Guláš

Už je všetko jasné a na poriadku. Bravčové na guláš z minulého týždňa je vo vare a predbežne, po prvom ochutnávaní som spokojný. Veď ani nemôže byť zlý, keď som ho skladal z kvalitných surovín, vrátane perfektnej papriky z našej záhrady. Aj paradajky sú dopestované tu v okolí, žiaden dovoz z Afriky, ale futbalová Afrika minulých dní je mementom i poučením.

Nepozeral som žiaden futbalový zápas, s výnimkou toho nášho posledného s cieľavedomými Holanďanmi. Stačilo mi to úplne, už nikdy futbal z juhu Afriky nezapnem a môžu za to vuvuzely, ktoré sa stali symbolom šampionátu. To však nie je všetko, vuvuzely sa stali pre mňa aj symbolom globalizácie a smeru, kam svet (ľudstvo) smeruje.

Včelí zvuk vuvuzel mi pripomína kobylky, ktoré útočia na všetko živé okolo seba. Symbolika ako vyšitá. Predstavte si ten rozdiel, zvuk čistého hudobného nástroja, potom zvuk komorného kvarteta a nakoniec melodický preduchovnelý zvuk veľkého orchestra. S nástupom big-beatu sa začal klásť dôraz na rytmus a rock and roll zbúral všetky konvencie. Africký vplyv sa prvýkrát prejavil z jazzovaní. Je jasné, že vývoj ľudskej spoločnosti je úzko spätý s jej hudbou.

Hudba vyjadruje vnútorné snahy, túžby a cítenie skryté v podvedomí. Netvrdím, že vuvuzely sa stanú novým hudobným žánrom, ale vidím v nich silnú symboliku stavu ľudskej spoločnosti. Našťastie, nové smery v hudbe nikdy celkom nepochovali tie minulé, mnohí sa k nim s potešením vracajú. Vuvuzely nie sú to, čo by príjemne znelo mojim ušiam, moje cítenie a ideály to nie sú. Možno sa ľudstvo raz vráti ku svojim hudobným preferenciám a vuvuzely ostanú len hmlistou spomienkou na slepú uličku. Dobrovoľne, alebo z donútenia...?

Guláš je dovarený, chuť je výborná. Ktovie, ako dopadne ten náš politický? Hlavné smery sa však už dostali na povrch, už vieme "vocode"... Keď sa varí guláš, nezabránite šíreniu vône po celom dome.

Tradične dobrý IQ

Tak som si opäť po roku zašiel na tradičný jarmok remesiel. Robia to u nás už skoro 20 rokov, a to je dostatočná doba na tradíciu. Prvé čo ma zaujalo, bolo niekoľko trdelníkových stánkov, trdelníky už dnes nerobia iba v Skalici. Rozšírili sa do sveta a môžem povedať, že aj tí netradiční trdelníci sa to už naučili. Prešiel som celé námestie, stretol som kopu starých známych, ale málo mladých...

Na konci ulice, pri poslednom stánku, už ani neviem čo predával, mi trhovník vyčítal, že nič nekupujeme, že čo sme to za ľudia, že takto sa na trhoch nechodí. Nikto sa neusmeje, nikto nič nekúpi. Ani on sa nesmial, vraj mu vytopilo dom. Snažil som sa nejakú zbytočnosť z jeho tretiek vybrať, ale nič sa mi nehodilo. Májový dážď (alebo júnový?) ma jemne začal kropiť, keď som od vytopeného odchádzal.

Už len za mnou zakričal, že kde mám dáždnik? Nikto nemal, všetci sme jemne mokli. Na trhovisku mám taký zvyk, že všetko najprv prejdem, urobím si celkovú predstavu a vytypujem si pevné body, kde sa ešte chcem zastaviť. Tak som aj teraz urobil. Zvyčajne býva mojim pevným bodom nákup "krowiek", ale teraz som odolal, lebo vlani mi pripadali dosť neoriginálne. Namiesto krowiek som sa zastavil u tureckých medov.

