Moc na svete

Náš svet je planéta Zem, je to tretia planéta slnečnej sústavy, ktorá vznikla pred 4,54 miliardami rokov. Je domovom rôznych druhov rastlín a živočíchov. Ľudstvo sa tu objavilo relatívne nedávno, ale vďaka schopnosti prispôsobiť sa a využívať prírodné zdroje stále rastie.

Čítam knihu s názvom "MOC", ktorá sa zaoberá históriou a vývinom spoločenstiev na Zemi od šimpanzov (naozaj) až po dnešných ľudí. Zaoberá sa hlavne tým, či moc (vedúce postavenie, alfa samce) mocných korumpuje, alebo do pozícií mocných sa dostávajú najčastejšie tí s prívlastkom "alfa". Je tu aj tretia možnosť, že tých mocných (aj skorumpovaných) si v demokratickej spoločnosti volíme my sami a sme za to zodpovední. 

Možno ich korumpuje ten pocit moci, príležitosť, možnosti (systém?), ale asi len vtedy, ak na to majú charakterové osobné predpoklady. Zaoberajú sa tým psychológovia (a psychiatri), robia rôzne "pokusy", pri ktorých testujú charaktery ľudí, ktorí majú záujem o moc a hodnotia tých, ktorí ju už reálne vykonávajú (vykonávali). Zaujímavo spracovaná kniha.

Súčasná ľudská spoločnosť je hierarchicky usporiadaná. Aj v pracovných kolektívoch by to bez vedúcej osobnosti ťažko fungovalo. Hierarchické usporiadanie vzťahov je základ modernej spoločnosti, pokusy o sociálnu rovnosť (asi) historicky zlyhali. Opakom hierarchicky usporiadanej spoločnosti je zrejme chaos. Aj celý svet je usporiadaný podľa toho hierarchického vzoru, teda sme fakt dobrí, ale prečo sú potom medzi nami vojny? Možno tiež pre to isté...

To je aktuálna otázka pre psychológov a bohužiaľ, len námet pre mnoho ďalších štúdií a vedeckých kníh.

(Brian Klaas, MOC. Je pravda, že moc korumpuje? IKAR, a.s. 2025) 

Na margo DPH

 Mnohí tí, čo píšu na internete a takmer všetci notorickí diskutéri sa už vyjadrili k zvýšeniu DPH na knihy, tak to skúsim aj ja, ale tak nejako inak, porovnávaním. Kritici DPH na knihy zrejme veľa čítajú, a možno ani nie. Knihy môžu byť aj výstavné exponáty v obývačke, ako domnelý doklad o vzdelanosti. Podľa ohlasov sa zdá, akoby naše vydavateľstvá  nestačili knihy vydávať. Chodiť do knižníc kvôli knihám je dosť nepohodlné.

Pozrel som sa radšej našu knižnicu v obývačke, ktorá reprezentuje knižné vydavateľstvá minulosti a je tak trochu reprezentačným výberom tej doby. Máme plno kníh ešte z čias, keď boli knihy naozaj drahé (alebo, ako sa to vezme). Tak som skúsil na ilustráciu vybrať 11 "štatistických" kníh do tabuľky. Vtedy ešte boli v tiráži kníh všetky údaje, vrátane  nákladu a ceny:

Ťažko posúdiť, či boli vtedy knihy drahé, alebo nie. To musí každý sám podľa seba posúdiť. Vždy je to relatívne, alebo "ako pre koho". Ako mladá rodina sme kupovali asi tak 5 - 6 kníh za rok (cca 100 Kčs). Väčšinou to bolo z edície SPKK, kde sme si vybrali knihy z edičného plánu na celý rok a v priebehu roka postupne prichádzali po jednej, ako vyšli. Knihy, ktoré sme si objednali, sme v priebehu roka aj prečítali... Zvláštnou edíciou bola kvalitná poézia v českom "Klub přátel poezie" Naše portfólio čítania dopĺňal "Mladý svět"a Svätovojtešský kalendár.

Tak sa mi zdá, že vláda zabudla na časopisy. Tam by neškodilo zvýšiť DPH, možno by to malo vplyv na kvalitu obsahu. Tiež dodnes kupujeme časopisy (odborné, krížovky, humoristické, spoločenské a TV program) za približne 40 € mesačne. Bohužiaľ, hlavne tie spoločenské sa nápadne podobajú na niektoré TV seriály, časté reprízy omieľaných informácií a "vedomostí". 

Ešte tu mám doplnok k "štatistickej" tabuľke o knihách minulosti: 

Po zohľadnení hrubého mesačného príjmu v príslušných rokoch, v pomere k cenám kníh, mi vyšlo, že ceny kníh boli vo výške cca 1% z tohto priemerného príjmu. Nedokážem to porovnať s dneškom, lebo dnes je fantastický rozdiel v príjmoch. Pre bohatých DPH reálne nič neznamená a dôchodcovia? Tí už majú väčšinu svojich kníh prečítaných.   

Od roku 1991 do 2023  sa pohybovala priemerná mzda na Slovensku od 125 € po 1430 €. Ceny bežných kníh sa dnes pohybujú od 15 do 20 €. Ak zoberieme tú hornú hranicu a rok 2023, tak cena knihy je priemerne 1,3 % z priemernej mzdy. Priemerný starobný dôchodok je 576 €, tak pre dôchodcu stojí priemerná kniha skoro 3,4 % z dôchodku. 

Ak berieme do úvahy to, čo som napísal vyššie, že dôchodca už má väčšinu kníh prečítaných, tak sa to dá vydržať. Ak berieme do úvahy aj to, čo sa dnes v knihách píše (a vydáva), tak dôchodca to všetko už má zažité a možno aj vo vyššej kvalite.   

8 smrteľných hriechov civilizácie

Ďakujem svojej dcére Ivete,
že mi odporúčala prečítať si túto knihu.

Konrad Lorenz, OSM smrtelných hříchů civilizace.
Vyšlo v nemeckom origináli v roku 1973, 2005 vo vydavateľstve Piper Verlag GmbH, Mníchov
Do češtiny preložil Petr Příhoda 2014, vydavateľstvo LEDA, s. r. o. 2014

Netvrdím, že je to ľahké čítanie, ani to nie je príliš optimistický pohľad na našu civilizáciu, lebo všetko vidí jasne a v súvislostiach vývoja. Je písaná v odbornom štýle, preto netvrdím, že som všetkému rozumel, ale podstata myšlienok tejto knihy je tak jasná, že ich nie je možné nepochopiť. Niektoré pozoruhodné myšlienky by som rád uviedol, tak sa pokúsim vybraté citácie voľne preložiť do jazyka "wabovín".

