Bratislavské črepiny

Čo fotiť v Bratislave, keď už všetko bolo nafotené?

 

 

A je to!

A je to, odteraz ste manželia. Táto veta sobášiacej poslankyne v Petržalke mi učarovala. A nielen táto veta. V súvislosti s tou svadbou sme zažili aj malý kus srandy. Tá sa však týkala našich svadobných príprav. Niekedy príde čas, doplniť si šatník, tak na túto svadbu sme usúdili, že potrebujem nový oblek. Voľba padla na takú sivú eleganciu, nič nebolo treba upravovať, ani týždennú hladovku som nemusel držať.

Keď prišiel ten očakávaný deň, naložili sme do auta svadobné dary a oblečenie s pracovnou rezervou. Mojou úlohou bolo zhotoviť "amatérsku" svadobnú fotoreportáž. Tá sa mala odohrať, ako je v Bratislave zvykom, v parku Janka Kráľa v Petržalke. Stretnúť sme sa mali až hodinu po obede, ale už o desiatej som bol netrpezlivý, tak som sa začal chystať. Vybral som sako z obalu a načiahol som sa po nohavice, no tých nebolo.

Nasledoval malý rodinný poplach a hľadanie zodpovedného nohavicového delikventa. Nič sme nevyriešili, ostávalo len veriť, že nohavice visia doma na inom vešiaku. Bol by som šiel na svadbu aj v pracovných nohaviciach a v sivom saku s kravatou, ale žena nesúhlasila. Ideme ti kúpiť nové nohavice, ktoré by sa hodili k saku! Rozhodla žena a nebolo úniku, namiesto parku sa išlo do neďalekého "super značkového" obchodu.

Po dlhom hľadaní sme nič nenašli, až v poslednej predajni sme našli sympatickú predavačku, ktorej sme sa zdôverili s celou našou svadobnou kalamitou. Mala z toho na tvári úsmev a pochopenie. Nechcela nás nechať v štichu, tak radila a poradila. Našla pre mňa vhodné tmavé nohavice, ktoré perfektne kontrastovali so sakom. Vyskúšal som a padlo rozhodnutie. Lenže boli príliš dlhé a čas na skracovanie už nebol. Vyzeralo to, že z obchodu nič nebude.

Predavačka sa nevzdávala a na moment odbehla do zákulisia, odkiaľ sa vrátila so svojim súkromným "šitíčkom". Vzala nohavice a po próbe na mojich nohách záložku zažehlila a na dvoch miestach potom prišila. Odišli sme s vďakou a ja aj s novými nohavicami.

Tu by mohla táto príhoda skončiť, ale naša dcéra medzitým zistila, že jej manžel nemá vhodné ponožky. V čase, keď som ja už mašíroval za nevestou, ženíchom a oficiálnym fotografom do parku, pochodili spolu ten istý supermarket ako my. Náhoda chcela, aby dospeli do rovnakého oddelenia ako my s nohavicami. Čírou náhodou sa ich ujala tá istá predavačka a ako to majú ženy vo zvyku, dcéra tej milej slečne vyklopila celý svoj problém so svadobnými ponožkami pre manžela.

Keďže sme sa u predavačky dobre zapísali, hneď si na nás spomenula, dcére veselo podotkla, že práve tu boli dvaja, ktorí sa tiež ponáhľali na svadbu vnučky a zabudli si doma nohavice. Naši mladí sa so smiechom priznali, že to boli jej rodičia... Predavačka mala výborný deň. Predala jedny nohavice a jedny ponožky. A nasmiala sa na nás a na tej zhode príhod spolu s našimi mladými.

Svadba dobre dopadla, bolo veselo ako v obchode. Aj pani poslankyňa to s veselosťou priklincovala, keď po dvojnásobnom súhlase dvoch milých snúbencov zahlásila vetu, ktorá vojde do histórie zborov pre občianske záležitosti pri svadobných úradoch:

A je to, odteraz ste manželia...

Veľa šťastia Maťa a Ivan na vašej novej ceste!
 

Rozhodnutie

Občas nastáva taká chvíľa v živote, že sa človek musí rozhodnúť. Ak je tá chvíľa dlhá, tak sa tomu hovorí rozhodovanie. Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ja dokonca tvrdím, že rozhodovanie je zo všetkého najťažšie, lebo už aj Jozef Švejk vo svojej knihe hovoril, že vždy sú dve možnosti a to je problém, ktorému sa hovorí dilema.

Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť... Tak nás niekedy nútili spievať, ale už viem že to nie je celkom tak. Síce nám ide všetkým v živote o to jediné dôležité, ale medzi tým dôležitým nám ide aj o zábavu a všelijaké iné malichernosti. Prácu radšej nespomínam, tá prichádza sama od seba, lebo by sme sa bez nej umlátili od nudy.Tak to je, že občas sa musíme rozhodovať, čo urobíme.

Rozhodovanie, aj keď je strašne ťažké, niekedy je celkom zábavné a poskytuje "rozhodcovi" isté potešenie. Nie však každému. Sú ľudia, ktorí keď sa raz rozhodnú, už si myslia, že niet inej cesty. Ale, ako už Švejk správne spomenul tie dve možnosti, prečo by sme si tú dilemu nevychutnali? Uvediem príklad: Chodíme po meste, a mňa napadne, že by som mal zájsť do železiarstva kúpiť nejakú dôležitú vec. Žene to radšej nepoviem, lebo ona by to považovala za nemenné rozhodnutie a musel by som si už to železo kúpiť.

K danej predajni je to ešte najmenej dvesto metrov a iba ja viem, o čom sa rozhodujem. Viem, že mám ešte hŕbu času na rozhodovanie. Nie na rozhodnutie, to je dielom okamihu, ale na rozhodovanie... Stále mám čas sa rozhodnúť. Čas beží, ale nádherných 5 minút mám na to, aby som si urobil vnútorný prieskum verejnej mienky. Kúpiť, či nekúpiť? (Také malé švajčiarske referendum). Najprv to vyzerá 60:40, potom sa to presúva na opačnú stranu, až to skončí v neutrálnej polohe. Balansujem chvíľu na hrane až do posledného kroku, do poslednej sekundy. A kráčam s rozhodnutím - ďalej po ulici. S potešením, že som práve ušetril 20 €. Tých 5 minút rozhodovania stálo za to.

Čo nebolo v novinách

V Bratislave mám veľa miest, ku ktorým ma viažu príjemné spomienky. Keď sa  ma rodina spýtala, kde by som najradšej zašiel s nimi na záverečnú večeru týždenného pobytu, tak som začal loviť reštaurácie v spomienkach. Tu ani Google neporadí, aj keď ponúka široký výber. Našiel som teda niekoľko príjemných miest, len tak, po pamäti. Vo výbere sa ocitla čárda pri Veľkom Draždiaku, kde sme kedysi svadbovali, Jánošíkov dvor, kde sme už niekoľkokrát jedli a reštaurácia pod hradom pri NRSR. Tá a Lebenfinger sa mi zdali príliš nóbl na ukončenie pracovného týždňa.

Nakoniec vyhrala reštaurácia Romantika, kde sme boli naposledy pred piatimi rokmi. Iba raz, ale mám v nej zakotvené dva pevné body. Jedným je Hríb, teda "ten Hríb spod lampy", ktorý tam vtedy tiež večeral a druhým je viedenská roštenka. Tú tam robia perfektnú. Takú hromadu chutne opraženej cibule inde nedostanete. Hádam iba u Zlatého Bažanta v Banskej Bystrici. Spomienky sa potvrdili, uhorkový šalát neodolateľne rozvoniaval a roštenka bola možno aj lepšia ako vtedy. Len Hríba vedľa nebolo... Čašník síce potvrdil, že tam stále chodieva a že aj včera tam bol. Nie že by mi chýbal, ja hríby, okrem hlivy ústricovej, globálne vynechávam z jedálnička.

Tak zase o 5 rokov sa stretneme v Romantike... a možno príde aj Hríb.

