Jednoduchá spomienka

pre Antona

 https://youtu.be/L-JQ1q-13Ek?feature=shared

Abstrakcia

Abstrakcia je (podľa Wikipédie) "... stránka, forma poznania, spočívajúca v myšlienkovom odhliadnutí od mnohých vlastností predmetov a ich vzťahov a v oddelení, vyčlenení nejakej vlastnosti". Inak povedané, je to myšlienková manipulácia s realitou. Podľa jazykovedy je to "... filozofické odhliadnutie od nepodstatných znakov skúmaného javu, aby sa utvoril všeobecný pojem". Zriedkavo to môže znamenať aj "niečo neskutočné, neživotné, neexistujúce" a to sme už blízko fikcie.

S fikciou sme už na celkom tenkom ľade z hľadiska reality, lebo tá už nemusí byť ani extrahovaním skutočnosti, lebo podľa slovníka je to niečo vymyslené, neskutočné, či predstierané alebo zdanlivé. A to môže byť zase, z opačnej strany, veľmi blízko reality našej súčasnosti, čomu hovoria  (múdri) ľudia "hoax", ale až sem som sa nechcel dostať, lebo nie som medzi múdrymi obľúbený...

Zaujala ma abstrakcia vo výtvarnom umení, ale aj inde v živote. Fikcia nie, tam je všetko jasné. Môže byť ako vedecká (sci.fi) alebo "bohapustá", všeobecná fikcia. Abstrakcia sa často objavuje aj v poézii a ako už  bolo napísané, objavil ju Apollinaire, ktorý "... objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."  (M. Raymond).    

Zdá sa, že vytvoriť abstraktné výtvarné dielo je jednoduché, ale bez myšlienky, ktorá by sa v ňom mohla nájsť, to nebude ono. Asi preto sa návštevníci galérií dlhšie zastavujú pri abstraktných dielach, lebo hľadajú myšlienku. Tá môže byť z pohľadu diváka rôzna, ale keď je silná, môže prísť ku zhode dojmov a pocitov. Ocitáme sa vo virtuálnom svete, ktorý vytvoril autor. 

Niečo podobné platí aj v hudbe, aj keď hudba, ktorá vychádza z civilizačnej reality, má isté pravidlá a ich nerešpektovanie pociťujeme ako nesúlad, abstrakciu a disonanciu. 

V tejto súvislosti by bolo zaujímavé, porozmýšľať o tom, ako sa hudobné motívy ukladajú v pamäti. Možno je to podobné ako u všeobecných spomienok, ale hudba je predsa akási kontinuálna záležitosť, útržky nie sú prijateľné, chceme si spomenúť na celý motív. 

O.K., Idem si oživiť hudobné spomienky na to najlepšie (najlepšie je relatívny pojem) z klasiky:

https://youtu.be/NtypQ0skiug

Rádio

Rádio je dobrá vec, ale nesmie sa to s ním preháňať. Kedysi rádio prichádzalo do domácnosti dnes je to naopak. V rádiách sa kecá ako doma, diskusie sú také, že domácnosť vťahujú do rádia. Ja mám radšej tú starú koncepciu, keď rádio prichádza k nám. Rádio má len jednu veľkú výhodu, že ho môžeme vypnúť a tak zabrániť tomu, aby nás vsalo do seba, do svojich (akože našich) problémov. 

Rádiá sú rôzne a teraz nemám na mysli rozhlasové stanice, lebo to je skoro jedno, všetky majú rovnaký rozprávačský mód, či je to tzv. verejnoprávne médium alebo komerčné, len tým druhým ide v prvom rade o peniaze. Prvým ide o moc. V rádiu je najdôležitejšou vecou reč a tá dokáže zabaviť, ale aj otráviť. S hudbou je to jednoduchšie, ak mi neladí rytmus alebo melódia, preladím alebo odchádzam. Aj v hudobnej produkcii sú však prvky reči (texty piesní), ktoré môžu byť, ale nemusia byť vydarené. 

Piesne sú v podstate zhudobnenou poéziou a ak tá poézia nemá patričné kvality, hudobné pozadie, ani rytmus jej nepomôže, len zdôrazní jej chyby. Prijímanie hudby záleží aj od vkusu poslucháča. Odkiaľ pramenia moje skúsenosti? Kedysi sme počúvali hudbu z kvalitného rádia a z reproduktorových sústav v kvalite hi-fi. To je minulosť, dnes je iná doba, máme "kuchynské" rádio, WC rádio, dielenské rádio a rádio v aute.