Napríklad o konzervativizme a mládeži:

... krajne konzervatívne uchovávanie toho, čo už bolo raz úspešne vyskúšané je životne dôležitou vlastnosťou mechanizmu, ktorý v kultúrnej evolúcii plní úlohu analogickú úlohe "genómu" vo vývoji druhov. Zachovanie doterajších skúseností je totiž dôležitejšie, ako získavanie nových...

... K veľmi škodlivým dôsledkom vedie chybné presvedčenie, že len rozumovo pochopiteľné, alebo len vedecky dokázateľné patrí k trvalým vedomostiam ľudstva. Tento názor povzbudzuje "vedecky osvietenú" mládež, aby hodila cez palubu ohromnú zásobu vedomostí a múdrostí obsiahnutých v tradíciách každej civilizácie...  

... Každý, kto je presvedčený, že to všetko (čo bolo) už neplatí, si pestuje nebezpečnú ilúziu, že veda môže vytvoriť celú kultúru so všetkým a prakticky z ničoho, len pomocou púheho rozumu. Táto predstava je len o málo menej slabomyseľná ako názor, že naše znalosti už stačia k tomu, aby sme dokázali zlepšiť ľudstvo zásahmi do jeho genetickej výbavy. 

... V postoji mnohých príslušníkov mladšej generácie k rodičom nájdeme značnú dávku  prezieravého pohŕdania, ale ani štipku zhovievavosti. Revolta modernej mládeže je nesená nenávisťou veľmi podobnou tej najnebezpečnejšej a ťažko prekonateľnej - nenávisti nacionálnej. Inak povedané, dnešná mládež reaguje na staršiu generáciu rovnako, ako kultúrna, či etnická skupina reaguje na skupinu cudziu, nepriateľskú...

Toto je len malá ukážka, náhodne vybratá z knihy, ale podobných hlbokých myšlienkových úvah je v knihe veľa a sú až podozrivo aktuálne. Je tam dosť aj o ľudských vojnách, o ekonomickej situácii a veľa iného vhodného na pozorné čítanie a zamyslenie sa nad osudom našej (západnej) civilizácie, ergo ľudstva... 

Dozvedieť sa pravdu o sebe, pri pohľade do zrkadla je užitočné. Táto múdra kniha je vhodná aj ako základ ďalšieho štúdia. Niektoré pasáže, vlastne celá kniha, sú odlišné od politiky, ktorá dnes ide akosi mimo realitu do štádia voľného pádu samo-dôležitosti jedinej civilizácie. Možno existuje alternatíva... Skúmanie príčin a následkov môže čo-to napraviť. Čítajme múdre knihy a verme budúcnosti.    

Konrad Zacharias Lorenz (1903 - 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ. Zakladateľ modernej etológie, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu z roku 1973 za štúdium správania zvierat.

Aktualizácia - k záverom (10.7.2024):

Zdá sa mi, že je dôležité uvedomiť si v súvislosti s touto knihou, že Konrad Lorenz písal svoju knihu v roku 1973, keď ešte existoval Sovietsky zväz a tzv. Východný blok, čo je trochu iná situácia sveta ako dnes. Ako na tom teda sú aktuálne jednotlivé (Lorenzove) hriechy ľudstva dnes? 

1- Z hľadiska "preľudnenia" sa nič nezmenilo...
2- Devastácia prostredia v zásade pokračuje, ale existujú snahy čo-to spomaliť, napraviť, ale to je Sisyfovská práca.
3- Beh o závod so sebou samým - sa stále zhoršuje, v tomto sme asi nepoučiteľní.
4- Vyhasnutie citov presne ako predchádzajúci bod.
5- Genetický úpadok - to neviem posúdiť, to je asi beh na dlhšie trate.
6- Rozchod s tradíciou pôsobí stále, ale myslím, že je to zámer. Nedostatočne dospelá mládež je ľahšie ovládateľná a "použiteľná" na akékoľvek ciele.
7- Nekritická poddajnosť - to asi súvisí s obrovskou propagandou vedenou cez médiá a reklamu. Stále zle.
8- Jaderné zbrane - Lorenz toto riziko považuje za ľahko odstrániteľné, ľahšie ako všetky ostatné riziká. Bodaj by mal pravdu, ale dnešný svet aj v tomto smere zhoršil svoje postavenie, aj keď istý princíp odstrašenia účinkuje stále.  

Ktovie, čo by napísal dnes?

Sapiens, zjednotenie

Ľudská spoločnosť sa riadi imaginárnym poriadkom, ale rozsah voľnosti sa nám (vraj) zväčšuje. Bez spoločenstva by sme však neboli tým, čím sme (a možno by sme ani neboli). Trochu som sa vrátil k druhej časti knihy Sapiens, kde sa autor zaoberá jazykom čísel. Niekedy v deviatom storočí sa začalo tvoriť nové "čiastočné písmo", ako to autor nazýva, a sú to číslice 0 až 9 so súvisiacimi matematickými symbolmi.  Vývoj aj v písme však išiel ďalej, na vyjadrenie všetkého už dnes stačia len dve čísla - 0 a 1. Oblasť umelej inteligencie sa snaží vytvoriť nový druh inteligencie založenej iba na binárnom zápise všetkého. 

A kde potom budeme my, ak nás UI prekoná? Neprekoná, ostanú veci, ktoré nikdy nedokáže! (moja poznámka)

Zaujímavá a aktuálna je ôsma kapitola, v ktorej autor píše o nespravodlivosti histórie a narába znova pojmami ako "imaginárny poriadok" "sloboda jednotlivca a skupín" a uvažuje o "božskom" vysvetľovaní pôvodu každého imaginárneho poriadku. Nezabudol ani na imaginárne vysvetlenie pojmov "pohlavie" a "rod", teda načrel aj do filozofie aktuálnej reality. "Prečo sú muži páni tvorstva?" ... radšej poďme ďalej, na problematiku zjednotenie ľudstva, teda do súčasnej budúcnosti Homo sapiens...

Rozdiely a rozpory medzi kultúrami i v rámci nich v histórii sú, ale rozpory sú neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej kultúry. Sú motorom zodpovedným za kreativitu a dynamiku nášho druhu. Hovorí sa tomu "kognitívna nezhoda".  Nasledujúce kapitoly sa zaoberajú globálnou víziou, ale aj "vôňou peňazí". Peniaze sú vraj najuniverzálnejší a najefektívnejší systém vzájomnej dôvery, aký kedy vznikol.

