Karma daná horoskopom

Žijeme v ére horoskopov. Horoskopy triedia ľudí podľa hviezd, v akých sa narodili. Je to tak, niekto je panna alebo aj panic. Iný zase vodník, či podvodník a niekto je baran a keď je baran, nemôže byť ovca. Horoskopy sa píšu na každú príležitosť. Kto by nechcel vedieť, ako sa mu bude dariť zajtra? A práve v tom je to. Horoskopy povzbudzujú. Ešte nikdy som nečítal, že zajtrajšok bude katastrofa a nič dobré, bez možnosti to snažením napraviť alebo, že keď som baran, som v háji, lebo sa v spoločnosti nepresadím.

Každý človek, ktorý sa už raz narodil, má už podľa horoskopu určené svoje miesto v živote (v spoločnosti). Napríklad ten spomínaný baran je predurčený k tomu, aby mal tvrdú hlavu a niekedy aj baranie rohy. Ešte dobre, že mu nie sú súdené parohy. Zvyčajne. Niektoré veci však nie sú dané dátumom narodenia ani horoskopom. Spomínam často barana, lebo to znamenie dobre poznám. Niežeby to znamenie určovalo môj osud, ten má iné parametre a smerníky.

Nalejme si však čistého vína do pohára so svojim znamením zverokruhu - je v horoskopoch naozaj osud? Alebo je to len psychologické tvarovanie človeka, ktoré niekto niekedy dávno vymyslel a amatérski, či profesionálni psychológovia to vylepšovali k spokojnosti zákazníkov? Presne podľa pravidla stokrát opakovanej lži. Svedčí to o štrukturovaní ľudskej spoločnosti, o deľbe údelu a o miere slobody človeka v spoločnosti.

Rovnosť v nerovnosti je predurčením osudu človeka jeho okolím. A okolím je všetko od rodiny až po globálny svet. Horoskop je ako každodenne predpovedaný rizikový stupeň v rámci správ o počasí. Najprv varuje, neskôr ním možno vyvolať to riziko. Sme tvarovateľní, teda sme do istej miery ovce. Aj barani. Čím viac sa bude písať o riziku vojny, tým k nej budeme bližšie a keď príde, už si len povieme, že to je osud, lebo sme sa narodili pod takými hviezdami.

Facebook ma má

Ma má v hrsti, aspoň tak trochu. Nebolo to tak od začiatku, aj som trikrát odišiel, ale on vo svojej programovej pamäti tušil, alebo vedel, že sa vrátim. Vrátil som sa a teraz hovorím, že okrem negatív sa rysujú aj jeho niektoré, celkom príjemné stránky. Zosobňujem si ho, lebo neviem ako to inak vyjadriť. Sú však za tým menom ľudia a len ľudia sú vždy za pozitívom príjemnosti.

Skoro by som povedal, že tí takzvaní priatelia, sú vlastne rodina a rodina sa u nás práve teraz omieľa zo všetkých strán. Ja vnímam z nej to dobré, nie som zatvrdnutý pesimista. Okrem skutočnej rodiny sú v mojom "rodinnom" okruhu aj obyčajní priatelia. Aj tí prešli u mňa prirodzeným vývojom, neboli stvorení, ale sa menia evolúciou priateľstva.

Vo vývoji bývajú aj slepé uličky, tak som si niektorých odložil mimo svojich kruhov a niektorí možno vyhodili mňa. To je prirodzený vývoj a tam, kde sa veci a priateľstvá vyvíjajú, tam je život. Viem, že svojim spôsobom sa nás snaží usmerňovať aj systém facebooku. Aj reklamy a ponuky už dáva podľa našich trendov, ktoré sleduje.

Fakt je, že sme tam sledovaní, viem to a nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Poviem a napíšem len veci s týmto vedomím. Keby som nechcel, odídem. Je množstvo iných takzvaných sociálnych sietí, ale vždy je len jedna taká, ako miesto kde som sa narodil (ako "sociál") alebo kde bývam (najčastejšie). Aj iní sa snažia byť virtuálnym domovom, aby mohli čerpať a uskladňovať naše múdre slová. Majú smolu, len jeden môže byť prvý.

Facebook je zlý, lebo ma oberá o moju blogovú kreativitu. Je jednoduché, dať mu fotky pre relatívne malý okruh priateľov, nie je náročný na komentáre, na súvislosti. Ktovie prečo, ale je to tak. Záleží mu na kvantite. Lajkuje sa len do plusu. Dá sa to síce odvolať, ale statusy, aj fotky rýchlo upadajú do zabudnutia, takže "odlajkovanie" sa nekoná. Ostávame v teplom ovzduší, pri kachliach priazne svojich blízkych.    

