Zo sféry mikrosveta

Mikrosvet je podľa mňa to čo vidím a cítim na vlastné oči, uši (a nos), teda skoro všetko v dotyku s realitou. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, to vraj povedal Ján Amos Komenský. Ten výrok má aj niekoľko zaujímavých variácií. Vo všeobecnosti sú slová veľmi ohybné a do istej miery aj nejednoznačné. Ak pospájate slová do vety, ešte to nemusí byť presne to, čo nám vnukla myšlienka. Preto je lepší rozhovor z očí do očí (z úst do úst). V rozhovore možno vyslovené opraviť, vysvetliť, či odvolať, alebo upresniť ďalšími slovami. V písomnom prejave je to v aktuálnom čase skoro nemožné. 

Priateľstvá ľudí tiež patria do sféry mikrosveta každého z nás, ale majú aj zopár spoločných čŕt a vlastností. Nemám na mysli pravidlá sociálnych médií ako "facebook" a podobne, ale to čo sa šíri pri rozhovore ako fluidum z úst do úst. V nedávnom období "rúškovania" to preto bolo ťažšie... :)

Priateľstvu sa dávajú rôzne prívlastky a je rôzne definované, napríklad "skutočné", "pravé", "najlepší priateľ" (najčastejšie pes), falošné priateľstvo a podobne. Skúsil som to vyhľadať systémom UI na internete:

- Priateľstvom označujeme starostlivý, láskyplný, hravý a obvykle silný emocionálny vzťah.   

- Skutočný priateľ je viac ako kamarát či známy – je to takmer člen rodiny, psychológ i bútľavá vŕba v jednom. Nemôže existovať bez porozumenia.

- Vzťah priateľstva sa zvyčajne považuje za typ väzby s menším vplyvom na citový život ľudí...Vychádza z vôle každého účastníka. 

-  Pravý priateľ je priamy, vie sa prispôsobiť, venuje svoju pozornosť, dopraje bez závisti a poskytne priestor. Ak takého vo svojom živote máme, patríme k šťastným ľuďom. 

- Priateľstvom sa zaoberala aj Slovenská akadémia vied. Výskum, ktorý trval niekoľko rokov, dal jasnú odpoveď. Pre Slovákov je priateľstvo veľmi dôležité. Ruka v ruke sa s ním spájajú aj iné hodnoty.

- Už niekoľko rokov sú novým fenoménom sociálne siete. Výhodou je, že nám pomôžu nájsť priateľov z dávnych čias a zároveň vytvoriť virtuálne kamarátstvo s tými, ktorých sme dovtedy nepoznali. Psychologička Katarína Dobrovodská hovorí: „Sociálne siete môžu byť veľmi prospešné, ale aj veľmi deštrukčné".   

Dopočutia priatelia...

imprimatur

 

Tu som, umelá inteligencia

Na internete mám niekoľko obľúbených autorov, ktorých nikdy nevynechám. Nedávno ma zaujal názor, že takzvaná umelá inteligencia (UI) je vlastne najväčší plagiátor... Nič nevymýšľa, len kombinuje všetko, čo už bolo napísané a podpisuje sa pod to.

Vlado Javorský upozornil na menej známy aspekt inteligencie a pýta sa: "K prirodzenej inteligencii človeka patrí schopnosť zahryznúť si včas do jazyka, ktovie ako je na tom umelá inteligencia?"

Niekto iný povedal: "Až vo chvíli,‭ ‬keď s nami začnú stroje vtipkovať,‭ ‬sa dočkáme umelej inteligencie." 

... Zdá sa, že sme veľmi ďaleko od tohto ideálu, lebo už ani živý "humoristi" nevtipkujú, stačí im politika (a vulgarizmy).

Vlado Javorský mal ešte jeden dobrý postreh (má ich oveľa viac): "Na obrazovke sa mihla hercova oholená tvár. Tuším to bol starší film pre pamätníkov."

... Moja poznámka: "Podobné je to aj s článkami a diskusiami na internete - ak si prečítate článok bez vulgarizmov a hlavne diskusiu bez osobných útokov a hrubých slov, určite je to článok z prvopočiatkov internetového blogovania." 

Namiesto pointy, len vysvetlenie - pôvodne som chcel písať o tom, že UI keby chcela, tak si prečíta všetko, čo som tu napísal a bude vedieť všetko o mne... Nie je to pravda, minule som sa jej opýtal, čo vie o mne a bol som sklamaný, nevie o mne skoro nič. Tak možno o ďalších 15 rokov, keď už bude vedieť aj vtipkovať...   

 Odpoveď ChatGPT na otázku o blogu Waboviny:  ​Blog waboviny je osobný blog autora, ktorý sa prezentuje pod prezývkou „wabt“. Jeho príspevky sa zameriavajú na rôzne témy, vrátane osobných skúseností, receptov a iných záujmov. Jeho prístup k písaniu je neformálny a osobný, čo môže prispieť k autentickému a priateľskému dojmu z jeho blogu.​ V rámci komunity blogerov je známy aj vďaka svojim komentárom na iných blogoch. Na základe dostupných informácií sa zdá, že autor blogu je aktívny v online komunite a prispieva k nej svojimi príspevkami a interakciami s ostatnými blogermi. Jeho blog môže byť zaujímavý pre čitateľov, ktorí hľadajú osobné a autentické pohľady na rôzne témy.

Opakované pravidelnosti

Pamätám si z detstva na pravidelnosti, ktoré mali týždňovú periodicitu. Ako inak, týždeň ako týždeň, málokedy sa stalo niečo výnimočné. Výnimočné boli prázdniny. Keď prišlo leto, nechali sme oblečenie doma a chodili sme len v trenírkach (červených) a v tričku. Aj keď pršalo, vtedy to bolo najzaujímavejšie, chodiť v blate a behať v daždi. To boli časy, keď ešte bolo blato a betónu, či asfaltu na cestách bolo málo.