Sú rôzne medy z Turecka, ja mám najradšej tie tvrdé, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ďalším pevným bodom bola škrabka na zemiaky a zeleninu. Už máme doma tri rôzne vyhotovenia, ale táto bola nejaká extra, obojstranná a made in Nemecko. Tak to nekúp, keď to bolo iba za 8 €... Zvlášť, keď výrečný predavač v záujme marketingu predo mnou v momente nastrúhal jemný šalát z uhorky, mrkvy a z cibule. Aj som sa obával, či ma s tým žena nevyhodí, ale malo to celkom inú dohru.

Z iného súdka boli aj moje obľúbené syry. Nakúpil som oštiepok, pravý Oravský údený a tiež neúdený. K tomu som zobral ešte, vari polkilové balenie korbáčikov, tiež z Oravy. Trhy sú predsa len raz do roka. Polkilovú májovú bryndzu od oravských oviec mi tesne vyfúkla mladá žena, ktorá sa až triasla na poriadne bryndzáky... Nech jej chutia. Priznávam, že vôňa pečeného mäsa navôkol ma akosi stáčala k tým grilovacím stánkom. Na obed už bolo trochu pozde, ale ja som ešte neobedoval. Odolal som, bral som to len ako potravu pre dušu.

Na trhoch bolo veľa pekných drevených i mechanických hračiek, bol tam živý kováč, ktorý kul rozžeravené železo, kopa oblečenia a čo ja viem, čo ešte. Dobre že som odolal pečienke, lebo doma ma čakala hliva ustricová. Na tanieri predsa, aby ste si nemysleli, že je to prezývka... Po jedle som sa chystal predviesť novú škrabku na zemiaky. Samotná škrabka bola pre mňa malina, ale dostal som k tomu ešte taký prípravok, do ktorého sa škrabka osadí a použije sa to ako komplet na strúhanie zeleniny.

Zdalo sa to byť jednoduché, ale nedával som pozor, keď mi to predvádzal predavač, tak som musel zapojiť do hry všetky moje závity spolu s inteligenčným kvocientom. Trvalo mi to 10 minút (s hodinovým prerušením na TV seriál SG1), kým som prišiel na jedinú správnu kombináciu tých dvoch čísel... Do Mensy by ma s takým výsledkom asi nezobrali, ale veď sa tam ani netlačím. Napriek tomu moje víťazstvo nad hlavolamom ma náramne potešilo. Odteraz si môžem hovoriť, že mám IQ najmenej do úrovne škrabky na zemiaky.

Paprika

Nie a nie sa pohnúť dopredu. Stále prší a je zima. Slnečné dni sú v nedohľadne. A ktovie, či aj bude leto? Tento rok možno nie, ale či ešte niekedy? To len tak mlátim prázdnu slamu, lebo viem, že leto bude vždy znova a znova, len my tu už nebudeme, lebo sme dočasní. Tak si sem-tam dožičme nejaké potešenie. Ako ja dnes.

Skočil som poliať papriku v skleníku a aby som nešiel domov naprázdno, obral som pár paprík. Dovedna ich bolo asi dvadsať. Ledva som ich doniesol domov, už mi tiekli slinky na tú dobrotu. Prvýkrát za sezónu, tak naplno z vlastných zdrojov, to poteší. Vzal som z každej odrody po jednom kuse, k tomu čerstvé maslo a čerstvý chlieb... Hádam až príliš veľa dobroty naraz.

Päť paprík rôznej veľkosti a druhu na tanieri - malá a štíhla, tmavo zelená feferónka, vedľa nej iná, baculatejšia a svetlo zelená. Potom pokrútený baraní roh (alebo kozí?) spolu s okrúhlou, žltozelenou jablkovou paprikou a nakoniec moja klasika, veľká zelená Anthea. Podotýkam, že celá táto papriková koalícia je riadne štipľavá... Ale každá sama o sebe inak, ako v istom politickom zlepenci...

