Milan Čarňanský sa aktuálne rozpísal vo svojom vianočnom fejtóne o uniformite nášho konania, v protiklade k individualite. Nedá sa povedať čo je správne, lebo v tej chvíli by to bolo nesprávne. Život si žiada jedno i druhé, v tom je jeho mnohotvárnosť, krása a sila. Nie je dobré byť závislým na náladách davu, podliehať módnej psychóze, ale na druhej strane, je prirodzené, patriť k nejakej "množine individualít", patriť k rodine, k národu a podobne.
Práve príslušnosť ku skupine dáva možnosť vyniknúť individualite osobnosti, povznesením sa nad jej znaky a schopnosti, ale dá sa aj stratiť v mori priemernosti a nechať sa unášať módnymi trendami. Osamelý človek je sám a je aký je. Nikto mu nezávidí, ani ho neľutuje a nikto nevidí jeho veľkosť. Len v porovnávaní s inými sa dá povedať, že je lepší, horší, alebo všedný priemer. Každý z nás je iný, každý má svoje predurčenie podľa hviezdneho horoskopu...
Ten "hviezdny horoskop" som spomenul len ako malú provokáciu, za tým sa mi totiž skrýva predurčenie skutočné, v tom s akými telesnými i duševnými predpokladmi sa človek narodí. To je základ a len na tom sa dá stavať. Vo vývoji jedinca potom nasleduje výchova v rodine, v škole a v konkrétnej spoločnosti ako druhá určovacia kostra budúcej osobnosti. Hneď po narodení sa človek učí najmä pozorovaním a napodobňovaním. Potom príde cielené pôsobenie zvonka.
Človek sa naučí písať a pátra po vedomostiach sám, z vlastnej vôle a záujmu. Reč je základným kameňom spoločenského pôsobenia a písmo základom neskoršieho spoznávania a odovzdávanía civilizačných vedomostí. Často však v dnešnej "modernej dobe" schopnosť držať pero (či sprej) vedie k počiatkom ľudskej civilizácie. Tam kde začalo to, čo nás dnes vynáša do vesmíru na okrídlených raketách fantázie. Len netušíme, kam tá cesta (slepá ulička?) vedie...
Sme hriešni ľudia, zaťažení svojim dedičným hriechom. Ten spáchal Adam, keď prvýkrát vzal do rúk čierny uhlík z pahreby a na bielom vápenci v jaskyni urobil prvú čiernu čiaru. Potom iný jedinec, ktorý v sebe objavil talent, nakreslil jeleňa. Tento hriech nás vedie k nekončiacemu spoznávaniu. Odkedy si uvedomujeme sami seba, potrebujeme Boha, ku ktorému by sme mohli prirovnávať svoju veľkosť. A tak nás On, sám absolútna individualita, stvoril na svoj obraz. Máme sa milovať a množiť a zaplnili zem (vesmír?). Máme schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať o svojom bytí. V priestore nám danom...
Uniformita (rovnakosť) viac, či menej, sprevádza ľudstvo od jeho vzniku a je neodmysliteľnou súčasťou každej doby, nielen tej našej. Rozdiel je vari len v tom, koľko oblastí života v tom-ktorom období zasiahne a ako ich ovplyvní. Myslím si, že uniformita je aj istým spôsobom nevyhnutná pre existenciu spoločenstva v akejkoľvek dobe. Z nadhľadu vzaté - na báze uniformity názorov je možné vytvárať pravidlá morálky, etiky, politiky, smerovania spoločnosti a tejto uniformite zákonite podliehajú masy. Teda aj individuality. Táto uniformita, aj keď je kľúčová, nie je tak vypuklá a viditeľná ako vo všeobecnosti panujúca uniformita napr. v oblasti módy, kde vládne ,,diktát“ ešte aj v otázke výzdoby vianočného stromčeka :). A práve tento široký priestor je daný pre vyniknutie prirodzenej individuality jedinca, zakódovanej v ňom už v stave zrodu.. Buričstvo a rebelantstvo mladých (spôsob vyjadrovania, účesy, neodôvodnený oponentský postoj voči čomukoľvek....), často označované za individualitu, ja za individualitu nepovažujem, pretože za takouto individualitou možno nájsť v mnohých prípadoch maskovaný nejaký komplex menejcennosti.
OdpovedaťOdstrániťOspravedlňujem sa za veľký rozmer komentu – je to skoro na článok, ale téma je to zaujímavá i rozsiahla.. :(
Mia, vďaka za rozvinutie témy.
OdpovedaťOdstrániť