Jedenásta kapitola je venovaná impériám od starých Rimanov (ale aj impériám pred nimi) až k dnešnému imperiálnemu svetu. Hodnotí ich plusy a mínusy. Konkrétne rozoberá americké impérium, miešanie kultúr a situáciu porobených národov. Tvrdí, že hybridný civilizačný výsledok je pre prevažnú väčšinu národov cudzí. "V súčasnosti je svet ešte stále politicky roztrieštený, ale štáty rýchlo strácajú svoju nezávislosť". Ktovie, ako to myslel... 

Ďalšia kapitola je o náboženstvách, ale aj o tom, čo vlastne dnes plní úlohu náboženstva. Kapitola napodiv vecná a cynická je o náboženstvách (aj o ideológiách). Náboženstvá definuje ako "systém ľudských noriem a hodnôt, ktorý je založený na viere v nadľudský poriadok".  

Boj dobra a zla, zákony prírody súvisiace so zjednocovaním ľudstva rozoberá autor takmer filozoficky na životnom prípade Gautama. Čo je príčinou smútku a nepríjemností? Odpoveďou je, že je to túžba. Keď túžba zmizne, nastáva stav nazývaný "nirvána". Človek, ktorý netúži, nemôže trpieť. Dosahuje sa to meditačnými technikami, ale vraj veľmi málo ľudí to dokázalo. Laická otázka by bola, bol by život v nirváne naozaj životom?  

Čerešničkou na torte zjednotenia ľudstva je opis súčasného liberalizmu, komunizmu, kapitalizmu, nacionalizmu a nacizmu, ale zaoberá sa aj socialistickým humanizmom. Kto už tieto systémy aspoň trochu zažil, môže porovnávať... Mať vlastný názor a kritické myslenie niečo napovie. Za tzv. gól mesiaca by som pasoval tieto vety: Niektorí vedci si myslia, že kultúra je určitý druh duševnej infekcie, alebo parazit...  Kultúry sú skôr mentálnymi parazitmi, ktoré sa objavujú náhodne a potom využívajú všetkých ľudí, ktorí sa nimi nakazili...  Nekomentujem.

Aj "zbrojárske preteky" sú vzorec správania, ktorý sa šíri ako vírus z jednej krajiny do druhej, pričom všetkým škodí, ale sám víťazí.   

Aktuálnejšia a pravdivejšia veta by sa dnes hádam ani nenašla.  

Nasleduje: Štvrtá časť - Vedecká revolúcia.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Sapiens, druhá časť

Druhá časť knihy začína kapitolou s príťažlivým názvom "Najväčší podvod v histórii". Začalo to pred 10 tisíc rokmi, keď sa človek začal "venovať manipuláciám so životom niekoľkých živočíšnych a rastlinných druhov". Začal siať semená, zavlažovať a vodiť ovce na lepšie pastviny. Tak začala poľnohospodárska revolúcia ľudstva. Evolúcia vraj produkovala čoraz viac inteligentných ľudí (teda sa ukázalo, že práca zušľachťuje...), to tvrdia niektorí, ale vraj je to len ich fantázia a neexistuje žiaden dôkaz na takéto tvrdenie. Nuž, ktovie, ale názor, že pšenica, ryža a zemiaky si podmanili "múdreho človeka" a že jeho život je odvtedy oveľa ťažší je pravdou. 

Nedávno som stretol priateľa, bývalého učiteľa, vysokoškolsky vzdelaného, ktorý mi povedal, že túto knihu číta už druhý raz, lebo tie hlboké myšlienky je ťažké na prvé čítanie správne pochopiť a dať do súvislostí. Ja som ju čítal iba raz, ale občas sa vraciam k prečítanej kapitole, aby mi bolo všetko jasnejšie. Tým nechcem povedať, že so všetkým v knihe súhlasím, ale väčšina názorov a poznatkov sa mi zdá byť vysoko realistická.

Zaujímavostí je v tejto časti viac, napríklad, ako viera v božstvá začala ovplyvňovať život človeka, či stavba pyramíd. Vďaka poľnohospodárskej revolúcii sa budúcnosť stala dôležitejšou ako kedykoľvek predtým. Bolo treba plánovať život na roky dopredu. 

Vznikla spoločenská deľba (práce a zisku), ako o tom svedčí táto veta: "História je niečo, čo vytvárala malá skupina ľudí, všetci ostatní orali polia a nosili kýble s vodou". V tých časoch vzniklo aj niečo, čo autor nazval "imaginárny poriadok". Patrí to k pojmom, ktoré si treba uvedomiť, lebo sa bude vyskytovať aj v ďalšom texte. Z imaginárneho poriadku vraj niet cesty von... 

História nie je spravodlivá.

Tretia časť knihy je o zjednotení ľudstva.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Sapiens, kognitívna revolúcia

Za túto inšpiráciu ďakujem Nikolke.

Yuval Noah Harari napísal obsiahlu knihu "Sapiens, stručná história ľudstva". Skúsim napísať ešte stručnejšiu charakteristiku tejto zaujímavej knihy. Keďže obsahuje všetko od čias, keď bol človek len jedným z mnohých živočíchov na zemi až do dneška aj s vyhliadkami (sapiens) do budúcnosti, skúsim svoje stručné resumé rozdeliť do piatich častí podľa kapitol v knihe. 

Na úvod o kognitívnej revolúcii, teda o čase, kedy začal človek (Homo) rozmýšľať inak ako ostatné živočíchy (zdá sa, že aj toto je dosť odvážne tvrdenie). Definícia "kognície" hovorí, že je to súhrn operácií a pochodov, prostredníctvom ktorých si človek uvedomuje a poznáva svet i seba samého.

Kognícia a emócie sú dva významné aspekty ľudskej psychiky, ktoré sa tradične považujú za rozdielne, ba až protichodné. Kognícia zahŕňa procesy ako vnímanie, uvedomovanie si, pamäť, pozornosť, predstavivosť, porozumenie reči, jej tvorenie a používanie, schopnosť počítať, plánovať, riešiť problémy, rozhodovať sa.  

V prvej kapitole autor, okrem iného, vysvetľuje podstatu pojmov fyzika, chémia a biológia (o histórii až neskôr), lebo tie zložky pôsobili na počiatku. Homo sapiens sa začal formovať do kultúrnych foriem asi pred 70 000 rokmi. 

Zábavná poznámka k človeku, síce pochádza z iného zdroja, ale je zaujímavá - všetci ľudia vraj pôvodne mali hnedé oči (ako ja), až náhodou sa u niekoho objavili modré a tak máme dnes aj modrookých...

V úvodnej kapitole je uvedená časová os histórie zeme a vesmíru počnúc 13,5 miliardy rokov pred nami, až po súčasnosť a predpokladanú budúcnosť. 