Rádio v aute je na tom asi najlepšie, často je spoločníkom, ktorému netreba odpovedať na otázky. Zapíname ho v pravý čas, keď nám chýba spoločnosť, ktorá drží bdelý stav vodiča. Ak rádio ruší, okamžite ho vypíname. V aute slúži rádio hlavne ako pozadie, keď sa pasažierom nechce rozprávať aj ako informácia o situácii na cestách. Občas príde k slovu aj CD prehrávač s obľúbeným hudobným žánrom alebo s vtipným rozprávaním. Dalo by sa povedať, že rádio je dobrý sluha, ale zlý pán. 

Túto hudbu mám rád

Pozdravujem túto reláciu Slovenského rozhlasu, je jedna z najlepších. Tiež si rád zaspomínam na hudbu, ktorú mám rád. Nechcel som dnes písať o hudbe v Slovenskom rozhlase, ale trochu naozaj zaspomínať, ktorú hudbu mám rád. Mal som v živote také obdobie, keď mi záležalo na vernosti reprodukcie hudby nazývanej hi-fi. V obývačke sme mali len 2x20 W súpravu s kvalitnými troj-pásmovými reproduktorovými sústavami vlastnej výroby, aby sme nerušili susedov. V každom prípade to boli zvláštne a pekné časy domáceho počúvania hudby.

Nerozlišovali sme, čo je "vážna" hudba a čo iný žáner. Zdrojom signálu bol obvykle dobrý gramofón, magnetofón B58 a tuner Tesla Hifi ST100. Nadchýnali sme sa kvalitnou reprodukciou tónov. Čas bol však neúprosný, reproduktorové sústavy sú rozobraté, magnetofón je nemoderný, aj kazeťáky sú "out". Namiesto tunera máme kuchynské rádio s CD prehrávačom a s kazeťákom (na zvyšok starých CC kaziet. Hudba z Youtube cez počítačové reproduktory už nie je to pravé hi-fi. 

Pre oživenie pamäti spomeniem zopár titulov LP platní (abecedne), od každého autora je uvedený len jeden titul:

Al Jarreau, Al Jarreau; Allan Caddy, Tribute to E. Humperdinck; Armstrong Louis, 20 golden hits;
Avdlevski A., Ukrajinský národný zbor; Bach, Motetá pre zmiešané hlasy; Bartošová Iveta, Iveta Bartošová;
Brabec Jiří a iní, Expres; Česká filharmonie,  Bedřich Smetana: Má vlast; Dream Express, Just Wanna Dance with You;
Drupi, Drupi; Ekseption, Ekseption 5; Elán, Hodina slovenčiny; Elton John, Love songs; Evergreeny, Naše evergreeny; Fermáta, Dunajská legenda; Filipová Lenka, Řeka života; Gombitová Marika, 99 zápaliek; Gott Karel, To vám byl dobrý rok; Gulda Friedrich, Beathoven; Hammel P., Cyrano z predmestia; Hegerová Hana, Recital 2; Christoff Boris, Bulharské a ruské religionské; Janú Petra, Exploduj; Karajan Herbert, von Johan Strauss; Kocianová Jana, Večná hra; Kochanský, Marián, My nič, my muzikanti; Kuhmo festival, Prokofiev, Čajkovský a ďalší; Les Swingle singers, Johan Sebastian Bach; Lipa Peter a iní, Gustav Offermann a jeho sólisti; Lučenič L., Bodliak na plavkách ; Macošková Mária, Ej hoj, také som ja dievča; Mahler Gustav, Adagio zo Symfonie č. 10; Malásek Jiří, Romantický klavír; Malokarpatská, Na slovenské svadbě; Marta Kubišová, Songy a balady; Melódie, Melódie strieborného plátna; Mládek Ivan, Dobrý den; Mlsna Milan, Strýco Marcin koštuje; Modern Talking, Modern Talking; Nagy Peter, Chráň svoje bláznovstvá; Ráž J., Elán 3; Rogers Kenny, Greatest hits; Semafor, Zavěste prosim; Singers Unlimited, Čtyři z nás; Slabák Jan, Veselé Vánoční hody; Smoljak, Svěrák,   Dobytí sev. pólu-Cimrman; SND činohra, Na skle maľované; Strauss Richard, Don Juan, sym. Poem, Op. 20 Suchý Jiří a ďalší; Šimek Miroslav, Kursy první pomoci; Štepka Stanislav, Jánošííík; Urbánková Naďa, 24 hodin s Naďou; Vágner Karel, Duhová víla a setkání; Valach Gustav, Rozprávky; Valovič Vladimír, Revival Jazz Band; Vávra Víť., Koncert bez plakátu; Verdi Giuseppe, Quatro pezzi sacri; Vobruba Josef, Opus club 02; Vondráčková Helena, Múzy; Voskovec-Verich, Klobouk ve křoví; Zagorová Hana, Bludička; Zbor mníchov, Gregoriánsky chorál; Zmožek Jiří, Na české svadbě 2; Žbirka Miroslav, Sezónne lásky;