 
     

Neurčitá zóna a farebný svet

Niekedy sa zdá, že svet je len čierny alebo biely a nič medzi tým. Vlastne to ani nie je o svete, ale o nás, o ľuďoch. Skutočnosť je iná, čierna a biela sú extrémy, skutočný život sa žije v neurčitej zóne, v mnohých odtieňoch sivej všednosti. Všednosť je len občas pretkaná farebnými svetlami šťastia a niekedy aj ohňostrojom, bleskami a dúhou. Zdá sa, že v dnešnom svete sú vyrovnanosť a nadhľad veľmi vzácne vlastnosti. Ako by prevládli krajnosti.

Časť svojho života sme presunuli na internet. Obávame sa, že nás niekto sleduje. Také nelogické, veď sami sa zdôverujeme všetkým. Je len na nás, čo povieme. Potom sa bičujeme v diskusiách, mnohí sa tam snažia spláchnuť svoje starosti až tak, že sa vrhajú na krajné medze neurčitej zóny života. Sú temne jasní a svietia len čiernou farbou svojich slov, aby vynikli. Biela ich neláka, lebo je príliš blízka sivej všednosti.

Petr Bílek píše na webe LN, že písať na internet je ako splachovať na záchode, že žijeme v dobe splachovacej. Napriek tomu, alebo práve preto píšeme. Niekto splachuje svoje vedomosti, či umenie a niekto svoje konečné produkty krajnosti. Internet sa plní niečim, čo možno ani nestojí za to uchovávať na večné časy. Jedine ako zdroj živín v nejakom budúcom hnojive na výživu rastlín a človeka. Veda a príroda to dokážu, na to sa spoliehame a dovtedy hľadáme to, čo nás tam môže potešiť.

S nadhľadom a so znalosťou princípov internetu sa môžeme poučiť. Neveriť všetkému, čo nosia veľké médiá. Internet má (zatiaľ) aj názorovú protistranu do diskusie. V oficialitách je tiež trocha pravdy, ale treba vedieť čítať medzi riadkami. Tak ako kedysi, v dobe, ktorú označujeme ako "totalita". Vtedy bol oficiálny názor médií taký, že múdry ľudia si často hovorili: Ani opak toho, čo píšu v novinách nie je pravdou.

Schizofrenické prostredie nám diktovalo dvojtvárnosť. Iné vonku, iné doma. Príčinou toho bol strach. Taký neidentifikovateľný, ktorý sme si ani neuvedomovali, ale asi tam bol v spojení s naučenou poslušnosťou. Dnes je iná doba, všetci kričia a kto kričí viac, má viac (zdanlivej) pravdy. Ako by sa pravda dala kvantifikovať. Možno ten, kto viac kričí, sa aj viac bojí.

Najťažšie je, orientovať sa v pravdách a polopravdách. Kto na to kašle, koná podľa silnejšieho hlasu. Viď blížiace sa referendum... Je zlé, že je, ale keď je, treba odpovedať podľa pravdy, nie podľa sily hlasu poloprávd.

Zhody a nezhody

Nikto nie je dokonalý, ani ja. Keď idem nakupovať, cestou premýšľam nad obsahom nového článku a keď začnem písať, myslím na to, čo som zabudol kúpiť. Niekedy však aj cesta je cieľ, teda aspoň v zmysle inšpirácie. Ako dnes keď som stretol "vyznávačov". Nič proti nim, trochu sme podebatovali o neuchopiteľných témach života, smrti a večnosti. Toto však má byť viac o zhodách ako o nezhodách. O večnosti možno niekedy inokedy. Poďme radšej hneď k "údenáčom".

Nedávno som pri pulte v jednom "super" obchode dostal chuť na údenáča. Kým som sa dostal k slovu, predavačka obslúžila zákazníka vedľa mňa. Tiež chcel to isté, ale zdôraznil, že nechce údeného sleďa ale makrelu. Sleď má totiž viac kostí a nie je taký chutný ako makrela. Prekvapilo ma to, lebo presne takú skúsenosť mám aj ja s údenáčmi. Čistá zhoda. Len na doplnenie, makrela bola výborná a ani pri pokladni sa im tentokrát nepodarilo oklamať ma...

Podobná, čistá zhoda nastala aj nedávno pri telefonáte so spolužiakom. Keď prišla reč na televíziu, podotkol, že v relácii "Nikto nie je dokonalý" ho iritujú časté zábery na dievčatá, ktoré  odhaľujúc svoje vnady nie vnady, ale zuby, sa stále rovnako natriasajú. Úžasná "smiechová" vibračná poloha, ale keď sa to v každej relácii notoricky a často opakuje, prestáva to byť smiešne. Nemohol som inak, len vyjadriť so spolužiakom svoju zhodu.

Niežeby som fandil starým protagonistom, Andrášimu s Vacvalovou, mali tiež svoje stereotypy, ktoré ma po rokoch  odrádzali od sledovania tejto relácie, ale zdá sa, že noví protagonisti stratili moju priazeň ešte skôr. Možno ani  nie vlastnou vinou, lebo za kamerou vždy stojí kameraman a hlavne režisér vyberá, čo sa nechá a čo sa vystrihne.

