovom vážne

Dosť bolo vážnosti na tomto blogu, dosť bolo politiky a umenia v politike, či politiky v umení, dosť bolo aj vážnej hudby! Fíha, to posledné beriem späť, vážna hudba mi nevadí, ba práve naopak. Pri vážnej hudbe klasikov sa dobre myslí v mysli a niekedy aj v hlave. Práve včera som mal hlavu plnú klasiky, až som sa z toho zadychčal. Bolo to mojou chybou, lebo v snehovej kalamite treba na cestách použiť inú cestovnú kalkuláciu, ako v lete. Obzvlášť to platí pre Bratislavu.

V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.

Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.

Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem:  Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.

Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.

Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.

Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.

Pánisova identita

Ku každému článku sa snažím zvoliť priliehavú menovku, označenie, napríklad kultúrne, či filmové dojmy, zábava a podobne. Teraz som v rozpakoch, nič sa mi sem nehodí, aj keď som plný dojmov. Bohužiaľ sú takmer všetky negatívne. Vyšlo mi to tak, že som dnes videl film od Zuzany Piussy - Krehká identita. Pravdu povediac, vôbec to nebolo krehké, ale dosť tvrdé. Nechápem.

Nechápem názov, ktorý evokuje dojem, že ide o "slovenskú identitu". Nie je to pravda, je to o identite Stanislava Pánisa, okrajovej figúrky slovenského politického spektra minulosti. Celý film je o ňom, s ním a pre neho. Intímne nazeranie a načúvanie za chrbtom modliacich sa žien nesvedčí o dobrých úmysloch. Popravde, keby som premietal zostrih z hociktorého môjho dovolenkového videa, bolo by to filmársky rozhodne lepšie, preto ma tento film kvalitou sklamal.

O filmárskych kvalitách tohto "dokumentu na objednávku" ani nie je možné písať, lebo to v podstate nie je film, sú to surové zábery bez akejkoľvek filmárskej, či zvukovej kvality. A to nehovorím o obsahu, o zobrazení intimity náboženských aktov účinkujúcich systémom skrytej kamery. A toto je vydávané za "krehkú identitu". Pri troche súdnosti by hádam aj samotní účinkujúci tento film odmietli.

Jednu vec na tom filme však musím pochváliť a tou sú perfektné anglické titulky... To samo o sebe svedčí o klientele, ktorej bol zrejme tento film určený. Bohužiaľ, podáva veľmi pokrivený a nepravdivý obraz slovenskej identity. A podporil to slovenský audiovizuálny fond. Aj český... 

Inverzia

Inverzia je vo všeobecnosti obrat, zvrat, premena. Špeciálne v meteorológii ide o teplotnú inverziu, teda zvýšenie teploty vo väčších výškach oproti teplote v menších výškach. Dôsledkom toho sú aj nezvyklé optické javy v prírode. Na wikipédii existuje ešte niekoľko podružných definícií, ale definíciu spoločenskej inverzie tam nenájdete. K tejto úvahe o inverzii ma inšpiroval titulok v blogu Miroslavy Kernovej, že ministerka má problém s redaktorkou Markízy. Nie že by ma to prekvapilo, veď kto by nemal problém s Markízou?

Nielen Markíza, ale aj SME ma utvrdilo v tom, že u nás existuje aj spoločenská inverzia. V rozhovore na SME  Martin M. Šimečka píše, že "novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu". Znie to veľmi prirodzene a logicky. Ale tiež tvrdí, že "SME nehľadá pravdu, lebo ju pozná a písaním ju len potvrdzuje..."

Vedieť pravdu je veľmi ošemetné, lebo to môže spôsobiť, že človek ju prestane hľadať a ocitne sa v omyle. Tento stav by sa dal chápať ako istá spoločenská inverzia novinárskej práce a poslania. Zo zrkadla sa stáva kazateľ. Inak povedané, ak médiá robia politiku, politici sa cítia dotknutí, že im lezú do kapusty. Pravda potom trčí za dverami, nastáva inverzia. Dôsledkom je strata dôvery v médiá a zhovievavosť ľudí k osudu politikov.

Proti

Môj predchádzajúci článok mal stručný názov "ZA". Aby ste si nemysleli, že som zásadne za všetko, tentokrát som toto nazval PROTI. Dnes je "in" a "cool" protestovať, byť proti a niekedy aj "Proti všem" a proti všetkému. Frflať a nadávať, že za plotom u suseda je všetko lepšie a krajšie, len doma bieda. To je taká módna ľudská vlastnosť. Netvrdím, že len u nás je to tak, ale niekto vidí len našu domovinu ako to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť.

Nečudujem sa istému televíznemu protagonistovi, čo kladie naivné otázky, že jeho odpovede v diskusii na jednej českej stanici o Slovensku a o našej súčasnosť boli tiež naivné. Táto situácia nie je však tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy to vyzerá ako neustále pokusy o zmanipulovanie verejnej mienky a nabáda to k opatrnosti, či nebodaj ku konšpiračným úvahám. Nie celkom bez príčiny. Je známe, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Je tiež známe, že stokrát zamlčaná pravda je v skutočnosti lož.

Česi už dvíhajú svoje hlasy za nového prezidenta a aj my už začíname byť netrpezliví. V minulom článku som vyjadril svoju podporu najkrajšej kandidátke. Dnes keď už sranda končí, dávam svoj hlas Jánovi Fischerovi. Vo "Vtipe za stovku" odpovedal na otázku o korupcii tak perfektne, že ma presvedčil o pragmatickom prístupe k veci. Povedal niečo v tom zmysle, že tí čo najviac "bojujú" proti korupcii by si mali najprv pozametať pred vlastným prahom.V každom prípade si myslím, že keď je niekto prezident, malo by sa k nemu pristupovať ako k prezidentovi.

Týždeň tiež priniesol čosi podivné, čo sa vymyká zdravému rozumu. Chápem oslavu súčasného vedenia STV, ale tak nekriticky by sa nemalo pristupovať k tej "zázračnej" zmene. U nás je to tak, objektívny pohľad je neznámou veličinou, existuje len stranícke videnie. Raz napravo, druhýkrát naľavo. Nechce sa mi to rozvádzať, stačí si prečítať článok s otáznikom a zázrak je hotový. Objektívne nevidím v spravodajstve STV veľkú zmenu, hádam len v tom, že sa snažia zrýchliť reč...

Čo sa týka ostatných programov, to je na dlhý čas. Divákov je ľahko stratiť, ale ťažko sa vracajú späť. Našťastie tomu napomáhajú komerčné televízie svojimi "jóbovkami" namiesto novín. Ale držme im palce, aby bola STV aspoň tak dobrá ako ČT.  Nie som proti tomu.