Drótovať, flekovať

Tak nejako sa ozývali kedysi hlasy drotárov v našich dedinách. Drotár šiel po ulici, zväčša tlačil bicykel a vykrikoval predmet svojho podnikania. Smaltované hrnce sa po čase prederavili a aby ich nebolo treba vyhodiť, zavolal sa do dvora drotár. Nožnicami na plech vystrihol dva krúžky s dierkou. Vypýtal si od gazdinky trochu múky a vodu na zarobenie kvásku, ktorý potom použil ako lepidlo, či tmel pod plechové "fľaky". Tie priložil z oboch strán diery a železným nitom ich spojil.

Okrem drotárov chodievali aj "handrári". Tí zbierali staré šatstvo a iné nepotrebné handry. Ako bonus dávali za to ľuďom lacné kuchynské riady, taniere a misky. V oblasti zberu druhotných surovín sa pohybovali aj "kožkári". Tí podobne ako handrári zbierali kože z domácich zvierat. Na jeseň sa na dolniakoch objavili predavači jabĺk a iného ovocia z oblasti Prievidze, kde bol prebytok úrody.

Všetko zaniklo, len zberači starého nábytku sa občas prejdú ulicou, samozrejme autom s tlampačom. Všetkých týchto "lacných Jožkov" nahradili supermarkety. Na vozoch nám vozia ovocie a zeleninu zo Španielska, a dokonca aj z Afriky (nielen južné ovocie). Rajčiny síce vyzerajú ako rajčiny, ale chuť nechávajú vo svojej domovine a tak je to aj s inými druhmi. Naše sady sa scvrkávajú.

V dnešných časoch nastupujú nový "lacný Jožkovia", len sa už nevolajú drotári ani handrári, sú to vymakaní marketingoví manažéri. Chodia z bytu do bytu so vzorkom svojho výrobku, majú slušné, ale "vlezlé" a neodbytné správanie. Sú oblečení v kvalitných oblekoch a pre zvýšenie efektu ich zvykne sprevádzať aj sympatická žena ako doplnok. Včera ponúkali akési parfumy.

Fascinujúci je ich perfektne nacvičený výstup, len im ho nesmie potenciálny odberateľ prerušiť. Po úvodných zdvorilostných frázach vytiahol balíček, v ktorom bola akási voňavka pre ženy. Potom nasledovala stať o voňavkách pre mužov... Tu som ho prerušil, že sa zbytočne namáha, tak mi vzal ponúknutý darček a stále slušne, ale sklamane sa porúčali. Iste aj neúspešný odchod majú nacvičený.

Samostatnou kapitolou je telefonický marketing. Kde áno a kde nie, zoženú si vaše telefónne číslo a žiadajú vás o chvíľu času na anketu, alebo vás po nacvičenom monológu pozvú na seansu, kde zažijete prekvapenia a čo to vám dajú aj zadarmo. Nič nemusíte kúpiť, leda ak z vďačnosti za obed zadarmo. Všetko je možné odmietnuť už v zárodku, ak máte srdce z kameňa a svedomie vám dovolí strápniť volajúceho.

Najnovším hitom je právnický telefonický marketing. Dodnes nie som schopný prísť na to, či je to dobré, alebo nie. Volala mi jedna slečna z akejsi právnickej kancelárie, že mi môžu poskytnúť výhodné právnické služby... V tom momente som si začal spytovať svedomie, čože som to nekalého vykonal, keď ma chcú zachraňovať právnici? Lebo čo keď moje číslo našli v registri trestov? Som presvedčený, že ho mám panensky čistý, ale ktovie? Nedaj Bože, aby som takú službu potreboval.

Právny štát, to je pojem, ktorý sa občas dostane do diskusií, ale zväčša sa používa len ako kladivo na čarodejnice. Čo znamená telefonický právny marketing z pohľadu štátu, to je otázka. Zrejme právnici nemajú do čoho pichnúť... Môže to znamenať, že dôvera v právo hlboko poklesla a ľudia sa radšej dohodnú mimo práva a súdu. To by nebolo zlé.