Na gramofón sme mali aj množstvo aktuálnych singlov. Boli to nádherné časy, stoja za spomienku aspoň so starým zoznamom. Potom prišla éra CD platní, v novej digitálnej kvalite, bez charakteristického šumu a praskania pri prehrávaní z gramofónových platní. 

Najkrajšie obdobie prišlo, keď sme začali pravidelne navštevovať živé koncerty, najmä pod Pyramídou, ale aj v kostoloch a chrámoch. Nášmu vkusu vtedy dominovala organová hudba. Obdivovali sme slovenských, ale aj zahraničných interpretov na organových koncertoch v mestách:

Nitra, Bratislava, Kremnica, Banská Bystrica, Martin, Trnava, Horné Saliby, Galanta, Žilina, Kunešov 

Tomu sa hovorí, staré dobré časy...

Na vrchole pyramídy

Vrchol našej rozhlasovej pyramídy je niekde na úrovni základov. Z hľadiska hudobného umenia je to symbolické, lebo tam často predvádzajú vrcholné hudobné diela špičkoví interpreti. Organové koncerty pod pyramídou Slovenského rozhlasu, stanice Devín sú už roky známe a stretávajú sa so záujmom publika. Vypočul som si tam už organové diela v predvedení viacerých slovenských i zahraničných interpretov. V uplynulú nedeľu to bola  Daniela Belancová.

Recitál Daniely Belancovej bol výborne zostavený, boli tam diela klasikov z rôznych období vývoja organovej hudby. Výber skladieb presne zodpovedal mojim kritériám na príjemné počúvanie organovej hudby. Jej interpretácia bola perfektná až tak, že som začal mať dojem, že ženy sú lepšie organistky ako muži. Ale nejde o žiadne škatuľkovanie, poznám veľa výborných organistov, a je jedno, či je to muž, alebo žena. Záleží len na talente a precíznom prístupe.

Do tohto koncertu boli zaradené skladby, ktoré nepatria k tým najčastejšie interpretovaným a práve to bolo zaujímavé. Zväčša šlo o skladby bohato štrukturované, využívajúce široký rozsah tónov a súzvukov. Pri porovnaní s prvým koncertom tohtoročnej 16. sezóny organových koncertov pod pyramídou s Christianom Schmittom, ma Daniela Belancová zaujala oveľa viac.  K samotnej hudbe nie je treba veľa slov, je to v oblasti pocitovej. Preto odporúčam archív Slovenského rozhlasu: Daniela Belancová pod pyramídou.

Príjemné počúvanie.
(V potlesku budete počuť aj mňa :)

10.2.2013 - DANIELA BELANCOVÁ (Slovensko)
Johann Sebastian Bach (1685-1750) Koncert a mol (podľa Vivaldiho), BWV 593 II. Adagio, III. Allegro
Felix Mendelssohn-Bartholdy (1809-1847) Sonáta B dur, č.4, op.65
Allegro con brio. Andante religioso. Allegretto. Allegro maestoso e vivace.
Eugene Gigout (1844-1925) Scherzo Grand choeur dialogué
César Franck (1822-1890) Prelúdium, fúga a variácia h mol, op. 18
Louis Vierne (1870-1937) Pi?ces de fantaisie Feux Follets, č.4, op. 53
Charles Marie-Widor (1844 -1937) Symfónia č.5 f mol, op. 42 I. Allegro vivace

Slovom vážne

Dosť bolo vážnosti na tomto blogu, dosť bolo politiky a umenia v politike, či politiky v umení, dosť bolo aj vážnej hudby! Fíha, to posledné beriem späť, vážna hudba mi nevadí, ba práve naopak. Pri vážnej hudbe klasikov sa dobre myslí v mysli a niekedy aj v hlave. Práve včera som mal hlavu plnú klasiky, až som sa z toho zadychčal. Bolo to mojou chybou, lebo v snehovej kalamite treba na cestách použiť inú cestovnú kalkuláciu, ako v lete. Obzvlášť to platí pre Bratislavu.