Týždenný cyklus vyzeral asi takto: pondelok a utorok si nepamätám, ale streda bola tzv. múčny deň, varili sa jedlá z múky, teda rôzne rezance makové, či orechové. V stredu bývali aj koláče, alebo grenadír.  Štvrtok bolo treba niečo vymyslieť, ale piatok bol jasný bezmäsitý deň, niekedy možno aj formálny (čiastočný) pôst. Sobota bola zasvätená zemiakovej kaši s opraženou cibuľkou.Čo ostalo, prihrialo sa v nedeľu ráno ako výborné raňajky. Na podporu rastu bol hocikedy mastný chlieb, v lete s čerstvou cibuľkou zo záhrady.

Najlepšia bola nedeľa (Hana Hegerová spievala, že nedeľa je najhoršia...) V nedeľu bolo vždy mäso. Keď sa urodili holúbätá, boli pečené s vynikajúcou plnkou. To bola pochúťka. Alternatívou bolo kura z domáceho chovu, alebo zajac. Bývali aj kačky, ale to na jeseň, dobre vykŕmené. Husacina bola len na veľké sviatky, inak sa mäso chodilo kupovať k mäsiarovi. Spočiatku sa chovalo aj prasiatko, ale to boli jaternice a klobásy len raz do roka.

Aj sme boli po stránke jedla zásobení, pre prípad. Na povale bol veľký „susak” s priehradkami na tri druhy múky a visela tam aj veľká krabica, v ktorej boli zavesené vyúdené šunky. Nič nebolo zadarmo, na všetko bolo treba dozerať aj o hydinu a zvieratstvo sa bolo treba pravidelne starať. Sypať zrno, v lete nasekať listy z burgine, zošrotovať kukuricu a namiešať to kačiciam. V lete sme chodili husi pásť a zbierať klásky na pokosené polia. Neviem, aký je dnes život na dedine, ale aj tam sa to asi trochu zmenilo. Tu v meste ani deti nechodia do školy pešo. Ráno a po vyučovaní sú priľahlé ulice nadobro zatarasené autami starostlivých rodičov.

V dnešnej "modernej" dobe vo "veľkomeste" je to tak, ale pravidelnosti máme tiež, stále sa vyskytujú. Napríklad, tie s týždňovou opakovacou frekvenciou... V pondelok máme Bodamské jazero, Sľub, Vina a Ranč, v utorok je detektívka s Astrid a Rafaele, nekonečný seriál Dunaj (alias - nemocnica na okraji...) a nekonečné Inkognito. Streda patrí vraždán v... a Ranču. Vo štvrtok otvárajú Sieň slávy (alias Hollyvood) a samozrejme znova Dunaj k vašim službám. Skoro som zabudol, každý večer okrem víkendu máme Duel. Našťastie v piatok máme voľno, je nič...

Piatkové voľno je len virtuálne, lebo to je u nás upratovací deň a to znamená, utieranie prachu, hygiena na WC, v kúpeľni a vysávač hučí najmenej hodinu. V piatok nepíšem na blogy, piatok nie je vhodný na duševnú, ani inú umeleckú tvorbu. Keď sme sa už dostali až k blogom, raz padla taká veta, že kto bloguje 20 rokov, je svetoznámy, lebo už o sebe za ten čas napísal do sveta v článkoch skoro všetko o sebe. Nie priamo, ale za každým slovom, či vetou je vidieť človeka, a to stačí...

Básnik to povedal o stretnutí s človekom, ale aj na internet chodia ľudia. Ak na to, nedajbože  príde umelá inteligencia, preklepne si nás a vystaví patričnú dokumentáciu tajným službám, pre prípad. Možno mi neveríte, ale skúste si prečítať mojich 1220 článkov na wabovinách a uvidíte všetko. Všetko o mne je tu. A čosi aj o ľuďoch z komentárov (napríklad to, že sa kamsi stratili), aj o tých, ktorých som stretol.

Analóg, či digitál?

Každý vie, aký rozdiel je medzi tými dvomi pojmami. Analógový princíp znamená byť spojitý, plynule premenný (od nuly po nekonečno) a digitálny, číslicový svet je zložený z jednotiek a núl. Uznávaný je tzv. dvojkový (binárny) kód. Samozrejme, v počítačoch sa dá vyjadriť všetko od nuly až po nekonečno pomocou tých dvoch čísel 0 a 1. Počítače sú tak stvorené, len neviem, či s tým vystačí aj umelá inteligencia, nabudúce sa jej spýtam...

Ľudia sú na tom trochu inak. V princípe sme analógoví, lebo sa tak rodíme, Od malička poznáme veľa odtieňov pravdy a učia nás, že svet nie je čiernobiely. Potom je zvláštne, že sú medzi nami aj výnimky, niektorí ľudia sú založení, alebo preorientovaní na digitálny (čiernobiely) svet - poznajú len áno, alebo nie. Pravda, alebo lož. Pravda však musí byť tá pravá, teda ich jediná uznávaná pravda. Svojim spôsobom by sa takýto postoj dal nazvať vierou. Veria vo svoju (alebo prevzatú) pravdu. 

Digitálni ľudia sú sebavedomí, je ťažké s nimi komunikovať a bez komunikácie neexistuje vzťah, bez vzťahu začína osamelosť.

Vojny

Ľudská história je bohatá na vojny. Vojny nutné na prežitie, vojny na získavanie nových území, národov, otrokov, alebo len tak ako pokračovanie politiky... Najprv sa bojovalo systémom „muž proti mužovi” (neskôr kôň proti koňovi a rytieri i kone sa chránili brnením). Pri "moderných" veľkých vojnách bojovali armády vojakov proti armádam vojakov. Utvorila sa frontová línia, bojovalo sa zo zákopu proti zákopu. Potom prišli na rad tanky a iná technika, bol to tank proti tanku, kanón proti kanónu, lietadlo proti lietadlu. Umierali vojaci a v zázemí strádala ekonomika chorá preorientovaním na výrobu zbraní. A múzy mlčali. 

