TV zabávač(ka)

"Talkšou" ako žáner televíznej zábavy, je už dosť "opozeraná", stále však veľmi obľúbená u televíznych tvorcov a zrejme aj u divákov. Je to pochopiteľné, lebo výroba takého programu iste nie je drahá. Možno je ešte lacnejšia, efektívnejšia a jednoduchšia ako výroba "sitkomu", ktorý je dnes väčšinovým zábavným žánrom vo vlastnej i prevzatej štruktúre väčšiny televízií a tiež sa zrejme považuje za základ výnosnosti.

V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".

Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".

Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.

Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.

Podobne vnímam aj  excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši. 

Veľký deň prezidenta

Česko má nového prezidenta. Vypočul som si jeho úvodný prejav a nesklamal ma. Najväčší ohlas malo jeho negatívne hodnotenie "podstatnej časti" českých médií. Takmer na úrovni mafií a extrémistických skupín. V tomto bode sme asi ako bývalí "spoluštátnici" a "postkomunisti" veľmi podobní. Pravda je, že na Zemana som v tých voľbách netipoval a preto som bol zvedavý, ako zvládne ten úvod.

Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...

TV požičovňa

Zabudnite na moje minulé zakašľanie o drakovi, niekedy sú tie staré rozprávky neskutočne neodbytné. Teraz už ide o niečo vážnejšie. Mám rád českú kultúru, alebo presnejšie českú kultúru prezentovanú v originálnej českej televízii, ale hojne aj v tých našich TV kanáloch.

Včera ma prekvapilo rozdeľovanie Českých levov. Bol to už dvadsiaty ceremoniál. Tie predchádzajúce si nepamätám, ale tento bol určite iný. Vcelku zaujímavá scéna bez zbytočných blikavých svetiel a rozbitého pozadia, až mi to navodilo myšlienku akéhosi návratu k tradičným hodnotám. Pre mňa to bolo rozhodne príjemnejšie a pokojnejšie, než som si v ostatných rokoch zvykol na podobné podujatia. Celkový dojem z moderovania však bol dosť rozpačitý. Ako na potvrdenie môjho dojmu sa v istom okamihu objavila v (polo) detailnom zábere zívajúca dáma.

Keď som už pri filmoch, spomínam si na nedávne časy, keď ešte tu na okolí existovali videopožičovne. Keď tá naša ešte slúžila, občas som sa tam zastavil, len tak pre potešenie si vybrať zábavu podľa vlastného gusta na spestrenie večera. Bola to vhodná náhrada fádneho televízneho programu. Nejaký čas to šlo, ale dosť rýchlo som dospel do stavu, že tam už nebolo pre mňa nič príťažlivé. Len som pozeral na tie prebaly kaziet, čítal charakteristiky filmov a namiesto toho, aby ma to upútalo, zväčša ma odradili.

Videopožičovne sa preorientovali na DVD, ale obaly (aj vnútornosti) ostali podobné. Teraz si už nepožičiavam to, čo sa bohato vyskytuje a do nekonečna opakuje v množstve televíznych staníc. A rastú nové, so starým programom. Niekedy si vyberám večerný program na internete v programovom týždenníku. Ak objavím film, ktorý som ešte nevidel (takých je málo), tak si pozriem aj podrobnejší popis a to býva kameň úrazu. Tie obrázky sú rovnaké, dokonca aj formát, ako v starej videopožičovni a obsah filmu je zväčša rovnako bezduchý.  

Drak sa vracia

Drak sa vracia, chce žrať naše panny. Nedajme ich, nech si ide za dračicami do Drakolandy. Pánboh s nami a zlé preč.

Poézia priečneho rezu

Dobrá poézia sa nemusí držať zabehnutých pravidiel, mala by byť osobitá, svojská. K poetickému stavu ma po čase priviedla poézia Jána Maršálka, v rozmermi malej zbierke, Priečny rez. Poézie nikdy nie je treba veľa, jej pôsobenie nezáleží na kvantite, preto nie sú malé zbierky, len veľké svojou jedinečnosťou.

Priečny rez ma prekvapil kultivovanosťou slov, básnickými skrývačkami, ale aj priamou rečou myšlienok. Sú to cesty a návraty je to doba a iná doba a čas...

Len to, čo sa nám sníva _ nezdaní čas _ zvyšok draho zaplatíme.

Tak hovorí básnik v úvode o čase. Všímam si v básni pravdy a myšlienky podané s gráciou a úctou k životu.

Už dlho utekám _ pred uvravenou svorkou _ túlavých slov. 

Taká je naozaj doba, veľa slov a málo povedaného. Aký je dobrý deň podľa básnika?

...kto mal v sebe radosť _ zaspieval si. _ Kto nechcel žiť _ prežil.

Myšlienka pútnikov života:

...Idem _ lebo nevládzem _ stáť...

Slovo ako hlavný nástroj básnika (a s ním myšlienka):

...čosi sa stalo _ vravy je hojnosť _ ale slov málo.

Niečo, čo sa už musí povedať:

Nie - to už neutajím _ vec prerástla hranice _ môjho mlčania.

Čo je to žiť?

Pospať si zopár nocí _ v izbe pre hostí _ potom sa ticho vložiť _ do rúk večnosti.

Aj to, čo je mimo _  je tajne v nás.

A mnoho, mnoho iných príťažlivých myšlienok a poznaní nachádzam v poézii trenčianskeho rodáka Jána Maršálka, Priečny rez. Aj vďaka takýmto útlym knižkám sa nebojím o budúcnosť slovenskej poézie, lebo jej prítomnosť je silne badateľná. Vďaka za poetický večer.



CV knihy a autora nájdete na nete.

Ján Maršálek, Priečny rez, vydavateľstvo Post Scriptum, Bratislava 2012