Bratislavský týždeň

     Práca oslobodzuje, tento krát oslobodila aj mňa. Hlavne od písania na blog. Popri práci som skúsil aj trochu kultúry so Zuzanou Krónerovou na lodi a jeden film. Už som tu spomínal Rodinku a Čiernu labuť, k tomu pribudla Agora. Film, ktorý bol na internete dosť kritizovaný. Nepozeral som sa naň cez prizmu náboženstva, aj keď sa tej problematiky priamo dotýka. Zaujímal ma hlavne príbeh, ľudské posolstvo. Príbeh bol spracovaný na vcelku priemernej úrovni a posolstvom je ľudská mocibažnosť, jej víťazstvo a pád. Tak ako sa to opakuje stále, až do dnešných čias. Menia sa len slová.
* * *
     V Bratislave sa mi podarilo odpočuť jeden krátky rozhovor. Bolo to pri smetiakoch, kde sa pristavila akási žena a tej druhej so smeťami ponúkala drahé hodinky. Len za 30 €, so slovami: "Kúpte si hodinky, sú strašne drahé, dám vám ich len za 30 eur. Dnes ráno som ich ukradla v Poluse..." Tak mi pri tom napadlo, je to zlodejka, alebo klamárka? Skôr by som tipoval na to druhé, predaj lacného pašovaného tovaru pod drahou značkou a zlodejina je len ako marketingový ťah, ktorý sa dnes nosí... Hodinky som nevidel, ale na prvý pohľad sa ich kvalita určite nedá posúdiť. Pre mňa je to aj tak nezaujímavý artikel, lebo odkedy nosím mobil, moje náramkové hodinky odpočívajú v pokoji.
* * *
     Na záver ešte pár slov o divadle v podpalubí. Bol to jeden kultúrny večer so stále krásnou večernou panorámou Bratislavy z petržalského brehu Dunaja. Loď Adyho Hajdu osloví hlavne "kaviarenskou" časťou, kde obsluhujú čašníci s "čiernymi sukňami". To píšem preto, že podobne sa vyjadrila Kate Mossová v románe z prostredia južného Francúzska Zimní duchovia, ktorý som práve vtedy dočítal. V lodnej kaviarni podávajú okrem iného aj výborný mätový čaj. V divadelnej časti monodráma, divadlo jedného herca, či "one-woman show".
     Videl som niečo také prvýkrát a navyše v prostredí demontovanej strojovne bývalej lode. Obyčajné stoličky pre 150 divákov a herečka na dosah  ruky, na to si treba chvíľu zvykať. Mal som dojem, že aj Zuzana Krónerová v postave osamelej starnúcej ženy Shirley Valentine si na nás zvyká a naplno sa uvoľnila až v druhej polovici po prestávke. Do kultúrneho zážitku toho večera si určite právom vkladám tri rovnocenné dojmy: večernú panorámu mesta, mätový čaj na lodi a čašníkov v čiernych sukniach, rovnako ako ťažko skúšané hlasivky bosej Zuzany Krónerovej na podlahe strojovne, ktorá znamená svet.   

W. Russel: Shirley Valentine - one-woman show Zuzany Kronerovej v divadele na lodi A. Hajdu.

Tradične dobrý IQ

Tak som si opäť po roku zašiel na tradičný jarmok remesiel. Robia to u nás už skoro 20 rokov, a to je dostatočná doba na tradíciu. Prvé čo ma zaujalo, bolo niekoľko trdelníkových stánkov, trdelníky už dnes nerobia iba v Skalici. Rozšírili sa do sveta a môžem povedať, že aj tí netradiční trdelníci sa to už naučili. Prešiel som celé námestie, stretol som kopu starých známych, ale málo mladých...

Na konci ulice, pri poslednom stánku, už ani neviem čo predával, mi trhovník vyčítal, že nič nekupujeme, že čo sme to za ľudia, že takto sa na trhoch nechodí. Nikto sa neusmeje, nikto nič nekúpi. Ani on sa nesmial, vraj mu vytopilo dom. Snažil som sa nejakú zbytočnosť z jeho tretiek vybrať, ale nič sa mi nehodilo. Májový dážď (alebo júnový?) ma jemne začal kropiť, keď som od vytopeného odchádzal.

Už len za mnou zakričal, že kde mám dáždnik? Nikto nemal, všetci sme jemne mokli. Na trhovisku mám taký zvyk, že všetko najprv prejdem, urobím si celkovú predstavu a vytypujem si pevné body, kde sa ešte chcem zastaviť. Tak som aj teraz urobil. Zvyčajne býva mojim pevným bodom nákup "krowiek", ale teraz som odolal, lebo vlani mi pripadali dosť neoriginálne. Namiesto krowiek som sa zastavil u tureckých medov.