Dnes síce existuje akási frontová línia, ale bojuje sa aj bez nej, zo zázemia do zázemia... Vojaci sú v maximálnom bezpečí ako operátori "dronov" a bezpilotných lietadiel (pilotov by bolo škoda). Aj rakety lietajú ako bomby. Vojaci útočia z bezpečia krytov na ciele ďaleko za frontovou líniou. Aj tí na línii sú dokonale vystrojení, hádam majú aj nepriestrelné vesty. Do vojny sú zapojené "obranné" ekonomiky všetkých zúčastnených. Do "práce" vojakov sú zapojené všetky pozemné aj vesmírne technické prostriedky. Vojenská technika sa najlepšie overuje v praxi, teda vojna je súčasťou "inovácií" a v tom je riziko technického pokroku. Doma (si myslíme, že) sme v bezpečí, kým niekoho kdesi nenapadne, že môže beztrestne potrestať aj nevinných... Niektorí už vraj majú pripravené podzemné kryty so zásobami na prežitie...

Keď hovoríme o vojnách, treba spomenúť aj ich nedávne a súčasné formy. Pamätáme si ešte "studenú" vojnu, v ktorej nepadlo veľa výstrelov, ale boj medzi ekonomickými sústavami bol tvrdý a nezmieriteľný. Okrem toho existoval tzv. "tretí svet", ktorý sa učil od "vyspelých civilizácií". Najnovším vynálezom je tzv. "hybridná" vojna, ktorá môže byť aj zástupná. Bohvie čo je to, alebo je to všetko, čo nám napadne. Často sa o tom hovorí, napríklad aj vo Wikipédii:

(stručne) "Hybridná vojna je vo vojenskej stratégii zmes konvenčnej vojny, nekonvenčnej vojny a kybernetickej vojny..."  

Hurá, máme počítače, techniku, ale aj vesmír...  

Podľa tejto definície je "hybridná vojna" akýsi vojnový "voľný štýl". V športe dáva voľný štýl zápasníkovi takmer úplnú voľnosť záberov, v hybridnej vojne, zdá sa, nie sú žiadne obmedzenia. 

Úplne nakoniec spomeniem, že sú aj vojny "svetové", ale aj lokálne, obmedzené, neobmedzený terorizmus a iné špeciálne vojenské operácie, ale v lepšom prípade to môže byť aj vojna diplomatov. Len nukleárnu vojnu by som do zoznamu vojen nezaradil, aj keď v tej poslednej (?) svetovej bola trochu naznačená.      

Ako pointu na záver dávam (aby bola sranda) výrok Vlada Javorského z blogu: 

-    Nespomínam si, žeby za ostatných sto rokov skrachovala nejaká zbrojárska firma. 

p.s. Všetko tu je len laická úvaha pozorovateľa sveta a ľudstva. Riaďte sa v živote vlastnými vedomosťami a skúsenosťami... ale pozor na zdroje informácií.

 

Slováci

Myslíte si, že facebook je vhodná platforma na diskusiu a zamyslenia? Asi nie, čítate "statusy" svojich "priateľov" aj tých ostatných a zistíte, že sa v nich najčastejšie objavujú postoje, zvyčajne tvrdé a nemenné. Diskutovať o nemenných postojoch nemá zmysel, diskutuje sa zvyčajne o faktoch, inak by to nikam neviedlo. V komentároch k statusu o pracovitých Slovákoch sa riešila aj téma: "Akí sú?" Akí sú Slováci? 

 "Slováci síce majú dosť zlých vlastností (furt čosi kritizujú a často závidia), no sú to tí najväčší makáči..." (ZK)

A kto hocikde inde nemá dobré aj zlé vlastnosti?

Na opravu strechy si zavolala Slovákov z Oravy a čudovala sa, akí sú pracovití... To sa dnes asi príliš často nevidí. Sú to vraj potomkovia svojich otcov drotárov. Zrejme sú lepší tí, ktorí majú schopnosti dostať sa k peniazom iným spôsobom. Z toho vznikla polemika, názory a komentáre a to viedlo k trochu zvláštnemu hodnoteniu Slovákov. Za všetky aspoň jeden názor:

"... Slováci sú dosť nesystémoví (možno už aj anti-systémoví), ale na Slovensku veľa systémov nefunguje..."(MGC)

Nemôžem takto hodnotiť Slovákov, lebo som tiež Slovák, ale to by bola nezdôvodnená sebakritika, lebo som tiež pracovitý. Aj keď mám po predkoch trochu českej a trošička maďarskej nátury, aj tak som Slovák. V tomto priestore, teda na Slovensku, kde žijú Slováci, sa to stáva často. Hľadal som obsah pojmu "nesystémový občan" na "google", aj na "DuckDuckGo", ale nenašiel som zodpovedajúcu charakteristiku. (Politika by síce mohla byť "nesystémová", ale tu ide o Slovákov ako takých.) 

Autor tej poznámky je tiež Slovák, ale už dlhšie žije v Prahe (pozdravujem). Myslím si, že je to v tomto prípade len vymyslené klišé na dehonestovanie Slovákov a nič to o charaktere Slovákov nehovorí. "Nesystémovosť" sa týka hlavne politiky, nie konkrétnych osôb. 

Myslím, že autor sa takto "ne-systémovo" (takmer anti-systémovo) vyjadruje o Slovákoch lebo z tej diaľky nevidí detaily a číta len "systémové" noviny. Zrejme sa aj on v Česku správa systémovo, hoci je Slovák (iný kraj, iný mrav). K tomu, aby mal pravdu o Slovákoch, nestačí jedna osobná skúsenosť, ani to, čo sa píše v oficiálnom (systémovom) internete. Skrátka, je to zložitejšie a detailné rozoberanie by bolo zasahovaním do systémovej politiky. "A vo tom to je." 

8 smrteľných hriechov civilizácie

Ďakujem svojej dcére Ivete,
že mi odporúčala prečítať si túto knihu.

