"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk", tak píše Ch. Baudelaire v preklade S. Kadleca. Básnik ďalej opisuje svoj starý sekretár, kde sú v zásuvkách naskladané spomienky. Nič nie je vraj horšie ako staré preplnené zásuvky skríň a sekretárov. Hlava je cintorín plný výčitiek, zoschnutých ruží a vôní čo páchnu. Je pyramídou v tmách a kryptou neznámou.
To bol básnický úvod podľa knihy z Československej edície KPP (1966). Dnešná úvaha je v podstate o čase v šuplíkoch. Začalo to jednoduchým nákupným príkazom pri mojej pracovnej ceste do mesta:
- A kúp mi aj kuchársky kalendár s receptami.
Tak sa aj stalo, čoskoro pôjde na stenu a potom, ako starý, do zásuvky so staršími vydaniami kalendárov. Ak sa tam ešte zmestí.
Kalendár našich gazdiniek, to je zvláštny fenomén, ktorý nám plní zásuvku na to určenú už dlhé roky. Obrazne plnil naše žalúdky a tým tak trochu aj naše životy. Ako mladí manželia sme mali aj takého spoločného menovateľa. Dobré jedlo sa treba naučiť variť, čerpať inšpiráciu zo skúseností iných. Podobne je to aj v iných manželských dôležitostiach. Niektoré zvláda príroda automaticky a neodolateľne, Kámasútra prichádza na rad až neskôr a úplne nakoniec, v modernej dobe, vari aj to Modré z neba, či ako sa to volá.
Ale nepredbiehajme, reč je tu o kalendároch. Náš kalendárový šuplík je už značne naplnený, možno bude treba po pár rokoch nejaké gastronomické spomienky vyhodiť. Možno v ňom raz urobím štatistiku, koľko sme zaplatili za všetky tie recepty pre gazdinky (v prepočte na euro kým to ešte platí). Bola by z toho asi najdrahšia kuchárska kniha na svete. S kalendármi je to tak, najprv sú zavesené, potom zvesené a keď sa už nezmestia (do kontajnera) do šuplíka, ich éra končí nadobro. To je osud.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára