Niekto píše len vtedy, keď sa stane v jeho blízkosti niečo dôležité. Iní píšu len tak, akoby zo zvyku. Ak si to uvedomia, vstúpia do seba a na chvíľu prestanú písať. Niekto podľahne kritike a niekto si to zhodnotí po svojom a nedá sa odradiť. Blog môže byť aj o vlastnom uspokojení a naplnení skromných literárnych ambícií. Môže byť ako poistný ventil, ktorý sa otvára, keď je už vnútorný pretlak pary neznesiteľný. Rovnakú službu, ba možno oveľa lepšiu, by urobil rozhovor z očí do očí, alebo aspoň z mailu do mailu, či z talku na talk. V blogu sa stáva uvoľnená para verejným tajomstvom, z energie je iba ľahká hmla. Je to rozhovor jednej osoby s celým svetom.
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
A iní píšu preto, lebo už bez toho nevedia byť;) Proste ich baví hra so slovami a úsporné, jasné a zrozumiteľné vypointované písomné zachytenie myšlienok, pocitov, obrazov, momentu, atmosféry a neviem ešte čoho všetkého je pre nich výzvou:)
OdpovedaťOdstrániťAj hra má svoje opodstatnenie pri písaní. Vlastne zo strany autorskej je prijateľný akýkoľvek prístup k písaniu. Druhou stranou mince je efekt, úspech hlavne na strane čitateľov. :)
OdstrániťPísať treba. Bez dlhého rozdumovania nad otázkou - prečo.
OdpovedaťOdstrániťLebo. Rozum je síce veľmi prepotrebná vec, ale niekedy je už na obtiaž. Najmä citovým rozhodnutiam. A písanie je založené na (po)citovej báze.
Ak sa možno zamyslieť (a to je možné) nad hocičím, tak sa možno zamyslieť aj nad otázkou "prečo?" Rozum možno vynechať, ale je to potom nerozumné :)
OdstrániťVeď ja som ani nevravela, že sa nemá zamýšľať. Iba sa nemá pridlho rozdumovať.
OdstrániťŽe nerozumné? Nevadí. Ale možno správne... :)
Píšem, keď chcem a keď mám čas. Niekedy len tak, niekedy preto, že ma čosi "rozhýbalo". A rada si prečítam reakcie. :-)
OdpovedaťOdstrániť