Sú rôzne medy z Turecka, ja mám najradšej tie tvrdé, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ďalším pevným bodom bola škrabka na zemiaky a zeleninu. Už máme doma tri rôzne vyhotovenia, ale táto bola nejaká extra, obojstranná a made in Nemecko. Tak to nekúp, keď to bolo iba za 8 €... Zvlášť, keď výrečný predavač v záujme marketingu predo mnou v momente nastrúhal jemný šalát z uhorky, mrkvy a z cibule. Aj som sa obával, či ma s tým žena nevyhodí, ale malo to celkom inú dohru.

Z iného súdka boli aj moje obľúbené syry. Nakúpil som oštiepok, pravý Oravský údený a tiež neúdený. K tomu som zobral ešte, vari polkilové balenie korbáčikov, tiež z Oravy. Trhy sú predsa len raz do roka. Polkilovú májovú bryndzu od oravských oviec mi tesne vyfúkla mladá žena, ktorá sa až triasla na poriadne bryndzáky... Nech jej chutia. Priznávam, že vôňa pečeného mäsa navôkol ma akosi stáčala k tým grilovacím stánkom. Na obed už bolo trochu pozde, ale ja som ešte neobedoval. Odolal som, bral som to len ako potravu pre dušu.

Na trhoch bolo veľa pekných drevených i mechanických hračiek, bol tam živý kováč, ktorý kul rozžeravené železo, kopa oblečenia a čo ja viem, čo ešte. Dobre že som odolal pečienke, lebo doma ma čakala hliva ustricová. Na tanieri predsa, aby ste si nemysleli, že je to prezývka... Po jedle som sa chystal predviesť novú škrabku na zemiaky. Samotná škrabka bola pre mňa malina, ale dostal som k tomu ešte taký prípravok, do ktorého sa škrabka osadí a použije sa to ako komplet na strúhanie zeleniny.

Zdalo sa to byť jednoduché, ale nedával som pozor, keď mi to predvádzal predavač, tak som musel zapojiť do hry všetky moje závity spolu s inteligenčným kvocientom. Trvalo mi to 10 minút (s hodinovým prerušením na TV seriál SG1), kým som prišiel na jedinú správnu kombináciu tých dvoch čísel... Do Mensy by ma s takým výsledkom asi nezobrali, ale veď sa tam ani netlačím. Napriek tomu moje víťazstvo nad hlavolamom ma náramne potešilo. Odteraz si môžem hovoriť, že mám IQ najmenej do úrovne škrabky na zemiaky.

Azylový dom

Včera som požiadal o azyl v azylovom dome "Second hand". V pätách som mal hrozivé búrkové mračná a prvé obrovské kvapky ma dostihli práve pred vchodom do tejto špeciálnej predajne použitých odevov. Je to ľahká prízemná stavba z prefabrikovaných dielcov, vlastne "drevený" barak plný "značkovej" veteše, pôsobiacej lacným dojmom (aj ceny o tom svedčia) rovnako ako samotná stavba.

Je to zvláštne prostredie obnosenej elegancie, ktorá ma vôbec nenadchýna a vyšité značky mi pripomínajú púťové atrakcie, či americký western. Presúval som sa medzi regálmi sem tam, obchytkával som čiesi staré háby navoňané vôňou pracích práškov a aviváže. Vonku lialo ako z krhle, zvuk dažďa použil plochú strechu ako veľký bubon. Na rozhovor s unudenou predavačkou som v tom hluku nemal chuť, len som sa nechal nasmerovať k regálom s ľahkými vetrovkami, aby som vyzeral ako kupujúci spoluobčan.

V tom kúte s vetrovkami som odhaľoval štítky s informáciou o materiálovom vyhotovení a hlavne o veľkosti. Ani jedna nemala dostatočný počet "eXtenzií", všetky boli pre moju telesnú schránku nedostatočné. Okolo dámskych blúzok som sa iba prešuchol, tiež boli akési ploché, nič pre mňa. Stále pršalo a ja som nechal svoj dáždnik doma. V secondhande s dažďom nepočítali, lebo regál s použitými parazólmi som tam nevidel.

