Balónik na scéne

     Spomínam si na vyjadrenia politikov okolo pána Sulíka, keď si fakticky robili srandu z tajnej voľby prokurátora a potom na obrátené garde, keď slávnostne vyhlásil (spolu s premiérkou), že tajnú voľbu sväto-sväte zabezpečí. Nikto z novinárov im ten zásadný obrat nepripomínal. Zmena situácie mení reč a postoje. Tiež si spomínam, na časy pred voľbami, ako stál v jednom šíku s médiami proti Ficovi (myslím), a dnes sa čuduje, že istý denník sa snaží robiť to isté, len osoby a obsadenia sa trochu zmenili. On teraz vraví z nového postu, že "odtiaľ potiaľ".

     Ktovie, čo bude potom, ak sa dostane "potiaľ"? Z pozície moci ťažko očakávať pohladenie v rukavičkách.  Vyzerá to tak, že jediná oblasť, kde je všetko možné, je politika. Skutočnosť videná objektívne (vidím) je však taká, že médiá sú k tejto vláde veľmi láskavé. Do istej miery je to pochopiteľné, lebo ju pomáhali stavať na nohy a čo sa týka verejnoprávnej, tá už je "v norme", veď sa tam vrátil Hríb... Sulík píše vo svojom blogu o situácii pred voľbami "... lebo aj SME potrebuje upútať voličov...", čím hodnotí politický zástoj daného média na jednej lodi s vtedajšou opozíciou. Pred voľbami totiž ani z pohľadu novín nie sme čitatelia, ale voliči. Otázkou je, čo sme po voľbách? 

Časy sa menia

Hovorí sa, že život je zmena a niekedy to tak v živote aj vyznieva. Pre život nie je žiadna zmena škodlivá a tvrdá, ak sa uskutoční v správnom čase a primeranou rýchlosťou. Napríklad také revolúcie, sú bolestivé hlavne pre tých, proti ktorým sú namierené, ale v dôsledkoch často aj proti všetkým. Chvíľu to trvá, kým opadne revolučná eufória a potom znova nastupuje všedný, tvrdý život so zmenami. Keď opadne pena, veci sa vracajú do normálu. Taký je kolobeh života spoločnosti - od revolúcie k normalizácii a späť.

Malé a postupné plazivé zmeny neškodia, sú vítané. Napríklad mojou doménou bolo piecť chlieb v domácej pekárničke. Nedávno som bol odstavený, pekárske žezlo prevzala žena. Bolo to náhle, ale zatiaľ mi necháva v kompetencii nákup chlebovej múky a technickú stránku veci - strčiť kábel do siete, nastaviť parametre programu a stlačiť tlačítko "štart". Pozitívum zmeny je v tom, že sa jej darí piecť chutný chlieb, lebo kvalita môjho už, z dôvodu presýtenia opakovanou činnosťou, klesala.

Dnes je sobota a ja si môžem dovoliť písať sobotník kvôli ďalšej náhlej zmene. V sobotu som zvyčajne chodil na tržnicu pokochať sa čerstvou zeleninou a postretať známych. Dnes ma predbehla žena, tak ja sedím a píšem sobotník... Dokonca mi kúpila aj noviny (značku neprezradím). Aj takto sa občas prejaví emancipácia v rodine. Uvidíme sa teda opäť o týždeň, ak zase zmeškám tržnicu.

Eniki, beniki, bum a rum

Tak už som sčítaný, odčítaný aj prečítaný.

Vyplnenie troch dotazníkov mi zabralo "takových nejmíň" 5 minút a ani som sa nerozčúlil. V tej súvislosti mi napadla jedna súvislosť s istou situáciou z románu, ktorý som práve dočítal. Ide o to, že dotyčný mních čítal na latríne zakázanú knihu a keď ho tam odhalil opát, hodil knihu do hnedej riedkej zmesi v diere. Nepomohlo mu to, trochu sa jeho prenasledovatelia pohrabali v tej mase a knihu aj tak vytiahli...

No a v čom je podobnosť? Skoro v ničom, len že tam bol hrozný smrad. Ako vždy, keď sa niekto babre v tom riedkom...

Je tu Yeti

Je to tu, leto

Myslím (na leto), teda som. Leto je tu, nie meteorologicky ani geograficky, ale to nevadí, fakticky je tu jar, hoc leto vnímam technicky a symptomaticky. Spolu s kalendárnou jarou to synergicky spôsobuje to, čo si Američania už dávno zakázali. Príznaky sú jasné: Vytiahol som tmavé okuliare, vnímam odhalené poprsia žien a fronty pri zmrzlinovom stánku. Aj úsmevy, ktoré neostanú nepovšimnuté.