Konrad Lorenz, OSM smrtelných hříchů civilizace.
Vyšlo v nemeckom origináli v roku 1973, 2005 vo vydavateľstve Piper Verlag GmbH, Mníchov
Do češtiny preložil Petr Příhoda 2014, vydavateľstvo LEDA, s. r. o. 2014

Netvrdím, že je to ľahké čítanie, ani to nie je príliš optimistický pohľad na našu civilizáciu, lebo všetko vidí jasne a v súvislostiach vývoja. Je písaná v odbornom štýle, preto netvrdím, že som všetkému rozumel, ale podstata myšlienok tejto knihy je tak jasná, že ich nie je možné nepochopiť. Niektoré pozoruhodné myšlienky by som rád uviedol, tak sa pokúsim vybraté citácie voľne preložiť do jazyka "wabovín".

Napríklad o konzervativizme a mládeži:

... krajne konzervatívne uchovávanie toho, čo už bolo raz úspešne vyskúšané je životne dôležitou vlastnosťou mechanizmu, ktorý v kultúrnej evolúcii plní úlohu analogickú úlohe "genómu" vo vývoji druhov. Zachovanie doterajších skúseností je totiž dôležitejšie, ako získavanie nových...

... K veľmi škodlivým dôsledkom vedie chybné presvedčenie, že len rozumovo pochopiteľné, alebo len vedecky dokázateľné patrí k trvalým vedomostiam ľudstva. Tento názor povzbudzuje "vedecky osvietenú" mládež, aby hodila cez palubu ohromnú zásobu vedomostí a múdrostí obsiahnutých v tradíciách každej civilizácie...  

... Každý, kto je presvedčený, že to všetko (čo bolo) už neplatí, si pestuje nebezpečnú ilúziu, že veda môže vytvoriť celú kultúru so všetkým a prakticky z ničoho, len pomocou púheho rozumu. Táto predstava je len o málo menej slabomyseľná ako názor, že naše znalosti už stačia k tomu, aby sme dokázali zlepšiť ľudstvo zásahmi do jeho genetickej výbavy. 

... V postoji mnohých príslušníkov mladšej generácie k rodičom nájdeme značnú dávku  prezieravého pohŕdania, ale ani štipku zhovievavosti. Revolta modernej mládeže je nesená nenávisťou veľmi podobnou tej najnebezpečnejšej a ťažko prekonateľnej - nenávisti nacionálnej. Inak povedané, dnešná mládež reaguje na staršiu generáciu rovnako, ako kultúrna, či etnická skupina reaguje na skupinu cudziu, nepriateľskú...

Toto je len malá ukážka, náhodne vybratá z knihy, ale podobných hlbokých myšlienkových úvah je v knihe veľa a sú až podozrivo aktuálne. Je tam dosť aj o ľudských vojnách, o ekonomickej situácii a veľa iného vhodného na pozorné čítanie a zamyslenie sa nad osudom našej (západnej) civilizácie, ergo ľudstva... 

Dozvedieť sa pravdu o sebe, pri pohľade do zrkadla je užitočné. Táto múdra kniha je vhodná aj ako základ ďalšieho štúdia. Niektoré pasáže, vlastne celá kniha, sú odlišné od politiky, ktorá dnes ide akosi mimo realitu do štádia voľného pádu samo-dôležitosti jedinej civilizácie. Možno existuje alternatíva... Skúmanie príčin a následkov môže čo-to napraviť. Čítajme múdre knihy a verme budúcnosti.    

Konrad Zacharias Lorenz (1903 - 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ. Zakladateľ modernej etológie, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu z roku 1973 za štúdium správania zvierat.

Aktualizácia - k záverom (10.7.2024):

Zdá sa mi, že je dôležité uvedomiť si v súvislosti s touto knihou, že Konrad Lorenz písal svoju knihu v roku 1973, keď ešte existoval Sovietsky zväz a tzv. Východný blok, čo je trochu iná situácia sveta ako dnes. Ako na tom teda sú aktuálne jednotlivé (Lorenzove) hriechy ľudstva dnes? 

1- Z hľadiska "preľudnenia" sa nič nezmenilo...
2- Devastácia prostredia v zásade pokračuje, ale existujú snahy čo-to spomaliť, napraviť, ale to je Sisyfovská práca.
3- Beh o závod so sebou samým - sa stále zhoršuje, v tomto sme asi nepoučiteľní.
4- Vyhasnutie citov presne ako predchádzajúci bod.
5- Genetický úpadok - to neviem posúdiť, to je asi beh na dlhšie trate.
6- Rozchod s tradíciou pôsobí stále, ale myslím, že je to zámer. Nedostatočne dospelá mládež je ľahšie ovládateľná a "použiteľná" na akékoľvek ciele.
7- Nekritická poddajnosť - to asi súvisí s obrovskou propagandou vedenou cez médiá a reklamu. Stále zle.
8- Jaderné zbrane - Lorenz toto riziko považuje za ľahko odstrániteľné, ľahšie ako všetky ostatné riziká. Bodaj by mal pravdu, ale dnešný svet aj v tomto smere zhoršil svoje postavenie, aj keď istý princíp odstrašenia účinkuje stále.  

Ktovie, čo by napísal dnes?

Sapiens, zjednotenie

Ľudská spoločnosť sa riadi imaginárnym poriadkom, ale rozsah voľnosti sa nám (vraj) zväčšuje. Bez spoločenstva by sme však neboli tým, čím sme (a možno by sme ani neboli). Trochu som sa vrátil k druhej časti knihy Sapiens, kde sa autor zaoberá jazykom čísel. Niekedy v deviatom storočí sa začalo tvoriť nové "čiastočné písmo", ako to autor nazýva, a sú to číslice 0 až 9 so súvisiacimi matematickými symbolmi.  Vývoj aj v písme však išiel ďalej, na vyjadrenie všetkého už dnes stačia len dve čísla - 0 a 1. Oblasť umelej inteligencie sa snaží vytvoriť nový druh inteligencie založenej iba na binárnom zápise všetkého. 