V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.

Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.

Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem:  Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.

Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.

Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.

Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.

Chopin v galérii

Možno preto, že si už nepamätám, kedy som bol naposledy na klavírnom koncerte, som sa tešil na Frederyka Chopina. Zvlášť keď interpretom mal byť svetoznámy pianista a skladateľ Miki Skuta. Koncert bol súčasťou cyklu komorných koncertov Galéria hudby v Nitrianskej galérii. V uplynulých rokoch som nadobudol zvlášť blízky vzťah k organovej hudbe. Pochopiteľne, na tom majú zásluhu vynikajúci slovenskí, ale aj iní organisti.

Po zaznení prvých tónov klavíra som musel zatvoriť oči, aby som silnejšie vnímal hudbu. Po krátkej dobe som sa preladil z organu na klavír a začal som tie dva nástroje v duchu porovnávať. Mohutnosť, farby a rozsahy organa nemožno ničím prekonať, jeho tóny a súzvuky sú chvením ľahko vstupujúcim do priestoru. Naproti tomu klavírne kladivká bijú so strún silou priamo úmernou sile a dôrazu úderu klavíristu, preto klavírne tóny znejú akosi tvrdšie a jednoznačnejšie. Ale je to iste len môj dojem...

Hudba má tú vynikajúcu vlastnosť, že človeka ladí do "multitastingu". Stáva sa z neho univerzálna bytosť vnímajúca hudbu, zároveň mysliaca a intenzívne vnímajúca svoje emócie. Tak som sa ponáral do úvah prerušovaných dôraznosťou dynamiky skladieb. Musím tu priznať, že Chopinove Balady v neuveriteľne presnej a pôsobivej interpretácii Mikiho Skuta ma vťahovali až do pásma plného dojatia a šťastia.

Dobrá hudba často prináša poslucháčovi aj pocit šťastia. Nie skutočné šťastie, ale ten pocit čo chvíle šťastia prináša. Opäť použijem prirovnanie z počítača. Aplikácie máme schované kdesi v zložkách, ale na prístupnom mieste máme odkazy na ne. Je úplne jedno, či spustíme aplikáciu priamo, alebo cez odkaz. Výsledok je vždy ten istý. Hudba je podľa toho odkazom na šťastie a je jedno ako sme sa v tej chvíli k nemu dostali.

Tento koncert z cyklu Galéria hudby hodnotím absolútne najvyšším hodnotením. Platí to pre uvedené skladby Frederyka Chopina aj pre Mikiho Skutu. Prekvapila ma úžasná dynamika, dôrazné stvárnenie skladieb a virtuozita interpreta. Prekvapil ma  aj môj vlastný dojem a pocity, ktoré som hádam ani nečakal. Vďaka za koncert.






 

Rokový koncert

Na prvý, aj na druhý pohľad to mal byť koncert ľudovej muziky a spevu zo Šenkvíc. Už keď som uvidel rozostavené ohromné reproduktorové skrine a spleť množstva mikrofónov, začal som mať podozrenie, že to nebude originálna hudba. Ešte dodám, že to všetko sa malo udiať v takmer intímnom a takmer uzatvorenom priestore štyroch masívnych múrov. Len na nebi svietila modrá obloha a sadajúce slnko už osvetľovalo len červené strechy kaštieľa. Modlil som sa, aby im hneď na začiatku vyrazilo poistky.

Spevák nastúpil presne, jeho hlas však bol modifikovaný elektronikou a zafarbenie poznačené ozvučnicami reproduktorov. Hlavné slovo v orchestri mal totiž "zvukový majster", ktorý hneď na začiatku nezvládol akustické väzby a aj naďalej bol príčinou "rockového" dojmu z koncertu ľudovej muziky. Len si pripomeňme obsadenie: dvoje huslí (dva mikrofóny), basa s mikrofónom a harmonika, ako keby nestačila s dychom, tiež mala mikrofón. Nie že by sľubovali koncert bez elektriny, ale ja som naivne niečo také očakával.