Tiež to môže znamenať, že väčšina z nás sa pohybuje v medziach zákona a nie je v konflikte s právom iných. To by hádam tiež nebolo zlé. Núka sa mi na záver také prirovnanie, že právnici sú ako tí drotári, plátajú diery na deravých hrncoch. Drotári museli drôtovať len dovtedy, kým sme nezačali používať kvalitné (a drahé) riady, diery sa prestali vyskytovať a tak postupne zaniklo drotárske remeslo.

po...

Gabriel Šípoš sa vo svojom blogu zamýšľa nad zlou taktikou média "Sme" pred voľbami. Vlastne priznáva, že Sme robí politiku, v tomto prípade podľa neho kontraproduktívne. K môjmu úžasu dospel k celkom logickému záveru, že nám chýba "alternatívny denník". V tejto súvislosti som si spomenul na nedávny článok Filipa Struhárika na jeho blogu, že "Fico má vlastný denník". Nejakou divnou kombináciou k tomu dospel, možno v obave z konkurencie pre jeho domovské médium skritizoval nového majiteľa Pravdy.

Pre mňa je v našich papierových médiách príliš veľa poloprávd, preto si v zásade žiadne noviny nekupujem. Pre istotu som si hneď pozrel aj moje internetové portfólio "denných" informácií a nenašiel som tam žiaden "mienkotvorný" slovenský denník, ak nepočítam blogy. Tie mi dávajú dostatočne pestrý obraz reality a dostatočne pravdivý, aj keď, samozrejme všetkému ani na blogoch netreba veriť. Tiež je tam veľa straníckej propagandy, ale na to sa dá použiť jednoduchý filter. Niekde stačí čítať len titulky a niekedy stačí aj meno známeho autora... Rozhodne si svoje názory tvorím bez mediálnych barličiek. Žiadúce sú fakty.

Včera som chvíľu počúval televíznu diskusiu pod Lampou, kde sa v podstate zaoberali podobným problémom, že čo bolo v médiách pred voľbami... Naivne som si myslel, že stále platí novinárska prax, ktorá si (kedysi) vyžadovala overenie informácie z dvoch nezávislých zdrojov. Prítomnému redaktorovi stačilo, že ON verí akejsi nahrávke, ktorú dostal nevedno od koho na stôl. Kde je viera, tam nie sú potrebné argumenty a fakty blednú závisťou.

Silne mi to pripomenulo Mečiarove najlepšie časy, keď nachádzal ráno na stole akési zaujímavé informácie z neznámeho zdroja. Nikto vraj nevie, kto z pozadia poťahuje za nitky keď marionety konajú a to je trochu nepríjemné. Ono je to v skutočnosti obludnejšie, ako sa zdá. Médiá vládnu z pozadia viac ako by sme si mysleli. Už za "komunistov" ich priliehavo nazvali siedmou veľmocou (len zabudli, že lož nemá krídla). V Lampe sa asi míňa petrolej a v Hríbovom rybníku nápadov sa voda nenápadne vyparuje a to kapry nemajú rady.

Komárom

Horúcou politickou témou týchto dní sú komáre. Ak náhodou po voľbách Fico stratí vládu, na komárov si už nikto nespomenie, tak radšej tento spot venujem komárom už teraz. Teda, nech zhynú komáre! Osobne ma ešte veľmi neobťažili, len dnes ráno, keď som sa vybral do volebnej miestnosti, ma obleteli hneď ako som vyšiel von. Našťastie ma netrafili. Možno v tom bolo aj kus politiky, aby som si to nerozmyslel a šiel voliť. Ako by tušili aj komáre, aké číslo som si vybral a tiež chcú svetlú budúcnosť pre svoje deti a vnúčence...