Keď sa začítate do takejto knihy, všimnete si aj iné informácie na tému človek a planéta Zem. Z iného zdroja je tiež informácia, že vedci už vedia, kedy príde k zániku našej Zeme. Bude to o 250 miliónov rokov (Ešteže tak, ešte si užijeme). Je jasné, že na internete treba všetko brať s istou rezervou a niekedy (často) radšej aj s humorom.

Dovolím si odcitovať stať z knihy o súčasnosti: Ľudia prekračujú hranice planéty Zem, jadrové zbrane ohrozujú prežitie ľudstva, organizmy čoraz častejšie formuje inteligentný plán namiesto prírodného výberu. 

Nám známu modernú históriu ľudstva autor začína príbehom Adama a Evy, ale nie ako biblický príbeh a spomína aj potopu a Noemovu archu. V závere prvej časti nás varuje: Neverte ľuďom, ktorí tvrdia, že objímajú stromy a tvrdia, že naši predkovia žili v harmónii s prírodou. Toto spolužitie riadne škrípalo. 

                 Druhá časť knihy sa zaoberá poľnohospodárskou revolúciou, o tom nabudúce. 

Vice versa

Môj svet, aj ja sme 18 naopak. Áno, môžem to tu napísať, veď aj tak to skoro nikto nebude čítať... 5 až 20 čitateľov za týždeň, to nie je žiadna sláva (ale možno, z historického pohľadu o 1000 rokov...). Kde sú tie staré dobré časy, keď tu existovala úžasná komunita blogerov-čitateľov? Na ilustráciu, waboviny majú cca 1750 článkov a 3310 komentárov. Začalo to v auguste 2006 a s väčšími, či menšími prestávkami trvá dodnes. 

Už Konfucius veril, že úsudok a múdrosť sú dôležitejšie ako bezmyšlienkovité rešpektovanie pravidiel... Tiež povedal, že človek by mal milovať všetkých, ale držať sa v blízkosti dobrotivých a morálnych a ak mu zvýši energia, mal by veľa čítať... A ešte jedna myšlienka z knihy (lebo čítam). Múdrosť sa dá naučiť tromi spôsobmi: uvažovaním (najvznešenejšie), napodobňovaním (najľahšie) a skúsenosťou, ktorá je najtrpkejšia (platí to dodnes aj v politike, možno dvojnásobne).    

Sokrates sa vraj prirovnal k pôrodnej babici, ktorej úlohou je rodiť myšlienky. Táto myšlienka sa dosť podobá mojej, o ktorej som písal v roku 2007. Platón si myslel aj to, čo sme už prakticky zažili: Ideálna spoločnosť by si mala osvojiť spoločné vlastníctvo (odstrániť pokušenie získavať súkromný majetok). Vláda by mala udržiavať sociálnu harmóniu, spravodlivosť a odstraňovať akýkoľvek potenciálny zdroj korupcie. (cca 375 pred N. L.) Niektoré myšlienky sú večné, tak sa možno aj k tejto ešte raz vrátime.

V roku 1002 spísala Sei Šónagon zápisky s názvom "Dôverné zošity". Ide o zmes denníkových záznamov, osobných úvah, postrehov a početných zoznamov, ktoré nám poskytujú pohľad na vtedajší japonský život...  Je to žáner, v ktorom sa náhodne spájajú neformálne a často nesúvisiace literárne fragmenty, zvyčajne inšpirované osobnými skúsenosťami autora a jeho okolím... 

Prečítajte si ešte raz tú definíciu žánru a máte stručnú charakteristiku žánru Wabovíny. 

Všetky citácie a grafický motív, sú voľne prevzaté z úžasnej knihy Daniela Smitha "50 kníh, ktoré písali históriu sveta", zo slovenského vydania vo vydavateľstve Ultimo Press, Bratislava 2023.

 

Odseky prakticky

Pred 13 rokmi sa tu písalo čosi o odsekoch v článkoch na blogu. Niečo z tej teórie sa už asi dostalo aj do literárnej praxe. 

Citujem voľne z článku z júla 2009 (waboviny):

"Niečo na tých odsekoch bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím... Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov. Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé odseky, lebo sa to ťažko číta. Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede autorskú myšlienku a nezahodiť pointu."

1. Praktická ukážka z knihy vydanej v roku 2022, dlhé odseky, klasik píše dve stránky, len dva odseky:

 2. Praktická ukážka z knihy vydanej tiež v roku 2022, krátke odseky ako v mojich článkoch na blogu:

...

 

Rok blázna a iné oné

Riadením osudu, či plánovanou náhodou, sa mi dostala do rúk kniha Juraja Štubniaka a René Skalného Rok blázna. Doslova a do písmena a nepustil som ju z rúk, kým som ju nedočítal. Výnimkou bol len čas na posedenie v istej malej miestnosti a na nutnú osobnú hygienu. Pustil som ju z rúk (nie však zo zreteľa) aj pri príprave mäsa na varenie guláša a pri čistení zemiakov,  lebo guláš je u nás mojou doménou (a vydaril sa).

Za rok blázna si ľahko dosadíte príslušnú magickú číslovku (2020) a z pamäte vylovíte svoje ešte čerstvé spomienky na vlastné paralelné deje v tomto pamätnom roku, o ktorom sa raz budú učiť deti na základných školách. Nie je vopred zaručené ako ho budú hodnotiť, lebo je známe, že história je len jedna, ale jej hodnotenie sa prispôsobuje potrebám danej doby. Jedno čerstvé hodnotenie je v tejto knihe. 

Dosť bolo úvah o histórii, už som dostatočne naladený na štýl humoru a sarkazmus, aký uplatnili autori v tejto knihe. Mám rád humor, aj keď ide o vážne veci. V tomto prípade ide o to, byť, či nebyť, ale zdá sa, že zatiaľ sme to prežili s celkom obstojným telesným i duševným zdravím a to sa počíta. Koniec koncov aj blázon v ponímaní cirkusového klauna by mal prispievať k duševnej pohode, záleží len na prijímateľovi.

Rok blázna je v podstate životopisná esej autorov, ale na druhej strane treba zdôrazniť, že to nie je ich autobiografia, ale nastavené "zrkadlo" zvláštnej dobe, ktorá je bláznivo "oplodnená" udalosťami dejinného významu, ktoré znamenajú možno aj prerod tohto nášho malého sveta. Žiadna planéta vo vesmíre na nás pohostinne nečaká, máme len túto jednu, napriek optimistickým vyjadreniam niektorých vedcov. 

A o tom to je, ako hovorieva Pitkin v záveroch svojich vystúpení. Táto kniha je v tomto zmysle aj apel na nás, na každého, aby každý začal myslieť (a konať) s vedomím, že treba začať od seba, aby sa nestalo to, čo autori vložili do záverečnej apokalyptickej kapitoly. 