Niečo neskutočné, ale fakt, aj tak sa dá pokaziť dojem zo živého orchestra. Takže na záver, nepomýlil som sa gramaticky v názve článku, len som parodoval ľudovú muziku. Kde sú tie zlaté časy "unplugged"?

*
"unplugged je v angl. doslova 's vytiahnutou zástrčkou'. Znamená to teda, že sa bude hrať iba na akustické nástroje, nie na elektrické."

 

 

Nitra, Ars Organi

3. ročník medzinárodného organového festivalu sa začal v nedeľu 25. apríla 2010 v Piaristickom kostole sv. Ladislava úvodným koncertom Davida Di Fiore(1962) zo Seattle v USA. Od roku 2007 vyučuje hru na organe, liturgickú hru a improvizáciu na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku (podrobnejšie životopisné údaje a o udalosti, aj na tejto stránke).

Nebudem písať o oficialitách, pre mňa bolo zvláštnosťou, že si umelec neželal potlesk počas koncertu, ale až na úplný záver. Bol to zvláštny a silný zážitok, spôsob hry, zvuk organu a akustika kostola zneli v dokonalej súhre. Už úvodná skladba Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha nasadila vysokú úroveň celého koncertu. Krásne, jasné a čisté tóny, neuveriteľná virtuozita interpreta. Pre mňa nový zážitok z organovej hudby.

Tento koncert ma priviedol k podobenstvu organovej hudby, k pyramíde, kde štyri rohy základne tvoria: skladateľ, skladba, nástroj a priestor chrámu. Nad tým všetkým stojí interpret a udáva výšku vrcholu pyramídy. V tomto prípade to bola pyramída značne vysoká...

O organe nemám bližšie informácie, je trojmanuálový a podľa môjho názoru znie nádherne v akusticky vynikajúcom priestore najväčšieho nitrianskeho chrámu.





Druhý koncert sa uskutočnil o týždeň v Evanjelickom kostole Sv. Ducha, v absolútnom kontraste moderného kostola so všetkým, čo k tomu patrí, oproti historickej budove chrámu z roku 1789. Interpretom bol István Mátyás (Maďarsko). V repertoári sa objavili okrem Bacha a Schumana aj skladby maďarských autorov.

Očakával som so záujmom aj Ave Mária od Ferenca Liszta (lebo hrával v bratislavskom Dóme), ale neoslovila ma. Dojem z tohto koncertu sa nevyrovnal zážitku z koncertu v Piaristickom kostole, moderný interier ma akusticky vôbec nenadchol nadmernou ozvenou v málo členitom interiéri, ani organ (dvojmanuálový) svojim zvukom v tom priestore.

V nasledujúcu nedeľu sa predstaví opäť v Piaristickom kostole domáca interpretka Mária Plšeková a pribudne aj trúbka Leonarda Leeba z Rakúska. Trúbka vraj v tom kostole znie úžasne. V ďalších dvoch pokračovaniach zaznejú skladby v podaní Mareka Štrbáka (Slovensko) a Pavla Kohouta z Českej republiky, na striedačku v týchto dvoch Nitrianskych kostoloch.

Hudba sfér

Dnes to bude trochu osobné, tak tí čo ma nemajú radi osobne, nemusia to čítať :) Včera som náhodou, pozde večer chvíľu počúval a pozeral v TV Mariána Vargu, jeho hudbu a jeho interpretáciu vlastných skladieb. Pri tom som prišiel na to, že hudba je vlastne rovnaké "zázračno" ako duša človeka.

Hudba je súčasťou a možno aj podmienkou života, je jedinečným prejavom duše. Vidím Mariána Vargu, ako sa kláti nad klávesami, ale vidím aj jeho dušu, ktorú vkladá do hry aby poletovala priestorom. Cítim to a moja duša hltá tie tóny a melódie, obrazy vytvorené inou dušou. Hudba je súčasťou duše a spev vtákov je dôkazom faktu, že aj zvieratá majú svoju dušu.

Určite má dušu aj celý vesmír, veď pochádza od rovnakého stvoriteľa, ktorého sme si pomenovali Boh. Boh je dušou vesmíru a všetkých živých i neživých vecí v ňom. Všetko tu do seba zapadá a podriaďuje sa stanoveným zákonom v neustálom pohybe, v nekonečnej zmene. V relatívnom pokoji, či v kolíziách nutných pre zrod nových foriem.