Havária

Stal som sa nedávno účastníkom dopravnej nehody, čelného stretu v plnej rýchlosti. Obete na životoch neboli, ani zranenia účastníkov. Stalo sa to v neprehľadnej zákrute a na vine som bol (na 90%) ja. Dokonca nedošlo ani k priamemu dotyku našich vozidiel, obaja sme to ubrzdili s rezervou 5 cm. Na vine som bol ja, lebo som išiel po nesprávnej strane cesty a obaja sme jazdili pomerne rýchlo.

Našťastie máme, výborné brzdy dobrý postreh a rýchlu reakciu. Aj vďaka nedávno vykonanej jarnej servisnej prehliadke môjho 40 ročného bicykla mi fungujú obe brzdy. Kolega z garáže to mal ľahšie, on jazdí na celkom novom horskom bicykli. Krútite hlavou, ale keď sa môžu čelne zraziť v 100 kilometrovej rýchlosti dvaja motocyklisti, prečo by sa nemohli zraziť dvaja cyklisti?

By The Way (The Way)

Nedávno mi odporúčali pozrieť si film "The Way". Martin Sheen v ňom hrá amerického lekára, ktorý prichádza do Francúzska pre popol svojho dospelého syna (Emilio Estevez), ktorý sa zabil v búrke v Pyrenejach počas púte do Santiaga de Compostela. Tá púť je známa ako cesta svätého Jakuba.  Otec túži pochopiť lepšie svojho syna, preto sa vydá na cestu, dokončiť to čo syn začal. Ostáva mu ešte 800 km s ruksakom na chrbte... Na ceste sa stretáva ľudí z celého sveta, ktorí podobne ako on hľadajú zmysel života. 

Toľko stručne o filme. Podarilo sa mi vidieť z neho zatiaľ len polovicu, takže moje dojmy ešte nie sú kompletné, preto si pomôžem veršami básnika, ktorý sa stal očitým svedkom celej tejto filmovej cesty (na plátne)...


Santiago de Compostela
(Púť k Sv.Jakubovi)

 Nie,
nebude to recenzia na film The Way,
iným je to súdiť určené.
Ja iba vyznať by som sa Vám chcel,
prečo, častokrát počas filmu,
slzy z oka svojho som si strel.

Je to film o láske.
Nie o láske prchavej a prelietavej.
Nie o láske nenaplnenej,
ba nie je to ani o láske k žene.
Je to niečo úplne iné,
niečo podvedomé, ba často i netušené.

Je to láska otcovská,
láska otca k synovi,
ktorý jeho baťoh a sny,
si na svoje plecia vzal,
aby púť jeho smrťou prerušenú,
k svätému Jakubovi,
do Santiago de Compostela,
za syna svojho vykonal.

Bolelo ma srdce s ním,
kým púť tú miesto syna vykonal
a zalial ma príboj slaných sĺz,
presne taký, ako ten,
na brehoch Atlantiku,
do ktorého , spopolnené telo,
milovaného syna vysypal.

Nie, nemusíte vidieť tento film.
Moje vyznanie nie je ani tak otcom určené,
len by som strašne chcel,
nech každé jedno dieťa vie,
a nezaleží vôbec či to dcéra lebo syn,
ako ho jeho otec miluje,
ako mu strašne chýba,
že neustále na neho myslí,
ze casto sa mu o nom prisni
a ako by často chcel byť strážcom, anjelom,
čo nad miláčikom jeho bdie.

J.J.M
a tu tiež...

90-60-90

     Tak je konečne zase sobota a ja si môžem písať čo sa mi zachce. Prší a to je fajn pre záhradu. Tie čísla v titulku nie sú ideálne ženské miery (aj keď sú...), ale je to o záhrade: zasadil som 90 paprík, 60 rajčín, len tú záverečnú deväťdesiatku neviem k čomu priradiť. Cesnakov je 150, mladá cibuľka každý deň mení svoj počet a bezulitných slimákov nemám spočítaných. Dúfam, že ich je "o viac menej", ako o toho jedného, čo mi dnes v extáze skoro na hlavu spadol. Niekedy nás (našu papriku) musí zachraňovať chémia.

