Čítanie je droga, ktorá sa človeku po čase vypomstí neuveriteľným spôsobom. Ako som už kdesi povedal, človek buď žije svoj život, alebo číta cudzie.
Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.
Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.
Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.
Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?
Aurea mediocritas je Ars vivendi
OdpovedaťOdstrániťAj zlatá stredná má svoj vychodený stred a neprebádané okraje. Umenie nie je len ísť priamo, ale aj širokým koridorom spoznať svet :)
OdstrániťSvojím komentárom si mi to potvrdil. Zlatá stredná cesta neznamená ísť životom vyhranene, iba priamo. Spočíva presne v tom, vziať si z kúsok z tohto kúta, vziať si kúsok z tamtoho kúta a v tom spočíva umenie žiť. Ďakujem za odpoveď a nech sa darí Ars vivendi.
OdpovedaťOdstrániť