Organová hudba to všetko najlepšie vyjadruje. Nie náhodou si našla miesto v kostoloch.

Môj vzťah k organovej hudbe pochádza z kostola. Bežný organista v dedinskom kostole príliš nevynikal, málokedy vybočil z naučenej melódie, ale raz prišiel na návštevu organista odniekiaľ z vesmíru, bol slepý a náš starý organ konečne dostal príležitosť ukázať, čo v ňom je. Chlapci vzadu ledva stačili ťahať mechy, babky sa vo vytržení začali pohoršovať kvôli "svetskej hudbe" v chráme.

Organová hudba je však iba jedna. Je rovnako božská, ako svetská. Napĺňa fyzikálny priestor i nehmotné duše v súzvuku a spolupatričnosti vesmíru.

Súzvuk s mladosťou

Všetky hodiny v byte mi dnes ukazujú zlý čas. Meškám vo svojich zámeroch
presne jednu hodinu, nie som v časovej realite, som teda neviditeľný
a môžem pokojne konverzovať sám so sebou. Ako inak,
na takomto zastrčenom kúte blogoviska?

Po nedávnom zážitku z poézie som sa opäť, po čase ocitol na hudobnej produkcii. Hudba je taký zvláštny fenomén, tam platí stupnica, ktorá má ešte menej písmen ako spisovateľská abeceda a napriek tomu vznikajú stále nové skladby, podobne ako aj nové, neopakovateľné literárne diela, stále s tou istou abecedou. Výhodou hudby je aj to, že ju netreba prekladať do iných rečí... A môže ju vnímať aj hudobný analfabet :)

V Pálffyho paláci sa začal večer skladbou Modlitba od Gregora Regeša. Napriek môjmu vopred určenému kritickému postoju ma hneď táto úvodná skladba zaujala a možno najviac zo všetkých, pre svoju jednoduchosť a príjemnú melodiku. Priznávam sa, že na toto podujatie ma priviedla aj túžba vypočuť si 5 drobností pre sólové violoncello od Tomáša Sýkoru.

Moja obľuba tohto nástroja má dve príčiny - mám neskutočný zážitok z prvého počutia neprekonateľného Dvořákovho violoncellového koncertu a tiež preto ho mám rád, okrem jeho zvuku, že tento úžasný nástroj často obsluhujú zväčša krásne ženy. Na tomto koncerte ho zvierala Katarína Kleinová, bohužiaľ som ju zo svojho sedadla veľmi nevidel, iba slák občas vyskočil nad hlavy divákov.

Matúš Wiederman uviedol svoju AMYGDALU, zaujímavé syntetické dielko, pripomenulo mi naše staré dobré časy, keď sme experimentovali s reprodukovaným zvukom v Hifiklube. Teraz chýbala vizuálna zložka, ale práve preto mala fantázia pole neorané. Amygdala je miesto v našom mozgu s primárnou úlohou spracovať vonkajšie podnety na emocionálne reakcie. Ak to tak autor myslel, podarilo sa.

Vypočuli sme si husľové kvarteto od Petra Koronthályho, aj kvarteto bez jedného hráča ako klavírne trio od Pavla Bizoňa. Čerešničkou na torte bol sólový spev (Eliška Cílková) a záverečný zbor Martina Jánošíka, Salve Regina. Od Lukáša Sommera sme dostali dynamické klavírne sólo
s názvom Býti básnikem...

Už v úvode som začal svoju laickú úvahu o hudbe, na záver by som rád odpovedal na otázku Elišky Cílkovej, ako vnímam hudbu mladých autorov.

Moje všeobecné poznanie je, že v hudbe je možné stále znova a znova objavovať nové spôsoby, prichádzať na nové melódie a kombinácie tónov. Ukázalo sa to aj na tomto koncerte, v skladbách sa objavovali drobné experimenty a bola tam aj výrazná snaha o jedinečnosť, odlíšiť sa v dobrom od klasických vzorov.

_________________
Prehliadka mladých skladateľov, 5. ročník, česká a slovenská najmladšia generácia hudobných skladateľov (z koncertu 26.3. 2010, 17:00, Pálffyho palác, Bratislava).