A kde potom budeme my, ak nás UI prekoná? Neprekoná, ostanú veci, ktoré nikdy nedokáže! (moja poznámka)

Zaujímavá a aktuálna je ôsma kapitola, v ktorej autor píše o nespravodlivosti histórie a narába znova pojmami ako "imaginárny poriadok" "sloboda jednotlivca a skupín" a uvažuje o "božskom" vysvetľovaní pôvodu každého imaginárneho poriadku. Nezabudol ani na imaginárne vysvetlenie pojmov "pohlavie" a "rod", teda načrel aj do filozofie aktuálnej reality. "Prečo sú muži páni tvorstva?" ... radšej poďme ďalej, na problematiku zjednotenie ľudstva, teda do súčasnej budúcnosti Homo sapiens...

Rozdiely a rozpory medzi kultúrami i v rámci nich v histórii sú, ale rozpory sú neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej kultúry. Sú motorom zodpovedným za kreativitu a dynamiku nášho druhu. Hovorí sa tomu "kognitívna nezhoda".  Nasledujúce kapitoly sa zaoberajú globálnou víziou, ale aj "vôňou peňazí". Peniaze sú vraj najuniverzálnejší a najefektívnejší systém vzájomnej dôvery, aký kedy vznikol.

Jedenásta kapitola je venovaná impériám od starých Rimanov (ale aj impériám pred nimi) až k dnešnému imperiálnemu svetu. Hodnotí ich plusy a mínusy. Konkrétne rozoberá americké impérium, miešanie kultúr a situáciu porobených národov. Tvrdí, že hybridný civilizačný výsledok je pre prevažnú väčšinu národov cudzí. "V súčasnosti je svet ešte stále politicky roztrieštený, ale štáty rýchlo strácajú svoju nezávislosť". Ktovie, ako to myslel... 

Ďalšia kapitola je o náboženstvách, ale aj o tom, čo vlastne dnes plní úlohu náboženstva. Kapitola napodiv vecná a cynická je o náboženstvách (aj o ideológiách). Náboženstvá definuje ako "systém ľudských noriem a hodnôt, ktorý je založený na viere v nadľudský poriadok".  

Boj dobra a zla, zákony prírody súvisiace so zjednocovaním ľudstva rozoberá autor takmer filozoficky na životnom prípade Gautama. Čo je príčinou smútku a nepríjemností? Odpoveďou je, že je to túžba. Keď túžba zmizne, nastáva stav nazývaný "nirvána". Človek, ktorý netúži, nemôže trpieť. Dosahuje sa to meditačnými technikami, ale vraj veľmi málo ľudí to dokázalo. Laická otázka by bola, bol by život v nirváne naozaj životom?  

Čerešničkou na torte zjednotenia ľudstva je opis súčasného liberalizmu, komunizmu, kapitalizmu, nacionalizmu a nacizmu, ale zaoberá sa aj socialistickým humanizmom. Kto už tieto systémy aspoň trochu zažil, môže porovnávať... Mať vlastný názor a kritické myslenie niečo napovie. Za tzv. gól mesiaca by som pasoval tieto vety: Niektorí vedci si myslia, že kultúra je určitý druh duševnej infekcie, alebo parazit...  Kultúry sú skôr mentálnymi parazitmi, ktoré sa objavujú náhodne a potom využívajú všetkých ľudí, ktorí sa nimi nakazili...  Nekomentujem.

Aj "zbrojárske preteky" sú vzorec správania, ktorý sa šíri ako vírus z jednej krajiny do druhej, pričom všetkým škodí, ale sám víťazí.   

Aktuálnejšia a pravdivejšia veta by sa dnes hádam ani nenašla.  

Nasleduje: Štvrtá časť - Vedecká revolúcia.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Sapiens, druhá časť

Druhá časť knihy začína kapitolou s príťažlivým názvom "Najväčší podvod v histórii". Začalo to pred 10 tisíc rokmi, keď sa človek začal "venovať manipuláciám so životom niekoľkých živočíšnych a rastlinných druhov". Začal siať semená, zavlažovať a vodiť ovce na lepšie pastviny. Tak začala poľnohospodárska revolúcia ľudstva. Evolúcia vraj produkovala čoraz viac inteligentných ľudí (teda sa ukázalo, že práca zušľachťuje...), to tvrdia niektorí, ale vraj je to len ich fantázia a neexistuje žiaden dôkaz na takéto tvrdenie. Nuž, ktovie, ale názor, že pšenica, ryža a zemiaky si podmanili "múdreho človeka" a že jeho život je odvtedy oveľa ťažší je pravdou. 

Nedávno som stretol priateľa, bývalého učiteľa, vysokoškolsky vzdelaného, ktorý mi povedal, že túto knihu číta už druhý raz, lebo tie hlboké myšlienky je ťažké na prvé čítanie správne pochopiť a dať do súvislostí. Ja som ju čítal iba raz, ale občas sa vraciam k prečítanej kapitole, aby mi bolo všetko jasnejšie. Tým nechcem povedať, že so všetkým v knihe súhlasím, ale väčšina názorov a poznatkov sa mi zdá byť vysoko realistická.

Zaujímavostí je v tejto časti viac, napríklad, ako viera v božstvá začala ovplyvňovať život človeka, či stavba pyramíd. Vďaka poľnohospodárskej revolúcii sa budúcnosť stala dôležitejšou ako kedykoľvek predtým. Bolo treba plánovať život na roky dopredu. 

Vznikla spoločenská deľba (práce a zisku), ako o tom svedčí táto veta: "História je niečo, čo vytvárala malá skupina ľudí, všetci ostatní orali polia a nosili kýble s vodou". V tých časoch vzniklo aj niečo, čo autor nazval "imaginárny poriadok". Patrí to k pojmom, ktoré si treba uvedomiť, lebo sa bude vyskytovať aj v ďalšom texte. Z imaginárneho poriadku vraj niet cesty von... 

História nie je spravodlivá.

Tretia časť knihy je o zjednotení ľudstva.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Sapiens, kognitívna revolúcia

Za túto inšpiráciu ďakujem Nikolke.