Včera podvečer to však vyzeralo hrozivejšie, hlúčik susediek mávajúcich rukami pod lipou sa rozčuľoval, čože je toto za svet, keď sa kvôli komárom nemôžeme pokojne ani porozprávať? Nedávno sa sťažovali, že čo je to za počasie, keď stále prší a prší... Od zajtra budú bedákať, že je horúco a mohlo by zapršať. Veru tak to chodí. Naše susedky si rady zaklebetia, inak povedané, vymieňajú si čerstvé informácie, ale aj také čo už trochu zapáchajú a sú po záruke... Niektoré sú všetečné ako markíza a iné iba joj-kajú.

Čo ma nepáli, by som nemal hasiť, lebo nie som hasič, tak by to na dnes stačilo o komároch, lebo ako sa zdá, som zatiaľ voči nim dočasne imúnny. Veď uvidíme po voľbách, či prestanú štípať mojich spoluobčanov. Ak neprestanú, vytiahneme do boja proti komárom (a kliešťom) s repelentmi...

Som majster

Dnes iba pár slov...

Už pol roka pečiem chlieb v domácej pekárničke, pridŕžam sa receptov. Dnes som bol lenivý a nehľadal som žiaden recept, prvýkrát som dávkoval suroviny od oka, ale s citom. Vodu, mlieko, jogurt, múku soľ, ocot a droždie. Pre zlepšenie chuti rascu a ľanové semienka počas miesenia. Výsledkom je najkrajší a najchutnejší chlieb, aký som kedy upiekol.
Dnes som zložil tovarišské skúšky na domáceho majstra pekára.

Obrtlík

Niekedy potrebujem zvláštne veci. Tak už nejaký čas premýšľam nad jedným drobným a užitočným vynálezom do domácnosti. Neprezradím čoho sa dotýka, len náznakovo, že ide o tú malú intímnu miestnôstku, kde aj kráľ Svätopluk chodil pešo. Na hrade mal iste svoj vyhradený kút s dierou v podlahe, ale vonku musel za kríky, ako všetci poddaní.

Pravdupovediac, ten môj vynález nemá nič spoločné so Svätoplukom, rovnako ako nenávistné tirády na blogoch proti odhaleniu jeho sochy na bratislavskom hrade. Nechápem, skadiaľ berú Svätoplukovi opozičníci takú istotu, veď existuje také oslovenie v liste od pápeža, že Svätopluk je kráľ, tak budeme ďalej hľadať dokument, v ktorom sa píše, že kráľ nie je? Na východe by povedali "I tak še da". Tak sa bazíruje na tom, že síce mohol byť kráľ, ale nebol korunovaný. V Kocúrkove by to lepšie nevymysleli.

Tak, či onak, Svätopluk bol vládcom Veľkomoravskej ríše a teda aj panovníkom našich slovenských a slovanských predkov. Vôbec nie je dôležité ako sa vyvinul dnešný názov Slovák. Slová sa menia úplne zákonite a prirodzene sa s časom vyvíjajú. Sme tu a budeme tu aj v budúcnosti... Slová sú niekedy zavádzajúce. Aj to "sme", také poctivé slovo a čo z neho urobil Mečiar... Teda ak sa dobre pamätám, bolo to za jeho panovania, keď sa roztrhla stará mládežnícka Smena a jej odtrhnutá časť sa nazvala SME a teraz nevieme, čo sme a čí sme... Tomu sa hovorí čaro nechceného.

Kam ma to doviedol ten nevinný obrtlík, až do tajomných mediálnych zákutí... Patrí sa dokončiť myšlienku, tak som teda vošiel do železiarstva a pýtal som si obrtlík. Čakal som, že bude nasledovať niekoľko minút otázok a odpovedí na telo, ale nič také sa nestalo. Predavačka mi rovno ukázala na skrinku, kde bolo niekoľko obrtlíkov rôznych veľkostí.

Obrtlík sa mi však už vôbec nehodil do krámu, lebo pôvodnú myšlienku som na mieste činu modifikoval na iné čudo, ktoré ešte nemá meno. Počkám teda do blízkych volieb a potom ho pomenujem. Dovtedy sa budem modliť, aby Svätopluk ostal na hrade, aby zajtra neodcválal s Hlinom dolu z kopca.