Aby som neskončil len tak, s konštatovaním, že Rok blázna nie je detektívka, ale číta sa ako detektívka, aj keď sa týka všeobecne známych udalostí nedávnej doby a tak trochu aj "perspektívou" budúceho chodu dejín, ktorú si mysliaci človek neželá. 

Nechcem citovať pasáže z knihy, ale voľne povedané, Juraj Štubniak hodnotí prácu médií, ktoré sa snažia o to, aby "plebs" nezačal kriticky uvažovať a pýtať sa. Televízia podľa neho v kvalite poklesla príliš nízko (mierne povedané). S tým súvisí aj všeobecná snaha mocných zmonopolizovať si pravdu a pokles morálky.

Páčili sa mi takmer básnické, neotrepané metafory a humorná nadsádzka vo vyjadrovaní sa o vážnych takmer tragických udalostiach, lebo humor je, ako je známe, korením života, či už je to život ľahký, alebo ťažký. Všetko nakoniec dobre dopadne, cituje autor Johna Lennona... Od neho je aj tento výrok: “Žijeme vo svete, kde sa musíme skrývať, keď sa milujeme, zatiaľ čo násilie sa praktizuje za denného svetla.”

Juraj Štubniak & René Skalný, Rok blázna (satira, ktorá spoľahlivo urazí každého), Bez náhubku, o.z., Bratislava 2022 

       

 

 

Nevestim bozk

Čítam knihu od Lisa Berne, Nevestin bozk (Ikar 2022). Už som skoro na konci, prešiel som cez sľubne sa rozvíjajúci romantický úvod, so zápletkou nečakaného zasnúbenia až po vyvrcholenie (dvakrát) s opisom intímností páru na, takpovediac, dnešnej úrovni a to ešte pred svadbou. Dej sa odohrávajúci vo vyššej anglickej spoločnosti v roku 1811. 

Vzrušujúce čítanie s anglickou uhladenosťou a strojenosťou, ale s opisom ľudských vlastností, ako by to bolo v období 21. storočia. Ešte neviem, ako to skončí, zatiaľ došlo ku katastrofickému zlomu, z hľadiska majetku panstva, a obávam sa o osud veľkej lásky Lívie a Gabriela. On mal v pláne odísť do Brazílie, aby sa zbavil spoločenských pút v rodine. Ona o tom ešte nevie... 

Držte im (mi) palce. 

 

Lenivosť

Fenomén lenivosti som si prvýkrát všimol v dávnych časoch, keď som čítal humoristicko-satirický časopis Roháč:  "Na gauči vzdychá, ležiac ako drevo, tak by som chcel robiť, ale sa mi nechce..."  

Toto motto sa mi tak zapáčilo, že mi ostalo vypálené v pamäti. Podobne ako niektoré básničky, či úryvky z literárnych textov, ktoré sme sa mali v škole naučiť naspamäť. Vďaka vtedajšej škole a učiteľom, vďaka za to, že nás naučili mnoho vecí, všeobecne nás vzdelali a aj nás naučili učiť sa. To nie je málo, vedieť v živote zbierať vedomosti, informácie, je viac ako všetko vedieť. Viď slová klasika, ktorý vedel, že nič nevie, ale vedel to pochopiť.  Dúfajme, že z našich školských čias sa na školách niečo zachovalo, že to všetko nenahradili reformy a reformy reforiem.

Trochu som odbočil od dnešnej témy, ktorú mi láskavo vnukla moja dcéra I. M. (Ima), nie preto, že by si myslela, že som lenivec (to dúfam), ale preto, že lenivosť je, okrem iného aj matkou pokroku. Spomeňte si na včerajšiu úvahu "o pokroku" a je jasné, že bez lenivosti by to ani nešlo. Ani vo vojenskej oblasti. Dnes sa vojakom, letcom, tankistom nechce sadať "do tankoch", lebo je to nebezpečné. Radšej sedia v teple a do vojny pošlú drony a diaľkovo riadené stroje. To je pokrok, už sa nemusíme zabíjať sami.

Ale inak, nemyslím si ani ja, že som lenivec, aj keď si ešte spomínam, ako ma teta naháňala s remeňom, keď som nechcel moržovať kukuricu. To sa v puberte stáva... Možno tak trochu patrím k "lenivcom", ktorí radi vymýšľajú rôzne "zlepšováky" pre uľahčenie práce. Keď je človek (chlapec) mladý, rád sníva o vynálezoch a zlepšovákoch, skrátka o veľkých veciach, ktoré ho čakajú. Potom príde realita a poteší ho každá maličkosť, čo sa podarí. Pokiaľ možno, každodenne. Vďaka za takú lenivosť, ktorá prináša ovocie. 

Denníky

Kedysi dávno bolo zvykom dievčat, že si písali denník. Vraj je to užitočná vec, ako píše istý bloger na blogovisku sme.sk. Poväčšine som s ním súhlasil, aj keď pod pojmom denník si možno predstavovať všeličo. Tie dievčatá si kedysi písali pekné denníky, dali si do nich vpisovať rôzne venovania od kamarátok, spolužiakov a aj od iných spriaznených duší. Do ich denníčkov sa aj kreslilo (kytice a tak podobne). Najčastejšia fráza, ktorá v denníku nesmela chýbať bola: "Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj". Básnické črievko sa hodnotilo už vtedy. 

Odkiaľ to všetko viem? Mal som tri sestry. Aj dospievajúce dievky si občas ešte písali denník, ale už to neboli detské veršovačky, skôr intímne záležitosti, ktoré neboli určené pre širšie okolie. Mali charakter spovedníka. Obvykle sa končili, pri prvej (či poslednej) vážnej známosti a ocitli sa v koši (v skartovačke), pre istotu, lebo ako sa v rozprávkach hovorí: "Potom sa vzali a žili šťastne až do smrti". Dospelácke denníky skoro vymizli, ale príchod internetu a blogovania im dodal novú energiu. 

Internetové denníky už nie sú to, čo kedysi bývali denníčky. Sú to, viac-menej vážne pokusy o literárnu tvorbu, zväčša neumelé, niekedy úprimné, ale aj fabulované (vymyslené). Vraj tak autor najlepšie spoznáva sám seba. No, skúste si niečo zo svojich zážitkov napísať a potom to po sebe prečítať. Môžete byť prekvapení. Veľmi zaujímavé je aj čítanie svojich výtvorov po dlhšom časovom odstupe. Nielen, že sa dozviete o sebe aj to, čo by ste inak nevedeli, ale sa aj dozviete "kto som a kam kráčam" a zabavíte sa. 

