RTVS miluje Slovensko za peniaze. Aby nedošlo k omylu, tú reláciu kúpili pre nás zo zahraničia. Veď ako by aj mohli sami vymyslieť taký nápad, že "Milujem Slovensko". Lepšie je byť uniformovaným kultúrnym vojakom na poli kultúrnej revolúcie sveta. Lebo, nemyslime si, že milujeme iba Slovensko, už milujú aj Česko a takú lásku si kúpili aj v Belgicku, Francúzsku, Bulharsku, Chorvátsku, ale aj v Číne a ktovie kde ešte inde.
2013/04/13
2013/04/12
Právo mlčať
Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na názor. Základné ľudské práva sú tie, ktoré sme si sebe a našim potomkom prisúdili hneď po narodení. Listoval som vo svojej encyklopédii (wiki) a nenašiel som kompletný výpočet tých práv, ktoré som vraj nadobudol už pri príchode na svet. Možno som nepozorný, alebo som hľadal iba krátko. Zistil som len, že medzi tie základy patrí právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu prejavu, slobodu svedomia, ďalej právo spolčovať sa a zhromažďovať a iné...
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.
Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.
Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie. A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...
A je to.
Právo na život je jasné, keď už si tu, nemá právo ťa nikto poslať naspäť. Osobná sloboda a bezpečnosť úzko súvisia, ale už sú obe podmienené rôznymi okolnosťami, ktoré radšej nebudem rozoberať. Sloboda svedomia je hádam to najistejšie právo človeka, to mu naozaj nikto nemôže vziať. Toho sa najčastejšie človek vzdáva sám a dobrovoľne. S tým súvisí morálka spoločnosti, ktorá môže byť v súlade so svedomím jednotlivca, alebo ju jednotlivec ignoruje. Tak to je, tu nič nehodnotím.
Takto zoširoka som sa dostal ku podstate a tou je "sloboda prejavu". To je naozaj pekná a užitočná sloboda, ale vždy sú tam dve strany tej istej mince. Na jednej strane je ten čo sa slobodne prejavuje, na druhe ten, kto ten prejav musí, má, alebo môže vnímať. Lebo nebolo kodifikované právo byť počúvaným. Nikomu nemožno prikázať, že toho a toho človeka musíš počúvať, to by už bola nesloboda. Preto má aj bloger právo komentár k jeho článku zmazať, ak sa mu nepáči, alebo nehodí do krámu.
Je to síce za vlasy pritiahnutá argumentácia, ale zdá sa, že naozaj sú aj takí blogeri, ktorí píšu pre svoje vlastné potešenie a nie sú radi, keď im niekto oponuje. Pritakávanie im nevadí, na to majú také svojsky asymetrické právo. V slobodnom svete má totiž každý právo počúvať to, čo uzná za vhodné. Niekedy sa hovorí, že kto mlčí, ten svedčí. Tak by sa dali chápať aj prázdne stránky na komentovanie názoru blogera. Nie je to však celkom pravda. V tomto prípade, kto mlčí, môže byť aj mlčiaci oponent. Ovšem, bez diskusie. A to sa potom nikto nedozvie. Tento odsek trochu nezvykle zväčším, lebo mi tu ešte chýba taká podružná pointa: Medzi základné ľudské práva patrí aj právo mlčať. Preto neplatí, že kto nejde s nami, je proti nám, lebo ktovie, čo si myslí a čo mu hovorí svedomie...
A je to.
2013/04/04
Normalizácia
Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...
Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.
Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť...
Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.
Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť...
2013/03/31
Šunka, feferón a mobilný telefón
Zdá sa, že sa držím vlastnej rady, nepísať o tom, o čom práve píšu všetci. To ale neznamená, že neželám všetkým priateľom, či priaznivcom a všetkým, s ktorými sa kdekoľvek stretávam, pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov. Želám ten sviatočný pokoj každému.
Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.
Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.
Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.
Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.
Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.
Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.
Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.
Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.
Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
2013/03/22
Ide o to OTO
Všetky udalosti plynú okolo, či s nami. Plávame s nimi, ale niektoré idú pomimo tak rýchlo, že sa iba mihnú. Iné zdanlivo stoja v prúde času a trvajú večnosť. Nedávno som čítal taký vtip na večnosť, že aj dobré manželstvá sa rozpadávajú, ale tie zlé vydržia celú večnosť. Manželstvo však patrí z väčšej časi do súkromnej, až osobnej sféry a ja by som sa chcel porozhliadnuť po udalostiach viac-menej spoločenských, až politických a dokonca globálnych, čo plynú práve teraz, či nedávno odplávali a mysleli si, že uniknú mojej pozornosti.
Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.
Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.
Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.
Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov... Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.
Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.
Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.
Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.
Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov... Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)