Yuval Noah Harari napísal obsiahlu knihu "Sapiens, stručná história ľudstva". Skúsim napísať ešte stručnejšiu charakteristiku tejto zaujímavej knihy. Keďže obsahuje všetko od čias, keď bol človek len jedným z mnohých živočíchov na zemi až do dneška aj s vyhliadkami (sapiens) do budúcnosti, skúsim svoje stručné resumé rozdeliť do piatich častí podľa kapitol v knihe. 

Na úvod o kognitívnej revolúcii, teda o čase, kedy začal človek (Homo) rozmýšľať inak ako ostatné živočíchy (zdá sa, že aj toto je dosť odvážne tvrdenie). Definícia "kognície" hovorí, že je to súhrn operácií a pochodov, prostredníctvom ktorých si človek uvedomuje a poznáva svet i seba samého.

Kognícia a emócie sú dva významné aspekty ľudskej psychiky, ktoré sa tradične považujú za rozdielne, ba až protichodné. Kognícia zahŕňa procesy ako vnímanie, uvedomovanie si, pamäť, pozornosť, predstavivosť, porozumenie reči, jej tvorenie a používanie, schopnosť počítať, plánovať, riešiť problémy, rozhodovať sa.  

V prvej kapitole autor, okrem iného, vysvetľuje podstatu pojmov fyzika, chémia a biológia (o histórii až neskôr), lebo tie zložky pôsobili na počiatku. Homo sapiens sa začal formovať do kultúrnych foriem asi pred 70 000 rokmi. 

Zábavná poznámka k človeku, síce pochádza z iného zdroja, ale je zaujímavá - všetci ľudia vraj pôvodne mali hnedé oči (ako ja), až náhodou sa u niekoho objavili modré a tak máme dnes aj modrookých...

V úvodnej kapitole je uvedená časová os histórie zeme a vesmíru počnúc 13,5 miliardy rokov pred nami, až po súčasnosť a predpokladanú budúcnosť. 

Keď sa začítate do takejto knihy, všimnete si aj iné informácie na tému človek a planéta Zem. Z iného zdroja je tiež informácia, že vedci už vedia, kedy príde k zániku našej Zeme. Bude to o 250 miliónov rokov (Ešteže tak, ešte si užijeme). Je jasné, že na internete treba všetko brať s istou rezervou a niekedy (často) radšej aj s humorom.

Dovolím si odcitovať stať z knihy o súčasnosti: Ľudia prekračujú hranice planéty Zem, jadrové zbrane ohrozujú prežitie ľudstva, organizmy čoraz častejšie formuje inteligentný plán namiesto prírodného výberu. 

Nám známu modernú históriu ľudstva autor začína príbehom Adama a Evy, ale nie ako biblický príbeh a spomína aj potopu a Noemovu archu. V závere prvej časti nás varuje: Neverte ľuďom, ktorí tvrdia, že objímajú stromy a tvrdia, že naši predkovia žili v harmónii s prírodou. Toto spolužitie riadne škrípalo. 

                 Druhá časť knihy sa zaoberá poľnohospodárskou revolúciou, o tom nabudúce. 

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

Slovenská skrinka

Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť nakoniec to isté. Asi to platí aj v umení. Všimol som si to v nemenovanej televízii. Mám rád humor a vtipy. Niekedy zaberú aj tie "staré", lebo aj u vtipu je to skoro ako u vína, že staršie býva lepšie. Ako sa však zasmiať, keď si po vtipe poviete, veď to je staré a už som  to počul aj lepšie povedané. Kedysi bývala v našej televízii relácia Vtipnejší vyhráva. Bolo to také jednoduché domácke predstavenie, úspech závisel od výberu vtipov, ostatná omáčka nič-moc. V Česku začali pred pár rokmi s reláciou Vtip za stovku (českú stovku). Včera začala istá slovenská televízia novú reláciu vraj Vtip za stovku (sto eur). 

Nejde ani o ten kurzový rozdiel, rovnaký názov zvádza k porovnávaniu. Rovnaká scéna asi nie je to pravé, náladu to neurobí. Naviac, tá česká stovka, to je humor v akejsi prirodzenejšej podobe, im to nejako lepšie plynie z úst. Slovenská verzia je taká iná, slovenská... Začali rýdzo slovensky, teda tzv. bačovskými vtipmi náležite pikantnými (v Česku "pane báčo"...). Aj systém súťaže je u nás trochu iný, euro je viac, ale komu ho dajú? Ondro Kandráč ako moderátor a hlavne s husličkami a svojou kapelou nemá chybu, na druhej strane moderoval herec Filip Tůma (alias Holubec zo seriálu Dunaj) a ja mám smolu, že  sledujem ten seriál, takže sa mi nepodarilo v duchu prekonfigurovať "Holubca" na rozprávača vtipov (ak to sledujete, viete o čom je reč). 

Skrátka a dobre, keby som si mal vybrať medzi českou vtipnou "stokorunáčkou" a slovenskou "stoeurovkou", vybral by som si českú korunu. Z iného súdka je iná naša "Pandorina skrinka" a je už nejaký ten rok pootvorená a my ju asi otvoríme naplno. Potom si budeme hovoriť, že "dobre už bolo". Zvedavosť viedla Pandoru k tomu, že z darovanej skrinky vypustila všetko zlo. Neskoršie podoby príbehu o Pandore sa menili, aj dnes sa menia osoby a obsadenie, len zlo ostáva. Pandora už mala všelijaké mená, bohužiaľ ostala tu stále jej skrinka a mnoho zvedavých ľudí, ktorí by ju radi otvorili naplno. Ako „ten, kto sa učí na vlastných chybách". 

Už len na dne ostala nádej...

Návrat agenta 007

„Muž, ktorý položí otázku, je považovaný za blázna iba chvíľu, ale muž, ktorý se nepýta, je blázon na celý život.“ (Konfucius)

Opäť som ho stretol, obaja sme o niečo starší. Neviem, ako som sa zmenil ja, v zrkadle som (po oholení) stále rovnaký, no on sa zmenil. Namiesto hladkej tváre má dlhú sivú bradu, skoro ako Konfucius, ale spoznal som ho na prvý pohľad, aj on mňa.Tentokrát nekupoval salámu, ale pečivo a bol sám. 