Poznám to dobre z mojich wabovín. Nezáleží na tom, koľko čitateľov si ma otvorí, ja to čítam, ako by to napísal niekto neznámy... Po rokoch som si dal vytlačiť súbor vybratých článkov (fejtóny, eseje, poviedky, či len denníky?). Na literárnej forme až tak nezáleží, ide aj o zrkadlenie histórie doby, v ktorej boli písané. Doba sa zákonite musí prejaviť v príbehoch, lebo súvislostiam sa nikdy nedá vyhnúť. 

Uvedomujem si, že táto doba s tvárami zahalenými, je historicky archívne (vo videách) znehodnotená už od začiatku. A to by hádam mohla byť bodka za dnešnou úvahou, historický odkaz na okolnosti doby.

Pandémia

 Je známa vec, že titulok článku priláka čitateľov, ktorí si článok otvoria. Čím je "bulvárnejší", tým je úspešnejší. Teda, aspoň naoko, lebo čitateľ, ktorý článok otvorí a po prečítaní prvých riadkov ostane sklamaný, viac nepríde. Poznám to aj zo svojej čitateľskej praxe. Mám takto zaradených autorov, ktorých články otváram , po istých skúsenostiach, len omylom. 

Druhá vec, prečo niektorých nečítam, je daná tým, že ich názory na svet, na život už poznám a sú diametrálne odlišné od mojich. Nie je to o nejakom nepriateľstve, ale napísaných textov na internete je obrovské množstvo a človek si naozaj musí urobiť výber podľa vlastných preferencií. O preberaní cudzích názorov som písal včera, tak o tom dnes už nemusím. 

Iná vec sú knihy. Kým dostanete knihu do rúk, prejde mnohými rukami ľudí, ktorí sa okrem autora sa podieľajú na jej spracovaní. V tom je akási istota v rešpektovaní všeobecných princípov vládnucich v danej spoločnosti, či v tematickej skupine. Aby mal čitateľ plný zážitok z knihy, musí ju čítať s porozumením. To je také dnes zaužívané klišé, čítať s porozumením. 

Čítať s porozumením znamená, že nielen čítam, ale pri tom aj myslím, rozmýšľam a chápem. Kniha, na rozdiel od filmu, otvára dvere vlastnej fantázii čitateľa. Preto sa niekedy stáva, že vidieť film nakrútený podľa knihy, ktorú som prečítal, je sklamaním. Moju fantáziu neprekonal, a niekedy aj sklamal. Dôležitú rolu pri tom má aj "prvý dojem". Inak povedané, nerád miešam tieto dva umelecké smery.  

Druhou stránkou knihy je jej obsah. Je zvyčajne o živote, ktorý je najzaujímavejší tým, že je vymyslený. Knihy nemajú žiadne obmedzenia, autor si môže vymýšľať až do štádia "fantasy" alebo sci-fi. Aby sa to neplietlo, delí sa literatúra na žánre. Podobne, ako na internete, je to aj v materiálnom svete, vyberáme si knihy podľa vlastných preferencií, záujmov a vkusu. To býva akousi zárukou, že knihu prečítame s porozumením. Niekedy sa však človek netrafí a odíde sklamaný.

Čo je teda "pandémia" z titulku? Je to "bulvárne lákadlo", alebo naznačenie témy príspevku plynúcej z aktuálnej situácie v čitateľských preferenciách? Pandémia dnes môže byť lákadlom, ale aj odpudivým slovom, ktorého už máme dosť. Dôležité je, mať dosť dobrých kníh, aby "čitateľ" prežil. Čo je dobrá kniha, to už vyplýva, tak trochu aj z celého tohto textu... 

Peter Valo z vlaňajška

Knihu Petra Valu "Zabíjal som štát" som dočítal ešte vlani (31. decembra 2021). Zvláštna kniha príbehov slovenských postáv v období od roku 1938 do 1945. Je o vojakoch, ktorí majú v popise práce zabíjanie, presnejšie by sa dalo povedať, že sa to točí okolo slovenských letcov, ktorí hádzali bomby najprv na Maďarov, potom na Poliakov, neskôr na Rusov a nakoniec na Nemcov. Tak sa tu točila v tom období história, ako kohút na streche.

Opisuje životy obyčajných ľudí (zaujímavé spojenie "obyčajní ľudia"), ktorí vlastne o ničom nerozhodovali, snažili sa len, aby bola sranda bez ohľadu na to, kto práve sedí v ministerských kreslách. Je to aj o postavách, ktoré prechádzali z aktívnej služby v jednom režime do služby v druhom a potom aj v treťom režime a vždy boli nenahraditeľní. Žiadne trvalé politické presvedčenie, žiadna extra ideológia, v podstate len slúžili. Komu tí slúžili? Vlastným záujmom. 

Nie je to o žiadnych hrdinoch, lebo obyčajný človek sa stane hrdinom len zo strachu, alebo pri nepriaznivých výnimočných okolnostiach. Inak povedané, táto kniha je, okrem srandy hlavne o prežití doby, o postoji k štátu, ktorý je vlastne akýmsi kabátom chrániacim človeka pred protivenstvami doby, zaručuje prežitie. Spomenul som si na knihu "Bombardér t-2990 sa odmlčal" Viléma Bufku z úplne iného aspektu i miesta udalostí.

V knihe Petra Valu plnej ľudských príbehov, ktoré sú fantasticky napísané, sa nenájde žiaden pátos ani nič také podobné ako nemiestne emócie. Sú v nej situácie slovenských pilotov na východnom fronte, letecké súboje aj frontový život.

Na ilustráciu malá ukážka z knihy:

Kým si nezačneme vážiť kráľa, ktorého sme mali, dovtedy si budeme voliť stále väčšie hovädo, čo bude hovädiť našu minulosť a o dušu presviedčať naše deti, že sme tu vlastne ani neboli..

Peter Valo, Zabíjal som štát (po 29. rokoch), druhé vydanie, vydal Peter Valo, 2014.     

Spovedné tajomstvo

Neuveriteľné, že onedlho sa skončí tento rok 2021 a budeme si musieť zvykať na nový. Na kapustnicu sa vrhnem až vo štvrtok, ale všetky suroviny už sú v pohotovosti. Okrem kapustnice treba nachystať aj riadnu náplň humoru do silvestrovských až novoročných výbuchov radosti. Na televíziu sa nemožno spoliehať, tak kde vziať a nekradnúť? Bývalý Roháč bol v tomto smere výborným zdrojom veselosti. 