Silvester, Silvester

Tak nám, pani Müllerová, začal nový rok. Čo bude s Ferdinandom a so Švejkom, či prídu alebo nebudú, to sa ešte len dozvieme. Niekto by povedal, že Nový rok začína o polnoci na Silvestra, ale nie je to pravda. Nový rok predsa začína dňom a nie nocou. Obzvlášť, ak je to noc prehýrená v spoločenskej zábave. Preto tvrdím, že Nový rok začína ráno, keď sa zobudíme po opici. Na Silvestra končí starý a rád si to predlžuje až do rána.

Môj nový rok 2015 začal teda dnešným ránom, asi o šiestej hodine. Je to príliš skoro na všedný deň, nieto na sviatok počiatku roka. Čo robiť, keď už spánok odletel? Asi to bude preto, že moja opica včera neprišla. Dá sa totiž oslavovať aj s mierou. Opica môže byť rôzna, niektorá je veľká ako slon, iná je len taká maličičká, z druhu opíc na pokraji vymretia. Ťažký je život presvedčeného abstinenta.

Je po silvestrovskej oslave, sranda končí a začína život vážny. Je to škoda, lebo s humorom sa ľahšie žije. Vtipy sú ako voda, podporujú rast spokojnosti človeka. Sú ako voda "čo ma drží nad vodou" (spieva Elán a Jožo Ráž s Luciou). S vodou majú ešte jednu podobnosť, ako voda koluje v prírode, tak aj vtipy a anekdoty sa točia medzi ľuďmi. Stále dokola, lebo nestarnú. Zdanlivo ustupujú do histórie, ale vzápätí sa vracajú s novými interpretmi a starými okolnosťami. História aj vtipy sa opakujú.

Ten minulý Silvester, čo sa práve minul, bol dobrý. Hlavne pre nás, čo sme silvestrovali ako "gaučoví" povaľači s televíznou zábavou. Spočiatku som bol skeptik, neveril som že sa zasmejem, ale niekoľkokrát sa mi to podarilo. Nechcem vyzdvihovať žiadnu stanicu, snažili sa všetci, bolo to vidieť, aj počuť. Dokonca som s obľubou pozeral aj na najväčšiu hviezdu TV manéže Česka a Slovenska.

Teraz si budete myslieť, že myslím na Izera, či Marcina alebo inú hviezdu - Helenu Vondráčkovú. Nie.

Myslím na Adelu Banášovú. Teda, len v spomienke na jej včerajší večer v televízii. Bravúrne zvládala moderovanie Česka a Slovenska. Aj vďaka výbornej kamere, slušnej, nerozbitej scéne a tiež vďaka zákulisiu tých, ktorí navrhujú kostýmy a celkovú úpravu ľudí vstupujúcich pred kameru. Samozrejme, Adela bola tentokrát už po večeri a pohybovala sa na svojom poste i v reči s prirodzenou suverenitou a prehľadom. Skoro by som povedal, že takto by mohla vyzerať nová škola českého a slovenského moderovania.

Od včera uznávam aj mladú a strednú (samozrejme aj staršiu a najstaršiu) generáciu slovenských hercov, aj tých "seriálových". Tým nechcem povedať, že začnem pozerať nekonečné seriály a nízko rozpočtovú zábavu bez vkusu... Scénky u Petra Marcina boli super, na profesionálnej úrovni. Aj vďaka účinkujúcim hosťom a scenáru. Zdena Studénková, Jozef Vajda, Peter Nagy, Helena Vondráčková, ale tiež eskamotér humoru a kúzelníctva Zděnek Izer boli vo vynikajúcej forme. Predviedli komické herectvo nehrané, ale žité.  


Všetko, čo som tu napísal, je môj čistý dojem z večera, bez rozlišovania kde sa to uskutočnilo, v ktorej televízii  a tiež vyhlasujem, že som TV sledoval bez silvestrovskej opice, ktorá by mohla môj úsudok skresliť.  Blahoželám tým, ktorých som spomenul aj všetkým, ktorí nám včera priniesli dobrú zábavu. Verím, že ani vo všedných dňoch, ktoré prichádzajú, nebudeme bez toho humorného korenia na profesionálnej úrovni. Bolo by načase. Som rád aj preto, že v takejto zábave už nedominuje len český humor, ale Slováci a Česi sa aj v srande vyrovnali a to je fajn.

Myslím, že tento trend silvestrovskej zábavy prekonal aj staré, retro Silvestre z dávnych dôb hereckých hviezd, hlavne českých. Teším sa na ďalší Silvester. Nech žije 2015 a pripravuje sa 2016!

_________________________
Podkladom pre tieto úvahy boli hlavne tieto relácie: silvestrovská Chart show a silvestrovské vydanie relácie Neskoro večer.