Viera, nádej a láska

Tri abstraktné pojmy, ktoré sa v živote snažíme naplniť reálnym obsahom. Ešte stále sme v dosahu duchovného odkazu Vianoc, ktoré majú jednoznačnú súvislosť s vierou v kresťanského Boha. Pre začiatok roka je charakteristická nádej, že naše dobré nádeje sa reálne naplnia. Nádej na lásku je priebežná a nikdy nekončí.

V reálnom prejave som sledoval vieru na Nový rok prostredníctvom priameho televízneho prenosu z Dómu sv. Martina v Bratislave. Okrem iných nádejí som svoje nahliadnutie do Dómu spájal s nádejou, že sa veci okolo nového organu v tomto chráme Božom posunuli bližšie k realite. Bohužiaľ nič tomu nenasvedčuje.

Pod chórom hral orchester a s ním opäť iba malý lacný elektronický nástroj namiesto 30 miliónového organu s pôvabným menom Elisabeth. Ktovie čo je v tom a prečo sa veci nehýbu? Že by bol problém v delení diecézneho majetku po odchode arcibiskupa Sokola? Je to škoda, zdá sa že tentokrát prevážili materiálne hodnoty nad duchovnými a kultúrnymi.

Elisabeth v dóme

Už dávno mala byť v Dóme sv. Martina. Rozporcovaná zatiaľ čaká, kým sa ľady pohnú. Niečo z nej je zložené v dóme pod hradom, niečo v slovenskom Ríme a ten zbytok v Nemecku. To všetko som sa dozvedel z internetu, inšpirovaný novoročnou bohoslužbou v Dóme sv. Martina v Bratislave.

Už pred dva a pol rokom sa arcibiskup Sokol rozhodol vymeniť starý organ v dóme za nový. Ten pôvodný, historický 34 registrový organ z dielne Vincenta Možného, pochádza z roku 1880. Jeho nevýhodou bolo od začiatku akusticky nevýhodné umiestnenie v priestore pod vežou v dvoch skriniach. Smerom do chrámu sú vystavené iba drevené atrapy píšťal.

O histórii tohto organu je toho dosť popísaného na internete, sú tam aj odborné stanoviská k výmene. Osobne som sa stretol s dvomi odlišnými názormi na výmenu, jeden bol za a druhý proti. Potrebu nového organu obhajovala organistka Monika Melcová a protinázor reprezentoval Ľuboš Ihring, ktorý si myslí, že v dóme mohol ostať starý, aj nový organ.

Nech je to už tak, alebo onak, skutočnosť je taká, že starý organ je demontovaný a uložený zatiaľ v sklade v Trnave. Nový mal byť inaugurovaný na jeseň 2008, no ktovie či to bude hotové k tohtoročnej Veľkej noci. Karty zrejme zamiešalo aj rozdelenie Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy.

Nič sa už nedá vrátiť, preto jedinou cestou je nainštalovanie nového organu a dúfať, že bude, spolu s priestorom chrámu znieť ako najlepší organ na Slovensku, ako sa píše v niektorých článkoch. Zaujímavé je, že tie isté montážne obmedzenia, aké mal pôvodný organ, má aj tento nový. Na veži je totiž okno, ktoré má byť zachované.

Nový organ má mať v priestore pod vežou iba registre, ich zvuk sa šíri dobre aj z takéhoto priestoru (obdoba subwooferu v domácej akustickej sústave) a ostatné píšťaly sú umiestnenie čelne smerom do priestoru chrámu.

O historickej a pamiatkovej stránke som nechcel hovoriť, tá už bola nejakým spôsobom rozhodnutá, preto už iba niekoľko údajov k novému organu:

Hmotnosť celého nástroja je 9000 kg a stál približne 30 mil. Sk. Pre jeho krásu a ženskosť mu autor dal meno "Elisabeth". Bude mať 3 manuály, viac ako 60 registrov a 3806 píšťal. Najmenšia píšťala má 7 mm, najväčšia 9,7 m a bude vybavený najmodernejšou počítačovou technikou.

Autor organu Gerald Woehl navrhol nástroj tak, aby bolo okno vo veži výtvarne zakomponované a hlavný vrchný stroj bude umiestnený pod gotickým oblúkom v dvoch skriniach smerovaných do priestoru dómu.

Záverečná otázka znie: Stretneme sa na Veľkú noc v dóme s Elisabeth?