Pele-mele

Všetko, čo sa nehodí do žiadnej inej rubriky, patrí do pele-mele. V niekdajšom časopise "Mladý svět" boli v tejto rubrike rôzne zahraničné zaujímavosti a kuriozity, zvlášť z toho vzdialeného a nedostupného, západného sveta. V roku 1968 sa tam prvýkrát objavili aj také veci ako "call-girl", alebo "strip-tease", ale čoskoro sa písalo aj o AIDS. Vo vtedajších "našich médiách" to ešte bolo tabu, ale čitatelia Mladého světa mali výnimku, boli informovaní medzi prvými.

V duchu pele-mele sa teraz prenesiem do súčasnosti, do každodennej potreby, ktorou je je konzumácia jedla. Aj včera večer som zabudol na správnu životosprávu a špekuloval som nad tým, akú zaujímavosť si pripraviť. V ostatnom čase mi náramne chutí mlieko a výrobky z neho. Hlavne to originálne kravské mlieko, priamo od zdroja, teda z automatu prvovýrobcov. Nedávno som našiel v chladničke krabicové mlieko s nápisom 0,1% tuku... Na rehot, že vraj mlieko.

S veľkým sebazaprením som vypil za pohár bielej žbrndy, ktorá chutila ako zriedený latex. Nikdy som latex nepil, ale určite nechutí horšie ako nevlastná sestra mlieka s 0,1% tuku. Včera som to chudobné mlieko obišiel zďaleka, to nie je pre mňa primeraná strava a padol mi zrak na jogurt. Samozrejme plný smotanový jogurt od výrobcu, ktorého uznávam a konzumujem. A bola tam ešte májová bryndza, tak som skúsil novinku - do jogurtu som vmixoval asi 5 lyžičiek májovej bryndze a bolo to super, bombové.

Prší. A prší a prší... Televízne štáby sa vybrali, kam inam, ako do do obce Prša. V Prši prší, to je naozaj zábavné. V Prši napršalo, a riečka Suchá sa vyliala. Tam neďaleko je aj tá krajina, v ktorej sa voda sypala a piesok sa lial, veď to poznáte z maminých rozprávok. A prší nielen v Prši, prší aj tu, aj tam, aj všelikde inde. Kravčík nás varoval a stále varuje. Treba zlikvidovať lesné cesty a je to. Niečo na tom asi bude. Ešte že na Váhu máme priehradovú kaskádu z minulosti.

Ako zvyčajne, aj proti názorom Kravčíka sa našli oponenti. Bolo to síce už dávnejšie, ale ktovie, aké majú skóre dnes? Keď prší a prší... Ale vždy pršalo a dúfajme, že ešte dlho bude. Nie teraz a takto v jednom kuse, ale občas by predsa len malo napršať, aby to oteplovanie klímy nebolo také strašné... A aby nám rástli rajčiny, paprika, mak, mrkva, kukurica a petržlen, víno a tak ďalej.

atď.

Trochu čierneho humoru

Momentálne som v stave, že mám po krk vážnych vecí, žiada sa mi trochu srandy. Kde však vziať, keď volebný ošiaľ, strašenie, ponižovanie, hanobenie je obrazom týchto virtuálnych dní? Tí, ktorí si myslia, že ovládajú jedinú pravdu a všade už boli, sú dnes hrdinovia virtuálneho davu. Je príznačné, že všetko, čo sa na slovenskom internete napíše, je antifico a často aj "proti všem" na Slovensku. Kde sú hlasy z druhej strany?

Múdro mlčia?

Zdalo by sa, že preferencie sú naopak ako sú, alebo internet je v tomto čase enkláva nenávisti. Pre mňa je nepredstaviteľné, aby som ponižoval ľudskú dôstojnosť človeka, aj keď je to, s prepáčením, politik. Napríklad aj tak, že by som si dal do profilu jeho prečiarknutý portrét a ešte aj požiadal o "tvárové" priateľstvo. Musel by som sa sám cítiť ako vyvrheľ...

Dovoľte slobodne dovoliť...