     Človek vraj nie je len chlebom živý, tak sa pozrime na kultúru a politiku. Dnešné popoludnie s dažďom za oknom som si spríjemnil videami Ester Kočičkovej. Podstata úspechu umenia je vždy na strane prijímateľa, a ja som bol dnes na jej roztopašný štýl správne naladený. Po kultúre som si urobil na facebooku odporúčaný Brain Age Test. Zistil som, že sčítanie a odčítanie, aj násobenie a delenie malých čísel mi ide stále výborne. Zdá sa, že je to celkom zábavná stránka, možno sa k nej ešte vrátim. O politike dnes radšej pomlčím, lebo "ona" je ako "žena", vždy o peniazoch a politici v nej preferujú jednosmernú premávku - k sebe...
    

Marhuľovica

     Nebolo to v tom filme ani raz povedané, ale domnievam sa, že vo filme "Marhuľový ostrov" sa spíjali marhuľovicou. Podivný príbeh normálnych ľudí, ktorí sa nechali od začiatku až do konca unášať osudom. Príbeh dvoch bratov a ich otca, v ktorom hrala hlavnú osudovú úlohu žena (Szidi Tobias).  V oficiálnych recenziách sa píše, že je to "príbeh silnej ženy, ktorá miluje a túži byť milovaná... ako my všetci..."

     Áno, ale v tom filme sa milujú všetci, až na jedného, ktorý miluje tajne a keď už môže je odmietaný, tak to nevydrží a skončí na strome... Pred ním to bol jeho brat, ktorý sa chcel polepšiť, lenže v prílišnej snahe byť lepším, sa utopil. A úplne na začiatku filmu to bol ich otec, ktorý sa tak zamiloval, že mu puklo srdce. A centrom, príčinou a osudom toho všetkého bola žena. Jedna žena.

     Môj hlavný dojem z filmu je, že je to silný príbeh, ktorému sa nedá filmársky nič vyčítať. Niežeby bol dokonalý, ale má veľa presvedčivých a silných scén a to, spolu s príbehom a vášňou, stačí aby bol presvedčivý. Napriek tomu všetkému, Cinemax v Trnave zíval prázdnotou. Napočítal som v sále 15 ľudí. Nie že by mi to vadilo, len to vnímam ako zaujímavý fakt.

     Ešte zaujímavejšie je, že ho nehrajú v "prime time" a nehrajú ho každý deň. V Dunajskom Cinemaxe ho majú na programe až od 20. mája. Je to filmový príbeh odohrávajúci sa na rovine južného Slovenska, tak by som predpokladal, že tam bude oň veľký divácky záujem. Zdá sa že to zatiaľ tak nie je, že cesty osudu filmov sú nevyspytateľné. Je to škoda, lebo je to film predovšetkým o realite tunajšieho života.

     Realita života na juhu Slovenska je tu podaná bez príkras, ľudsky sa podobá životu v každom inom prostredí, ale tu má svoju zvláštnu farbu, charakteristickú porozumením s použitím minima slov, v dvoch rôznych jazykoch. Samotný príbeh je zobrazený v životných epizódach, kde časová os nie je kompletná aby sa divák dozvedel len to najdôležitejšie. 

     Herci v tomto filme žijú tak, ako život naozaj beží. Alebo bežal v nedávnej i dávnejšej minulosti. Svadba, akých som sám zažil niekoľko. Mozaika, akú poznám z mladosti. Szidi Tobias zahrala úžasne, ale aj všetci ostatní herci. Je to film, pri ktorom sa divák nechá unášať vášňami skrytými i zjavnými, kde sú osudové rozhodnutia brané ako každodenná všednosť, pritom však s poetickou metaforou, kde dej beží a unáša jeho protagonistov "in natura". Vrátane vkusných, ale silných erotických scén. Dráma skončí, ale život zasiaty v duši ženy rastie ďalej...

Marhuľový ostrov, SR 2011, scenár: Peter Lipovský, réžia: Peter Bebjak, hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní. Slovenská premiéra: 14. apríla

     

Chaos

Obloha sčernela, ako by chcela naznačiť stav tohto sveta. Depresívne pôsobí vyjadrenie našej premiérky, že po prípadnom zvolení Trnku zavládne chaos. Nerozumiem. Kto je zodpovedný za "krajinu"? Kde už možno čakať nejakú oporu, keď nám predsedníčka vlády sľubuje chaos?