Môj zvláštny azyl trval asi 15 minút, keď sa zvuk dažďa ustálil na minimálnej hodnote. Poďakoval som sa predavačke za prístrešie a bez zdvorilostného nákupu som odišiel do čisto prepraného vzduchu. Bol čistý ako krátko po stvorení sveta. Bez náznaku chemických prímesí, bez aviváže a bez poletujúcich peľových zrniek. Nie že by mi peľové zrnká vadili, veď patria do prírody (rovnako ako medveď), len pre úplnosť som si na ne spomenul.

Májový dážď - v chladničke raj. Tak si to dnes opakujeme, aby sme sa nejako odseparovali od múdrosti našich predkov. Spomenul som si v tej čistej pohodičke na mojich 55 rajčín, ktoré som včera vysadil v záhrade. Iste sa mi poďakujú za vhodný termín ich uvedenia do života a dúfam, že v lete sa mi poďakujú aj za túto výdatnú májovú zálievku. Nech im dažďová voda padne na zdravie a ich chutné plody na môj úžitok.

Keď sa nahnevám, som zlý

Poštára som náhodou zbadal, keď sa blížil k nášmu vchodu. Povyberal svoje veci z tašky, ktorú vozí zavesenú na bicykli, ten tam nechal len tak opretý a šiel zazvoniť. Ešte než sa stačil sústrediť na zvonček, stlačil som tlačidlo elektrického vrátnika, poštár zmenil smer a otvoril si vchodové dvere.

Chvíľu som čakal, aby naplnil naše poštové schránky, potom som zišiel dolu. Boli tam dva žlté lístky, jeden môj, jeden pre susedu. Poštár sa túlal niekde vo vyšších sférach... Na žltých lístkoch sa oznamuje uloženie nedoručiteľnej zásielky. Čakal som knihu, ktorú som si minulý týždeň objednal, ale že by bola tak veľká a nedoručiteľná až do bytu, to sa mi nechcelo veriť.

Na lístku bolo zaškrtnuté políčko - adresát nezastihnutý... Zvláštne, veď som doma celý deň. Počkal som si teda na poštára, pogratuloval som mu, že ma predsa zastihol doma a pýtal som si moju zásielku.

"Nie, nemám ju tu." Vraj si ju musím vyzdvihnúť na pošte sám.
"Ale veď na lístku je napísané, že ste ma doma nezastihli..." Logicky som sa domáhal zásielky.
"Tie lístky píšu ráno na pošte a tak mi to dali" Nelogicky dôvodil poštár...

Viac som sa s ním nehádal, aj tak by to nikam neviedlo, momentálne nemám problém zájsť na poštu a hneď som aj sadol na bicykel. O chvíľu som zaparkoval pred poštou. Pani pri okienku začala podľa lístka hľadať zásielku a keď zbadala dátum, povedala:

"Veď to máte dnes, tú zásielku má doručovateľ, musíte prísť zajtra."
"Nie, doručovateľ ju nemá, pred chvíľou som s ním hovoril, zásielka je tu." Nedal som sa.
"Ale ja ju nemám, musíte prísť odpoludnia..." Snažila sa vec uzavrieť pani za prepážkou.
"Tá zásielka je tu, vy mi ju musíte dať!" Nedal som sa. "Neodídem odtiaľto, kým mi ju nedáte!" a stál som pevne odhodlaný na svojej pozícii pred prepážkou...

Pani za prepážkou sa neochotne zdvihla a zašla si pre informáciu ku kolegyni vedľa. Tá mávla hlavou ku košom, ktoré boli na podlahe hneď vedľa... Moja pani prepážková sa posunula asi o meter ku košu a o 10 sekúnd mala moju zásielku.

Vybavovanie formalít dobierky netrvalo ani pol minúty, zaplatil som, podpísal som prevzatie a kniha je moja... Pre istotu som si vypýtal potvrdenku o zaplatení, človek nikdy nevie, ako to na Slovenskej pošte chodí... Ani som sa nesťažoval, tak vlastne nie som zlý...

Kladivo na virózu

S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa... Nakúpil som C vitamín, čosi na cmúľanie a v teple čakal som, čo bude.

Dnes je našťastie ešte len piatok a inak všedný deň, tak som si od rána užíval pokoj a ticho domova. Predpoludním som to nevydržal a vyšiel som von. Neďaleko pod stromami hučala motorová kosačka trávy. Na druhej strane, vedľa novostavby bežal kompresor a pneumatické kladivo.