Nič také už dnes u nás bohužiaľ neexistuje. Aj tú hromadu odložených Roháčov, ktorú som dlho skladoval som v nádeji na lepšie časy humoru vyhodil do papierového kontajnera. Práve som dočítal zaujímavú humornú knihu "Spovedné tajomstvo", ktorú napísal a vydal v roku 2018 Peter Valo (vianočný dar, ďakujem). Je v nej kopa srandy, ale sranda je trochu zvláštny druh humoru. 

V stručnosti ide o príbehy žurnalistu na základnej vojenskej službe v Čsl. ľudovej armáde. To mi celkom pozitívne rezonovalo s mojimi skúsenosťami (a pripomenulo Švejka), aj keď moje vyjadrovanie je na hony vzdialené od natívneho vojenského slangu tých čias ako ho použil Peter Valo. V ďalších príhodách sa Valo pohybuje v okruhoch novinárskych reálií tých bizarných čias. 

Možno súhlasiť s tým, ako opísal vtedajšieho ducha doby Peter Valo. Zabŕdol aj do obdobia poslednej (bodaj by) vojny a čo je obdivuhodné, opísal, takpovediac "zvnútra" aj tzv. nežnú revolúciu, keď sa zo súdruhov stávali podnikatelia a budovatelia kapitalizmu. Boli to tiež časy plné srandy. A hádam aj dnes, keď sa neuznaní revolucionári dostali k moci, sranda v zmysle Valových príhod pokračuje. Len to už začína byť vážne.

Na ukážku: 

Myšlienky sú silnejšie ako zbrane... prečo by sme mali nechať myšlienky našim nepriateľom? Kto rozhodne o tom, ktoré myšlienky sú správne? No predsa my (UV)

Sprivatizoval firmu ako malinu. O pol roka ju vytuneloval a predal. Peniaze vrazil do siete reštaurácií s hracími automatmi.

V komentároch (a zajtra budú) čakám hlavne silvestrovské vtipy :)

Záchrana planéty

Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."  

Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966

Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire

Rozmer duše

Čítam Valkýry od Paula Coelha a zaujalo ma slovné spojenie "zväčšila sa mi duša". Nalistoval som si jeho životopis a hodnotenie tvorby. Vraj vo svojich knihách hľadá to, čo väčšina spisovateľov, teda   porozumenie medzi ľuďmi. Ani Robinson na pustom ostrove nebol sám, musel hľadať porozumenie so svojim Piatkom, ale aj s kozou. Napriek hľadaniu, málokedy nachádzame porozumenie, lebo viac veríme slovám, ako ich významu. Pritom je jasné, že každé slovo môže mať niekoľko významov. Napríklad aj taká duša a jej rozmer.

Každá diskusia stojí a padá na porozumení. Nielen na porozumení slovám, ktoré sú v zásade dané, ale aj na ich farbe, obsahu a súvislostiach s ostatnými slovami vo vete, alebo lepšie povedané v myšlienke. Každá diskusia by preto mala začať tým, že si zadefinujeme význam rozhodujúcich slov. Zdá sa mi, že duša je vo svojej podstate veľmi široký pojem, lebo obvykle zahŕňa celý svet, teda všetku prírodu, aj to čo je nad ňou a to je zase duša. Veľká, všetko zahrňujúca duša.

Najťažšie je zadefinovať si význam takých pojmov, ktoré nie je možné uchopiť, uvidieť, ani počuť. Preto som mal vždy radšej náuku o strojoch, ako o elektrine. Nič však nie je dané definitívne a osud čiže okolnosti, ma naučili vnímať aj elektrinu ako dobrého priateľa. Možno raz porozumiem aj duši. Filozofické pojmy sme si vymysleli preto, aby sme mohli aj o pocitoch a stavoch duše diskutovať a pochopiť aj to nepochopiteľné. Vidieť na seba aj na iných zhora i zvnútra súčasne, ako zbiehanie koľajníc v nekonečne.

Práve preto sa vybral Paulo so svojou ženou Chris do púšte, kde mali stráviť 40 dní, aby rozšírili svoje duše. Táto vďačná literárna schéma mu je blízka, lebo asi o to isté sa pokúšal aj cestou na púti do Santiaga de Compostela v inej knihe. Aj mnohí iní tam chodia, aby sa našli, aby sa videli zvnútra a zároveň z nadhľadu. To je chvályhodné. Stačí uveriť, hľadieť za obzory sveta a zabudnúť na druhé vedomie, ktoré opakuje tie nestráviteľné denné všednosti, ako je starosť o telo, chlieb a víno a spánok v dobrej posteli.

Je to moja druhá kniha od Coelha a ešte som ju ani nedočítal. Hádam mi ku koncu dopovie to, čo začala a rozšíri sa moja duša. Najprv však zadefinovať obsah toho slova...    

Je to tak

Každá doba si vytvára vlastné znaky, alebo inak aj charakter(istiku). Začnem z druhého konca. Poézia je stará ako písmo, veď aj klinovým písmom napísaný epos o Gilgamešovi svedčí o  charaktere tej dávnej doby. Už vtedy sa básnici a zapisovatelia legiend zamýšľali nad tým, kto sme a kam (a ako) smerujeme. Epos o Gilgamešovi pochádza z čias siedmeho storočia pred Kristom, ale jeho základ pochádza vraj až z doby 2000 rokov pred našim letopočtom.

Nič nové pod týmto slnkom. Básnici zrejme existujú, odkedy je tento svet svetom ľudí. Čo nás k tomu vedie, aby sme pekne rozprávali (písali) o peknom, alebo len pekne o všetkom? Píše sa aj o nepeknom, ale to je iná kapitola. Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Aké aktuálne v každej dobe. Vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom. Lenže osud je a vždy bol len o prežitej skúsenosti a aký bude, určujú snahy človeka, príroda a náhody.

"Keď naprší a uschne, blato ostáva..." Dopĺňam tento citát z básne Martiny Bolekovej - blato ostáva, len je suché a často sa mení na prach a prachom ostáva až kým nenaprší. Preto, lebo básne sú aj o lietaní v myšlienkach, len tak z kvetu na kvet. Básne sa píšu sebe, iným a ešte raz sebe pre potešenie. Vždy sú preto aj o básnikovi.

Básne sú ako obrazy, tiež ich možno kategorizovať ako klasiku, modernu, aj kubizmus sa v nich dá nájsť. Je to aj (podľa básne Martiny Bolekovej)...

... obraz
na ktorom sa rútiš do seba
ako by som predsa len bola tvoja
narušená statika.

Báseň je aj výstižné svedectvo o charaktere svojej doby (našej, súčasnej a možno každej):

amen
namiesto náruče
som rozvážne otvorila ústa

Tak jednoduché a výstižné: Namiesto náruče otvárať ústa! Rozvážne, ale aj premyslene, cielene a úskočne a podlo a v službách vyšších, či nižších mét kohosi. Tak to iste poetka nemyslela, ale je to tak.