Hudba sfér z tévé

Je sobota večer, zamýšľam sa nad životom, prečo tak letí okolo, prečo sa občas nezastaví, prečo je niekedy človek sám, prečo je niekedy na chvíľu rád sám a inokedy osamelý v dave? Takéto pozastavenie mi prináša hudba, ktorá vedie myšlienky k samote i k splynutiu s vesmírom zároveň.

Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.

Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.

Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)

Organové koncerty

V utorok 16. septembra začína v Košickom Evanjelickom kostole 38. Medzinárodný organový koncert.

V nedeľu, 21. septembra o 19.30 hod. vystúpi naša slovenská organistka
Monika Melcová
Monika Melcová pôsobí v Paríži a od septembra začína učiť na Musikene v San Sebastian.

Ostatné koncerty:

16. 9. Košice - Dom umenia o 19.00 h
Hayo BOEREMA /Holandsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva v Bratislave

25. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30 h
Juan Maria PEDRERO /Španielsko
Koncert podporilo Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva

30. 9. Košice - Dóm sv. Alžbety o 19.30
Felix GUBSER /Švajčiarsko
Koncert podporila Pro Helvetia

Podrobný program podujatia je na port.sk

Odporúčam a závidím Košičanom...

Tancuj, tancuj, vykrúcaj...

Mám zameškané spomienky na koncerty pod Pyramídou.. 6. apríla nás potešila mladá slovenská interpretka organovej hudby Daniela Belancová skvelou technikou i umeleckým stvárnením diel Césara Francka a Marcela Dupré. Perfektne a s citom zvládala najťažšie partie skladieb, vychutnali sme si s ňou celý rozsah tónov a súzvukov organovej hudby.

Po takom výkone sú očakávania od nasledujúcich interpretov veľmi vysoké. V nedeľu 27. apríla sme preto s očakávaním zatlieskali, keď na scénu prišiel Philippe Lefebvre, titulárny organista Katedrály Notre Dame v Paríži. Repertoár zostavený výlučne z francúzskych umelcov bol pre mňa príznakom dobrej hudby, lebo som si spomenul na koncert Vincenta Dubois spred dvoch rokov v Trnave.

Pri vnímaní organovej hudby a hudby vôbec, sa dostávam vyšších sfér, ktoré som si označil alfa, beta a gama... alfa znamená odpútanie od denných starostí, ale na pozadí hudby premýšľanie o živote ako takom... beta - stav, kedy si môžem zatvoriť oči a vnímať len hudbu a s ňou asociované obrazy bez rizika, že zaspím..... úroveň gama znamená že všetko je vedľajšie, vnímam iba hudbu s jej superlatívmi, doslova s ňou žijem a do očí sa tlačia slzy dojatia... do úrovne gama sa výnimočne možno dostať aj priamo z alfy.

Francúzska organová hudba tak ako ju pod Pyramídou podal Philippe Lefebvre ma hneď od začiatku dostávala do stavu alfa. Betu som dosiahol až v záverečnej tretine a zdalo sa, že tým aj skončím... Prišiel však záver s pravým majstrovstvom majstra - improvizácia !

Predstavte si jednoduché tóny slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... vo výške organu vyťukané čo najjednoduchšie vynikajúcim majstrom improvizácie a za tým postupné rozvíjanie motívu, jeho narastanie, žblnkotanie, tanečný vír a nakoniec aj burácanie divokých vôd a šum lesa a opäť melódia, ktorá nás dvíhala zo sedadiel... Neskutočne nádherné a emotívne pre nás ako vyznanie lásky Francúzska Slovensku.

Úspech to bol ohromný, perfektné vyvrcholenie koncertu, Standing ovation..... Potom to prišlo ešte raz, najvyššia emotívna úroveň gama, ako odozva na našu najkrajšiu pieseň, na improvizačnú krásu, melodickosť aj dynamiku: Nad Tatrou sa blýska.... Nádhera, nenachádzam slov, čo s tou melódiou dokázal titulárny organista z Notre Dame v Paríži, Philippe Lefebvre urobiť, ako ju zhmotnil do živého obrazu Slovenska... Merci, merci, merci...

Paríž je pre organových interpretov dobrým znamením.... Ale aj Slovensko! Teším sa na jesenné koncertovanie Moniky Melcovej, titulárnej organistky v Saint Martin des Champs v Paríži v jej rodnom kraji na východe Slovenska.