O 200 metrov ďalej fičí cesta prvej triedy a na nej sa naháňajú hlavne nákladné autá. V škôlke oproti práve vypustili deti von na trávnik... Najmenej 30 detí vypustených z tried bez zábran po sebe pokrikujú, len občas ich prevýši učiteľské usmernenie. Celkom milé, ale tá namiešaná zmes zvukov tvorí kakofóniu veľmi vzdialenú akustickej pohode.

Ako zlaté klince sa k tomu pridávajú drozdy a iné vtáky svojim jarným trilkovaním. Úplná paráda. Môj kolega z Moravy, keď vošiel na jar do lesa, to vždy glosoval slovami: "Tohle má být ticho a ptáci tady řvou..."

V televízii nie je nič, na knihu nemám náladu, tak som skúsil niečo zo záznamu a nebudete mi veriť, poldruha hodina pri českej komédii ma vrátila do života. Je neuveriteľné, čo dokáže smiech a rehot, už verím, že smiech je liek, že je najlepší lekár.

Nie je dôležité, aký to bol film, bolo to niečo o ceste zájazdového autobusu k moru do Chorvátska, ale ak vás (nedajbože) chytí viróza a budete potrebovať zdravý smiech, dajte si predpísať hocijakú komédiu, takú čo vám najlepšie rozhýbe bránicu.

Jar je tu

Nevidel som síce lastovičku, ale iba ľahko odetú slečnu v minisukni na výpadovke z Trnavy a to stačí...

Zakliata Trnava

Dva kilometre pred Trnavou, v smere od Šelpíc, sa zastavil život. Kolóna áut sa vôbec nehýbala, potom po kúskoch, proste nuda. Vtedy som dostal nápad , zdokumentovať ten postup...

Po prvú svetelnú križovatku za pol hodiny...


Celkový čas prejazdu mestom: 60 minút... Ráno to bolo ešte horšie, pokazila sa svetelná signalizácia na prechode trate v smere do Šelpíc. Závora hore, ale červené svetlo bliká... Pohlo sa to až keď dvaja železniční policajti nastúpili namiesto blikajúcich červených svetiel.

V nasledujúcich dňoch sa budem vyhýbať Trnave širokým oblúkom.... ale všade to bude zlé. Šťastné cesty ! ... a vráťte sa od svojich zosnulých živí a zdraví...

Nechoďte do Bambusa!

Trochu dodatočných, možno už celkom zbytočných počtov...

Nikdy nechoďte do Bambusa, iba ak by ste mali od smädu umrieť ! Malá pizzeria, v tomto čase terasa na nič, prehriata napriek zakrytiu reklamným plátnom pivovaru, tak sme volili aspoň chládok vnútri. Obsluhu tvorili dvaja mladí, asi brigádnici, mládenec a dievča, obaja štíhli ako prútiky...

Pred dverami propagované denné menu: kurací vývar a údené mäso so šošovicou mi padlo do oka, tak som si objednal a k tomu veľkú čapovanú kofolu. Manželka si objednala pirohy s bryndzou a malé pivo. Po vypití nápojov, asi po polhodine bol obed na stole. Vcelku slušné jedlo a horúco, tak som si dal ešte jednu výbornú kofolu.

Zvláštne bolo, že kofolu čapovali do hrubých značkových pohárov pivovaru Stein, ktoré boli pravdepodobne vopred prehriate. Hlboko chladený nápoj sa tak v krátkej chvíli dostal na úroveň vhodnú k pitiu a po uchopení pohára ucho ešte bolo horúce. Veľmi interesantné... Tým ale pozitíva tejto pizzerie končia.

Pri platení som si všimol, že za šošovicu bez polievky mi účtoval len o 1 korunu menej, ako bolo na pútači, teda 89 Sk. Myslel som si že ide o žart (polievka za korunu, alebo zvýhodnenie pre bezdomovcov), tak som sa tváril, že som si to nevšimol, nebudem sa hádať pre jednu polievku, bol som rád, že ju nemusím jesť, zaplatil som spolu 300 Sk (v tom 6 korún sprepitné a plus tá polievka pre čašníka k dobru...).