____________________________________________________

Martina Boleková (o nej tu) získala 3. cenu v literárnej  súťaži Básne 2010. Zbierku vydal Koloman Kertész Bagala a literárnyklub s.r.o. v roku 2011 v edícii Literárny pluk. Obsahuje diela 10 ocenených autorov.

PS:

Toto nie je recenzia, tá (možno v zátvorke) príde neskôr.

Tu je (oficiálna) recenzia: Básne 2010  (výborná)

Kniha

Každá kniha má dve stránky - jedna je materiálna a druhá je duchovná, skrytá vo vnútri knihy, v texte. Ktorá je dôležitejšia, to je nenáležitá otázka, lebo by mali byť v súlade. Keď sa niekto pýta, či je v texte dôležitejší obsah, alebo forma, alebo či bazírovať na gramatike. Také otázky sa blížia nezmyselnosťou až k otázke, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Nám, ktorí sme pochopili svet v ktorom žijeme, je jasné, že najprv bola evolúcia (keď si odmyslíme Veľký tresk, či stvorenie)...

Aj o čítaní kníh možno rozvíjať siahodlhé diskusie a kto sa už raz naučil čítať, naučil sa aj myslieť a uvažovať o poslaní kníh, o ich histórii aj o ich budúcnosti. Tiež čítam, ale najradšej sa držím aktuálnej reality. Ak človek často číta, všimne si aj niektoré formálne stránky štýlu, či autorské nadbiehanie momentálnym módnym trendom. Nedávno som čítal knihu, v ktorej sa dej rozvíjal veľmi pomaly, postupne sa to tempo zvyšovalo a vyvrcholenie nastalo až tesne pred koncom.

Taktiež som si všimol, pri čítaní prekladov z cudzieho jazyka, že kvalita slovenského textu rôzne kolíše. To neporovnávam s originálom, ale len tú slovenskú verziu vnímam aj po tejto stránke, lebo krása reči a jej primeranosť sa podieľa na celkovom dojme z knihy. Zaujímavé bývajú aj rôzne opisy neopísateľných javov. Napríklad také, ktoré po viacnásobnom zopakovaní pôsobia ako klišé, skoro až ako básnické metafory:

- všimol si, ako mu potemneli oči
- zdvihol ľavý kútik úst a žiarivo sa na mňa pozrel
- zadíval sa do diaľky, čo prezrádzalo, že sa vrátil do minulosti

a podobne, skoro ako pre filmový scenár. Povedal by som, že to sú také, skoro mimo zmyslové (až nezmyselné) vnímania čítaného textu. Zamýšľanie sa nad knihou nie je však až tak nezmyselné, človek v nej vníma niečo v súzvuku a s niečim nesúhlasí. Až vtedy je kniha prínosná pre čitateľa, keď si vie o nej utvoriť vlastný názor. Keď pochopí metafory a ich pozitívny, či negatívny vzťah k životu. V každom prípade má po prečítaní knihy novú skúsenosť, ktorej síce nemusí podľahnúť, ale ktorú zažije v rovine reálnej aj v rovine emotívnej. Zrelá osobnosť zlému nepodľahne, lebo si vie vybrať.

Na otázku, ako rozpoznať dobrú literatúru? je ťažké odpovedať. Podľa mňa je to silne individuálne, pre každého čitateľa je to niečo iné. Tak ako život nie je len dobrý a zlý, tak aj literatúra má nespočetné množstvo dúhových odtieňov.
 

Knižná psychohygiena

Po prečítaní knihy by si mal čitateľ nechať chvíľu doznievať zážitok z prečítaného života. Ten čas je rôzny, podľa pôsobivosti knihy, podľa žánru a podľa toho, ako silno čitateľ prežíva osudy románových postáv. Lebo nie každý osud človeka vplýva rovnako na každého čitateľa. O zvieracích osudoch z kníh ani nehovorím. Napríklad taká dvojica Bella a Sebastián, ťažko povedať, ktorý osud je dojímavejší.  Takže, aká by mala byť hygienická prestávka medzi dvoma knihami?

Roboti to majú jednoduché, napríklad Číslo 5 z filmu "Číslo 5 ešte žije" prelistoval knihu rýchlosťou blesku a už ju mal v pamäti. Vzápätí ďalšiu a tak mal od večera do rána prehľad o všetkých ľudských osudoch a histórii. Podľa toho, na akú knižnicu natrafil. Lenže roboti to majú jednoduché, oni nemajú v programe emócie (možno raz budú mať, keď ich my stratíme). Dalo by sa to porovnať napríklad aj s vínom. Notorik je ako robot, vypije pohár vína a hneď môže ďalší.

Ochutnávač, znalec, však hodnotí víno inak, podľa zraku, čuchu a až na konci aj podľa chuti. U vína posudzuje zrakom predovšetkým čistotu, farbu a hustotu, prípadne aj šumivosť a perlenie. Čuchom posudzuje intenzitu vône odrody, pôvod, vek a zdravotný stav vína. Pre posúdenie chuťových vlastností nechá pôsobiť víno na všetky chuťové kanáliky svojho jazyka. To dosahuje prevaľovaním vína v ústach. Potom už všetko vie a ani nemusí ochutnávané víno vypiť. 

Keby to tak bolo s knihami, stačilo by pozrieť si aký má obal, väzbu a ilustrácie, prípadne kvalitu papiera a typ písma. Vôňa knihy by však nemala byť rozhodujúca, len tie, ktoré sú tlačené zastaralou technikou a zapáchajú ako novinové denníky, by dostali to najhoršie hodnotenie aj bez prečítania. Pre chuť by stačilo prečítať zopár strán, nechať si ich poprevaľovať v duši a vypľuť, alebo dočítať. Komplexné zhodnotenie knihy preto môže zodpovedne urobiť len knižný notorik.

Pri striedaní kníh by však aj notorik mal zachovávať medzi dvomi knihami nejaký hygienický "predel". Predstavme si, že som práve dočítal detektívku, v ktorej sa od začiatku do konca  vraždí, pátra a prenasleduje. Zlých pocitov a napätia sa treba zbaviť skôr, ako sa začítam do romantického príbehu, nebodaj do lyrickej poézie, inak by sa mi tie nesúrodé atmosféry mohli premiešavať a mohol by z toho byť lacný vínny strik. Radšej si preto nalejme čistého vína a medzi odrodami si vypláchnime ústa. Hoci aj televíznym seriálom, v ktorom naozaj o nič nejde.