Nerozprávali sme sa, ja som odchádzal od pečiva a on šiel práve tam. Ostala mi len jedna otázka, ako človek (muž) dospeje k tomu, aby si začal pestovať bradu? Asi je to módna záležitosť, alebo snaha o zmenu, lebo zmena vzhľadu iste pôsobí aj na charakter a správanie človeka. Niekedy to môže byť aj pozitívne. 

Skúšal som, dva týždne som sa neholil, ale nerobilo mi to dobre. Asi na to treba ísť trochu inak, len treba vedieť prečo. Ja neviem... Asi zo mňa nikdy nebude bradáč. O fúzoch ani nehovorím, tie by mi vadili, z praktického hľadiska, ešte viac. 

Módne trendy mi nič nehovoria, ale viem, že sa opakujú. Keď som mal 18, nosili sa široké nohavice, ale módny trend šiel k úzkym, potom vyhral praktický pohľad na vec a dnes máme opäť dobu úzkych nohavíc. 

Vybrali by ste si takúto bradu? Alebo podľa iného vzoru?

 

ps: súťaž o zápis do knihy rekordov ruším...

Populácia seniorov

Tento slovný paškvil zaznel z úst "vychytenej" moderátorky (rádio S...). Predovšetkým, populácia, to sme my všetci, aj keď sme rôzne starí. Označovať seniorov, teda starších ľudí za niečo extra ako vyčlenenú "populáciu seniorov" je nehoráznosť a nepochopenie významu slov. Alebo je to niečo oveľa horšie. Možno hovoriť o skupine s podobnými znakmi, ale nie je to iná odlišná populácia. Je naša, sme to my... 

Možno by bolo načase uvedomiť si, že všetci sme sa narodili, boli sme deti, prežili sme dospelosť a ak máme šťastie, dožijeme sa aj seniorského veku, ale preto sa z nás nestane nová "populácia seniorov", je to len prirodzený príznak života človeka. 

V rádiu, zvlášť ak je to verejnoprávne rádio, by sa malo "moderovať" trochu vážnejšie, nezrýchľovať reč až do absurdna, nemoderovať ako medzi susedkami na trhu, nehrať vo veľkom hudbu, ktorú kedysi hrávali na rádiu Luxemburg a O3 a tiež sa mierniť so "spievanou" samo-reklamou, ako to už kedysi dávno robil M. Markovič v jednej relácii a spomínané O3.. 

    

Snúbenci

Manželstvo ako inštitúcia sa uzatvára pred svetskou, alebo cirkevnou autoritou. Podmienkou je splnenie viacerých požiadavok zákona o rodine: 

"§ 1 - ods. (3) Muž a žena, ktorí chcú spolu uzavrieť manželstvo (ďalej len „snúbenci“), majú vopred poznať navzájom svoje charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav."

To je veľmi zaujímavý odsek zákona, skúsme si ho rozmeniť na drobné a podeliť to aj dnešnými spoločenskými (a technickými) pomermi.

Spoznať charakterové vlastnosti snúbenca je veľmi ťažké, ale v snúbeneckom pomere je to, okrem telesných dotykov a intímností to základné, o čo im ide. Otázkou je, nakoľko sa v tomto spoznávaní objavuje a spoznáva pravda, lebo každý sa snaží, vedome, alebo nevedomky, ukázať sa pred partnerom v tom najlepšom svetle. 

Vieme tiež, že ak sú dvaja práve zaľúbení, treba u nich rátať s prirodzenou "slepotou" zaľúbených, ktorá im maľuje všetko na partnerovi ružovými farbami. Úsudok o charaktere preto môže byť dosť neistý. No nech je aký je, vždy je nejaký, ale nedá sa dokladovať žiadnym certifikátom. 

Myslím si, že charakter človeka sa v podstate nemení, návyky zafixované v detstve ostávajú veľmi dlho, možno navždy, ale tiež je pravda, že "starnutím" sa charakter prejavuje vypuklejšie, keď pominie zaľúbenosť, vystupujú "hrany" na povrch. Dalo by sa povedať, že až spätne uvidíme, aký bol človek v mladosti naozaj.

Spoznávanie charakteru partnera ovplyvňuje aj akási "psychologická" schopnosť "sledovateľa", pochopiť jednotlivé náznaky, ich súvislosti a prípadné dôsledky. V súvislosti s manželstvom sa niekedy hovorí, že protiklady sa priťahujú, ale len Boh a psychológovia vedia, či je to naozaj tak... Manželstvo je, povedané matematickou rečou, rovnica o dvoch neznámych, doplnená neskôr o spoločných menovateľov. 

Nechajme charakterové vlastnosti bokom, sú dosť ťažko uchopiteľné v danom stave a pozrime sa na zdravotný stav. Zdravotný stav je značne časovo závislý pojem, lebo čo je dnes, sa zajtra môže zmeniť, ale tu je dôležité východisko, aktuálny stav pred rozhodujúcim krokom. Možno by sa k zdravotnému stavu dali pripojiť aj niektoré moderné závislosti - internet a sociálne siete. 

Počítačová gramotnosť patrí dnes už samozrejme k základnej úrovni vzdelania a počítačové zručnosti sa viac-menej predpokladajú. Sociálne siete sú však špecifickým svetom, napriek otvorenosti je to niečo ako "uzavretá spoločnosť". Položme si teda, ako snúbenci otázku, čo s tým? V záujme dodržania "ducha" zákona, by si mali snúbenci povedať aj o doterajšom "pobyte" na sociálnych sieťach, aj o prípadnom blogovaní. 

Nemyslím, že by si mali odovzdať vzájomne prístupové heslá a kódy, lebo to je záležitosť výsostne osobná, ako napríklad listové tajomstvo (platí to aj o elektronickej pošte). Dalo by sa povedať, že úprimnosť nadovšetko, ale spojená aj s veľkým kusom dôvery. 