Keď som u polievky, asi dve hodiny pred tým som odchádzal z bufetu v jednej nemocnici, keď tam práve vošla žena chatrne oblečená s kýblikom a prosila vedúcu bufetu o trochu polievky. Neviem, ako sa dohodli, len od ďalšej sediacej dvojice pýtala 5 korún....

Nedali jej, že nemajú drobné. Tak som jej podal 10 korunáčku, ktorú som práve dostal späť pri platení... Nechcem sa vyťahovať, to nebola žiadna charita, len som si sám a možno aj tej žene na chvíľu, urobil také malé potešenie a to len za 10 Sk....

Potom začal iný príbeh, možno v niečom podobný, v niečom úplne iný, na opačnom konci spektra dobroty... Vrátim sa do pizzerie Bambus a keďže som zvedavý, tak som sa doma pozrel na internetovú stránku tejto zvláštnej letno praštenej pizzérie a nestačil som sa čudovať....

- čapovaná kofola 0,5 l podľa stránky: 25 Sk, mne účtovali 35, za dve je to 70 Sk - zisk 20 Sk
- malé pivo Stein - podľa stránky 18, účtované 25 - zisk 7 Sk
- pirohy s bryndzou podľa jedálneho lístka 90 Sk, účtoval 110 Sk - zisk 20 Sk
- zlatý kliniec - menu podľa ponuky na reklamnej tabuli (polievka + údené so šošovicou) 90 Sk, údené so šošovicou bez polievky účtované 89 Sk... teda polievka za jednu korunu... (na jedálnom lístku na internete stojí 39 Sk).

Keď to všetko spočítam, odpočítam a porovnám, zisťujem, že som zaplatil naviac 85 Sk, ak nepočítam sprepitné... Slušný lup za pol hodinu... Len sa čudujem, kde sa tí mladí ľudia naučili kradnúť vo veľkom (lebo 29% z ceny, to je už dosť), bez mihnutia oka. Len mi nehovorte, že kradnú všetci, to by bolo príliš jednoduché.

Rozfúkané púpavy

Niekoľko dní som nepísal do wabovín, času nie je nazvyš a hlavne je naplnený udalosťami, ktoré začínajú mať spád smerom k letným prázdninám. Tie udalosti nie sú až také "dejinotvorné", v podstate je to práca a všetko čo s ňou súvisí, vrátane neskutočných horúčav, ktoré sú nepríjemné hlavne pri ceste domov, keď slnko praží najviac.

Na okolí už nesmelo začína žatva, vyšiel som aj ja do polí, zažiť atmosféru dozrievajúceho obilia. O niečo príjemnejšie bolo v parku, v neďalekom mestečku, kde majú rozpadávajúci sa kaštieľ, ešte nie celkom zrúcaninu, ktorý dokonca poskytuje domov, neviem, či útulný - bezdomovcom.

Bol som k nim pozvaný na návštevu, aby som ich odfotil, ako tam bývajú, lenže ja nie som investigatívny novinár a nepoznám miestne pomery, tak som radšej odmietol. Strach som nemal, ten "pán bezdomovec", ako sa predstavil, vyzeral celkom slušne. Obavy na mňa doľahli až dodatočne..

Poslednou zastávkou nedeľňajšej vychádzky do okolia aj do minulosti, bolo posedenie v záhradnej reštaurácii Kotva na brehu rieky, kde hrala živá kapela ako za starých čias. Staré pesničky, ako na želanie, pre nás pamätníkov... Nevadilo mi ani to, že občas skĺzli z notovej osnovy, ale vždy sa im podarilo do melódie vrátiť.

Mám rád takéto dedinské kapely, aj keď hrajú v malom meste. Jediné, čo mi trochu prekážalo, že nemajú cit (ako takmer všetky súčasné hudobné skupiny) pre silu akustického tlaku na blízko sediacich poslucháčov...

Púpavy, čo rástli blízko reprákov, už mali semienka odfúkané vetrom z membrán, a slnečnica za plotom skláňala svoju hlavu hlbšie ako býva v tomto kraji zvykom. Zdá sa mi, že zosilňovače, reproduktory a mikrofóny sa už dávno dostali do nesprávnych rúk...

Pán vedúci

Inovácia postihuje aj oblasť marketingu... Ešte donedávna ma potulní predavači na trhoviskách oslovovali "mladý pánko" , odteraz som "pán vedúci"...

- Pán vedúci kúpte si ďalekohľad.!
- Ďakujem, nechcem, už mám ďalekohľad...
- Tak si kúpte holiaci strojček...
- Nie, nie a bežím preč, lebo "pán predavač" začína byť neodbytný a ja sa začínam obávať o peňaženku.

Na mestskom trhu, na pešej zóne sa toho veľa premelie... Stánky predajcov, nastavané okolo celého námestia ponúkajú samé lákavé veci... Od handier, cez topánky, rôzne prístroje, proste všetko, čo dostanete na každom výpredaji v kultúrnych domoch... Len ceny sú vyššie, aby to malo šmrnc.

Bohato sú zastúpené lahôdky, poľské "krówky" (po 25) a rôzne turecké medy, to je pre mňa najväčšie lákadlo, ale odolávam, je pred obedom. Na druhom konci sa čapuje pivo, aj by som si dal, je poriadne dusno, ale tiež odolávam.

Odolávam, šetrím na zdravotné poistenie... Práve som bol priznať vlaňajší zárobok a to, čo mám zaplatiť ma vôbec neteší. Budem musieť častejšie navštevovať lekára, užívať viac liekov :). Nič s tým však nenarobím, keď to minulá vláda vymyslela a táto ešte nestihla, alebo nechce zmeniť... Radšej preč od politiky, tam sa totiž nič nerieši iba bohatnutie bohatých a zbohatnutie vplyvných a mocných..

Vrátil som sa domov, spokojný, že som odolal lákadlám. Na stole sa na mňa usmievajú dve malé fľaštičky, vraj liek (v návode je napísané, že to nie je liek, ani výživový doplnok...) jing-jang .... Japonský tradičný prostriedok, vyrobený v Nemecku... a na otázku, za koľko? počúvam odpoveď, že len za 1000...

Padám do mdlôb (fiktívnych) a vraciam sa do mesta kúpiť si kilo "krowiek". To je správny výživový doplnok.

Zámocká reštaurácia

V meste, ktoré nebudem menovať je vcelku honosná, štýlová zámocká reštaurácia. Najlacnejšie predjedlo za 90 Sk... Sadli sme si tam k obedu, tak trochu pre spomienku na niekdajší príjemný čas strávený v tomto meste.

Trochu mi vadilo, že po bielom obruse behajú mravce, ale naštvalo ma, keď sa jeden začal prechádzať aj v práve prinesenom jedle na tanieri... Asi som sa zachoval netypicky, nesťažoval som sa, veď všetci sme ľudia a niektorí sú mravce...

Odchádzali sme s tým, že sa zastavím na WC... Zamknuté a ešte s "cenníkom" 5 Sk za použitie... To už som musel reklamovať a myslíte, že som sa dočkal ospravedlnenia? Nie. iba vysvetlenie - vraj to tak prikázal majiteľ a vraj to pre hostí reštaurácie neplatí a tým je to vybavené.

Už ma nikto nepresvedčí, aby som do tejto reštaurácie išiel... ani kvôli spomienkam...

O Trnave len v dobrom

Trnava je pekné mesto. Staré centrum tiché a pokojné, pokiaľ nie sú Vianočné trhy, ale má aj chybičky krásy... Má problémy s automobilovou dopravou a tým sa aspoň dvakrát za deň blíži k najväčšiemu veľkomestu Slovenska.

Mesto má cestný obchvat, len neviem, či to tak možno nazvať, lebo "obchvatuje" tak asi jednu štvrtinu mesta, potom tých čo idú do Modry a Bolerázu vráti späť do mesta, tak je jednoduchšie prechádzať krížom cez mesto.

A tam je pes zakopaný - moderná vymoženosť - kruhový objazd... Práve tam, na tomto "kruháči" sa hromadia autá a tvoria dlhé vyčkávajúce kolóny... Svetelné križovatky sú v pohode.

Prečo je to tak? Možné príčiny (podľa mňa):

1. kruhový objazd je malý (hlavná chyba)
2. mnohí vodiči sa do neho nevedia dynamicky zaraďovať. Iní sa tam pichnú aj keď by ešte nemali... to sa časom zlepší...
.