 Upozornenie:

Táto úvaha je čiste v rovine laickej, preto jej závery berte s rezervou a prípadné praktické otázky konzultujte s príslušnými odborníkmi.

Kto sme?

Hovorili nám, že človek pochádza z opice. Je to pravda? Ako sa to vezme, ešte stále sme sa nezbavili niektorých opičích inštinktov. Skúste počúvať nejakú TV šou vo vedľajšej miestnosti, kde nevidíte obraz, alebo aj pri televízore so zavretými očami. Obecenstvo a niekedy aj účinkujúcich ťažko rozoznáte od stáda opíc. To hulákanie a temné dunenie ako sa bijú do pŕs nepustí. Možno to však bude v niečom inom, lebo stádo opíc som ešte nikdy nevidel ani nepočul, hádam iba vo filmoch. V Zoo sú opice obvykle tiché.

 

 

Lenivosť

Fenomén lenivosti som si prvýkrát všimol v dávnych časoch, keď som čítal humoristicko-satirický časopis Roháč:  "Na gauči vzdychá, ležiac ako drevo, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce..."  

Toto motto sa mi tak zapáčilo, že mi ostalo vypálené v pamäti. Podobne ako niektoré básničky, či úryvky z literárnych textov, ktoré sme sa mali v škole naučiť naspamäť. Vďaka vtedajšej škole a učiteľom, vďaka za to, že nás naučili mnoho vecí, všeobecne nás vzdelali a aj nás naučili učiť sa. To nie je málo, vedieť v živote zbierať vedomosti, informácie, je viac ako všetko vedieť. Viď slová klasika, ktorý vedel, že nič nevie, ale vedel to pochopiť.  Dúfajme, že z našich školských čias sa na školách niečo zachovalo, že to všetko nenahradili reformy a reformy reforiem.

Trochu som odbočil od dnešnej témy, ktorú mi láskavo vnukla moja dcéra I. M. (Ima), nie preto, že by si myslela, že som lenivec (to dúfam), ale preto, že lenivosť je, okrem iného aj matkou pokroku. Spomeňte si na včerajšiu úvahu "o pokroku" a je jasné, že bez lenivosti by to ani nešlo. Ani vo vojenskej oblasti. Dnes sa vojakom, letcom, tankistom nechce sadať "do tankoch", lebo je to nebezpečné. Radšej sedia v teple a do vojny pošlú drony a diaľkovo riadené stroje. To je pokrok, už sa nemusíme zabíjať sami.

Ale inak, nemyslím si ani ja, že som lenivec, aj keď si ešte spomínam, ako ma teta naháňala s remeňom, keď som nechcel moržovať kukuricu. To sa v puberte stáva... Možno tak trochu patrím k "lenivcom", ktorí radi vymýšľajú rôzne "zlepšováky" pre uľahčenie práce. Keď je človek (chlapec) mladý, rád sníva o vynálezoch a zlepšovákoch, skrátka o veľkých veciach, ktoré ho čakajú. Potom príde realita a poteší ho každá maličkosť, čo sa podarí. Pokiaľ možno, každodenne. Vďaka za takú lenivosť, ktorá prináša ovocie. 

Korektúry

Všeličo treba poopraviť, skorigovať, dať na správnu mieru. Napríklad aj taký text pripravovaný do tlačiarne, alebo do novín. Ale aj na internet a do blogu. Aj pri písaní komentárov je dobré prečítať si to po sebe. Bývam prekvapený, keď po sebe kontrolujem čo som napísal. O preklepy nie je núdza, klávesnica je vrtkavá. Kontrola je vhodná a potrebná, ak chceme svoje myšlienky zverejniť kultivovane. 

Kontrola musí nastupovať aj pri čítaní cudzích textov. Mohli by to byť módne "hoaxy", ale aj pravda vydávaná za hoax. Proste názor, ktorý má každý človek ten svoj, ale pravda je niečo iné. Pravda je potvrdený fakt. To neznamená, že názory nemôžu byť rôzne. Názory, už tým, že sú vlastné (ak sú), plnia aj funkciu ochrany vlastných záujmov. Integrita osobnosti nepustí. 

Kto preberá cudzie názory, preberá zároveň aj cudzie záujmy. V tom je logika, tak pozor na cudzie názory. Preto sa korekciám pri ich vnímaní a osvojovaní, nemôžeme vyhnúť.   

 

Parný stroj

Rok sa rozbieha ako parný stroj, pekne pomaly, plynule. Mal som rád parné stroje na lokomotívach. Vykláňať sa z okna vlaku však nebolo dobré. Aj keď ste mali na očiach okuliare, nejaká tá sadzička sa vždy dostala do oka. 

Vôňa dymu zo spáleného koksu bola celkom príjemná, ale len chvíľu. V tuneli sa obvykle rozsvecovali svetlá vo vagóne. Niekedy nie a vtedy boli možné blízke kontakty tretieho druhu. Ak bolo s kým. Parné rušne už nechodia, rúška rozdeľujú a blízke stretnutia už nie sú možné...

Ivona

Náš dnešný kalendár gratuluje Ivanám, Ivonám a Ivám. Pridávam sa aj ja, nech sa vám darí aj po zvyšok tohto roka a celý budúci tiež. Kedysi tak rozšírený spôsob gratulácií prostredníctvom písomných pozdravov akosi ustupuje do pozadia. Cena telefonického rozhovoru, či SMS je tak malá, že sa to s cenou špeciálneho pozdravu a ešte poštovného nedá ani porovnávať. 

Sú však ešte dodnes držitelia tradície posielania pozdravov prostredníctvom papierovej pošty. 

Iste ste si všimli, že na našich poštových známkach už nie je vytlačená cena v SK, ani v €. Prečo asi? Lebo tá cena by rýchlo prestala byť v súlade s aktuálnou cenou poštovného, ktorú si inkasuje pošta (SP). Zároveň je to akási príprava na privátne poštové služby aj iných organizácií (myslím si). Na tohtoročných našich pozdravoch sa však nájdu aj staršie známky s eurami (0,65 €).   

Malá galéria poštových známok SR a ČR: